znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 28 T 63/2010 zo 17. januára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 10/2011 z 8. februára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 doručená sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 T 63/2010 zo 17. januára 2011 (ďalej aj „uznesenie zo 17. januára 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 10/2011 z 8. februára 2011 (ďalej len „uznesenie z 8. februára 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 17. januára 2011 okresnému súd žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú tento súd uznesením sp. zn. 28 T 63/2010 vydaným v ten istý deň zamietol ako nedôvodnú. Okresný súd sa pri rozhodovaní v uvedenej veci podľa sťažovateľa „opieral o dovtedy vykazovanú dôkaznú situáciu, avšak plne odignoroval postup OČTK a súdov od 03. 12. 2009 k dnešnému dňu t. j. podaniu sťažnosti“.

Dňa 7. marca 2005 bolo na sťažovateľa podané trestné oznámenie pre trestný čin zneužívania jeho maloletej dcéry za obdobie rokov 2003 – 2005, ktoré bolo prijaté mjr. Ing. P. M. Konanie v tejto veci vedené pod ČVS: ORP-219/1-OVK-21-2005 bolo Okresným riaditeľstvom   Policajného   zboru   Žilina   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   uznesením právoplatne zastavené 7. júna 2005 z toho dôvodu, že skutok sa nestal. Okresné riaditeľstvo uznesením z 3. decembra 2009 vznieslo proti sťažovateľovi obvinenie pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona „na redukovanej skutk. podstate a základe z roku 2005“. Uvedeného skutku sa mal sťažovateľ dopúšťať v období rokov 2003 – 2009.

Okresná   prokuratúra   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   prijala   30.   októbra 2009 anonymné trestné oznámenie pre spáchanie zločinu sexuálneho zneužívania smerujúce proti sťažovateľovi. Konanie v predmetnej veci dozorovala Mgr. B. M., manželka mjr. Ing. P. M. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že zákon nepripúšťa „rodinné vyšetrovanie skutkov osobami, ktoré pracujú v OČTK a na rovnakom prípade“, pričom v danom prípade „tento stav vznikol už 30. 10. 2009 a tým, že ho odstupovala mgr. M. z OP Žilina sp. zn. 2 Pv 1171/2009 bolo vopred dohodnuté, že tento skutok (duplicitne posudzovaný bez podania mimoriadneho opravného prostriedku) bude vyšetrovať osoba blízka mjr. M. k osobe mjr. Ing. P. M.“.

Podľa sťažovateľa judikatúra Európskeho súdneho dvora procesný postup orgánov činných v trestnom konaní „za takéhoto procesného obsadenia osôb blízkych v zmysle § 116 OZ“, k akému došlo aj v jeho veci, považuje za porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ   svoju   väzbu   považuje   za   nezákonnú,   pretože   mu   vyšetrovateľ, prokurátorka   aj   sudca   pre   prípravné   konanie „vedome   zatajili   nezákonnosť   dôkazného materiálu, ktorý bol (mal byť) predložený k rozhodovaniu“ o návrhu na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   počas   priebehu   konania   deklarovali   existenciu dôkazu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby, ktorým mala byť VHS kazeta zachytávajúca výpoveď   maloletej.   Podľa   sťažovateľa „neexistuje   prepis   VHS   kazety,   lebo   neexistuje zvuková stopa záznamu na VHS kazete“, a táto skutočnosť mu bola zamlčaná aj okresným súdom v rámci predbežného prerokovania jeho obžaloby, čím došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Procesné pochybenia, ku ktorým v uvedenom konaní došlo, podľa sťažovateľa nikto „nerevidoval“, a   to   ani   v   konaní   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu zo 17. januára 2011.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil „procesne,   skutkovo“ a   zároveň   tým,   že   sa   na   kriminalizovaní   jeho   osoby podieľa „suita komunistických kádrov, ktorá rodinným frontálnym útokom sa snaží všetkými nečestnými a nezákonnými spôsobmi“ privodiť mu ťažkú ujmu.

Krajský súd 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 10/2011 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011 zamietol ako nedôvodnú. Následne sťažovateľ v súvislosti s postupom krajského súdu v uvedenom konaní uviedol, že tento   súd „nerevidoval   svoj   pochybný   postup   zo   dňa   10.   05.   2010   pod   sp.   zn.   3 Tos/44/2010-327, ktorým svojvoľne a v rozpore so zákonom zmenil uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 29. 04. 2010, sp. zn. 28 T 63/2010, ktorým ma súd prepustil na slobodu. Krajský   súd   Žilina   neaplikoval   ustanovenie   §   195   ods.   1   Tr.   poriadku   a   nevrátil   vec okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.   Namiesto toho mylne konal v intenciách ustanovenia § 238 ods. 3 Tr. por. a zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že ma ponechal vo väzbe. Samozrejme, že tento súd úmyselne previdel tie nezákonnosti, ktoré v tejto sťažnosti popisujem. Dokonca som nepodal ani žiadosť o prepustenie z väzby tak, ako to krajský súd konštatuje, pretože o väzbe rozhodoval okresný súd na podklade ex-offo povinnosti prednostne po podaní obžaloby rozhodnúť o trvaní väzby u mojej osoby, aby sa väzba neopierala o obžalobu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu zo 17. januára 2011 a uznesením krajského súdu z 8. februára 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, a zároveň zruší uznesenie okresného súdu zo 17. januára 2011 a prikáže okresnému súdu, aby ho neodkladne prepustil z väzby.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namietal   v   sťažnosti   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru uznesením okresného súdu zo 17. januára 2011 a uznesením krajského súdu z 8. februára 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- dozor   v   predmetnej   veci   vykonávala   prokurátorka,   ktorá   mala   byť   podľa sťažovateľa vylúčená,

- predložený dôkazný materiál vo veci je nezákonný,

- krajský   súd   nerevidoval   svoj   postup   pri   rozhodovaní   o   jeho   predchádzajúcej žiadosti o prepustenie na slobodu,

- krajský súd procesné pochybenia okresného súdu a orgánov činných v trestnom konaní úmyselne „previdel“,

- krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že podal žiadosť o prepustenie na slobodu, jeho väzba však bola preskúmavaná v súvislosti s podaním obžaloby proti nemu, a nie na základe ním podanej žiadosti.

II.A   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   uznesením okresného súdu zo 17. januára 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného   prípadu   vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania. Sťažovateľ   teda   realizáciou   svojho   práva   na   obhajobu   v   priebehu   trestného   konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského súdu z 8. februára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Krajský súd uznesením z 8. februára 2011 rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd   neopravil   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie,   ktorým   rozhodoval   o   zákonnosti   jeho väzby   (z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   spomínaným   rozhodnutím   krajský   súd   zmenil rozhodnutie okresného súdu, ktorým sťažovateľa prepustil na slobodu, pozn.), úmyselne prehliadol   procesné   pochybenia   okresného   súdu   a   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v predmetnom konaní uvedené v tejto sťažnosti a v uznesení z 8. februára 2011 krajský súd nesprávne   uviedol,   že   sťažovateľ   podal   žiadosť   o   prepustenie   na   slobodu   ako   dôvod preskúmania zákonnosti jeho väzby.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Argument   sťažovateľa   týkajúci   sa   nerevidovania   predchádzajúceho   rozhodnutia krajského súdu o zákonnosti väzby sťažovateľa, t. j. nenaplnenie očakávaní sťažovateľa pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby však nemožno považovať za taký, ktorý by mohol mať akúkoľvek relevanciu z hľadiska preskúmania zákonnosti a ústavnosti napadnutého uznesenia   krajského   súdu   z   8.   februára   2011.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   v   uznesení z 8. februára 2011 nesprávne uviedol dôvod preskúmania zákonnosti väzby sťažovateľa, možno považovať len za formálny nedostatok, ktorý však z hľadiska materiálnej ochrany práva sťažovateľa nemohol spôsobiť žiadne porušenie ním označených práv.

V súvislosti s ďalšou v sťažnosti uvedenou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa skutočnosti, že v prípravnom konaní vec dozorovala prokurátorka, ktorá mala byť v konaní podľa neho vylúčená, a dôkazný materiál v konaní predložený je nezákonný, ústavný súd poznamenáva, že tieto argumenty môže sťažovateľ uplatniť i naďalej v konaní vo veci samej   pred   okresným   súdom,   ako   aj   následne   prostredníctvom   riadnych   alebo mimoriadnych   opravných   prostriedkov.   Tieto   argumenty   nemajú   relevantnú   súvislosť vo vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   z   8.   februára   2011,   ktorým   sa rozhodovalo o zákonnosti väzby sťažovateľa.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti možno považovať za zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011