znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   S.,   Š.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   Cob   3/2008-70 z 24. septembra   2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Obdo 29/2009 z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   S.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 3/2008-70 z 24.   septembra   2008   (ďalej   len   „uznesenie“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 29/2009 z 30. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 24. 10. 2007... sa spol. C... domáha na Okresnom súde Bratislava III voči našej spoločnosti, ako žalovanému, zaplatenia 51 536,62 EUR s prísl. z titulu neuhradenej kúpnej ceny za dodanie tovaru; konanie je na danom súde vedené pod č. k. 22 Cb 224/07. Návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 24. 10. 2007 nám súd v danom čase nedoručoval... Okresný súd Bratislava III svojim uznesením č. k. 22 Cb 224/07-52 zo dňa 20. 11. 2007   zastavil   predmetné   konanie   a   to   z   dôvodu,   že   nebola   preukázaná   právomoc slovenského súdu vo veci konať. Uznesenie č. k. 22 Cb 224/07-52 zo dňa 20. 11. 2007 nám súd v danom čase nedoručoval...

žalobca odvolaním zo dňa 5. 12. 2007 napadol uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 22 Cb 224/07-52 zo dňa 20. 11. 2007. Na základe tohto odvolania Krajský súd v Bratislave svojím uznesením č. k. 1 Cob 3/2008-70 zo dňa 24. 9. 2008 zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava 111 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že právomoc slovenského súdu je daná. Odvolanie zo dňa 5. 12. 2007 ani uznesenie č. k. 1 Cob 3/2008-70 nám súd v danom čase nedoručoval...

Dňa 2. 12. 2008 Okresný súd Bratislava III uznesením č. k. 22 Cb 224/07-78 na základe návrhu Pôvodného žalobcu zo dňa 26. 11. 2008 a postúpenia pohľadávky pripustil zámenu na strane žalobcu a namiesto Pôvodného žalobcu nastúpila spol. P. D., s. r. o.,... (ďalej len „Žalobca“). Uznesenie č. k. 22 Cb 224/07-78 zo dňa 2. 12. 2008 nám súd v danom čase nedoručoval...

Dňa   12.   2.   2009   Okresný   súd   Bratislava   III   uskutočnil   pojednávanie...   Naša spoločnosť, ako žalovaný, sme neboli na pojednávanie predvolaný...

Žiadosťou zo dňa 1. 6. 2009 Okresný súd Bratislava III požiadal švajčiarske justičné orgány o doručenie preložených dokumentov spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 29. 9. 2009 a 26. 11. 2009...

Dňa 29. 6. 2009 nám bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 22 Cb   224/07-78   zo   dňa   2.   12.   2008,   ktorým   bola   povolená   zámena   žalobcov,   ako   aj predvolanie na pojednávanie dňa 29. 9. 2009 a 26. 11. 2009. Až na základe uvedeného uznesenia a následného nahliadnutia do súdneho spisu vykonaného dňa 8. 7. 2009... sme sa dozvedeli, že je proti nám na slovenskom súde vedené súdne konania a to už od 29. 10. 2007 a   že   v danej   veci   dokonca   dňa   12.   2.   2009   prebehlo   pojednávanie,   na   ktoré   sme   ako účastník konania neboli predvolaný...

Dovolaním zo dňa 15. 7. 2009 sme napadli uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 3/2008-70 zo dňa 24. 9. 2008 a namietali odňatie možnosti konať pred súdom ako aj absenciu právomoci slovenských súdov v danom spore. Uvedené dovolanie Najvyšší súd SR odmietol.»

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   a   najvyšší   súd „…   nesprávne   ustálili   právomoc slovenských súdov v zmysle § 37a písm. d) zákona 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom   a   procesnom...   Ustálenie   právomoci   sa   udialo   na   základe   nepodložených a miestami nepravdivých tvrdení žalobcu, v zmysle ktorých miestom plnenia zo záväzkového vzťahu medzi žalobcom a našou spoločnosťou je územie SR.“.

Sťažovateľka   ďalej   podrobne   uvádza   okolnosti,   pre   ktoré   nie   je   daná   právomoc slovenských   súdov,   a   cituje judikatúru   ústavného   súdu.   Podľa   nej «...   právo   na   súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces implikujú aj základné právo každého na to, aby jeho spor bol prejednaný súdom, ktorý má právomoc v danej veci rozhodovať. Právomoc musí byť pritom daná v súlade s platnými právnymi predpismi. V našom prípade Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR ustálili právomoc slovenských súdov v priamom rozpore so   skutkovým   stavom   a   platným   zákonom.   Uvedenými   rozhodnutiami,   t.   j.   uznesením Krajského súdu... a uznesením Najvyššieho súdu SR... došlo k porušeniu základného práva našej spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy ako aj na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Súd nám ako žalovanému napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu nedoručoval žiadne písomnosti a to od začatia súdneho konania v októbri 2007 až do júna 2009. Počas toho   času   pritom   vydal   niekoľko   rozhodnutí   a   vykonal   aj   pojednávanie.   Vzhľadom   na nedoručovanie písomností sme sa nemohli v danom čase vyjadriť k Žalobe, k uzneseniu Okresného súdu Bratislava..., ktorým súd rozhodol, že sa konanie v danej právnej veci zastavuje, a ani k odvolaniu Žalobcu zo dňa 4. 12. 2007 proti tomuto rozhodnutiu. Všetky uvedené dokumenty nám súd doručil až v júni a júli 2009...

Uvedeným postupom Okresného súdu Bratislava III. a tiež postupom Krajského súdu v Bratislave nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže sme nemali vedomosť o rozhodnutiach súdu a nemali sme možnosť sa vyjadriť k odvolaniu Žalobcu zo dňa 4. 12. 2007, ani k jednotlivým úkonom súdu...

Rovnako, nemohli sme sa vyjadriť ani k samotnej Žalobe žalovaného a nemali sme možnosť zúčastniť sa na pojednávaní, predniesť svoju obranu a vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, čím nám bolo znemožnené riadne sa domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde...

Krajský   súd   v   Bratislave   napriek   početným   procesnoprávnym   pochybeniam,   ku ktorým   v   konaní   došlo...   bez   ďalšieho   zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava... a uložil mu meritórne konať. Rovnako, aj Najvyšší súd... vyriešil danú otázku len formálne, keď na strane č. 4 svojho uznesenia č. k. 6 Obdo 29/2009 zo dňa 30. 9. 2009 jednou vetou zhodnotil,   že   nám   boli   zasielané   písomnosti   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   vo Švajčiarsku. Skutočnosť, že písomnosti boli doručované až ex post, t. j. v júni a júli 2009, a že do daného času nám nič nebolo doručené úplne ignoroval. Vzhľadom na to uznesenie Krajského súdu... ako aj uznesenie Najvyššieho súdu... je v rozpore so zákonom. Zároveň, daným rozhodnutiami... došlo k porušeniu základného práva... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozhodnutie Krajského súdu..., ktorým bola ustálená právomoc slovenských súdov, a rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...,   ktorým   bolo   odmietnuté   naše   dovolania...   obsahujú zmätočné odôvodnenia, ktoré nespĺňajú zákonné požiadavky...

Najvyšší súd... sa vyjadril k meritu veci len veľmi stroho. K otázke právomoci na strane č. 3 uviedol: „Ani žalovaný nenamietal, že žalobca mu splnil dodávku na území Slovenskej republiky, keďže žalobca ako predávajúci mal povinnosť dodať tovar naložením na území Slovenskej republiky, pričom žalovaný si sám vlastnou dopravou zabezpečoval odvoz   tovaru   do   Švajčiarska,   resp.   Francúzska.“   Na   základe   daného   následne   ustálil právomoc slovenských súdov. Nie však jasné odkiaľ skutočnosti uvedené v citovanom texte čerpal. Podstatou celého nášho dovolania zo dňa 15. 7. 2009 je totiž jednoznačné tvrdenie podložené   dôkazmi,   že   miestom   plnenia   zo   zmluvy,   t.   j.   miestom,   kde   mal   a   bol   tovar Žalobcom dodaný bolo miesto: L..., ktoré bolo uvedené na objednávkach tovaru. Aj sám Najvyšší súd SR to uvádza na strane č. 2 uznesenia č. k. 6 Obdo 29/2009 zo dňa 30. 9. 2009, kde parafrázuje základné body nášho dovolania nasledovne: „Žalovaný namietol, že by miestom   dodania   tovaru   bolo   územie   SR,   čo   vyplýva   z   objednávky   žalovaného.   Tovar žalovaný   prevzal   vždy   vo   V.,   prostredníctvom   D.   F.   –   splnomocneného   zástupcu   na prevzatie a kontrolu tovaru. Žalovaný v SR nemal žiadnych splnomocnených zástupcov, ktorí by boli oprávnení tovar prevziať“ Z daných citácii je teda zrejmé, že odôvodnenie Najvyššieho súdu SR je v tejto časti úplne zmätočné a v rozpore s naším dovolaním ako aj so samotným parafrázovaním súdu v tom istom rozhodnutí. Ide pritom o kardinálnu otázku celého   nášho   dovolania,   ktorej   sa   mal   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   odôvodnení   riadne venovať, aby bolo jasné prečo priznal právomoc slovenským súdom...

K otázke doručovania písomností našej spoločnosti Najvyšší súd... uviedol, že ani toto tvrdenie nie je pravdivé a že nám tým nebola odňatá možnosť konať pred súdom: „Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalovanému   boli   zasielané   písomnosti   prostredníctvom dožiadaného   súdu,   a   to:   Tribunál   cantonal   Kantonsgericht,   Palais   de   Justice, Justizgebäusde, 1950 Sion 2, Suisse, a preto žalovaný mal možnosť sa s týmito dokladmi oboznámiť.“ Uvedené tvrdenie súdu ale úplne opomína skutočnosť, že písomnosti nám boli prvýkrát doručované až v polovici roku 2009 a v období od začiatku konania, t. j. od októbra 2007 až do júna 2009 nám nič doručené nebolo, napriek tomu, že súdy konali, vydávali rozhodnutia a uskutočnili aj pojednávanie. Najvyšší súd sa teda vôbec nevyrovnal s otázkou, že sme sa nemohli v danom čase vyjadriť k Žalobe, k odvolaniu Žalobcu, že sme sa nemohli brániť a vzniesť otázky na uskutočnenom pojednávaní a najmä, že právomoc slovenských súdov bola založená len na nepodložených tvrdeniach Žalobcu...

uznesenie Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... obsahujú odôvodnenia, ktoré sú zmätočné   a   v   rozpore   so   zákonom,   keďže   nespĺňajú   ani   základné   zákonné   požiadavky. Vzhľadom na to uznesenie Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... porušuje základné práva našej spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Základné právo spoločnosti A. S., so sídlom Š..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 3/2008-70 zo dňa 24. 9. 2008 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obdo 29/2009 zo dňa 30. 9. 2009 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 3/2008-70 zo dňa 24. 9. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obdo 29/2009 zo dňa 30. 9. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením krajského   súdu   a   uznesením   najvyššieho   súdu.   Z   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej v sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd a najvyšší   súd   ustálili   právomoc   slovenských   súdov   v   priamom   rozpore   so   skutkovým stavom   a   platným   zákonom,   ignorovali   skutočnosť,   že   jej   od   začiatku   konania   neboli doručované žiadne písomnosti a odôvodnenia uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu sú zmätočné a nespĺňajú zákonné požiadavky.

1. K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu, resp. postupom krajského   súdu,   ktorý   napadnutému   uzneseniu   predchádzal,   sa   odňala   sťažovateľke možnosť konať pred súdom a krajský súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci ktorá nepatrí do právomoci súdov,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Je   zrejmé,   že   sťažovateľka   mala   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu možnosť   podať   dovolanie   a   túto   možnosť   aj   využila,   pričom   o   dovolaní   najvyšší   súd uznesením rozhodol. Z   toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii   účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   uznesením krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ustálil právomoc slovenských súdov v priamom rozpore   so   skutkovým   stavom   a   platným   zákonom,   pretože   sa   nezaoberal   tvrdením sťažovateľky podloženým dôkazmi o tom, že miesto plnenia zo zmluvy nebola Slovenská republika,   ale   Švajčiarsko,   a   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   tejto   časti   je zmätočné a nespĺňa zákonné požiadavky.

Z dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd zistil, že ako dovolací dôvod sťažovateľka uvádza § 237 písm. a) OSP, ktorý odôvodnila tým, že krajský súd uznesením rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   uviedol: „Žalovaný namietol,   že   by   miestom   dodania   tovaru   bolo   územie   SR,   čo   vyplýva   z   objednávky žalovaného.   Tovar   žalovaný   prevzal   vždy,   vo   Vernayaz,   Švajčiarsko,   prostredníctvom Daniela Fourniera – splnomocneného zástupcu na prevzatie a kontrolu tovaru. Žalovaný v SR nemal žiadnych splnomocnených zástupcov, ktorí by boli oprávnení tovar prevziať... Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolací súd konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je daná v zmysle ust. § 239 O. s. p., a preto skúmal prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O. s. p.

V ust. § 237 O. s. p. sú vymedzené taxatívne dôvody, naplnením ktorých nastane prípustnosť dovolania.

Žalovaný   –   dovolateľ   v   dovolaní   tvrdí,   že   boli   neúplné   dôvody   pre   prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. a) a 237 písm. f) O. s. p.

Podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu.

Medzi účastníkmi konania nebolo dohodnuté právo, ktorým sa budú riadiť spory, ktoré môžu z ich právneho vzťahu – kúpnopredajnej zmluvy – vzniknúť.

Žalobca,   ako slovenská právnická   osoba,   dodávala   na   základe   objednávky   tovar žalovanému – švajčiarskej právnickej osobe.

Podľa   ustanovenia   §   37   ZMPS,   ak   ďalej   nie   je   ustanovené   inak,   právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide ó majetkové práva, ak má tu majetok. Podľa ust. § 37a písm. d) tohto zákona právomoc. slovenského súdu je daná aj vo veciach ostatných zmlúv, ak tovar mal byť alebo bol odovzdaný, služby poskytnuté alebo práce vykonané na území Slovenskej republiky inak; ak miesto plnenia malo byť alebo bolo na území Slovenskej republiky.

Ani   žalovaný   nenamietal,   že   žalobca   mu   splnil   dodávku   na   území   Slovenskej republiky, keďže žalobca ako predávajúci mal povinnosť dodať tovar naložením na území Slovenskej republiky, pričom žalovaný si sám vlastnou dopravou zabezpečoval odvoz tovaru do Švajčiarska, resp. Francúzska.

Dovolací   súd   preto   dospel   k   názoru,   že   taxatívne   určený   dôvod   prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p. nie je daný a predmetný vzťah medzi žalobcom a   žalovaným   sa   riadi   Obchodným   zákonníkom,   pričom   na   prejednanie   veci   je   daná právomoc slovenských súdov.“

Touto   časťou   odôvodnenia   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s   dôvodmi   dovolania sťažovateľky podľa § 237 písm. a) OSP.

Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania podaného z dôvodu uvedeného v § 237 písm. a) OSP pre neprípustnosť je správne.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že právomoc slovenských súdov nie je daná, bude mať možnosť priebehu konania vo veci samej tieto skutočnosti preukázať. Ak v priebehu konania vyjde najavo, že niektorá z neodstrániteľných nedostatkov podmienok konania nie je splnená, súd musí konanie v zmysle § 104 ods. 1 OSP zastaviť.

Ústavný súd navyše poukazuje na to, že ak súd rozhodne vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, je táto skutočnosť podľa § 221 ods. 1 OSP odvolací dôvod a podľa § 237 písm. a) OSP dovolací dôvod, ktoré bude mať možnosť sťažovateľka uplatniť v prípadnom odvolaní, resp. dovolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.

Čo   sa   týka   namietaného   zmätočného   a   nezákonného   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu, vzhľadom na už uvedené ústavný súd nepovažuje za potrebné sa bližšie dôvodmi uvádzanými najvyšším súdom a jeho tvrdenými nedostatkami zaoberať. Otázka, či bolo miesto dodania tovaru v Slovenskej republike alebo vo Švajčiarsku, je otázkou, ktorej posudzovanie by v rámci konania ústavného súdu o namietanom porušení označených práv sťažovateľky bolo nad rámec jeho právomoci.

Z   uvedených   dôvodov   tvrdené   pochybenie   v   nedostatku   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu nemohlo viesť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ďalším dovolacím dôvodom, ktorý sťažovateľka v dovolaní voči uzneseniu krajského súdu uviedla, bola skutočnosť, že jej bolo odňaté právo konať pred súdom, a to tým, že jej neboli doručované písomnosti, nemala sa možnosť vyjadriť k žalobe a k odvolaniu žalobcu proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 22 Cb 224/2007-52   z   20.   novembra   2007   o   zastavení   konania   (ďalej   len   „uznesenie o zastavení   konania“)   a   nemala   sa   možnosť   zúčastniť   pojednávania.   V   súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o tomto dovolacom dôvode sťažovateľka vidí porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevyrovnal   s   otázkou,   že   sa   nemohla   vyjadriť   k   žalobe, k odvolaniu žalobcu, že sa nemohla brániť a vzniesť otázky na pojednávaní.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   uviedol: „Dovolateľ Dovolaleľ - žalovaný v dovolaní uviedol, že prípustnosť dovolania je daná aj podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p.

Podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému' rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Tvrdenie dovolateľa, že mu súdom nebolí doručované žiadne písomnosti, dovolací súd preskúmal a konštatoval, že ani taxatívne uvedený dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. nebol v predmetnej veci naplnený.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému boli zasielané písomnosti prostredníctvom dožiadaného   súdu,   a   to:   Tribunál   cantonal   Kantonsgericht,   Palais   de   Justice, Justizgebäusde, 1950 Sion 2, Suisse, a preto žalovaný mal možnosť sa s týmito dokladmi oboznámiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal aj ďalšie taxatívne uvedené dôvody v ust. § 237 O. s. p., ktorých splnenie má za následok prípustnosť dovolania a konštatoval, že žiaden z týchto dôvodov naplnený nebol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Podľa § 209a ods. 1 OSP ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vety, doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie sa k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania   (žalobu)   odporcovi   (žalovanému)   spolu   s   rovnopisom   a   prílohami   návrhu   do vlastných rúk a poučí účastníkov o povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie   (§   115a),   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože   na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania   a   vyjadrenia   sa   k   odvolaniu,   predloží   súd   vec   bez   zbytočného   odkladu odvolaciemu súdu.

Podľa   §   114   ods.   1   OSP   ak   sú   neodmietol   návrh   z   procesných   dôvodov   alebo nerozhodol   o   zastavení   konania   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitného   predpisu, pojednávanie   pripraví   tak,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   o   veci   spravidla   na   jednom pojednávaní.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že podaný návrh súd   preskúma   a   zisťuje,   či   sú   splnené   podmienky   konania.   V   prípade,   že   konanie   je zastavené   pre   neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania,   súd   návrh   žalovanému nedoručuje.   Z   uvedeného   dôvodu   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   doručil sťažovateľke   žalobu   až   po   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   uznesenie okresného   súdu   o   zastavení   konania   zrušil.   Z príloh,   ktoré   boli   pripojené   k sťažnosti, ústavný súd zistil, že návrh na vydanie platobného rozkazu, uznesenie okresného súdu č. k. 22 Cb 224/07-78 z 2. decembra 2008 a predvolania na pojednávania na 29. september 2009 a 26. november 2009 mali byť sťažovateľke doručené 1. júna 2009, resp. 1. júla 2009.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že sťažovateľka nebola predvolaná na pojednávanie, ktoré sa   uskutočnilo   12.   februára   2009,   týmito   sa   krajský   súd   nemohol   zaoberať,   pretože rozhodoval   24.   septembra   2008,   teda   ešte   predtým,   ako   sa   predmetné   pojednávanie uskutočnilo na okresnom súde.

Vo   vzťahu   k   nedoručeniu   odvolania   žalobcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu o zastavení konania a nemožnosti sťažovateľky sa k nemu vyjadriť ústavný súd poukazuje na citované znenie § 209a ods. 1 OSP, z ktorého nevyplýva právo účastníka na vyjadrenie sa k odvolaniu proti uzneseniu, ktoré nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej. Uznesenie okresného súdu o zastavení konania je procesným rozhodnutím, a nie rozhodnutím o veci samej.

Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená, ak sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania a do tej miery, že účastník následne môže uplatniť svoj vplyv na výsledok konania.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   vyjadrovať   sa k skutočnosti, či nedoručením samotného uznesenia okresného súdu o zastavení konania došlo alebo nedošlo k odňatiu práva sťažovateľky konať pred súdom.

Najvyšší súd postupoval správne, keď odmietol dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   citované   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   je mimoriadne stručné a neuvádza podrobnejšie dôvody, pre ktoré podľa názoru ústavného súdu nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, tak ako ich uviedol ústavný súd.

Sťažovateľka však bude môcť namietané odňatie možnosti konať pred súdom uviesť ako odvolací dôvod v prípadnom odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, resp. dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípadnom dovolaní a príslušné súdy sa s týmito dôvodmi budú musieť vysporiadať.

Vzhľadom   na   možnosť   sťažovateľky   namietať   odňatie   práva   konať   pred   súdom v ďalšom priebehu konania o veci samej a správnosť výroku uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania pre neprípustnosť, napriek vyčítanému nedostatku je ústavný súd toho   názoru,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   nedošlo   k   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   nejestvuje   taká   príčinná   súvislosť   medzi   označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho súdu, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľky   uplatnených   vo   svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010