znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., V., zastúpenej advokátom Mgr.   M.   U.,   Z.,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS 132/2006 zo 17. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2008 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 SžoKS 132/2006 zo 17. mája 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   si   na Daňovom úrade v N. (ďalej len „daňový úrad“) uplatnila nárok na náhradu podľa § 72 ods. 10   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení noviel (ďalej len „zákon o správe   daní   a poplatkov“).   Daňový   úrad   rozhodnutiami č.   688/2100/678/03/Vat   zo 17. januára 2003 (ďalej len „rozhodnutie č. I“), č. 688/2100/30108/03/Vat z 20. decembra 2002 (ďalej len „rozhodnutie č. II“) a č. 688/2100/3636/03/Vat z 27. februára 2003 (ďalej len „rozhodnutie č. III“) priznal sťažovateľke nárok na náhradu v sumách 9 097 075 Sk, 5 773 707 Sk a 44 745 488 Sk. V častiach, v ktorých nebola sťažovateľka pred daňovým úradom úspešná (v sumách 102 704 489,63 Sk, 106 027 857,63 Sk a 67 056 076,63 Sk), podala odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutiami č. I/221/12674-84914/2005/994088-r z 24. januára 2006,   č. I/221/12675-84929/2005/994088-r   z   24.   januára   2006   a   č.   1/221/12428-83015/2005/994088-r z 24. januára 2006 zrušilo v zmysle ustanovenia § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutia daňového úradu č. I, č. II a č. III (o priznaní súm 9 097 075 Sk, 5 773 707 Sk a 44 745 488 Sk).

Pretože sťažovateľka s rozhodnutiami daňového riaditeľstva nesúhlasila, podala na Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) celkom tri   návrhy   na preskúmanie zákonnosti predmetných rozhodnutí. Predmetné konania krajský súd spojil na spoločné konanie s tým, že boli vedené pod sp. zn. 23 S 48/2006.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 48/2006-36 z 31. mája 2006 žaloby zamietol, preto sťažovateľka   podala   odvolanie   na   najvyššom   súde,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn. 4 SžoKS 132/2006 zo 17. mája 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka   v ďalšom   podrobným   spôsobom   zo   svojho   pohľadu   interpretovala ustanovenia   §   63   a   §   72   ods.   10   zákona o   správe   daní   a poplatkov   (poukazovala   na rozhodnutie českého krajského súdu a občianskoprávne rozhodnutie najvyššieho súdu) a na základe tejto interpretácie potom namietala právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu.   Podľa   jej   názoru   sa   „všeobecné   súdy...   nevyporiadali   s   našou   právnou argumentáciou, a preto považujeme rozhodnutie najvyššieho súdu za rozhodnutie, ktoré je v rozpore   s uvedenými   ustanoveniami   ústavy   a dohovoru...   rozhodnutím   najvyššieho   súdu došlo k porušeniu našich ústavných práv, pretože tento sa obmedzil len na... konštatovanie, že sa pri posudzovaní našej veci plne stotožnil s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 SžoKS 22/2005 zo dňa 30. 08. 2005 a jeho vysloveným právnym názorom o aplikácii ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov“.

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 4 SžoKS 132/2006 zo dňa 17. 05. 2007, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. sp. zn. 4 SžoKS 132/2006 zo dňa 17. 05. 2007 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 23.347,- Sk na účet jeho právneho zástupcu...“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   žiadala   sťažovateľka   priznať „... napriek tomu, že ani takáto suma nemôže odčiniť útrapy a všetku našu ujmu, ktorú sme podstúpili nezákonným rozhodovaním správnych orgánov a všeobecných súdov, čím došlo k poškodeniu našej spoločnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv konečným rozhodnutím vo   veci   jej   žalôb o preskúmanie zákonnosti   už označených rozhodnutí   daňového   úradu a daňového   riaditeľstva,   t. j. rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4   SžoKS   132/2006 zo 17. mája 2007.

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ňou   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   a slobôd   spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom rozhodnutí sp. zn. 4 SžoKS 132/2006 zo 17. mája 2007, čo sa týka nesprávnej interpretácie § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov.

Najvyšší   súd v odvolacom   konaní označeným rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd... napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd zistil, že zákonnosť napadnutých rozhodnutí a ich aplikácia predmetnej právnej veci závisí od výkladu ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. 08. 1999, ktoré ustanovenie bolo právnym základom na priznanie náhrady neoprávnené vymáhanie. Výklad k uvedenému ustanoveniu v danej právnej veci zaujal najvyšší súd vo svojom rozsudku č. k. 1 SžoKS 22/2005 právnymi názormi, ktorého rozsudku boli žalované správne orgány viazané i pri vydaní napadnutých rozhodnutí, ktorú skutočnosť i vyjadrili vo výroku napadnutých rozhodnutí.

Najvyšší súd SR konštatuje, že v rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 SžoKS 22/2005 zo dňa 30. 08. 2005 bol vyslovený záväzný právny názor, aplikácii ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. 08. 1999 tak, že „k priznaniu tejto náhrady nestačí vykonanie akéhokoľvek úkonu zo strany správcu dane, ak tento nemal za následok vymoženie dane prikázaním pohľadávky z účtu daňovníka na účet správcu dane, či jej vymoženie ako pohľadávky štátu iným spôsobom. Keď nič nebolo exekúciou vymožené celkom logicky neprichádza do úvahy nič vracať či istinu nahrádzať, a ak istina je nulovou hodnotou, túto neznenia žiadne úroky. Aj 200% úroky z nuly sú nulou“.

Z uvedeného výkladu vyplýva, že najvyšší súd považoval za predpoklad aplikácie ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom k 31. 08. 1999 reálne vymoženie určitej sumy. Najvyšší súd sa v tomto súdnom konaní s týmto vysloveným právnym názorom stotožňuje a tento právny názor potvrdzuje.

Podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom ku dňu 31.08.1999, ak sa ukáže v priebehu ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Ak ešte exekúcia trvá, správca dane ju z úradnej moci zruší rozhodnutím.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že konštrukcia uvedeného   ustanovenia   má   odkazujúci   charakter,   čo   znamená,   že   ju   nemožno   nielen samostatne použiť, ale ani vykladať teda bez väzby na ustanovenie § 63 zákona o správe daní a poplatkov a to z hľadiska jeho zmyslu a účelu. Účelom uvedeného ustanovenia je vrátiť daňovému dlžníkovi sumu, ktorá bola od neho nútene vymožená. Ak sa nemá čo vrátiť nie je možné, ani náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez rozhodnutia, ktoré daňovú povinnosť ukladajú. Uvedené vyplýva i z kontextu prvej a druhej vety ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov. Ak exekúcia trvá, teda nedošlo k reálnemu vymoženiu pohľadávky od dlžníka správca dane ju z úradnej moci zruší. Prvá   veta   ustanovenia   §   72   ods.   10   sa   aplikuje   v   prípade,   že   došlo   k   reálnemu neoprávnenému vymoženiu daňovej pohľadávky.»

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl. 142   ods. 1,   čl. 124   a čl. 127   ods. 1   ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti ústavný súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého súdneho   konania vyplývajúcich   z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje Európsky súd pre ľudské práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie   ako   celok   (napr.   rozsudky   A.   M.   proti   Taliansku,   1999,   Van   Mechelen   proti Holandsku,   1997,   Solakov   proti   bývalej   Juhoslovanskej   republike   Macedónsko,   2001). Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 SžoKS 132/2006 zo 17. mája 2007 (tiež s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu č. k. 23S 48/2006-36 z 31. mája 2006, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu a jeho závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v   civilnom   procese vyjadruje   záväzný   a zásadne   nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania. Výrok   súdneho   rozhodnutia   však   nemožno   vnímať   oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia,   a to   najmä   v   prípadoch,   v ktorých   je   s   určitosťou   preukázané,   z akých skutkových   a právnych   dôvodov   bol   výrok   rozhodnutia   prijatý,   pričom   tieto   skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi, na ktorých je výrok založený.

Z výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 48/2006-36 z 31. mája 2006, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.

Podľa   § 250i   ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   pri   preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   (vrátane   na   vec   sa   vzťahujúcich rozhodnutí   daňových   orgánov,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu)   vyplýva,   že sťažovateľkou   napádané   rozhodnutia   daňového   úradu   a daňového   riaditeľstva   boli   na základe žalôb sťažovateľky podrobené dvojinštančnej súdnej kontrole.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   tak   krajský   súd (v prvostupňovom   konaní),   ako   aj   najvyšší   súd   (v   rámci   preskúmania   prvostupňového rozsudku   krajského   súdu)   sa   námietkami   sťažovateľky   v súvislosti   s interpretáciou ustanovenia § 63 a § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov vecne zaoberali.

Vychádzajúc   z interpretácie   ustanovenia   § 72   ods.   10   zákona o   správe   daní a poplatkov   najvyšším   (ale   tiež   krajským)   súdom,   podľa   ktorej predpokladom   aplikácie ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom k 31. 08. 1999 je reálne vymoženie určitej sumy, ústavný súd vyslovený právny záver najvyššieho súdu nemohol považovať za arbitrárny, t. j. popierajúci znenie, účel či význam uvedenej právnej normy.

Závery   najvyššieho   súdu   (ktorý   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého stupňa)   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné.   Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto   ak všeobecné súdy   zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno v takomto   postupe   vidieť   porušenie   čl. 46   ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu. Navyše, bol to práve namietaný najvyšší súd, ktorý v rámci svojho rozhodnutia poukazoval na iné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 1 SžoKS 22/2005 z 30. augusta 2005), z ktorého vychádzal a ktoré práve   potvrdzovalo stabilne   používanú   interpretáciu   dotknutého   zákonného   ustanovenia správnymi súdmi.

Ústavný súd vzhľadom   na to nedospel   k názoru, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak nezlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy   a dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Takýmto   rozhodnutím   nebolo   možné   porušiť   sťažovateľkou   označené   základné práva. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009