znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., Č., zastúpenej advokátom Mgr. L. Š., Advokátska kancelária,   Č.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 885/88, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2007 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 885/88.

Sťažovateľka   odôvodnila   svoju   sťažnosť   tým,   že   ešte   21.   októbra   1987   podali navrhovatelia proti nej návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a k nemu patriacim nehnuteľnostiam. Uviedla, že: „Z dôvodu prieťahov vo vyššie uvedenom konaní (...) podala dňa 13. 05. 2005 sťažnosť na Ústavný súd, pričom tento rozhodol   nálezom   č.   IV.   ÚS   173/05-28   zo   dňa   6.   9.   2005,   že   bolo   porušené   právo na prerokovanie   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné   zadosťučinenie. Predmetným nálezom tiež Okresnému súdu Čadca prikázal, aby v predmetnom konaní konal bez zbytočných prieťahov. (...)

Následne sa na Okresnom súde v Čadci po ústavnej sťažnosti konali pojednávania, a to v dňoch 10. 03. 2006, 21. 04. 2006, 02. 06. 2006 a 05. 06. 2006, pričom na poslednom pojednávaní dňa 05. 06. 2006 Okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorý do dňa podania tejto sťažnosti nebol sťažovateľke doručený aj napriek uplynutiu viac ako 7 mesiacov. Uvedeným konaním boli porušené jej práva v zmysle § 6 O. s. p., § 100 ods. 1 O. s. p. a § 158 ods. 2 a 4 O. s. p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR tým, že doručovanie predmetného rozsudku trvá už viac ako 7 mesiacov. Okresnému súdu v Čadci navrhovateľka poslala prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 17. 1. 2007. (...)

Postupom   Okresného   súdu   v   Čadci   aj   napriek   príkazu   Ústavného   súdu   stále dochádza   k prieťahom   v konaní,   čím   sa   neustále   odďaľuje   rozhodnutie,   ktorým   sa   má právoplatne rozhodnúť vo veci.“

2. Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005 (na základe sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 16. mája 2005) vyslovil porušenie práv sťažovateľky zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   885/88,   prikázal   okresnému   súdu   konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania. Rozhodnutie ústavného súdu bolo doručené účastníkom konania 24. októbra 2005.

3. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk a úhradu trov konania. Postup okresného súdu považuje za porušenie ňou označených práv.

II.

Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na Krajskom súde v Žiline   zistil,   že   prvostupňový   rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľky 25.   januára   2007   a   sťažovateľke   30.   januára   2007   (odvolacie   konanie   je vedené pod sp. zn. 5 Co 85/2007).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (pozri   napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   70/00,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 140/03, IV. ÚS 59/03).

Podľa konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   uviedol,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom   konaní   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 120/03), pričom jednorazový „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Aj keď to sťažovateľka v sťažnosti výslovne neuviedla, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že napáda nečinnosť okresného súdu v období odo dňa vyhlásenia rozsudku do podania sťažnosti ústavnému súdu („... 05. 06. 2006 Okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorý do dňa podania   tejto   sťažnosti   nebol   sťažovateľke   doručený   aj   napriek   uplynutiu   viac   ako 7 mesiacov.“). Ďalšou   nespornou   skutočnosťou   vyplývajúcou   zo   sťažnosti   je   podanie sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   17.   januára   2007,   teda bezprostredne pred doručením sťažnosti ústavnému súdu 25. januára 2007. Na obidvoch sťažnostiach je uvedený ten istý deň ich vypracovania - 17. január 2007, z čoho možno vyvodiť záver súčasného podania sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu a aj ústavnému súdu.

Po   zvážení   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   intenzita zbytočných   prieťahov   v   konaní   spôsobená   postupom   okresného   súdu   v   období od vyhlásenia rozsudku (5. júna 2006) po jeho doručenie sťažovateľke (30. januára 2007, resp.   jej   právnemu   zástupcovi   25.   januára   2007)   nedosiahla   s   prihliadnutím   na   ostatné relevantné   okolnosti   prípadu   takú   mieru,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o porušení označeného   základného   práva   (III.   ÚS   30/03,   III.   ÚS   24/04,   III.   ÚS   67/04).   Postup okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   7 C 885/88   okrem   uvedeného   obdobia   po   vyhlásení rozsudku (od 5. júna 2006 do 25., resp. 30. januára 2007) v zásade smeroval k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľky   spôsobom   zodpovedajúcim   okolnostiam   daného   prípadu, rešpektujúc pritom   v nevyhnutnej miere príkaz ústavného súdu   vyslovený v jeho náleze č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005, aby okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 885/88 ďalej konal bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   za   obdobie   od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 173/05-28, t. j. od 24. októbra 2005 do vyhlásenia rozsudku okresným súdom, t.   j.   do   5.   júna   2006   sťažovateľka   prieťahy   v konaní nenamietala,   pričom   okresný   súd v tomto období uskutočnil pojednávanie 10. marca 2006, 21. apríla 2006 a pojednávanie konané   2.   júna   2006   odročil   za   účelom   vyhlásenia   rozhodnutia,   ktoré   vyhlásil na pojednávaní 5. júna 2006.

Nie bez významu v danej veci, podľa názoru ústavného súdu, je tiež skutočnosť, že po   doručení   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu,   v   ktorej sťažovateľka   namietala,   že („...   05.   06.   2006   Okresný   súd   rozhodol   rozsudkom,   ktorý do dnešného dňa stále nebol sťažovateľke doručený a to po uplynutí viac ako 7 mesiacov.“), okresný súd 25. januára 2007 doručil svoj rozsudok právnemu zástupcovi a 30. januára 2007   sťažovateľke.   Z časového   sledu   uvedených   relevantných   skutočností   vyplýva,   že sťažovateľka využitím svojho práva na zjednanie nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   dosiahla   odstránenie   ňou   namietaného protiprávneho stavu, teda okresný súd vypracovaním a doručením svojho rozsudku následne po sťažovateľkinej sťažnosti adresovanej jeho predsedovi sám odstránil protiprávny stav namietaný sťažovateľkou.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.