znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   M.,   podnikajúcej   pod   obchodným   menom   Z.   M., Architektonický ateliér M. – M., a M. M., podnikajúceho pod obchodným menom M. M. – VYDAVATEĽSTVO SAMO-AAMM, zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M. a M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Z.   M.   a M.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   v ktorej   namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)   pod sp.   zn. 3 C/249/2003. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom z 31. júla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 60/2010, 4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010 z 12. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok v spojení   s doplňujúcim   rozsudkom   (o   povinnosti   zaplatiť   trovy   štátu,   pozn.).   Proti rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013 odmietol.

3. Sťažovatelia zastávajú názor, že „Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím porušil ich základné právo na súdnu ochranu garantované Ústavou SR ako aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že neakceptoval ich námietky o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu   prvého   stupňa   je   nepreskúmateľné...   Nepreskúmateľnosť   predmetných   rozhodnutí je možné vidieť predovšetkým v tom, že nielen súd prvého stupňa, ale aj druhostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, keď rozhodol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcov.“.

Zásadné   pochybenie   súdov   oboch   stupňov „vidia   sťažovatelia   v nesprávnom posúdení premlčania uplatneného nároku voči žalovanému v 2. rade“ a v nevysporiadaní sa odvolacieho súdu „s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku“.

4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia uviedli, že ak „neakceptoval námietky sťažovateľov   vo   vzťahu   k... nesprávnemu   postupu   súdu,   jeho   rozhodnutie   je   arbitrárne, bez riadneho zdôvodnenia, a teda nie je ústavné konformné. Naopak, porušuje základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd mal splnené dôvody pre prijatie dovolania, v dôsledku čoho sa mal zaoberať   nielen   procesnou   stránkou   veci,   ale   aj   posúdiť   namietané   nesprávne   právne posúdenie   veci,   kedy   súd   prvého   stupňa   a následne   aj   odvolací   súd   nesprávne   právne posúdil   uplatnený   nárok   žalobcov   ako   aj   premlčanie   nároku   vo   vzťahu   k žalovanému v 2. rade.

Podľa   názoru   sťažovateľov   Najvyšší   súd   SR   v napadnutom   rozhodnutí   nemal dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že rozhodnutia oboch nižších súdov sú   správne   a toto   rozhodnutie   mal   aj   riadne   odôvodniť   a vysporiadať   sa   s námietkami žalobcov, uvedenými v dovolaní.“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu „sp. zn. 3 Cdo 191/2011-472, zo dňa 6. augusta 2013“, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu „na ďalšie konanie a rozhodnutie“ a uložil povinnosť najvyššiemu súdu uhradiť im trovy právneho zastúpenia „každému vo výške 462,91 Eur“.

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

8. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 191/2011   zo 6.   augusta   2013,   ktorý   ich   dovolanie proti   rozsudku   krajského   súdu z 12. novembra 2010 odmietol (pozri tiež bod 3).

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval (uzatvoril), že „prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku“, preto   ich dovolanie odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2011, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení skutkovej   podstaty   predmetného   sporu   uviedol   právne   závery   a   odôvodnenie   rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 249/2003-314 z 31. júla 2009, ako aj výroku a podstatných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 60/2010, 4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010 z 12. novembra 2010 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:

«Žalobcovia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie proti „všetkým jeho častiam“, a domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní   namietali,   že   v konaní   im   bola   odňatá   možnosť   pred   súdom   konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, ako i že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pri rozhodovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, nedostatku pasívnej   legitimácie   žalovaného   1/,   predpokladov   pre   vznik   bezdôvodného   obohatenia na strane žalovaných a pre vznik nároku žalobcov na peňažné zadosťučinenie za závažnú ujmu,   ktorá   vznikla   porušením   ich   autorských   práv.   Rozsudku   odvolacieho   súdu   ďalej vytýkali jeho nepreskúmateľnosť a podľa ich názoru súdy v danej veci nedostatočne zistili skutkový stav, nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, keď dospeli k záveru, že úmyselným konaním žalovaných 1/ a 2/ nedošlo k porušeniu ich autorských práv.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpení   advokátom   (§   241   ods.   1   O.   s.   p.),   skúmal,   či   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V   zmysle   §   241   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   dovolanie   podané   iba   z   dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   c/   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok, ktorým bol 1/ potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a 2/ potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   znalečnom   a   3/   rozhodnutí   o   trovách konania.   Dovolatelia   napadli   toto   rozhodnutie   v   celom   rozsahu,   všetky   jeho   výroky. Prípustnosť proti ním smerujúcich častí dovolania posudzoval najvyšší súd samostatne.

1.   K   dovolaniu   žalobcov   smerujúcemu   proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Dovolanie žalobcov smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť v tejto časti podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   nevyplýva   -   napadnutý   nie   je   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.

So   zreteľom   na   to   by   dovolanie   žalobcov   mohlo   byť   procesne   prípustné,   len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní odňatá   možnosť   pred   súdom   konať.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobcovia procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzovali aj z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho, aby boli splnené podmienky pre tento procesný postup vyplývajúce z § 214 ods. 2 O. s. p. Dovolací   súd   z   obsahu   spisu   nezistil,   že   by   v   konaní   došlo   k   odňatiu   možnosti žalobcom konať pred súdom.   Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 12. novembra 2011. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danom prípade Krajskému súdu v Prešove zákonná úprava odvolacieho konania umožňovala, aby predmetnú vec rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Preto postupom súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

K námietke žalobcov uvedenej v dovolaní ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,   že   „sa   väčšinovým   názorom   svojich   senátov   priklonil   k   tej   judikatúre najvyššieho   súdu,   ktorá   prijala   záver,   že   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O. s. p.

Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že pri   nesprávnosti   hodnotenia   dôkazov   (pozn.:   dovolací   súd   sa   hodnotením   dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/ O. s. p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   42/1993).   Neprípustnosť   takého   dôvodu   je   daná aj (prieskumným) charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.

Žalobcami tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení, z ktorých podľa ich názoru vychádzali pri rozhodovaní súdy nižších stupňov, môže mať (prípadne) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia a skutočnosť, že súdy (prípadne) z takýchto skutkových zistení vychádzali, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a teda ani prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ podľa tohto ustanovenia.

K námietke dovolateľov, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   na   zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací   dôvod v tom zmysle,   že ho možno   uplatniť   v procesne prípustnom dovolaní,   samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá (viď aj R 54/2012). Keďže žalobcami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

2. a 3. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní napadli výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   znalečnom   a   ktorým   bolo rozhodnuté   o   trovách   konania,   treba   poukázať   na   to,   že   týmito   časťami   dovolania napadnuté   rozhodnutie   má   povahu   uznesenia   (viď   §   167   ods.   3   O.   s.   p.);   prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. Dovolací súd ani v konaní odvolacieho   súdu   v   týchto   častiach   nezistil,   že   by   došlo   k   procesnej   vade   v   zmysle § 237 O. s. p.

Keďže   prípustnosť   dovolania   žalobcov   1/   a   2/   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky ich dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní neboli dovolatelia procesné úspešní a právo na náhradu trov tohto konania vzniklo procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.).»

12.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi,   keď   odmietol sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku.   Rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Cdo   191/2011   zo 6. augusta   2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto prípad   nejde   a sťažovatelia,   kvalifikovane   zastúpení   advokátom,   sa   nedomáhali (nepožadovali)   preskúmania   ústavnosti   odvolacieho   rozhodnutia,   ústavný   súd   rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 60/2010, 4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010 z 12. novembra 2010 neposudzoval.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014