znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., Č., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 407/2011 z 2. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. decembra   2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 407/2011 z 2. novembra 2011.

2. Sťažovateľka uviedla, že 3. mája 2011 podala na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   proti   odporcovi   M.   H.–  ... Sťažovateľka navrhla, aby bolo týmto predbežným opatrením zakázané odporcovi až do zaplatenia   faktúr   sťažovateľky   nakladať   s jeho   nehnuteľným   majetkom   evidovaným   na určených LV v katastrálnom území S., Katastrálnemu úradu v Ž. zakázané do zaplatenia faktúr sťažovateľky vykonať akýkoľvek zápis zmeny vlastníckych práv na nehnuteľnom majetku   odporcu   a zároveň   aby   bolo   odporcovi   nariadené,   aby   do   3   dní   od   doručenia uznesenia   o nariadení   predbežného   opatrenia   zložil   sumu   260 000   USD   a 10 000   €   do úschovy na okresnom súde. Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol uznesením sp. zn. 8 Cb 15/2011 z 19. júla 2011. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd tak, že ho uznesením sp. zn. 13 Cob 407/2011 z 2.   novembra   2011   potvrdil   a sťažovateľku   zaviazal   nahradiť   odporcovi   trovy   konania (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“).   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   považoval   za podstatné to, že sťažovateľka v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a ani v priebehu konania nepreukázala existenciu nebezpečenstva bezprostredne jej hroziacej ujmy v prípade nenariadenia predbežného opatrenia.

3. Sťažovateľka s týmto názorom nesúhlasí a krajský súd v napadnutom uznesení podľa nej zaujal formalistický, reálny život ignorujúci právny názor. Sťažovateľka uviedla, že súdy v súvislosti s jej návrhmi na vydanie platobného rozkazu, ktoré už v minulosti tiež neúspešne   podala,   hľadajú   argumenty   na   odmietnutie   návrhov   na   vydanie   predbežného opatrenia. Práve predbežné opatrenie je pritom spôsobilé zabezpečiť vymožiteľnosť práva, a tým   aj   zabrániť   platobnej   neschopnosti   subjektov   zapríčinenej   najmä   nepoctivosťou niektorých obchodných partnerov.

4. Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie zruší a prizná jej právo na náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Podľa   krajského   súdu   totiž   sťažovateľka nepreukázala   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   ktorá   by   mohla   nastať v prípade nenariadenia predbežného opatrenia. Krajský súd sa preto stotožnil s uznesením okresného súdu z 19. júla 2011, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vydanie predbežného   opatrenia.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   postupoval   pri   posudzovaní   jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia príliš formálne.

8. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha   pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS   272/09).   Z uvedeného   hľadiska   potom   ústavný   súd   podrobil   kontrole   napadnuté uznesenie krajského súdu.

9.   Ústavný   súd   nezistil   v napadnutom   uznesení   žiadne   pochybenia,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne   zaoberal   skutkovým   stavom   či obchodnou   situáciou   sťažovateľky.   Právne   závery   krajského   súdu   nemožno   v žiadnom prípade   hodnotiť   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené,   naopak,   dôsledne   vychádzajú z platnej procesnoprávnej úpravy inštitútu predbežného opatrenia, a sú teda úplne legitímne. V kontexte tejto právnej úpravy dospel krajský súd k názoru, že sťažovateľka neosvedčila druhú podmienku na vydanie predbežného opatrenia. Nemožno preto súhlasiť s názorom sťažovateľky, že krajský súd pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 19. júla 2011 postupoval s akýmsi „automatickým“ zámerom predbežné opatrenie nenariadiť. Nesúhlas sťažovateľky   s právnym   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v napadnutom   uznesení nezakladá   sám   osebe   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a ani nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   ho   svojím   vlastným.   O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto   všeobecných   súdov,   ak   ich   z danej   perspektívy   možno   pokladať   za   udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka by si primárne mala zabezpečiť ochranu svojich   práv   či   nárokov   z obchodno-právnych   vzťahov   podaním   návrhu   v občianskom súdnom konaní. Inštitút predbežného opatrenia v tejto súvislosti predstavuje až sekundárny nástroj,   ktorého   predpoklady   sú   presne   v Občianskom   súdnom   poriadku   určené.   Ako sťažovateľka   uvádza,   aj   v minulosti   bol   jej   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietnutý   práve   pre   nepreukázanie   požadovaných   predpokladov.   Podávaním   týchto návrhov   a následne   opravných   prostriedkov   dochádza   k plynutiu   času,   čo   môže   ohroziť nielen   dokazovanie   nárokov   sťažovateľky,   ale   aj   ich   samotnú   uplatniteľnosť   z dôvodu plynutia premlčacích lehôt.

10. Ústavný súd preto nezistil žiadnu súvislosť medzi právami, ktorých ochrany sa sťažovateľka domáhala, a napadnutým uznesením krajského súdu. Vzhľadom na uvedené, ako aj   na   to,   že obsahom   týchto   práv   nie je právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho konania,   resp. právo   na úspech   v   konaní   (II. ÚS   218/02, I. ÚS 88/07), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd   preto   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012