znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   T.   Č.,   K.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou Advokát P., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a b), čl. 39 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského stavebného úradu v K. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   T.   Č.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Advokát P., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a b), čl. 39 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského stavebného úradu v K. (ďalej len „krajský stavebný úrad“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 17. marca 2004 podal Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a určenie, že štátnozamestnanecký pomer ďalej trvá, proti žalovaným: 1. Mestskej časti..., 2. krajskému stavebnému úradu a 3. Krajskému úradu v K.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 22 C 46/04 z 19. júla 2005 vylúčil konanie o náhradu príspevku na stravovanie, náhradu platu a náhradu za nevyčerpanú dovolenku sťažovateľa na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 22 C 115/2007.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   22   C   46/04   zo   6.   decembra   2006   (ďalej   len „rozsudok zo 6. decembra 2006“) určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorým Mestská časť... skončila pracovný pomer so sťažovateľom, je neplatné, a súčasne určil, že štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa ku krajskému stavebnému úradu trvá. Žalobu proti Krajskému úradu v K.zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 37/2007 z 28. mája 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. decembra 2006.

Sťažovateľ sa listami z 8. januára 2008 a 30. januára 2008 adresovanými krajskému stavebnému úradu a Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) domáhal vyplatenia náhrady platu za obdobie od 17. februára 2004 do 28. júla 2007 v súlade s právoplatne vysloveným výrokom všeobecných súdov o trvaní   jeho   štátnozamestnaneckého   pomeru.   So   sťažnosťou   na   postup   ministerstva   sa 30. januára   2008   obrátil   aj   na   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky.   Z   dôvodu,   že   všetky dožiadania sťažovateľa boli podľa jeho tvrdenia bezvýsledné, podal Okresnej prokuratúre Košice I oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu nevyplatenia platu.

O nároku na náhradu platu, príspevku na stravovanie a náhradu platu za dovolenku rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 22 C 115/2007 z 21. júla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009“) tak, že krajskému stavebnému úradu uložil povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   24 550,23   €   s   príslušenstvom.   Krajský   súd   po   odvolaní podanom krajským stavebným úradom rozsudkom sp. zn. 1 Co 205/2009 z 2. decembra 2010 zmenil rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi   sumu   21 803,38   €   a   v   prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol.   Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 21. januára 2011.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že konaním krajského stavebného úradu „bolo porušené jeho právo na ochranu proti diskriminácii v zamestnaní, ktoré patrí medzi základné ústavné práva zamestnanca“.

Sťažovateľ je súčasne presvedčený, že postupom krajského stavebného úradu bola porušená aj zásada rovnakého zaobchádzania, pretože mu v období od 17. februára 2004 do 29.   júla   2007   nebola   prideľovaná   práca   tak   ako   ostatným   zamestnancom   a   nebol   mu priznaný a vyplácaný plat, ktorý mu prináležal.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že si nemohol uplatniť ani nárok na priznanie predčasného starobného dôchodku, ktorý mu vznikol v auguste 2010, keďže „nevedel a ani nemohol preukázať výšku svojich príjmov za roky 2004 až 2007“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   postupom   krajského   stavebného   úradu   boli porušené jeho základné práva, „a to právo na prácu, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktorého súčasťou je aj právo na odmenu, právo na ochranu proti diskriminácii   v   zamestnaní   a   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a b), čl. 39 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy boli postupom a konaním   krajského   stavebného   úradu   porušené,   zakázal   krajskému   stavebnému   úradu pokračovať   v   porušovaní   jeho   označených   základných   práv,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 7 650 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského stavebného úradu došlo k porušeniu jeho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. a) ústavy, práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy,   práva   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, keď mu odmietol   vyplatiť   plat   za   obdobie   od   17.   februára   2004   do   29.   júla   2007   napriek právoplatnému rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2006, ktorým bolo okrem iného vyslovené,   že   štátnozamestnanecký   pomer   sťažovateľa   ku   krajskému   stavebnému   úradu trvá. Súčasne bola sťažovateľovi v uvedenom období odopieraná možnosť pracovať a byť za svoju prácu odmeňovaný, v dôsledku čoho bol podľa jeho tvrdenia narušený aj jeho súkromný život.

Je   nepochybné,   že   postup   krajského   stavebného   úradu   v   súvislosti   s   neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa a z toho vyplývajúcich platových nárokov mal sťažovateľ   možnosť   napadnúť žalobou na okresnom   súde   a toto právo   aj využil.   V   oboch   súdnych   konaniach   (v   konaní   o   neplatnosť   skončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   a   určenie,   že   štátnozamestnanecký   pomer   trvá,   ako   aj v konaní   o   náhradu   platových   nárokov)   bol   sťažovateľ   ako   žalobca   úspešný,   keďže rozsudkami všeobecných súdov konajúcich v jeho veci bolo právoplatne rozhodnuté, že jeho štátnozamestanecký pomer trvá, a súčasne mu bola priznaná náhrada platu za obdobie od 16. februára 2004 do 29. júla 2007.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Právo na prácu, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   právo   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe patria medzi také práva definované v čl. 51 ods. 1 ústavy, ktoré sú špecifikované   v   korešpondujúcich   zákonoch,   a   domáhať   sa   ich   ochrany   je   možné   iba v medziach týchto osobitných zákonov a rozhodovanie o nich patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov. Uvedené platí tak pre nároky sťažovateľa, ktorých právnej ochrany sa v konaní pred všeobecnými súdmi už domohol, ako aj pre jeho prípadné ďalšie nároky, ktoré z nezákonného postupu krajského stavebného úradu môžu vyplynúť.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu krajského stavebného úradu bol/bude v prvom rade povolaný okresný súd a následne na preskúmanie jeho postupu a rozhodnutia krajský   súd,   ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu,   ústavný   súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011