znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. V., Š., zastúpenej advokátkou Mgr. D. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Cb 110/2008 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 46/2009 a jeho rozsudkom z 22. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. S. V., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. D. Š., Š., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Cb 110/2008   a   jeho   rozsudkom   z   30.   októbra   2008   (ďalej   len   „rozsudok   okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 46/2009 a jeho rozsudkom z 22. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva: «Sťažovateľka sa   návrhom doručeným na OS   Galanta   dňa   25.   05.   2006   domáhala   zaplatenia   istiny   200.000,-   Sk   s príslušenstvom...   10Cb/110/2006...   Dňa   13.   10.   2008   sa   vytýčeného   pojednávania zúčastnila žalobkyňa, jej právna zástupkyňa ako aj svedkyňa Ing. S., pojednávanie však bolo pre neprítomnosť žalovaného ako aj jeho právnej zástupkyne odročené na deň 30. 10. 2008. Dňa 17. 10. 2008 písomným podaním doručeným na OS Galanta dňa 20. 10. 2008 a následne   oznámeným   aj   právnej   zástupkyni   žalobkyne   ospravedlňovala   právna zástupkyňa žalobcu svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávania na tom istom súde... Obdobné ospravedlnenie právnej zástupkyne žalobcu sudca v predmetnej veci akceptoval na predchádzajúcom pojednávaní a pojednávanie odročil na iný termín, z ktorého dôvodu právna zástupkyňa žalobkyne - sťažovateľky uvedené brala na vedomie a túto   skutočnosť   v   záujme   predchádzania   zbytočným   stratám   na   pracovnom   čase pre zmarené   pojednávanie   uvedené   oznámila   žalobkyni   aj   svedkyni.   Napriek   uvedenej skutočnosti sa právna zástupkyňa žalovaného bez žalovaného dostavila, doslova opustila na pár minút inú pojednávaciu miestnosť tunajšieho súdu a dostavila sa na pojednávanie, na   ktorom   svoju   neúčasť   vopred   písomne   oznámila,   čo   považujeme   za   absolútne nezlučiteľné   s advokátskou   etikou,   nakoľko   právna   zástupkyňa   už   v   čase   učinenie ospravedlnenia neprítomnosti mala vedomosť o tom, že bude pojednávať na tom istom súde a jej správanie považujeme za vyslovene účelové a nekorektné; napriek uvedenému súd v predmetnej veci v uvedený deň veci konal a vo veci rozhodol, čím znemožnil sťažovateľke

- žalobkyni produkovanie ďalších dôkazov (navrhovaného výsluchu svedkyne, o ktorom mal sudca vedomosť, nakoľko sa sama dostavila na pojednávanie, ktoré bolo pre neprítomnosť žalovaného   a   jeho   právnej   zástupkyne   odročené,   ako   aj   iných   dôkazov)   porušil   nižšie špecifikované ústavné práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Základným ľudským právom je právo na súdnu ochranu, garantované čl. 46 Ústavy SR.   Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie,   ktoré rešpektuje všetky   procesné zásady   a   princípy.   Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom,   je   porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom.“

Obsah   práva   na   súdnu   ochranu   spočíva   v   tom,   že   osobám   nemožno   brániť v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovaní   pri   jeho   uplatnení,   ďalej   je   jeho   obsahom zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov.   Spravodlivým   prejednaním   veci   je   súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore   so   zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdny   alebo   inú právnu ochranu. (nález ÚS 26/94)

Právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktorý   zahrňuje   právo,   aby   každá   strana občianskeho   súdneho   konania   mala   primeranú   možnosť   obhajovať   svoju   záležitosť   pre súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Táto formulka, odvtedy mnohokrát opakovaná v európskej judikatúre, je základom zaručujúcim rovnosť   a   osobitne   účinnosť   kontradiktórneho   prerokovania   veci   a   mnohých   ďalších procesných   práv.   Princíp   rovnosti   zbraní   sa   totiž   vzťahuje   na   všetky   aspekty   procesu a vyžaduje, aby sa všetky procesné práva uplatňovali za podmienok rovnosti účastníkov. V oblasti dokazovania princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na svoje tvrdenia...

Právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   verejné   prejednanie   veci   jej   bolo   odňaté postupom súdu, ktorý konal bez jej prítomnosti na pojednávaní, na ktorom vo veci rozhodol, hoci táto bola uvedená ľstivým správaním sa právnej zástupkyne žalovaného do omylu, že sa pojednávania nezúčastnia pre kolíziu pojednávaní a žiada o jeho odročenie, čím jej bolo odňaté právo na verejné prerokovanie veci, právo byť prítomná na pojednávaní, právo navrhovať   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení,   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   tvrdeným skutočnostiam,   právo sťažovateľky na rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania,   ktoré zahŕňa rovnosť právnych možností ako aj rovnosť faktických podmienok na výkon práva, pričom sťažovateľka - žalobkyňa sa cíti diskriminovaná na výkone svojich práv a podstatne znevýhodnená, nakoľko neprítomnosť právnej zástupkyne žalovaného z dôvodov, ktoré súd nemusí akceptovať ako závažné dôvody na odročenie, predchádzajúce pojednávanie dňa 13. 10. 2008 odročené bolo, pričom neprítomnosť žalobkyne a jej právnej zástupkyne, ktoré sa   predchádzajúcich   pojednávaní   riadne   zúčastnili   súd   bez   ďalšieho   sankcionoval   tým, že pojednával bez ich prítomnosti, hoci tak konať nemusel (poukazujeme na ust. § 101 ods. 2 OSP – dikcia zákona hovorí o „môže vec prejednať v neprítomnosti účastníka), hoci mal vedomosť o ich záujme produkovať ďalšie dôkazy a nezvážil, že uvedený postup s ohľadom na doterajší priebeh a obsah spisu bude jednoznačne na ujmu riadnemu zisteniu skutočného stavu veci... sťažovateľke... bolo uvedeným postupom súdu odňaté právo navrhnúť vykonať dôkazy, súd ju nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 OSP čím došlo k porušeniu jej ústavných práv   a   ktorou   nemožnosťou   uplatnenia   a   následného   prípadného   unesenia   dôkazného bremena   sa   stratil   sa   celý   zmysel   zabezpečenia   reálneho   uplatnenia   práva   na   súdnu ochranu. Súd dokonca vo veci meritórne rozhodol a v rozpore s ust. § 156 OSP rozsudok bez prítomnosti sťažovateľky- žalobkyne vyhlásil, a to i v rozpore s článkom 142 ods. 3 Ústavy SR, čím došlo k porušeniu všeobecného princípu rovnosti pred zákonom, čím bolo porušené právo sťažovateľky - žalobkyne na verejné prejednanie veci a právo byť prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku ako aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, teda právo na spravodlivý súdny proces.

Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo odôvodnené...   Z...   odôvodnenia   prvostupňového...   aj   odvolacieho   súdu...   je   zrejmé, že prvostupňový   súd   žalobu   zamietol   pre   nedostatok   aktívnej   legitimácie   sťažovateľky v konaní, pričom svoj záver neoprel o žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka, príp. iného zákona, uspokojil sa s konštatovaním, že žalobkyňa nepredložila zmluvu o dielo, ktorá by   založila   existenciu   záväzkového   právneho   vzťahu,   hoci   obchodný   zákonník   na   vznik zmluvy o dielo písomnú formu nevyžaduje.

Ďalej   sa   vôbec   nezaoberal   dôkazmi   produkovanými   na   strane   sťažovateľky   – žalobkyne...,   žiadnu   odpoveď   na   tvrdené   argumenty,   čím   nie   je   dostatočne   jasný, zrozumiteľný a porušuje právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie rozhodnutiu dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich prípade vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej...

odvolací súd porušil ústavné práva sťažovateľky na verejné prejedanie veci, právo konať pred odvolacím súdom, právo na opakovanie alebo doplnenie dokazovania, nakoľko o podanom odvolaní... rozhodol bez nariadenia pojednávania... hoci v podanom odvolaní bolo tvrdené porušenie práva na produkovanie dôkazov a namietaný nedostatočne zistený skutkový stav pre procesné pochybenia súdu, ktoré upreli žalobkyni možnosť konať pred súdom,   z čoho mala sťažovateľka za to,   že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho nedošlo k správnej aplikácii normy hmotného práva na skutkový stav medzi účastníkmi konania, a rozhodnutie je preto vecne nesprávne. Odvolací súd sa alibisticky vysporiadal s námietkou neetického správania   sa   právnej zástupkyne žalovaného,   ako aj   prítomnosťou   svedkyne navrhnutej sťažovateľkou,   ktorej   výsluch   mala   záujem   realizovať   a   teda   zabezpečila   jej   účasť na pojednávaní, pričom uvedený postup nie je v rozpore s OSP, rovnako ako nemá oporu v OSP tvrdenie odvolacieho súdu, že sťažovateľka uvedenú svedkyňu nenavrhovala, pretože súdom nebola predvolávaná.

Odvolací súd sa stotožnil s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozsudku súdu nižšieho stupňa, opätovne však bez akéhokoľvek odkazu na normu hmotného práva, ktoré... sa preto javí ako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky argumenty sťažovateľky, z ktorého dôvodu ho nepovažujeme za vecne správne, spravodlivé a ústavne konformné rozhodnutie...

oba   súdy   svojimi   procesnými   postupmi   a   v   konečnom   dôsledku   aj   svojimi arbitrárnymi   rozhodnutiami   porušili   základné   ústavné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a odňali jej možnosť riadne sa súdnou cestou domáhať svojich práv, znemožnili sťažovateľke ako účastníčke konania realizáciu tých procesných práv, ktoré jej zákon priznáva, pričom produkovali rozhodnutia na základe nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   a   nesprávne   aplikovali   normu   hmotného   práva,   z   ktorého dôvodu vo veci nesprávne rozhodli a predmetné rozhodnutia považujeme preto za ústavne nekonformné a nezákonné.»

Sťažovateľka na záver uvádza, že „podľa nášho posúdenia došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces garantované článkom 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého dôvodu navrhujeme, aby Ústavný súd prijal podnet na konanie a následne ústavnej sťažnosti vyhovel a vyslovil porušenie ústavného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces   a   napadnutý   Rozsudok   OS   Galanta   sp.   zn. 10Cb110/2008 zo dňa 30. 10. 2008 a Rozsudok KS Trnava sp. zn. 21Cob46/2009 zo dňa 22. 09. 2009 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie súdu prvého stupňa.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv   postupom a rozsudkom   okresného   súdu   a postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu.   Z   argumentácie sťažovateľky v uvedenej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

-nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu,

-tým,   že   okresný   súd   konal   v   neprítomnosti   sťažovateľky   napriek   tomu, že na to   neboli   splnené   procesné   podmienky,   v   dôsledku   čoho   neboli   vykonané sťažovateľkou navrhované dôkazy a došlo ku odňatiu práva konať pred súdom,

-nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu,

-tým, že krajský súd o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím došlo k odňatiu práva konať pred súdom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   základe   princípu   subsidiarity. Zo subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným   orgánom   verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci   na   prerokovanie   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06). Z uvedeného   vyplýva,   že   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať sa   namietaným porušením   základného   práva   alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých sa namieta   a   ktorý   jej   umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade sťažovateľka mala proti napadnutému rozsudku okresného súdu možnosť podať odvolanie a túto možnosť aj využila, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd   rozsudkom.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok   na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom a rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd porušil jej právo na verejné prerokovanie veci, právo konať pred odvolacím súdom, právo na opakovanie alebo doplnenie dokazovania, keďže o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek tomu, že už v konaní pred okresným   súdom   bolo   sťažovateľke   v   dôsledku   procesných   pochybení   okresného   súdu odňaté právo konať pred súdom.

Podľa   platnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   sú   závažné   procesné pochybenia súdov dôvodom podania dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“).   Tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   umožňuje   účastníkom občianskeho   súdneho   konania   závažné   procesné   pochybenia   namietať.   Základným ústavným   predpokladom   na   vznik   právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnostiach je, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva nerozhodoval iný súd.

Tvrdené pochybenia krajského súdu možno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom.

Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Keďže dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP možno považovať za účinný prostriedok nápravy   tvrdeného   porušenia   sťažovateľkiných   práv   už   uvedeným   spôsobom   zo   strany krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka   považuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   za   nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky jej argumenty a z toho dôvodu za ústavne nekonformné, a to jednak v časti týkajúcej sa tvrdeného odňatia práva konať pred súdom okresným súdom a tiež v časti týkajúcej sa uzatvorenia zmluvy o dielo medzi účastníkmi konania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia týkajúcej sa tvrdeného odňatia práva konať pred súdom okresným súdom uvádza: „V súlade so stanoviskom žalovaného odvolací súd   konštatoval,   že   sa   súd   prvého   stupňa   prejednaním   veci   v   neprítomnosti   žalobkyne a jej právnej   zástupkyne   nedopustil   konania,   ktoré   by   bolo   možné   hodnotiť   ako   postup odnímajúci   žalobkyni   možnosť   konať   pred   súdom.   Termín   pojednávania   vzala   táto účastníčka na vedomie pri odročovaní pojednávania nariadeného na deň 13. 10. 2008, nepožiadala o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu a pojednávania sa nezúčastnila bez   existencie   prekážky,   ktorú   by   prípadne   bolo   možné   považovať   za   dôležitý   dôvod neúčasti, ktorý nebolo možné súdu včas oznámiť. Hoci o odročenie pojednávania požiadala zástupkyňa   žalovaného,   ňou   uvádzaný   dôvod   -   kolíziu   pojednávaní   súd   prvého   stupňa správne   nepovažoval   za   dôvod   pre   zrušenie   nariadeného   pojednávania,   žalobkyni neposkytol žiadne informácie, z ktorých by bolo možné vyvodzovať, že pojednávanie nebude vykonané, a vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.“

Keďže odňatie práva konať pred súdom   považuje ústavný súd za závažný zásah do základných práv a slobôd účastníkov občianskeho súdneho konania, vyžiadal si spis okresného   súdu,   z   ktorého   zistil,   že   sťažovateľka   a jej   právna   zástupkyňa   vzali   termín pojednávania   nariadený   na   30.   október   2008   na   vedomie   na   pojednávaní   konanom 13. októbra 2008. Neúčasť na pojednávaní konanom 30. októbra 2008 sťažovateľka a ani jej právna zástupkyňa neospravedlnili. Okresný súd preto postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 OSP pojednával v ich neprítomnosti.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   súvislosti   s   rozsiahlou   argumentáciou sťažovateľky   o   dôvodoch,   pre   ktoré   sa   na   pojednávanie   nedostavila,   poznamenať, že ani ústavnému   súdu   nepredložila   žiadny   dôkaz   o   tom,   že   by   jej   právna   zástupkyňa odporcu   v spore   oznámila, že   sa   na   pojednávanie   nedostaví,   svoju   neúčasť   ospravedlní a požiada o odročenie pojednávania. Za týchto okolností sa ústavný súd v žiadnom prípade nemôže zaoberať úvahami o možnom odňatí práva konať pred súdom v dôsledku ľstivého konania právnej zástupkyne odporcu.

Na   základe   zistených   skutočností   potom   ústavný   súd   považuje   relevantnú   časť odôvodnenia krajského súdu za vyčerpávajúcu a reagujúcu na všetky podstatné dôvody uvádzané sťažovateľkou v odvolaní.

Ústavný súd poznamenáva, že aj pochybenie okresného súdu spočívajúce v odňatí práva konať pred súdom v súvislosti s neodstránením takéhoto pochybenia krajským súdom je dovolacím dôvodom tak, ako to už bolo uvedené.

Sťažovateľka   namieta   arbitrárnosť   odôvodnenia   aj   v   časti   týkajúcej   sa   vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania. V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou, či medzi sťažovateľkou a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo, a teda,   či   sťažovateľka   bola   v   predmetom   konaní   aktívne   vecne   legitimovaná.   Úlohou ústavného   súdu   bolo   skúmať,   či   v   danom   prípade   krajský   súd   náležite   vysvetlil,   aké skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 46/2009 vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   uviedol: „V   odôvodnení rozhodnutia súd uviedol podstatné časti argumentácie oboch účastníkov konania, stručne a jasne   vysvetlil,   ktorú   rozhodujúcu   skutočnosť   nepovažoval   za   preukázanú   (existenciu zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania)   a   z   akých   dôvodov.   Nevylúčil   možnosť uzavretia zmluvy o dielo i v inej ako písomnej forme, konštatoval iba, že pre jej nesporné preukázanie   by   bolo   potrebné   zmluvu   predložiť   alebo   predložiť   iné   doklady   (dôkazy) svedčiace o uzavretí zmluvy. Súčasne uviedol, že žalobkyňa podľa obsahu žaloby svoju aktívnu   legitimáciu   odvodzovala   od   objednávky,   avšak   v   konaní   žiadnu   objednávku nepredložila a z listín, ktoré predložené boli, nevyplýva, že by v mene žalobkyne zmluvu uzavrela Ing. S.. Tieto závery súdu prvého stupňa žalobkyňa obsahom svojho odvolania nespochybnila. Neuviedla, ako konkrétne, ktorými osobami, kedy a s akými náležitosťami bola uzavretá zmluva o dielo, ktorej porušenie podľa jej tvrdenia zakladá nárok na náhradu škody. Iba všeobecne poukazovala na vznik záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania uzavretím ústnej zmluvy o dielo, pričom na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 21. 1. 2008 vypovedala, že zmluvu so žalovaným uzavrela p. S. Výsluch tejto svedkyne žalobkyňa podľa obsahu spisového materiálu nenavrhla vykonať (podľa tvrdenia v odvolaní sa   svedkyňa   dostavila   na   pojednávanie   dňa   13. 10. 2008,   súdom   prvého   stupňa   však predvolaná nebola) a z vykonaných dôkazov, vrátane výsluchu samotnej žalobkyne nemožno vyvodzovať   oprávnenie   svedkyne   uzavrieť   zmluvu   v mene   žalobkyne   a   reálne   uzavretie zmluvy so žalovaným v mene žalobkyne, či právne relevantný prechod alebo prevod práv a povinností objednávateľa vyplývajúcich z tejto zmluvy na žalobkyňu. Existenciu skutočností svedčiacich o účasti žalobkyne ako objednávateľky diela v právnom vzťahu so žalovaným nepotvrdzuje   zmluva   o   spolupráci   s neurčitým   predmetom   uzavretá   medzi   žalobkyňou a Ing. S. dňa 9. 4. 2003, ani dohoda o ukončení tejto zmluvy zo dňa 29. 5. 2003.“

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou či medzi   účastníkmi   konania   bola uzatvorená   zmluva o dielo,   sa   krajský   súd   primerane argumentačne vysporiadal, uviedol, prečo podľa jeho názoru k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi   účastníkmi   konania   nedošlo,   a   reagoval   na   všetky   podstatné   tvrdenia   uvádzané sťažovateľkou   v   odvolaní.   Krajský   súd   v   rámci   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, zároveň uviedol aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Z   odôvodnenia   nevyplýva skutočnosť   tvrdená   sťažovateľkou, že krajský   súd   ako dôkaz uzatvorenia zmluvy o dielo požadoval jej predloženie v písomnom vyhotovení.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkami sťažovateľky o nedostatočne zistenom skutkovom stave z dôvodu nevypočutia svedkyne Ing. S., keď uviedol, že túto svedkyňu sťažovateľka nenavrhla vypočuť. Ústavný súd ani zo spisu okresného súdu nezistil, aby sťažovateľka navrhla ako svedkyňu vypočuť Ing. S. K veci sa sťažovateľka vyjadrovala v žalobe aj v ďalších písomných vyjadreniach a taktiež bola k veci vypočutá. V žiadnom z týchto   písomných   a   ani   ústnych   vyjadreniach   sťažovateľka   výsluch   tejto   svedkyne nenavrhuje.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   právo   na   spravodlivý   proces   neznačí   právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   boli   spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť   medzi   označeným   základným   právom   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv.   Skutočnosť,   že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľky   uplatnených   v   jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010