znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   Š.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 21/2006 a jeho uznesením z 13. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z   23.   februára   2007,   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   28.   februára   2007,   označeným ako „ústavná   sťažnosť   podľa čl. 127 Ústavy SR (...) pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy“ Ing. V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 21/2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že: „1. Okresný súd v Topoľčanoch rozsudkom z 28. 4. 2006, č. k. 1 T 123/05-378 uznal sťažovateľa vinným z tr. činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 TZ a tr. činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) TZ na tom skutkovom základe, že dňa 31. 10. 2000 asi o 11.20 hod. ako vodič motorového vozidla po tom, čo požil alkoholické nápoje, sa nedostatočne venoval jazde, v dôsledku čoho zrazil cyklistku O., ktorá na následky zranenia zomrela. Za uvedený skutok bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka nepodmienečne v 1. NVS.

2.   Krajský   súd   v   Nitre   na   odvolanie   sťažovateľa   uznesením   zo   6.   7.   2006 sp. zn. 3 To 43/2006, zamietol ako neopodstatnené.

3. Najvyšší súd SR uznesením z 13. 12. 2006, sp. zn. 1 Tdo 21/2006, dovolanie sťažovateľa odmietol s odôvodnením, že použil neprípustný dovolací dôvod - nedostatočne zistený   skutkový   stav   -   pre   ktorý   nemohol   vôbec   preskúmavať   napadnuté   uznesenie odvolacieho súdu.

Toto   uznesenie   bolo   doručené   sťažovateľovi   dňa   20.   2.   2007   a je v inštančnom postupe všeobecných súdov konečné.“

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením dovolacieho súdu boli porušené ním označené práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné práva v čl. 46 ods. 1 ústavy.   Porušenie   citovaných   práv   vidí   sťažovateľ   v   nasledujúcich   skutočnostiach: „1. Skutkový stav, ktorý zistil súd prvého stupňa - a ktorého sa už nedotkli vyššie súdy - nie je podľa sťažovateľa trestným činom v zmysle ust. § 224 ods. 1, 2 TZ, lebo nevykazuje znaky konania ako zložky objektívnej i subjektívnej stránky trestného činu a rozsudok okresného súdu konštruuje jeho trestnú zodpovednosť len za následok, a nie tiež ako zodpovednosť za konanie a príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom; podobné je to aj u trestného činu podľa § 201 písm. d) TZ.

a) Súdny znalec v konaní potvrdil, že rýchlosť vozidla sťažovateľa pred nehodou bola primeraná takže niet príčinnej súvislosti medzi ňou a dopravnou nehodou.

b) Súdy nerešpektovali tzv. princíp obmedzenej dôvery vodiča motorového vozidla vo vzťahu   k   iným   účastníkom   cestnej   premávky,   pri   ktorom   mali   súdy   konštatovať, že jedinou príčinou nehody bolo - protiprávne konanie poškodenej, ktorá jazdila na bicykli v protismere a do jazdnej dráhy sťažovateľa vyšla spoza odstaveného motorového vozidla, čo nemohol sťažovateľ ani len predvídať.

c) Jeden odber krvi na zistenie hladiny alkoholu u sťažovateľa nevyvrátil obranu sťažovateľa, potvrdenú výsluchom svedka, že požil alkohol len po nehode a pod.

2. Do rámca hmotnoprávneho dôvodu dovolania sme zahrnuli aj otázku právneho posúdenia skutku, pretože toto posúdenie bolo ovplyvnené limitmi, ktoré boli dôsledkami aplikácie procesných zásad, t. j. zásad zakotvených v trestnom poriadku, ale dovolací súd ich bez odôvodnenia odmietol, čím v podstate vyslovil denegatio iustitiae.

Právne posúdenie skutku preto nemohlo obstáť z dôvodov uvedených pod bodom 1.

3.   Uloženie   trestu   mimo   zákonnú   trestnú   sadzbu   ako   dovolací   dôvod   v   zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. h) TP, nejde len v prípade, kedy trest bol uložený vo výmere mimo hranicu príslušnej sadzby, uvedenej v osobitnej časti trestného zákona - ako to ustaľuje dovolací súd - ale aj vtedy, ak bol uložený mimo medzí, v ktorých sa súd mohol pohybovať pri stanovení výmery trestu, v dôsledku aplikácie príslušných ustanovení trestného zákona. V tomto smere všeobecný súd vôbec nepostupoval, keď pri výmere trestu nezohľadnil

- výlučnú vinu poškodenej na dopravnej nehode,

-   výlučné   nahradenie   škody   sťažovateľom   pozostalým   poškodenej,   ktorá   protiprávnym konaním, škodu spôsobila nielen sebe, ale aj sťažovateľovi,

- dobu siedmych rokov, ktorá uplynula od spáchania skutku ap.

Hoci táto námietka je len námietkou in eventum, dovolací súd ju odmietol meritórne skúmať, čím opäť vyslovil denegatio iustitiae.

Sťažovateľ   požaduje „(...)   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   Okresného   súdu v Topoľčanoch z 22. 3. 2006 č. k. 1 T 125/05-378“ a potom vydať nález, ktorým by ústavný súd   vyslovil,   že: „1.   Postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   SR   z 13.   12.   2006, sp. zn. 1 Tdo 21/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Uznesenie NS SR sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva nemajetková ujma v sume 100.000 Sk (...).

4. (...) uhradiť sťažovateľovi trovy konania (...)“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „(...) označeným postupom a uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä porušením

- práva na meritórne zákonné prejednanie a rozhodnutie a

- jeho riadne odôvodnenie, čo nesporne patrí k zárukám spravodlivého trestného procesu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o (...) akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený (...).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že obvinený v dovolaní namietal: „(...) pochybenia v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov. Pritom sa obvinený domáha tak podstatnej zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok - dopravnú nehodu, nezavinil obvinený napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru. Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i) Tr. por., je že rozhodnutie je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. (...)

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   je   dovolací   súd   vždy   viazaný   konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného Ing. V. Š. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými   skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Tieto   skutkové   okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý   podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, ako aj trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, (spáchané v jednočinnom súbehu), zo spáchania ktorých trestných činov bol obvinený uznaný vinným.

Na   základe   vyššie   uvedeného   možno   teda   zhrnúť,   že   dovolaním   nie   je   možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. pripúšťa možnosť   podania   dovolania   len   v   prípade,   kedy   na   základe   správne   a   úplne   zisteného skutkového stavu veci bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku, alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotno-právneho ustanovenia. Obvinený   vo   svojom   dovolaní   menovite   uviedol   len   dovolací   dôvod   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Pretože však každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu (§ 62 ods. 1 Tr. por.), možno usudzovať, že uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., pretože v ňom uviedol, že napadnutým rozhodnutím mu bol uložený neprimerane vysoký trest.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   224   ods.   2   Tr.   zák.,   účinného do 1. januára   2006,   je   ustanovená   trestná   sadzba   trestu   odňatia   slobody   v   rozpätí od šiestich mesiacov do piatich rokov, pričom ako je to zrejmé z výroku o treste rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 22. marca 2006, sp. zn. 1 T/125/05, obvinenému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanásť mesiacov, teda v rámci uvedenej zákonnej trestnej sadzby. Pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, je možné uložiť trest odňatia slobody až na jeden rok. Pretože súd odsudzoval obvineného za dva trestné činy, uložil mu podľa § 35 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, trest úhrnný a to podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, t. j. podľa § 224 ods. 2 Tr. zák. Je teda zrejmé, že napadnutým rozsudkom bol obvinenému uložený zákonný druh trestu a aj v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby, takže Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky obvineného ani v tomto smere neuznal opodstatnenými. V prípade vád vzniknutých pri ukladaní určitého druhu trestu a jeho výmery je možné použiť len dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. ktorý je naplnený vtedy, keď bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý zákon nepripúšťa, alebo mu bol uložený trest vo výmere mimo   trestnú   sadzbu   ustanovenú   v   trestnom   zákone   na   trestný   čin,   ktorým   bol   uznaný vinným. Tento dôvod dovolania je špeciálnym pre vady spočívajúce v druhu trestu a výmere trestu. Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. d) Tr. por. dovolanie obvineného Ing. V. Š. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   vyvodzuje sťažovateľ z toho, že najvyšší (dovolací) súd ponechal nepovšimnutým pochybenie (predovšetkým okresného a krajského) súdu, ktorý nesprávne právne   vyhodnotil   v konaní   zistený   skutkový   stav,   nesprávne   interpretoval   ustanovenie § 371   ods.   1   písm.   h)   Trestného   poriadku   a porušil   jeho   právo   na   meritórne   zákonné prerokovanie a rozhodnutie a jeho riadne odôvodnenie.

V   zhode   s   názorom   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   dovolanie (§   368 a nasl. Trestného poriadku) je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave procesných a hmotnoprávnych vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd.   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na preskúmavanie všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových zistení   nemôže   posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať; na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v   zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o   ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   uvedené   obdobne   platí   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis mutandis   IV. ÚS 35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   nezistenia   zákonných dôvodov dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu s odôvodnením, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby   využili   existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I. ÚS 4/00;   vec   Pérez   De   Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   vyslovené   najvyšším   súdom   v danej   veci nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. V   citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť, a vysporiadal sa s ďalšími namietanými skutočnosťami, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého sú závery dovolacieho rozhodnutia „porušením práva na meritórne zákonné prejednanie a rozhodnutie a jeho riadne odôvodnenie“. Právne závery   najvyššieho   súdu   v sťažnosťou   napadnutom   jeho   uznesení   nemožno   považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi,   mohol   by v zmysle   citovanej   judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   nezistil   a sťažovateľ   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   označeným   porušením   práv   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.