znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/06-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Sž 99/03 z 30. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2004 faxom   doručená   sťažnosť   (doplnená   písomným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 4. augusta 2004) Ing. Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 99/03 z 30. marca 2004.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Personálnym   rozkazom   ministra   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „personálny rozkaz ministra“) č. 40 z 31. januára 2003 bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej   službe   policajtov“)   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „služobný pomer policajta“). Rozklad sťažovateľa proti   uvedenému   personálnemu   rozkazu   ministra   bol   rozhodnutím   rozkladovej   komisie Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   KM-D-39/2003   z 23.   apríla   2003   ako nedôvodný   zamietnutý   a napadnutý   personálny   rozkaz   ministra   bol   potvrdený.   Obidve rozhodnutia   napadol   sťažovateľ   žalobou   podanou   najvyššiemu   súdu   podľa   V.   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   99/03 z 30. marca 2004 „o žalobe rozhodol tak,   že zrušil iba rozhodnutie žalovaného zo dňa 23. 04. 2003 Č. p.: KM-D-39/2003 o rozklade, a to pre nedostatočne zistený skutkový stav. Sťažovateľom rovnako napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby, nezrušil“. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 2. júna 2004.

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   ním označených základných práv tým, že najvyšší súd:

„1. opomenul   rozhodnúť   aj   o   návrhu   na   zrušenie   rozhodnutia   žalovaného   č.   40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby bez toho, aby svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil,

2. opomenul rozhodnúť aj o návrhu na zrušenie rozhodnutia žalovaného č. 40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby, hoci toto rozhodnutie bolo neplatné podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „ZoŠS“)

3. opomenul rozhodnúť aj o návrhu na zrušenie rozhodnutia žalovaného č. 40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby, hoci i toto rozhodnutie trpelo   rovnakými   procesnými   vadami,   ako   zrušené   rozhodnutie,   osobitne   došlo   najmä k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

Z   vyššie   uvedeného   teda   vyplýva,   že napriek   tomu,   že sťažovateľovi   bolo   v   časti vyhovené,   porušenie   jeho   práv   nebolo   odstránené,   a   teda   sa môže   považovať   za   obeť porušenia Ústavou SR garantovaných práv. Porušenie ústavných práv sťažovateľa totiž nemožno   napraviť   opätovným   prejednaním   veci   v   rámci   konania   o   rozklade,   v   ktorom procesnom štádiu sa konanie momentálne nachádza.“

Na zdôvodnenie svojich záverov konštatovaných v bode 1 (pozri vyššie) sťažovateľ ďalej uviedol: «Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu:

Nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99) a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou každého základného práva alebo slobody, o ktorých sa koná (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 a sp. zn. II. ÚS 143/02). Len riadne odôvodnenie postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci   je   dôkazom   o   tom,   že   orgán   verejnej   moci sa predmetom konania riadne zaoberal a že zvažoval všetky relevantné skutočnosti veci, a že sa účastníkovi konania aj skutočne (viditeľným spôsobom) ochrana poskytla (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt).

Odôvodnenie   rozhodnutia   je   aj   zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Podľa § 250j ods. 2 prvá veta O. s. p. ak súd dôjde k záveru, že správne rozhodnutie posúdilo vec po právnej stránke nesprávne alebo že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo   správne   rozhodnutie,   je   v   rozpore   s   obsahom   spisov,   alebo   že   zistenie skutkového   stavu   je   nedostačujúce   na   posúdenie   veci,   zruší   rozsudkom   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva   pre   súd   príkaz,   aby   zrušil   nielen   rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa, ale aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (arg. zruší). Ustanovenie používa výraz zruší v prikazovacom význame, na rozdiel napr. od významu   „môže   zrušiť“   a   pod.   Toto   rozlišovanie   nemá   len   formálny   význam. Vychádzajúc z účelu je zrejmé, že tým zákonodarca sleduje situáciu, kedy k účinnej a úplnej náprave   porušenia   zákona   (osobitne   procesných   práv   účastníkov   konania)   môže   dôjsť jedine zrušením rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov.

Súd sa vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom žalobcu na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. A to paradoxne napriek tomu, že z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že dospel k záveru, že vadami trpí i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca pritom výslovne namietal, že rovnakými vadami trpí nielen rozhodnutie   správneho   orgánu   druhého   stupňa,   ale   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu prvého stupňa.»

Na   zdôvodnenie   svojich   záverov   konštatovaných   v bode   2   sťažovateľ   v sťažnosti uviedol, že: «Súd svoj právny názor o platnosti napadnutých rozhodnutí odporca založil na tom, že obsahové i formálne náležitosti rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru upravuje   §   241   ZoŠS   bez   sankcie   neplatnosti,   a   ďalej   na   tom,   že   v   správnom   konaní je záväzné   celé   rozhodnutie,   vrátane   odôvodnenia   (a   zrejme   aj   poučenia   o   opravnom prostriedku) a preto postačí opis skutku uviesť v odôvodnení.

Tento právny názor neobstojí, a to z nasledovných dôvodov: (...) Je zrejmé, že dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú (skutok subsumovateľný   pod   uplatnený   dôvod   prepustenia),   musí   byť   uvedený   vo   výroku rozhodnutia. Je tomu tak z nasledovných dôvodov:

Ustanovenie § 194 ods. 1 ZoŠS inými slovami vyjadruje, že v rozhodnutí o prepustení sa musí uviesť skutok, ktorý je predmetom konania a ktorý napĺňa skutkovú podstatu § 192 ods.   1   ZoŠS.   Rozhodovanie   o   prepustení   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   ZoŠS   je   svojou povahou   rozhodovaním   o   delikte   príslušníka   policajného   zboru.   Z   povahy   veci   preto vyplýva, že skutok musí byť opísaný konkrétnymi skutočnosťami nezameniteľným spôsobom tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom. Iba vtedy dôjde k nastoleniu stavu právnej istoty, nakoľko iba vtedy bude rozhodnutie predstavovať res iudicatae, aby nemohlo dôjsť k postihnutiu za to isté konanie dvakrát. Skutok teda musí byť uvedený vo výroku, a nie v odôvodnení, nakoľko záväzný je iba výrok, nie odôvodnenie. Teda uvedenie skutku iba v odôvodnení by prekážku res iudicatae nevytvorilo.

Tým,   že   zákon   výslovne   formuluje   požiadavku   uviesť   v   rozhodnutí   skutok   (opis skutku), implicitne (avšak nepochybne) zároveň ustanovuje, že skutok musí byť uvedený vo výroku rozhodnutia, nie v odôvodnení. V odôvodnení z dôvodu preskúmateľnosti musí správny orgán skutok uviesť tak či onak spolu so skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie   a   hodnotením   dôkazov.   Ustanovenie   §   194   ods.   1   ZoŠS   by   bolo   zjavne nadbytočné, ak by zákonodarca tú istú normu formuloval dvakrát t. j. ak by postačovalo skutkový   dôvod   uviesť   v   odôvodnení.   Ak   by   zákonodarca   trval   na   uvedení   skutku   iba v odôvodnení, postačovalo by iba ustanovenie § 241 ods. 3 ZoŠS. Naopak platí (prezumuje sa), že racionálny zákonodarca neupravuje dvakrát to isté, ale ak ustanovuje dve normy, upravuje nimi obsahovo a dôsledkami iné pravidlá správania. Navyše § 194 ods. 1 ZoŠS pojem   „odôvodnenie“   neobsahuje.   V   rozpore   s   uvedeným   ani   prvostupňové   a   ani druhostupňové rozhodnutie opis skutku t. j. uvedenie dôvodu prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, neobsahujú. Podľa nášho názoru teda došlo k porušeniu § 194 ods. 1 ZoŠS. Je nepredstaviteľné, aby rozhodnutie žalovaného č. 40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby, zostalo nezrušené, hoci je neplatné. Bolo ho teda potrebné zrušiť. »

Na zdôvodnenie svojich záverov konštatovaných v bode 3 sťažovateľ ďalej uviedol, že   rozhodnutie   správneho   orgánu   v prvom   stupni   má   nedostatky,   pretože:   «V   rozpore so zákonnými náležitosťami odôvodnenia rozhodnutie neobsahuje úplný výpočet dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Navyše sú tieto dôkazy popísané neurčito, takže nie je zrejmé, z akého dôkazu a akú skutkovú okolnosť správny orgán zistil. Tieto dôkazy navyše neboli poskytnuté žalobcovi na nahliadnutie pred vydaním rozhodnutia a v konaní neboli   za   prítomnosti   žalobcu   vôbec   vykonané.   Žalovaný   teda   v rozpore   so   svojimi povinnosťami   neumožnil   žalobcovi   osobnú   účasť   na   konaní,   negarantoval   právo   byť prítomný   pri   vykonávaní   dôkazov   a   v   konečnom   dôsledku   vyjadriť   sa   k   podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia.

Táto závažná procesná vada nebola napravená ani v rozkladovom konaní, nakoľko ani   v   tomto   prípade   nemal   žalobca   možnosť   osobnej   účasti   na   konaní,   žalovaný negarantoval právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a v konečnom dôsledku vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, hoci v druhostupňovom rozhodnutí sú konkrétne   dôkazy   a konkrétne   skutkové   okolnosti,   ktoré   z nich   správny   orgán   zistil uvedené.

V   danom   prípade   bolo   navyše   povinnosťou   správneho   orgánu   nariadiť   ústne pojednávanie. Ustanovenie § 21 ods. 1 SprP nie je formulované takým spôsobom, že by dávalo   správnemu   orgánu   bez   obmedzenia   na   uváženie,   či   ústne   pojednávanie   nariadi alebo nie. Ak to vyžaduje povaha veci, osobitne v prípade, ak sa tým prispeje k objasneniu veci, je jeho povinnosťou ústne pojednávanie nariadiť. Za takýto prípad možno považovať aj prípad, ak je potrebné vykonať dôkaz výsluchom svedkov, nakoľko v takom prípade má účastník byť prítomný a klásť im otázky...

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR došlo v konaní na prvom i druhom stupni. Všetko nasvedčuje tomu, že v konaní na   prvom   stupni   nebolo vykonávané   absolútne   žiadne   procesné relevantné dokazovanie,   správny   orgán   v   podstate   rozhodol   „od   stola“.   Je   zrejmé,   že   takýmto spôsobom konanie vôbec nemalo prebehnúť a preto trpí takými hrubými vadami, ktoré vylučujú ich nápravu v konaní o rozklade. Preto bolo okolnosťami plne odôvodnené, aby bolo zrušené aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V opačnom prípade konanie o správnej žalobe neplní úlohu účinného prostriedku nápravy porušených ústavných práv.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 99/03 zo dňa 30. 03. 2004 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1, 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Sž   99/03   zo   dňa 30. 03. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k prijateľnosti   sťažnosti   písomne vyjadrili obaja   účastníci   konania:   za   najvyšší   súd   jeho   predseda   JUDr.   M.   K.   listom sp. zn. KP   8/04-24   zo   4. novembra   2004   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 10. augusta 2005.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: «Porušenie   označených   článkov   -   základných   ľudských   práv   vidí,   zjednodušene povedané   v   tom,   že   súd   napadnutým   rozsudkom   nezrušil   aj   prvostupňové   rozhodnutie žalovaného a to pri znení ustanovenia § 250j ods. 2 OSP a existencii dôvodov, na ktoré poukazuje   (neplatnosť   personálneho   rozkazu...)   a   v   tom,   že   nezdôvodnil   nesplnenie, porušenie tejto povinnosti (t. j. zrušiť prvostupňové rozhodnutie).

Najvyšší súd SR ako procesná strana v konaní o tejto ústavnej sťažnosti zastáva názor,   že   postupom   súdu   ani   napadnutým   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   porušeniu označených článkov ústavy po formálnej ani vecnej stránke.

Najvyšší súd SR nevytvoril sťažovateľovi žiadnu prekážku, aby došlo k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým sa cítil byť poškodený na svojich právach. Toto právo uplatnil a aj sa ho dovolal.

Rozhodnutie žalovaného (KM -D 39/2003 z 23. apríla 2003), ktoré právne záväzným spôsobom riešilo skončenie služobného pomeru žalobcu - sťažovateľa v policajnom zbore bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, odstránenie vád, na ktoré žalobca poukazoval a ktoré teraz ako sťažovateľ pripisuje súdu.

Zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy pre nepreskúmateľnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu obnáša aj perspektívu plnej reštitúcie poškodených práv nielen po stránke   procesnej   ale   aj   hmotnoprávnej,   týkajúcej   sa   veci   samej,   t.   j.   zachovania služobného   pomeru.   Dôkazná   situácia   totiž   zásadne   podmieňuje   a   je   bázou   právneho posúdenia veci.

Súd v súlade s článkom 46 ods. 4 Ústavy SR pritom postupoval podľa piatej časti, hlavy   druhej   OSP   upravujúcej   správne   súdnictvo   na   základe   žalôb.   Ide   o   prieskumné konanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré vydávajú (aj pri možných excesoch) na základe kompetencie zverenej im zákonom. Na zverenom úseku sú teda vybavené plnou rozhodovacou právomocou a v tom aj právom voľnej úvahy (správneho uváženia) nielen pri hodnotení dôkazov ale aj z hľadiska vhodnosti a účelnosti regulácie vzťahov. Zrejme z tohto dôvodu ustanovenie § 250j ods. 2 OSP, v spornej časti je (a v podstate aj do 1. 10 2004 bolo)   formulované   ako   výnimka   zo   zásady   tak,   že   „a   podľa   okolností“   zruší   súd   -   aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“.

Podľa   výkladovej   praxe,   ktorá   korešponduje   s   dôvodovou   správou,   zrušenie rozhodnutia   aj   orgánu   prvého   stupňa   je   vecou   vlastnej   úvahy   súdu.   Touto   úpravou zákonodarca mal zrejme na mysli nielen práva účastníka, ale aj záujem na riadnom výkone štátnej   správy.   Pri   imperatívnej   úprave   zrušenia   aj   prvostupňového   rozhodnutia   ako princípu, by dochádzalo (aj pri odstrániteľných vadách správneho konania) k zamedzeniu možnosti výkonu právomoci správneho orgánu na ujmu vecí verejných. Predpisy verejného práva totiž spravidla neupravujú spočívanie prekluzívnych, či premlčacích lehôt na vydanie rozhodnutia, či opatrenia pri podaní žaloby a na čas konania na súde. A napokon orgány štátnej správy nemajú ani prístup na ústavný súd, pričom zrušením ich rozhodnutia, ak bol k tomu dôvod a potreba,   hoci nepriamo, dopadá na celok, na ujmu verejných záujmov upravených normami verejného práva.

Na uplatnenie tohto postupu súdom, t. j. zrušenia aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, nie je potrebný návrh žalobcu (a to pri dispozičnej zásade!) a ani právny nárok.   Nevyužitie   toho   oprávnenie   súdom   principiálne   preto   nemôže   spôsobiť   ujmu na subjektívnych právach účastníka a to ani za stavu, že jeho nevyužitie nebolo osobitne zdôvodnené. Principiálne sa zdôvodňuje uplatnenie výnimky a nie jej neuplatnenie. A   napokon,   o   nedostatku   odôvodnenia   nie   je   zrejme   možné   hovoriť   vtedy, ak z rozboru   veci   logicky   vyplýva,   že vady   konania možno   odstrániť v druhostupňovom konaní.

V správnom konaní, a to aj v konaní vo veciach služobného pomeru podľa dvanástej časti   zák.   č.   73/1998   Z.   z.,   zásadne   platí   princíp   jednotnosti   konania.   Celé konanie od začatia   až   do   rozhodnutia   orgánu   druhého   stupňa   tvorí   jeden   celok.   Takto aj v odvolacom správnom konaní môže účastník uplatniť všetky procesné úkony, navrhnúť vykonanie aj nových dôkazov. Odvolací orgán (§ 243 ods. 4) je zásadne povinný doplniť dokazovanie a odstrániť vady konania.

K čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo vzťahu k námietke sťažovateľa možno len poznamenať, že žalobca na pojednávaní vypočutý bol, mal možnosť vyjadriť sa k prejednávanej veci z akéhokoľvek hľadiska. Okrem toho mal priestor k predneseniu žaloby a dôvodov aj jeho právny zástupca. Pri tomto postupe, nemôže obstáť tvrdenie sťažovateľa, že súd ho ukrátil na základnom práve, ktorý označený článok zakotvuje.»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu mimo iného uviedol:

„Žalovaný pri vydaní prvostupňového rozhodnutia č. 40 zo dňa 31. 01. 2003, ktorým sťažovateľa prepustil zo stálej štátnej služby totiž využil oprávnenie podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v znení neskorších predpisov,   v   dôsledku   čoho   služobný   pomer   skončil   dňom   doručenia   rozhodnutia o prepustení   t. j.   doručením   rozhodnutia.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sa   však   tohto rozhodnutia žiadnym spôsobom nedotkol a preto skončenie služobného pomeru stále trvá (nedošlo   k   jeho   obnoveniu).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   žalovaného,   ktoré záväzným spôsobom riešilo skončenie služobného pomeru, nebolo zrušené, ale ponechané v platnosti. Tvrdíme preto, že sťažovateľovi nebola poskytnutá účinná súdna ochrana jeho ústavných práv.

Tvrdenie, že Najvyšší súd SR nevytvoril sťažovateľovi žiadnu prekážku, aby došlo k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým sa cítil poškodený na svojich   právach,   je   potrebné   tiež   korigovať,   nakoľko   popiera   faktickú   stránku   veci. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa cítil nezákonne dotknutý na svojich právach i rozhodnutím žalovaného č. 40 zo dňa 31. 01. 2003. Ak Najvyšší súd SR ponechal nedotknuté toto rozhodnutie, pričom zrušil len rozhodnutie Č. p.: KM-D-39/2003 zo dňa 23. 04. 2003 na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec vrátil na ďalšie konanie, doplnenie dokazovania (str. 5 rozsudku), správny orgán (žalovaný) nie je viazaný zrušiť aj rozhodnutie č. 40 zo dňa 31. 01. 2003. Inými slovami povedané, správny orgán sa môže spoľahnúť, že po doplnení dokazovania v prípade opätovnej žaloby sťažovateľa odporca v súlade so svojím právnym názorom ponechá v platnosti rozhodnutie č. 40 zo dňa 31. 01. 2003. Perspektívu plnej reštitúcie poškodených práv po stránke procesno-právnej i hmotno-právnej, ktorú naznačuje odporca, preto považujeme za iluzórnu.

V   prvom   rade   považujeme   za   potrebné   uviesť,   že   v   danom   prípade   nie   je   súd konfrontovaný s inštitútom voľnej úvahy, ale v prípade ustanovenia § 250j ods. 2 O. s. p. (...)   ide   o právnu   normu   s   relatívne   neurčitou   hypotézou,   t.   j.   o   právnu   normu,   ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Súd musí vymedziť v konkrétnej veci tie okolnosti, ktoré považuje za dôvody (okolnosti), pre ktoré zruší alebo naopak nezruší aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (...). Inými slovami povedané, v právnej praxi sa stabilne aplikuje zásada, že aj aplikácia voľnej úvahy (ktorá je spravidla vždy spojená   aj   s   neexistenciou   právneho   nároku),   musí   byť   vždy   odôvodnená   konkrétnymi a preskúmateľnými hľadiskami, pretože voľná úvaha neznamená ľubovôľu.

Námietka, že na zrušenie prvostupňového rozhodnutia nemá účastník konania právny nárok,   rovnako   neobstojí.   Podľa   nášho   názoru   argumentácia   existenciou   resp. neexistenciou právneho nároku nemá v danom prípade miesto, pretože ak súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na úspech v konaní (II. ÚS 37/01), per se nemôže nikdy existovať   nárok   na   vydanie   rozhodnutia   s   určitým   obsahom.   Do   dôsledkov   dovedený argument odporcu potom znamená, že žiadne súdne rozhodnutie nemusí byť odôvodnené, pretože naň nie je právny nárok, čo je absurdné a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. IV ÚS 115/03).

Na   tomto   mieste   vyjadrujeme   pochybnosti   nad   vymedzením   účelu   oprávnenia správneho súdu zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu tak, ako to urobil odporca vo svojom podaní. Ak by aj platilo, že sa má prihliadať na riadny výkon štátnej správy   (presnejšie   verejnej   správy),   to   neznamená,   že   sa   tak   má   diať   na   úkor   plnej a efektívnej ochrany práv fyzických a právnických osôb, resp. na úkor ich možnosti plne a efektívne uplatniť im garantované procesné práva, a to tým viac, ak tieto práva majú ústavnú kvalitu.

I keď ustanovenie § 250j O. s. p. priznáva súdu určitú mieru uváženia, ide o uváženie právne, ktoré podlieha preskúmaniu v plnom rozsahu. I keď ide o uváženie, neznamená to, že sa súd môže rozhodnúť, či právomoc podľa § 250j O. s. p. využije, alebo nie. V   danom   prípade   nemožno   nájsť   žiaden   relevantný   argument   pre   taký   postup odporcu, že keď skonštatoval rovnaké vady prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia, ktoré   súčasne   znamenajú   i   porušenie   základných   práv   a   slobôd,   vo   vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu neurobil žiadne opatrenia a z porušenia základných práv a slobôd nevyvodil žiadne dôsledky, hoci takúto právomoc mu zákonodarca práve v záujme účinnej ochrany práv priznal.

Záverom   uvádzame,   vychádzajúc   aj   z   predmetného   vyjadrenia   odporcu, že sa opätovne nemožno ubrániť dojmu, že odporca dospel k subjektívnemu vnútornému presvedčeniu o tom, že rozhodnutia žalovaného sú inak správne a vytvoril mu možnosť, aby prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   mohol   dotiahnuť   (v   rámci   prekluzívnej lehoty) dokonca i napriek tomu, že žalovaný aj v prvostupňovom konaní porušil ústavné práva sťažovateľa. O tom svedčia apely odporcu na verejné záujmy.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených základných práv tým, že o jeho žalobe, ktorou sa na najvyššom súde domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutí správnych orgánov v prvom aj druhom stupni, rozhodol najvyšší súd tak,   že   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   99/03   z 30.   marca   2004   zrušil   druhostupňové   správne rozhodnutie a vec vrátil druhostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie,   nezrušil   však   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   a   ani v odôvodnení   tohto   rozsudku   sa   nevysporiadal   s tým,   prečo   nezrušil   aj   prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu z 31. januára 2003. Podľa tvrdenia sťažovateľa najvyšší súd tým,   že   nezrušil   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   a   neodôvodnil   svoje rozhodnutie ponechať v platnosti prvostupňové rozhodnutie, t. j. personálny rozkaz ministra č.   40   z 31.   januára   2003,   ktorým   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru,   porušil   jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd aj napriek existencii okolností, ktorými sťažovateľ nie   len   v žalobe,   ale   aj   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   poukázal   na   nesprávnosti prvostupňového   správneho   rozhodnutia,   ponechal   bez   zdôvodnenia   toto   rozhodnutie v platnosti.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Jedným   z aspektov   práva   na   spravodlivý   proces,   chránený   v   čl.   46   ods.   1   ústavy je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej   súčasťou   je   aj   právo   účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil toto jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Sž 99/03 z 30. marca 2004 v rozpore s § 250j ods. 2 OSP neodôvodnil svoje závery, kvôli ktorým najvyšší súd, popri zrušení druhostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu,   nezrušil   aj   prvostupňové   rozhodnutie správneho orgánu, t. j. personálny rozkaz ministra č. 40 z 31. januára 2003.

Ustanovenie   §   250j   ods.   2   OSP   (účinné   v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu) ukladalo súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ak súd po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že správny orgán posúdil vec po právnej stránke nesprávne alebo zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov alebo že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Zároveň ustanovenie § 250j ods. 2 OSP ukladalo súdu zrušiť aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, za predpokladu, že to okolnosti konkrétneho prípadu vyžadujú.

Podľa   názoru   ústavného súdu   z ustanovenia   §   250j   ods.   2 OSP nemožno   vyvodiť povinnosť, resp. imperatív zákonodarcu adresovaný súdu automaticky zrušiť aj rozhodnutie správneho   orgánu   prvého   stupňa   v prípade,   že   súd   zruší   napadnuté   druhostupňové rozhodnutie správneho   orgánu, resp.   na takýto postup súdu   nemá účastník   automaticky právny nárok. Takýto postup by prichádzal do úvahy iba ak by to ad hoc odôvodňovali okolnosti daného prípadu. Túto skutočnosť nepopiera v sťažnosti ani samotný sťažovateľ, keď   pripúšťa   možnosť   úvahy   súdu   zrušiť   alebo   nezrušiť   aj   prvostupňové   správne rozhodnutie, avšak navyše dodáva, že „voľná úvaha musí byť odôvodnená“, pričom namieta absenciu   tohto   odôvodnenia   v rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k nezrušenému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva že dôvody ktorými sa sťažovateľ domáhal na najvyššom súde   aj   preskúmania   a zrušenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   prvého   stupňa, t. j. personálneho rozkazu ministra č. 40 z 31. januára 2003 sú totožné s dôvodmi, ktorými sťažovateľ spochybňuje správnosť prvostupňového správneho rozhodnutia aj v konaní pred ústavným   súdom.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   napriek   existencii   uvedených   dôvodov   nebolo prvostupňové   správne   rozhodnutie   najvyšším   súdom   zrušené   bez   toho,   aby   sa   s týmito dôvodmi   najvyšší   súd   vysporiadal   v odôvodnení   napádaného   rozsudku.   Z tohto   dôvodu sa sťažovateľ   domáha   sťažnosťou   na   ústavnom   súde   zrušenia   citovaného   rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľom uvedené dôvody je možné zhrnúť do troch bodov:

a)   prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   podľa   sťažovateľa   vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, a teda v rozpore s § 192 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov (účinného ku dňu rozhodovania prvostupňového správneho orgánu);

b) prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu „je nesprávne aj preto, že súčasťou výroku o prepustení nie je skutok, ktorý prepúšťací dôvod zakladá“, t. j. toto rozhodnutie trpí podľa sťažovateľa nedostatkom formy;

c)   prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   podľa   sťažovateľa   vydané aj napriek   tomu,   že   správny   orgán   prvého   stupňa   nevykonal   vo   veci   dostatočné dokazovanie,   pretože   mu   neumožnil   byť   prítomným   pri   vykonávaní   dôkazov,   nemal príležitosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zisťovania, nenariadil ústne pojednávanie a nevypočul svedkov.

Po   preskúmaní rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž 99/03   z 30.   marca   2004 ústavný súd zistil, že tými istými dôvodmi (kumulácia dôvodov) sťažovateľ spochybňoval v konaní   pred   najvyšším   súdom   aj   správnosť   rozhodnutia   druhostupňového   správneho orgánu (pozri str. 2 ods. 3 rozsudku najvyššieho súdu). Z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu však ústavný súd zistil, že sa tento s námietkou sťažovateľa vysporiadal ako   s   celkom   bez   toho,   aby   ho   výslovne   zdôvodňoval   vo   vzťahu   k prvostupňovému aj druhostupňovému správnemu rozhodnutiu osobitne.

Po zistení, že sťažovateľ podal žalobu v zákonom stanovenej lehote, najvyšší súd stručne a výstižne uviedol, v čom videl sťažovateľ dôvody podania žaloby (kumulatívne vo vzťahu k obom rozhodnutiam správnych orgánov) a pri odôvodňovaní svojho právneho názoru   vyjadril,   ktoré   skutočnosti   vo   vzťahu   k týmto   dôvodom   [pozri   vyššie   a)   –   c)] považuje za preukázané, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil.

a)   V súvislosti   s prvým   dôvodom   -   plynutie   prekluzívnej   lehoty   na   rozhodnutie správneho orgánu podľa § 192 ods. 1 písm. e) v spojení s § 192 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov (účinného v rozhodnom čase) najvyšší súd vyslovil svoj právny názor podľa ktorého:

„(...) dvojmesačná lehota uvedená v § 193 ods. 3 zák. (správne má byť § 192 ods. 3) sa považuje za dodržanú už vtedy keď v jej priebehu došlo k doručeniu prvostupňového rozhodnutia   bez   toho,   aby   toto   nadobudlo   právoplatnosť.   Právoplatnosť   ako   vlastnosť rozhodnutia   nemožno   stotožňovať   s rozhodnutím   -   verdiktom   o   riešenej   otázke. Ak rozhodnutie   túto   vlastnosť   nemá,   neznamená   to,   že   nebolo   vydané,   teda   že   nebolo rozhodnuté,   a   to   zvlášť   za   situácie   keď   zákon   dovoľuje   priznať   mu   účinnosť   či vykonateľnosť   pred   právoplatnosťou   (§   194   ods.   3   zák.)   a   napokon   keď   sám   zákon   v niektorých   prípadoch   odníma   odkladný   účinok   odvolaniu   (§   242   ods.   6   zák.   o   uložení disciplinárneho opatrenia, o náhrade škody, proti služobnému hodnoteniu).

Ak rozhodnutie bolo vydané, znamená to, že bolo aj rozhodnuté (môže rozhodnúť len...) a lehota je zachovaná ak bolo rozhodnutie doručené do 2 mesiacov. Odvtedy možno rátať aj účinnosťou, ak (v zmysle legislatívnej skratky § 232 zák.) oprávnený orgán využil právnu možnosť (§ 194 ods. 3, § 241 ods. 7 zák.) a určil skončenie služobného pomeru dňom   doručenia   rozhodnutia.   Celkom   určite   pri   zavádzaní   tohto   ustanovenia,   svojou povahou predbežnej vykonateľnosti, nemal zákonodarca na mysli právoplatné rozhodnutie. Bolo by to nelogické, lebo pri spôsobe nadobúdania právoplatnosti, nemožno racionálne uvažovať s tým, že bude doručované právoplatné rozhodnutie.“

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pre   úplnosť   poznamenáva,   že   sťažovateľ sa pravdepodobne   stotožnil   s týmto   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   (plynutie prekluzívnej lehoty), pretože tento dôvod už nie je medzi dôvodmi uvádzanými v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   ktorými   sťažovateľ   poukazuje   na   nesprávnosť   rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.

b)   Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj   s druhým sťažovateľom   namietaným   dôvodom   o nedostatku   formy   rozhodnutia   prvostupňového správneho orgánu, pričom vyslovil aj svoj právny názor k problematike vplyvu nedostatku formy správneho rozhodnutia na jeho platnosť a záväznosť, keď vyslovil, že:

„Náležitosti rozhodnutia, obsahové aj formálne upravuje zákon v § 241 bez sankcie neplatnosti.   Ako   aj   pri   iných   procesných   úpravách   aj   podľa   všeobecného   procesného predpisu (zák. 71/67 Zb.) rozhodnutie sa považuje za platné aj za stavu, že nemá predpísané členenie (§ 250). Teda za platné a právne záväzné sa považuje aj vtedy, ak má formu listu a kompetentný   správny   orgán   ním   rieši   autoritatívnym   spôsobom   otázku   týkajúcu sa založenia, zrušenia, či zmeny práv a povinností. Tu ide o rozdiel medzi úpravou v OSP, ktorý v § 159 hovorí o záväznosti len výrokovej časti rozhodnutia. Procesné predpisy pre orgány verejnej správy ani zákon, podľa ktorého postupoval žalovaný takúto úpravu nemajú a preto je záväzné a platné celé rozhodnutie.

Osobitné   ustanovenie,   §   194   ods.   1   pod   sankciou   neplatnosti   vyžaduje   písomnú formu   rozhodnutia   a   dôvod   prepustenia   so   skutočnosťami,   ktoré   ho   zakladajú. Z konštrukcie tejto úpravy, použitých výrazových prostriedkov vyplýva, že za dôvod ako neopomenuteľnú náležitosť treba považovať skutkovú vetu niektorého z prípadov uvedených v § 192 ods. 1 zákona so skutočnosťami, ktorého zakladajú - popis konania, či opomenutia, ktoré   je   podraditeľné   pod   uplatnený   dôvod   prepustenia.   Bez   povšimnutia   pritom zákonodarca ponechal formálne náležitosti - štruktúru prepúšťacieho rozhodnutia. Za   tohto   stavu   potom   pre   členenie,   štruktúru   prepúšťacieho   rozhodnutia   platí všeobecné   ustanovenie,   a   to   aj   s   tým,   že   jej   nedodržanie   nemá   vplyv   na   platnosť prepúšťacieho rozhodnutia.

Teda, ak by aj bolo možné očakávať, že skutok, ktorý naplňuje uplatnený prepúšťací dôvod bude uvedený vo výroku rozhodnutia, skutočnosť, že tak nestalo nerobí rozhodnutie neplatným.   Nerobí   ho   ani   nezákonným   v   zmysle   ujmy,   lebo   samotná   táto   okolnosť procesného charakteru nemá priamy vplyv na subjektívne práva účastníka. Tieto, ktoré sú predmetom súdnej ochrany, sa vzťahujú na predmet veci - na zásah do trvania služobného pomeru. Tento názor zodpovedá štandartnej judikatúre tunajšie súdu.“

c) Napokon z odôvodnenia citovaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd skúmal v rozsahu svojho oprávnenia správneho súdu aj sťažovateľom namietaný rozsah a správnosť dokazovania   vykonaného   správnymi   orgánmi.   Najvyšší   súd   zistil,   že   sťažovateľom namietaný dôvod žaloby spočívajúci v „nedostatočnom zistení skutkového stavu“ sa netýkal nesprávneho   dokazovania   správnych   orgánov,   t. j.   dokazovania,   ktoré   by   diametrálne odporovalo obsahu spisov, na základe ktorých správne orgány rozhodli a ktoré by bolo potrebné od začiatku revidovať počnúc dokazovaním na prvom stupni, ale tieto nedostatky podľa najvyššieho súdu spočívali v nedostatočnom, resp. neúplnom dokazovaní správnych orgánov.   Vychádzajúc   z premisy,   že   konanie   pred   prvostupňovým   aj   druhostupňovým správnym   orgánom   tvorí   jeden   celok   a že   v záujme   hospodárnosti   konania   nedostatok v ich dokazovaní bolo možné konvalidovať doplnením dokazovania pred druhostupňovým správnym   orgánom,   bez   potreby   zrušenia   aj   prvostupňového   správneho   rozhodnutia, najvyšší súd zrušil iba rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa sp. zn. KM-D-39/2003 z 23. apríla 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania (pozri str. 5 rozsudku) a opätovného rozhodnutia. Najvyšší súd tak postupoval aj pri súčasnom zohľadnení dodržania prekluzívnej lehoty na rozhodnutie správneho orgánu určenej v § 192 ods.   3 (v   súčasnosti   ods.   4)   v spojení   s §   192   ods.   1 písm.   e) zákona o štátnej   službe policajtov (vzhľadom na neexistenciu úpravy o spočívaní prekluzívnych lehôt podľa tohto zákona).

Ústavný súd sa   síce   stotožňuje s názorom   sťažovateľa, že výkon   verejnej správy nesmie byť realizovaný na úkor práv jednotlivca, avšak súčasne konštatuje, že výkon práva jednotlivca či už fyzickej alebo právnickej osoby nesmie potláčať výkon práv ostatných subjektov. V podmienkach parlamentnej demokracie, kde štátna moc pochádza od občanov (čl. 2 ods. 1 ústavy), ktorí ju vykonávajú aj prostredníctvom svojich volených zástupcov reprezentujúcich   verejnú   moc,   nie   je   možné   prehliadať   verejný   záujem   tých,   ktorí   túto verejnú moc kreovali na jej riadnom vykonávaní, samozrejme pri dodržaní základných práv a slobôd. V danom prípade najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadnil jednak verejný   záujem   na   možnosti   potrestať   protizákonné   konanie,   samozrejme   po   riadnom a zákonnom preskúmaní jeho odôvodnenosti, ako aj individuálny záujem sťažovateľa, aby jeho vec bola riadne preskúmaná orgánmi na to príslušnými. Preto najvyšší súd pri zistení chyby   v ich   konaní   s prihliadnutím   na   jej   závažnosť   a možnosť   jej   nápravy,   vrátil   vec správnemu   orgánu   na   nové   skúmanie   (doplnenie   dokazovania)   a opätovné   rozhodnutie, pričom   tento   správny   orgán   mohol   v rámci   obnoveného   odvolacieho   konania   dospieť aj k záveru o neopodstatnenosti prvostupňového správneho rozhodnutia, a tým poskytnúť sťažovateľovi ochranu, ktorej sa dovoláva. Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd tak konal využijúc zákonom dovolenú úvahu a ako to vyplýva aj z vyššie uvedených konštatovaní s adekvátnym zdôvodnením svojich záverov, rešpektujúc pritom rozhodovaciu právomoc orgánov verejnej správy.

Najvyšší súd tak rozhodol aj z toho dôvodu, že v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku nie je oprávnený sám vykonávať dokazovanie, príp. jeho doplnenie. V tomto konaní ide o skúmanie zákonnosti napádaných správnych   rozhodnutí   a nie o nové   rozhodovanie   vo   veci.   Pre   súd   je preto   rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodovania správneho orgánu, je teda vylúčené, aby súd dopĺňal dokazovanie   novými   dôkazmi,   pretože   v tomto   konaní   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, súd nie je skutkovou inštanciou.

Vzhľadom na vyššie uvedené, zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je závislé od posúdenia okolností konkrétneho prípadu súdom. V danom prípade najvyšší súd   zrejme   nedospel   k záveru   o existencii   takých   okolností,   ktoré   by   odôvodňovali aj zrušenie prvostupňového správneho rozhodnutia, t. j. personálneho rozkazu ministra č. 40 z 31.januára   2003   a   aj   keď   to   vyslovene   neuviedol   vo   výroku   rozsudku   (sťažovateľ nenamieta nedostatok formy rozsudku ale jeho nedostatočné odôvodnenie). Podľa názoru ústavného súdu svoje závery najvyšší súd odôvodnil k obidvom napádaným rozhodnutiam ako   celku,   keďže   sťažovateľ   tými   istými   dôvodmi   spochybňoval   správnosť   oboch napádaných správnych rozhodnutí. Navyše to, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nenamieta   nesprávnosť   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   a záverov   v ňom vyslovených, ale jeho nedostatočnosť vo vzťahu k prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, svedčí o tom, že sťažovateľ sa s názormi najvyššieho súdu na ním uvádzané dôvody vecne stotožnil a je nespokojný iba s tým, že najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku vyslovene nevenuje   prvostupňovému   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 99/03 z 30. marca 2004 ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Právo   účastníka   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   dáva   odpovede   na   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nemožno chápať tak, že na každý argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   prípadu.   Judikatúra   súdu   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý argument   strany   bola   daná   odpoveď   v odôvodnení   rozhodnutia,   špecifická   odpoveď sa vyžaduje iba ak ide o taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Georgiadis c. Grécko   z 19.   mája   1997;   Higgins   c.   Francúzsko   z 19.   februára   1998).   Za   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že najvyšší súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Ústavný súd už konštatoval (I. ÚS 50/04, I. ÚS 226/03), že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je   v právomoci všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať“.

V súvislosti s vyššie uvedenými právnymi názormi najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu (I. ÚS 19/02).   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Vzťah   ústavného   súdu   k   všeobecným   súdom   ako   dvoch   samostatných,   na   sebe nezávislých zložiek súdnej moci, nie je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo   všeobecné   súdy   sú   nezávislé   súdne   orgány   ochrany   zákonnosti.   Ústavný   súd   nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani   odôvodnenie   rozhodnutia.   Nemá   teda   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03).

Z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by bola popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne závery   najvyššieho   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   posúdenia   všetkých   okolností   prípadu   ústavný   súd   dospel   k záveru, že pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   nedostatky   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 99/03 z 30. marca 2004, nie je daná príčinná súvislosť medzi týmito námietkami   sťažovateľa   a   namietaným   porušením   základného   práva   (na   odôvodnenie rozhodnutia)   zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 ústavy, a preto   sťažnosť   v tejto časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   niet   žiadnej   spojitosti   ani   medzi   napádaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   označeným   porušením   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces, pretože sťažovateľovi nebolo nijako znemožnené domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov súdom, ktorý sa (aj vzhľadom na vyššie uvedené) jeho žalobou riadne zaoberal, a podľa okolností prípadu aj rozhodol. Z toho dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   po   vrátení   veci   rozkladovej   komisii   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na opätovné konanie, bolo vo veci sťažovateľom podaného rozkladu   proti   personálnemu   rozkazu   ministra   č.   40   z 31.   januára   2003   už   opätovne rozhodnuté, a to rozhodnutím sp. zn. KM-126/PK-2005 z 30. novembra 2005, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 5. decembra 2005.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že v prípade nespokojnosti sťažovateľa s opätovným rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu má stále možnosť opätovne sa domáhať preskúmania   zákonnosti   tohto   rozhodnutia   žalobou   podľa   V.   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

K porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.V rámci atribútov chránených ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Avšak zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že porušenie tohto   práva   sťažovateľ   namieta   v   súvislosti   so   správnym   konaním   na   prvom   a druhom stupni a nie v súvislosti s konaním pred najvyšším súdom. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy SR došlo v konaní na prvom i druhom stupni.“ Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva,   že   odstránenia   týchto   nedostatkov   v dokazovaní   správnych   orgánov (možnosť vyjadriť sa k veci) mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa v rámci opätovného konania pred druhostupňovým správnym orgánom, po vrátení veci najvyšším súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   sťažovateľa   na   to,   aby   sa   mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   konaním najvyššieho súdu porušené nebolo, jednak preto, že najvyšší súd nie je v tomto konaní skutkovou   inštanciou   a jednak   preto,   že   aj   z rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva, že sťažovateľ bol na pojednávaní vypočutý, mal možnosť sa vyjadriť k prerokúvanej veci a priestor k predneseniu žaloby a jej dôvodov mal aj jeho právny zástupca. Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   nevidí   medzi   postupom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľa   žiadnu   príčinnú   súvislosť,   a preto   sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Ústavné požiadavky demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady a medze výkonu   verejnej   (štátnej)   moci.   Jednou   z požiadaviek   demokratického   právneho   štátu je, že štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), a v užšom význame v súvislosti s konaním súdov, zahŕňa aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ústavy a právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy vyslovil, že postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný ani arbitrárny, prípadne vybočujúci z medzí zákona, a preto ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na vyššie uvedené odmietnutie sťažnosti je zrejmé, že nedošlo ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006