znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 105/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. Ö., bytom B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Komárne v konaní vedenom pod č. Pv 354/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. K. Ö.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2002   doručená   sťažnosť   Mgr.   K.   Ö.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Komárne   (ďalej   len   „okresný prokurátor“) v konaní vedenom pod č. Pv 354/02. Sťažovateľ žiadal zároveň priznať finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Konkrétne sťažovateľ uviedol, že:v rámci   trestného   stíhania,   ktoré   sa   začalo   proti   nemu   ako obvinenému   vydaním   uznesenia   vyšetrovateľa   ČVS:   OÚV-120/20-KN-2002   SR z 26. marca 2002 podľa § 160 ods. 1 a § 163 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin   útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods.   1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona spáchaného „spôsobom a z dôvodov v uznesení uvedených“, okresný   prokurátor   listom   z 28.   marca   2002   č.   Pv   354/02-6 upravil vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania v Komárne tak, že mu vydal pokyn podľa § 75 Trestného poriadku zadržať sťažovateľa, pretože je u neho daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a vyšetrovateľ ho na základe tohto pokynu zadržal napriek tomu, že uvedené dôvody väzby (pre účely § 76 ods. 1 Trestného poriadku) tu neboli, lebo podľa § 67 ods. 1 obvinený môže byť vzatý   do   väzby   len   vtedy,   ak   sú   tu   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú preventívnu   väzbu,   ďalej   v čase   zadržania   3.   apríla   2002   v spise   neboli   žiadne skutočnosti   (okrem   neoverenej   výpovede   poškodeného),   ktoré   by   odôvodňovali obavu,   že   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti,   a   nakoniec   neukončené   konanie vedené proti nemu na Okresnom súde v Komárne za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona nie je konkrétnou skutočnosťou, lebo podľa   §   2   ods.   2   Trestného   poriadku   dokiaľ   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť, akoby bol vinný. V dôsledku toho strávil dva dni ako zadržaný v cele policajného zaistenia na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Komárne bez toho, aby boli dané dôvody väzby, a tým dôvody zadržania podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku, čím podľa sťažovateľa bolo porušené jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy. Počas zadržania sa musel podrobiť vyšetreniu zdravotného stavu na Poliklinike v Komárne, kam bol predvedený policajtmi v putách, čím v očiach verejnosti utrpela jeho dôstojnosť, osobná   česť   a jeho   povesť,   ako   aj   povesť   jeho   manželky,   ktorá   v Poliklinike v Komárne   má   svoju   ambulanciu   (čl.   19   ods.   1   ústavy).   V súvislosti   s jeho zadržaním   sa   „podrobil   ďalším   trestnoprocesným   úkonom,   ako   napr.   účasti   na vypočutí   na Okresnom   súde   Komárno dňa   4.   4.   2002,   verejného zasadnutia   na Krajskom súde v Nitre dňa 5. 4. 2002 a 12. 4. 2002, čím okrem materiálnej škody bolo v rozpore s Dohovorom a Ústavou Slovenskej republiky porušené moje právo na slobodu“,okresný prokurátor 4. apríla 2002 podal návrh na vzatie do väzby sťažovateľa č. j. Pv 354/02-11, ktorý odôvodnil okrem iného tým, že „v súčasnosti je trestné stíhaný Okresným súdom v Komárne pre trestný čin vydierania, ktorého sa   dopustil   so   zbraňou  ...   vzhľadom   k tomu,   že   sa   jedná   o páchateľa,   ktorý pokračuje   v páchaní   závažných   trestných   činov,   je   u neho   daný   dôvod   väzby uvedený v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.“, napriek tomu, že v súlade s § 2 ods. 2 Trestného poriadku nemohol na neho hľadieť, akoby bol vinný. Obdobne to platí aj pre odôvodnenie jeho sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Komárne (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 38/02 zo 4. apríla 2002, ktorým okresný súd návrhu   okresného   prokurátora   na   vzatie   obvineného   sťažovateľa   do   väzby nevyhovel   a obvineného   prepustil,   pretože   12.   apríla   2002   „prokurátor   Krajskej prokuratúry v Nitre na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Nitre, sp. zn. 2 To 38/02,   uviedol,   že   v plnom   rozsahu   sa   pridržiava   odôvodnenia   sťažnosti,   ktoré uviedol okresný prokurátor v Komárne do zápisnice napísanej na súde I. stupňa dňa

4. 4. 2002“,okresný prokurátor návrh na vzatie do väzby odôvodnil okrem iného ďalej tým, že „napriek tejto skutočnosti sa dopustil trestného činu útoku na verejného činiteľa a opäť na zdôraznenie svojho agresívneho konania použil zbraň v danom prípade osobné motorové vozidlo, neváhal ním zraziť príslušníka obecnej polície pri výkone svojich práv, čím prejavil absolútnu neúctu k verejným činiteľom i k ľudskému   životu   ako   takému“,   napriek   tomu,   že   v tomto   konaní   ešte   súd právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   nevyslovil   jeho   vinu,   a preto   na   neho nemohol hľadieť, akoby bol vinný (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku). Obdobne to platí   aj   pre   odôvodnenie   jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   o jeho prepustení, ktoré predniesol aj 12. apríla 2002 na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Podľa sťažovateľa „argumentovaním tým, že proti mne sa vedie trestné konanie pred súdom za trestný čin vydierania a že som sa dopustil trestného   činu   útoku   na   verejného   činiteľa,   bola   proti   mne   porušená   zásada prezumpcie neviny vyslovenej čl. 6 ods. 2 Dohovoru a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   nakoniec   uviedol,   že   3.   júna   2002   požiadal   Okresný   úrad vyšetrovania v Komárne o umožnenie nazrieť do vyšetrovacieho spisu a vyhotoviť si na vlastné náklady fotokópie v súlade s § 65 ods. 1 Trestného poriadku, že následne okresný prokurátor, ktorému bol tento spis 3. júna 2002 zaslaný vyšetrovateľom s návrhom   na   podanie   obžaloby,   vrátil   spis   vyšetrovateľovi   z toho   dôvodu,   že sťažovateľ   nebol   oboznámený   s obsahom   spisu   podľa   § 166   ods.   1   Trestného poriadku, že 24. júna 2002 preštudoval vyšetrovací spis a zároveň si vyhotovil na svoje   trovy   kópie   spisov   a že   „až vtedy   sa   oboznámil   s obsahom   listín,   ktoré   sú priložené ako dôkaz č. 2 a 3“, t. j. list okresného prokurátora sp. zn. Pv 354/02-6 z 28. marca 2002, ktorým upravil vyšetrovateľa na zadržanie sťažovateľa (dôkaz č. 2), a návrh   okresného   prokurátora   sp.   zn.   Pv   354/02-11   zo   4.   apríla   2002   na   vzatie obvineného sťažovateľa do väzby (dôkaz č. 3).   Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby   „vzhľadom   na   oneskorené   oboznámenie   sa   s obsahom   spisu   v dôsledku nesprávneho   procesného   postupu   vyšetrovateľa   a závažnosť   a opakované   porušenie jeho ústavných práv“ ústavný súd jeho sťažnosť neodmietol, ale ju prijal na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...).

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: [písm. b)] zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody   osoby   preto,   že sa   nepodrobila   rozhodnutiu   vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; [písm.   c)]   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa obsahu sťažnosti je jej predmetom tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   1 dohovoru, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a o porušení zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť okresný prokurátor tým, že dal pokyn na zadržanie sťažovateľa z dôvodov, ktoré neustanovuje zákon a ktoré sú s ním v rozpore, že v dôsledku toho dva dni strávil ako zadržaný v cele   policajného   zaistenia   (3. a 4.   apríla   2002)   a musel   sa   počas   toho   podrobiť vyšetreniu zdravotné stavu, na ktoré bol predvedený policajtmi v putách, a následne aj ďalším   trestnoprocesným   úkonom   (účasť   na   úkonoch   okresného   a krajského   súdu 4., 5. a 12. apríla 2002), že ako dôvody väzby použil trestné konanie vedené proti nemu   pred   okresným   súdom,   v ktorom   ešte   právoplatným   rozsudkom   nebola vyslovená jeho vina, a že bez právoplatného rozsudku súdu vyslovil, že sa dopustil trestného činu útoku na verejného činiteľa.

Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   o všetkých   skutočnostiach,   ktoré podľa obsahu sťažnosti zakladajú porušenie jeho základných práv podľa citovaných článkov   ústavy   a dohovoru,   dozvedel   najneskôr   12.   apríla   2002,   kedy   sa   konalo verejné   zasadnutie   na   krajskom   súde   o sťažnosti   okresného   prokurátora   proti uzneseniu   okresného   súdu   zo   4. apríla   2002   sp.   zn.   1   Tp   38/02,   ktorým   nebolo vyhovené návrhu okresného prokurátora na vzatie obvineného sťažovateľa do väzby a sťažovateľ bol zároveň prepustený na slobodu, a kedy krajský súd podľa § 148 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   uznesením   sp.   zn.   2 To 38/02   zamietol   sťažnosť okresného prokurátora ako neodôvodnenú. Ústavný súd nemohol brať do úvahy ako začiatok   počítania   zákonom   ustanovenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   okolnosť,   že sťažovateľ sa oboznámil s vyšetrovacím spisom a vyhotovil si z neho kópie až 24. júna 2002, pretože ním označené listinné dôkazy (pripojené k sťažnosti ako príloha č. 2 a 3) boli   pre   počítanie   tejto   lehoty   právne   bezvýznamné.   Zo   zápisnice   napísanej   na okresnom súde 4. apríla 2002 vyplýva, že sudca pri tomto výsluchu sťažovateľa ho oboznámil s dôvodmi jeho zadržania a predvedenia na súd a že v rozhodnutí, ktoré je súčasťou tejto zápisnice podpísanej bez výhrad sťažovateľom, uviedol dôvody návrhu okresného prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby a dôvody, pre ktoré tomuto návrhu   uznesením   nevyhovel,   ako   aj   odôvodnenie   sťažnosti,   ktorú   prítomný prokurátor   proti   tomuto   uzneseniu   podal.   Taktiež   z uznesenia   krajského   súdu z 12. apríla   2002   sp.   zn.   2 To 38/02   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   o týchto skutočnostiach náležitú vedomosť, lebo na verejnom zasadnutí pred krajským súdom, ktorého sa osobne zúčastnil, uviedol, že „skutočnosti uvedené v odôvodnení sťažnosti Okresného   prokurátora   v Komárne   sú   ničím   nepodložené   a nedokázané,   účelové klamstvá“. Z tohto uznesenia krajského súdu ďalej vyplýva, že „na verejnom zasadnutí obvinený   k celej   veci   predložil   svoje   písomné   stanovisko,   v ktorom   uviedol,   že konanie prebiehajúce na súde 1. stupňa ohľadne trestného činu vydierania, z ktorého je obžalovaný,   nie   je   doposiaľ   právoplatne   ukončené   a preto   čin,   z ktorého   je obžalovaný, nemôže byť predkladaný ako skutočnosť pri posudzovaní dôvodu väzby v tomto konaní. Ďalej uviedol, že nie je pravdou, že by sa mal opätovne dopustiť trestného činu a to útoku na verejného činiteľa, nakoľko podľa príslušných článkov Ústavy SR o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd a nie prokurátor, pričom súd jeho vinu v tomto konaní ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Podľa obvineného nie je pravdou, že v jeho osobe ide o páchateľa, ktorý pokračuje v páchaní závažných úmyselných trestných činov, nakoľko doteraz nebol právoplatne odsúdený   za   závažný   úmyselný   trestný   čin   a obsah   obžaloby   nie   je   konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti“.

Vzhľadom   na   to,   že   podstatou   tvrdení   sťažovateľa   o porušení   označených základných práv a slobôd sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr dňom 12. apríla 2002, a že v čase, keď bola ústavnému súdu predmetná sťažnosť podľa čl. 127 ústavy podaná, t. j. 10. júla 2002, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2002