SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 104/2016-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., Karpatské námestie 10,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Kováčikom, Advokátska kanceláriaKováčik Legal s. r. o, Radlinského 1729, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 17/2014 z 19. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2016 doručená sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., Karpatské námestie 10,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 17/2014z 19. novembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného právana prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazomv správnom konaní vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstvaSlovenskej republiky, ktorému predchádzalo vydanie rozhodnutia Daňového úradu Žilinao vyrubení rozdielu DPH.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil uvedené právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom tým, že vyslovil názor, že žalobca nesplnil formálne podmienky vzniku nároku na odpočítanie danie z pridanej hodnoty a že ani zákonné vykonanie dôkazu (výsluchu svedka ) by neviedlo k inému záveru správcu dane.... Takáto úvaha najvyššieho súdu je len hypotetická a nemá oporu v ústave ani v zákone.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/17/2014 zo dňa 19. 11. 2015 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/17/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania zistil, že sťažnosťv predloženom znení nespĺňa všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“), keďže k nej nie je pripojené splnomocnenie na zastupovaniesťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Skúma pritom tak všeobecné podľa ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde, ako ajosobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnomsúde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presnedefinované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych ajvecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona oústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritomviazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka spolu s návrhom nedoručila ústavnémusúdu aj splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahujeho podania vyplýva, že bolo koncipované advokátom JUDr. Martinom Kováčikom.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonompredpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010,III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010,IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániťa presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016