znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 104/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Bobák, Bollová   a spol.,   s.   r.   o.,   Dr.   Vladimíra   Clementisa   10,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná konateľka   a advokátka   Mgr.   Zuzana   Bollová,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp M-3/2012 z 9. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský   súd“)   sp.   zn.   Rsp   M-3/2012   z 9. septembra   2013   (ďalej   len   „napadnutý rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol napadnutým rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom zaviazaný (spolu so žalovaným v 1. rade) zaplatiť obchodnej spoločnosti SG Equipment Finance Czech Republic, s. r. o., Praha, jej organizačnej zložke v Bratislave, spoločne a nerozdielne sumu 186 698,78 €.

3. Sťažovateľ uviedol, že v rozhodcovskom konaní „uplatnil námietku nedostatku právomoci   rozhodcovského   súdu   pre   neplatnosť   rozhodcovskej   zmluvy“,   s ktorou   sa rozhodcovský súd v napadnutom rozhodnutí „nijako nevysporiadal“ (uvedené potvrdzuje aj k sťažnosti   pripojená   písomnosť   z 26.   apríla   2012   adresovaná   rozhodcovskému   súdu označená   ako „Námietka   nedostatku   právomoci   rozhodcovského   súdu   pre   neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a návrh na zastavenie konania“).

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   označených   práv   napadnutým rozsudkom   rozhodcovského   súdu.   Zároveň   sa   domáha   aj   zrušenia   tohto   rozsudku a priznania náhrady trov konania. Súčasne požiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.

9.   V   súvislosti   s   napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo právnickým   osobám zaručuje. Ústavný   súd predstavuje v   tejto   súvislosti   ultima ratio   – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 444/2012). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

10. Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie nevyplýva, či sa sťažovateľ domáha osobitnou   žalobou   zrušenia   napadnutého   rozsudku   na   príslušnom   všeobecnom   súde z dôvodov   uvedených   v   §   40   ods. 1   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o rozhodcovskom   konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Problematikou prípustnosti sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) sa sťažovateľ zaoberal len okrajovo, keď v sťažnosti uviedol:

„V zmysle § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu... sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Zároveň   zákon upravuje   lehotu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti,   a to   v trvaní   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu... Z dôvodu,   že   rozsudok   Rozhodcovského   súdu...   zo   dňa   09.   septembra   2013   bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený dňa 09. októbra 2013..., plynie dvojmesačná lehota   na   podanie ústavnej sťažnosti   v zmysle § 53 ods.   3 zák.   č.   38/1993 Z.   z...   voči napadnutému rozhodnutiu odo dňa 09. októbra 2013.“

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   za   daného   stavu   má/mal   sťažovateľ   k   dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jeho práv (pozri napr. § 40 a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) s tým, že v prípade, ak by okresný súd jeho žalobe o zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   nevyhovel,   môže/mohol   sa   domáhať nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom   ustanovených   podmienok   aj využitím   mimoriadneho   opravného   prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

12. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

13. Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   jeho   práv.   Povinnosťou   sťažovateľa   je   vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ním označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

14.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

15. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014