znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 104/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval   sťažnosť   M.   N.,   C.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitostí   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 58/2008 v období od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu   Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   N.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 58/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. N.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. N. p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   104/2012-11 z 29. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 58/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“) v období od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010.

2. Zo sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na základe žaloby podanej na okresnom   súde   12.   marca   2008   vystupuje   v   pozícii   žalobcu   v   konaní   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V danom prípade sťažovateľ podal ústavnému súdu opakovanú   sťažnosť,   keďže   v   záujme urýchleného   prerokovania   a   rozhodnutia   vo   veci samej sa už skôr podanou sťažnosťou ústavnému súdu z 15. júna 2009 domáhal vyslovenia porušenia označených základných práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010 konštatoval, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote garantované ústavou a dohovorom porušené boli, prikázal okresnému súdu,   aby konal bez zbytočných   prieťahov,   priznal sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

3.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   naďalej   nerešpektuje   príkaz   ústavného   súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. mája 2010, a pokračuje v prieťahoch v konaní.

4. Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že od termínu právoplatnosti uvedeného nálezu ústavného súdu boli okresným súdom vo veci nariadené postupne viaceré pojednávania, a to 13. októbra 2010, 22. júna 2011, 3. októbra 2011, 5. decembra 2011 a 12. marca   2012.   Ďalší   termín   pojednávania   je   nariadený   na   28.   máj   2012.   Napriek početnosti   nariadených   pojednávaní   sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   presvedčenie,   že predmetné konanie je pre nesprávnu a nesústredenú činnosť konajúceho okresného súdu poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   Sťažovateľ   argumentuje,   že   opakované   nariaďovanie pojednávaní, ktoré nie sú pripravené tak, aby sa mohlo vo veci rozhodnúť, je len zastieraním nečinnosti súdu. Okresný súd podľa názoru sťažovateľa nevykonáva na pojednávaniach okrem výsluchu účastníkov konania žiadne ďalšie dokazovanie a opakovane dáva priestor na vyjadrenia právnym zástupcom účastníkov konania, ktorí prednášajú rovnaké stanoviská. Porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   teda   sťažovateľ   videl predovšetkým v neefektívnej činnosti okresného súdu, v dôsledku ktorej   celková doba konania len na prvom stupni presiahla štyri roky.

5. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v napadnutom   konaní   porušené   bolo   a   okresnému   súdu   prikázal   zaplatiť   mu   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania k rukám jeho advokátky. Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   nežiadal   vyslovenie   príkazu,   aby   okresný   súd   konal   bez zbytočných   prieťahov,   keďže   takýto   príkaz   obsahuje právoplatný   nález ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010.

6. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal na to, že v súčasnosti má 75 rokov a trpí viacerými závažnými ochoreniami. Ďalej uviedol, že súdny spor má pre neho zásadný význam, pretože sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom sa z titulu dedičstva stal v roku 1957. Z nečinnosti súdu prvého stupňa je sťažovateľ bezradný. Hrozí, že spravodlivosť mu bude poskytnutá neskoro.  

7.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   16.   apríla   2012 konštatovala, že od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010 nezistila v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, okresný súd koná plynulo a úkony sú   vykonávané   v   primeraných   lehotách,   a   preto   navrhla,   aby   ústavný   súd   sťažnosti nevyhovel.  

8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľa.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako vyplýva z judikatúry ústavného   súdu,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného   konania   vyjadriť   numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť   či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej   o   spôsob   správania   účastníkov   a   súdu v priebehu   konania,   posúdenie   prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   môžu   spôsobiť prieťahy   v   konaní,   a   tiež   o   to,   čo   bolo   pri   prerokovávaní   veci   pre   sťažovateľa   v   hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   Philis   proti   Grécku,   1997,   Pélissier   a   Sassi   proti   Francúzsku,   1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010).

11. Pokiaľ ide o kritérium právnej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od jej zložitosti. Taktiež proces dokazovania v danej veci   nevykazoval   rysy   výnimočnosti   spôsobujúcej   potrebu   viesť   civilné   konanie   dlhšiu dobu, ako je obvyklé (napr. v dôsledku potreby rozsiahlejšieho znaleckého dokazovania a pod.).

12.   Ústavný   súd zdôrazňuje,   že   občianske súdne konanie,   ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V priebehu celého konania okresný súd nepostupoval v konaní dôsledne a neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. Aj keď podľa zistení ústavného súdu bol postup okresného súdu v namietanom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 362/09 z 8. apríla 2010 v zásade plynulý, na druhej strane   je   potrebné   uviesť,   že   bol   poznačený   veľkou   neefektívnosťou.   Nesústredenosť a neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   vyplýva   okrem   iného   aj   zo   skutočnosti,   že pojednávanie nariadené na 13. október 2010 bolo zrušené len z toho dôvodu, že okresný súd vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok v dôsledku zmeny žalobného petitu, pričom takýto úkon mohol uskutočniť v rámci prípravy pred pojednávaním. Ústavný súd konštatuje, že aj ďalšie pojednávania boli zrušené buď bez prerokovania veci, alebo aj s jej prerokovaním, avšak bez uskutočnenia širšieho dokazovania, ktoré by viedlo k meritórnemu rozhodnutiu. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného   súdu   (sudcu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   čiže   k   právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Na naplnenie ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu   na ich   počet),   ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

13. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania, pričom nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.   Sťažovateľ   síce   opakovane   doplňoval   a   upresňoval   svoj   žalobný   návrh vo vzťahu k jeho predmetu, avšak využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní, aj keď spôsobuje   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01, II. ÚS 362/09). Na ťarchu sťažovateľa možno pričítať len tú skutočnosť, že na pojednávaní 12. marca 2012 jeho právny zástupca sám požiadal o odročenie vzhľadom na to, že mu priamo na pojednávaní bolo krátkou cestou   doručené   vyjadrenie   protistrany,   ku   ktorému   sa   ani   po   prerušení   pojednávania nevedel kvalifikovane vyjadriť a žiadal o možnosť zaslania písomnej repliky. Ústavný súd na túto skutočnosť prihliadol pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, zároveň však zdôrazňuje,   že   opísaný   postup   sťažovateľa   s   prihliadnutím   na   celkový   priebeh   konania nemožno považovať za zásadný pre vplyv na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľa celkovo ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinné.  

14. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní. V tejto súvislosti zobral na zreteľ to, že okresný súd na základe žiadosti Okresnej prokuratúry Bratislava II sp. zn. Pc 65/10 z 15. júna 2010 v intenciách ustanovenia § 37 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   zapožičal   spis,   ktorý   mu   bol   vrátený 7. septembra   2010.   Dobu   zapožičania   spisu   v   trvaní   približne 3   mesiacov   nemožno posudzovať ako zbytočné prieťahy, ale podľa názoru ústavného súdu ani táto skutočnosť neospravedlňuje neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký význam má pre sťažovateľa predmetné konanie. V danom   prípade   ide   o   určenie   vlastníctva   k   takým   nehnuteľnostiam,   ktoré   výrazne ovplyvňuje   ďalšie   potenciálne   príjmy   sťažovateľa,   a   preto   právom   žiadal   o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania a neefektívnu   činnosť   konajúceho   súdu   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   okresný   súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.

16.   Pri   zvážení   všetkých   už   uvedených   kritérií   ústavný   súd   uzatvára,   že   sporná záležitosť sťažovateľa nebola v primeranej lehote prerokovaná a došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania, ale i opísané správanie sťažovateľa dospel k záveru,   že   v   danom   prípade   suma   1   000   €   zodpovedá   primeranému   finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

18. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2011, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   po   123,50   €   a   2   x   paušálna   náhrada   hotových výdavkov po 7,41 € + 20 % DPH). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012