znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 104/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 2 C 359/2007-51 z 30. novembra 2007, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 41/2008-83 z 11. marca 2008, uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 2 C 359/07-162 z 29. septembra 2009 a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010   doručená   sťažnosť   J.   Ď.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorú   doplnil   podaním doručeným   ústavnému   súdu   11.   januára   2010,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   46,   čl.   47   a   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 359/2007-51 z 30. novembra 2007 (ďalej aj „uznesenie z 30. novembra 2007“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 41/2008-83 z 11. marca 2008 (ďalej aj „uznesenie   z 11.   marca   2008“),   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   C   359/07-162 z 29. septembra 2009 (ďalej aj „uznesenie z 29. septembra 2009“) a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/2007.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal 23. júla 2007 okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti. Vec je vedená pod sp. zn. 2 C 359/2007. Uznesením   z   30.   novembra   2007   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd odmietol   ako   podané   oneskorene   uznesením   č.   k.   5 Co 41/2008-83   zo   7. apríla   2008. Uznesením z 29. septembra 2009 okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, a tým istým uznesením rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„odmietnutím oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov, zastavením konania vo veci a nevydaním uznesenia o náhrade trov konania v zákonnej lehote, bolo sťažovateľovi odopreté právo zaručené v čl. 46, čl. 47, čl. 48 Ústavy SR, domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde SR.

Rozhodnutia Okresného súdu v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sa zrušujú a Súd ukladá súdom ďalej vo veci konať a zároveň priznáva sťažovateľovi určitú finančnú satisfakciu.

Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania. Sťažovateľ tiež žiada Súd o pridelenie bezplatného právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených v čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením okresného súdu z 30. novembra 2007, uznesením krajského súdu z 11. marca 2008 a uznesením okresného súdu z 29. septembra 2009, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/2007.

1. K namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 C 359/2007-51 z 30. novembra 2007

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu z 30.   novembra   2007   odvolanie.   Sťažovateľ   odvolanie   podal   a   krajský   súd   o   ňom uznesením   rozhodol.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z 30. novembra 2007 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 41/2008-83 z 11. marca 2008

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o   inom   zásahu, ktorým   malo dôjsť   k porušeniu   základného práva alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu zistil, že namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 22. októbra 2009.

Nadobudnutím   právoplatnosti   predmetného   uznesenia   krajského   súdu   začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   keďže   v   uvedenom   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   sa   výslovne   uvádza,   že „sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom z príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   inštitút   dovolania vyplýva, že samotné podanie dovolania, ktoré   najvyšší súd   v okolnostiach   prípadu   ako neprípustné   odmietol,   nemá   žiadny   vplyv   na   právoplatnosť   rozhodnutia   napadnutého dovolania, a teda ani na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 7. januára 2010 a doručená ústavnému súdu 11. januára 2010.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľa bola v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 C 359/2007-162 z 29. septembra 2009

Ako už ústavný súd uviedol, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   základe   princípu subsidiarity.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2009 odvolanie. Sťažovateľ tento opravný prostriedok nevyužil. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z 29. septembra 2009 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

4. K namietanému porušeniu čl. 48 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/2007

Okresný   súd   uznesením   z   29.   septembra   2009   konanie,   v ktorom   bol   sťažovateľ účastníkom konania, zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, a zároveň rozhodol o tom, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ústavy tým, že okresný súd do dňa podania sťažnosti o náhrade trov konania nerozhodol.

Aj v súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   je založená na základe princípu subsidiarity.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je s účinnosťou od 1. apríla 2005 prostriedkom, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Zo sťažnosti ani z k nej pripojených príloh nevyplýva, že by sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní pri rozhodovaní o trovách konania predsedovi okresného súdu podal. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť.

Na záver ústavný súd uvádza, že okresný súd o trovách konania už rozhodol, a to uznesením č. k. 2 C 359/2007-166 z 25. januára 2010.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010