znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 104/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   223/08   z 10. decembra   2008   a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 223/08 z 10. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 10. decembra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o určenie výživného vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“), ktoré začalo 27. februára 2004 a je vedené pod sp. zn. 22 C 39/04. Okresný súd v predmetnom konaní rozhodol   rozsudkom   č.   k.   22   C   39/04-183   zo   16.   februára   2007   (ďalej   len   „rozsudok zo 16. februára   2007“),   v ktorom   zaviazal   sťažovateľa   k rukám   navrhovateľa   J.   K.   ml. (ďalej   len   „syn   sťažovateľa“)   prispievať   na   jeho   výživu   mesačne   sumou   2   000   Sk   od 27. februára 2004 do budúcna a súčasne zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 27. februára 2004 do 28. februára 2007, vo zvyšnej časti návrh syna sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2007 odvolanie.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   následne   uznesením   sp.   zn. 7 CoP 120/07 z 8. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 8. februára 2008“) zrušil rozsudok okresného súdu zo 16. februára 2007 a konanie v predmetnej veci zastavil. S poukazom na § 83   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   dospel   krajský   súd   v tomto rozhodnutí k záveru, že ďalšiemu konaniu v tejto veci bráni prekážka litispendencie. Toto tvrdenie krajský súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej zo spisu okresného súdu vo veci sp. zn.   24   C   18/96   zistil,   že   pod   touto   spisovou   značkou   prebieha   konanie   o rozvode manželstva   a o úpravu   práv   a povinností   rodičov   k v čase   podania   návrhu   maloletému synovi sťažovateľa. Rozsudok v tejto veci v časti výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť   3.   októbra   2001.   V časti   výroku   o úprave   práv   a povinností   k v tom   čase maloletému synovi sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu uznesením krajského súdu sp. zn. 18 Co 438/01 z 10. mája 2002 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.   Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   stále   prebieha   konanie   o určenie   výživného k synovi sťažovateľa od 3. októbra 2001 do budúcna, a preto podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP konanie o určenie výživného zastavil.

Proti   tomuto uzneseniu krajského súdu   z 8. februára 2008 podal syn sťažovateľa dovolanie, ktoré odôvodnil   tým, že postupom krajského súdu   mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP. V rámci odôvodnenia   svojho   dovolania   syn   sťažovateľa   uviedol,   že   krajský   súd   neodôvodnene zastavil konanie v predmetnej veci, keď nesprávne posúdil totožnosť dotknutých konaní (v danej veci ide o prípad o určenie výživného k tej istej osobe, nie však za to isté časové obdobie, t. j. ide o rozdielny predmet konania). V konaní o rozvod manželstva vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 nemôže okresný súd rozhodnúť o výživnom, ktoré má zaplatiť sťažovateľ synovi po jeho plnoletosti do budúcna, vzhľadom na to, že syn plnoletosť dosiahol len v priebehu   tohto   konania   a z rozvodového   spisu   rodičov   je zrejmé,   že   sa   po   dosiahnutí plnoletosti k návrhu nepripojil.

Najvyšší   súd   uznesením   z 10.   decembra   2008   zrušil   uznesenie   krajského   súdu z 8. februára 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje uznesenie najvyšší súd odôvodnil tým, že synovi sťažovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd uviedol: „Plnoletý navrhovateľ oprávnený titulom výživného nemôže byť obmedzený pri podaní svojho návrhu tým, že v konaní o úprave výživného k maloletým deťom po rozvode manželstva rodičov, je upravované výživné zo strany povinného rodiča dňom právoplatnosti rozvodu do budúcna.“

Podľa sťažovateľa nemá táto argumentácia oporu „v platnej právnej úprave Zákona o rodine ani Občianskeho súdneho poriadku“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na znenie § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), z ktorých vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov nie je obmedzená na obdobie maloletosti dieťaťa, ale trvá, až pokiaľ sa dieťa nie je schopné samo živiť. Vzhľadom na to sa všeobecný súd pri rozhodovaní o rozvode manželstva nemôže obmedziť len na určenie výživného na obdobie maloletosti dieťaťa.

Nejednotná prax všeobecných súdov vo veciach určovania výživného na maloleté deti, ktoré dosiahli plnoletosť počas rozvodového konania, viedla k vydaniu zjednocujúceho stanoviska   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Cpj   13/1984 z 13. septembra   1984,   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal.   Najvyšší   súd   v tomto   stanovisku uviedol: „Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ deti sú schopné samy sa živiť (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine platného do 1. 4. 2005) Toto ustanovenie nerobí rozdiel   medzi   výživným   maloletých   a   plnoletých   detí:   zdôraznila   to   i   dôvodová   správa k zákonu č. 94/1963 Zb.. ktorá uviedla, že veková hranica plnoletosti u detí je významná potiaľ,   že   do   plnoletosti   dieťaťa   bude   možné   začať   konanie   o   výživné   aj   bez   návrhu účastníka.

Z ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o rodine preto vyplýva, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo rodičom maloletého dieťaťa určené výživné pre toto dieťa ešte počas jeho maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa a netreba podávať nový návrh na určenie výživného.

Vyskytujú sa situácie, že k rozhodnutiu súdu v zmysle uvedených zásad dochádza vtedy, keď deti pre ktorých sa rozhoduje o výživnom sú síce ešte maloleté ale sú už vo veku blízkom plnoletosti, dokonca nie je výnimkou, že nadobudnú plnoletosť pred skončením tohto   konania.   V   takomto   prípade   však   nastáva   otázka   podľa   akých   zásad   má   súd rozhodovať o ich nároku na výživné aj za dobu. keď už nadobudli plnoletosť a na aké skutočnosti má v takomto prípade prihliadať.

Ustanovenie § 83 ods. 1) Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť, nerozoznáva pritom deti maloleté a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky nediferencuje. Podľa Zákona o rodine sú podmienky nároku maloletého aj plnoletého dieťaťa na výživné celkom rovnaké, vyživovacia povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy,   keď sú schopné samy zarábať. Veková hranica   18   rokov   je   podľa   právnej   úpravy   v   Zákone   o   rodine   významná   z   hľadiska procesnoprávneho. Do plnoletosti dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez návrhu účastníka, kým po dovŕšení plnoletosti bude začaté len na návrh oprávneného. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená výška výživného pre dieťa počas maloletosti, nestráca účinnosť ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Ani nie   je   potrebné   po   nadobudnutí   plnoletosti   dieťaťa   podávať   nový   návrh   na   určenie výživného   ak   podmienky   pre   trvanie   vyživovacej   povinnosti   ďalej   trvajú,   preto   nie   sú dôvody pre to, aby súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa obmedzoval plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu už vopred na dosiahnutie plnoletosti (porovnaj rozhodnutie uverejnené pod č. 100/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR). Takýto prístup k trvaniu vyživovacej povinnosti nesie so sebou ďalšie dôsledky. Ak súd   svojim   výrokom   neobmedzuje   určitý   výrok   na   čas   maloletosti   dieťaťa,   nemôže neprihliadnuť   k prípadným   zmenám,   ktoré   nastali   v   období   od   plnoletosti   dieťaťa   do rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.) pravda s prihliadnutím na návrhy účastníkov, prípadne a j po ich poučení podľa ustanovenia § 5 O. s. p...

Plnoleté dieťa sa v konaní vyjadrí, či aj po dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje (a v akej výške) nárok na výživné. V rámci svojho návrhu (porovnaj aj § 128 ods. 3) O. s. p. sa vyjadrí aj rodič ktorého vyživovacia povinnosť má byť určená...

Ani rozdielnosť v rozhodovaní o trovách konania v prípade určenia výživného do maloletosti dieťaťa (žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a na dobu po jeho plnoletosti (o trovách konania sa rozhoduje podľa jeho výsledku nemôže byť prekážkou pokračovania v konaní o výživnom dieťaťa za čas jeho plnoletosti. Súd pochopiteľne rozhoduje o trovách konania podľa hore uvedených ustanovení   a   v   odôvodnení   vysvetlí,   ako   a   prečo   podľa   ktorého   ustanovenia   O.   s.   p. rozhodol a trovy konania priznal alebo nepriznal.

Takýto   postup   okrem   rešpektovania   zásady   hospodárnosti   súdneho   konania vyplývajúcej   z ustanovenia § 6 O.   s.   p.   je v súlade aj so zásadou materiálnej pravdy, vyplývajúcej z ustanovenia § 120 ods. 1 a ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. ktorá je hlavnou zásadou občianskeho konania.“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že aj dieťa, ktoré počas konania o rozvode manželstva dosiahlo plnoletosť, je účastníkom tohto konania priamo zo zákona. Plnoletý syn sťažovateľa v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 24 C 18/96 podľa sťažovateľa „nikdy nevyslovil, že si neuplatňuje výživné po sťažovateľovi aj na čas po dosiahnutí plnoletosti“, avšak jeho právna zástupkyňa „opakovala že požaduje rozhodnúť o výživnom len na čas maloletosti“, pričom o „výživnom na čas po dosiahnutí plnoletosti J. K. ml. nehovorila nič“.

Sťažovateľ   naopak   v konaní   sp.   zn.   24   C   18/96 „opakovane   žiadal,   aby   súd neobmedzoval rozhodnutie o výživnom len na obdobie maloletosti dieťaťa. Ale rozhodoval aj po dosiahnutí jeho plnoletosti, čo súd v konaní 24 C 18/96 neakceptoval.“.

Plnoletý syn sťažovateľa podal okresnému súdu nový návrh na určenie výživného na plnoleté   dieťaťa   v dôsledku   zamietnutia   jeho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia v konaní sp. zn. 24 C 18/96, pričom nevydanie tohto rozhodnutia bolo podľa sťažovateľa „procesnou chybou súdu v konaní“.

Podaním   nového   návrhu   na určenie   výživného   v roku   2004   syn   sťažovateľa „potvrdil skutočnosť, že trvá aj na určení výživného na čas po dosiahnutí plnoletosti“. Podaním uvedeného návrhu však podľa sťažovateľa neprestal „byť účastníkom konania 24 C 18/96 v zmysle ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 os. 1 Zákona o rodine“, a preto nebol „dôvod začínať nové konanie s tými istými účastníkmi konania a tej istej veci. Súd v konaní sp.   zn.   22C   39/2004   mal   návrh   na   výživné   plnoletého   dieťaťa   odmietnuť   ako   nebolo v konaní 24C 18/96 (o rozvod manželstva) ešte rozhodnuté o výživnom maloletého dieťaťa, ktoré počas konania dosiahlo plnoletosť.“.

Najvyšší   súd   nesprávne   v odôvodnení   svojho   uznesenia   z 10.   decembra   2008 uviedol, že „J. K. ml. nie je účastníkom konania 24 C 18/96 a preto konaniu 22 C 39/2004 a 7   CoP   120/2007   nebráni   prekážka   litispendencie“. Podľa   sťažovateľa   vychádzajúc z ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine a zo stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 13/1984 možno závery najvyššieho súdu považovať za nesprávne.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   jeho   syn   dosiaľ   účastníkom   konania   vedeného   pod sp. zn. 24 C 18/96, pretože okresný súd v predmetnej veci nevydal právoplatné rozhodnutie, pričom toto konanie o určenie výživného na maloleté dieťa bolo možné začať aj bez návrhu. Keďže   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   18/96   nebolo   rozhodnuté   do   dosiahnutia plnoletosti   syna   sťažovateľa   (6.   februára   2004),   akémukoľvek   inému   konania   o určenie výživného pre neho bráni prekážka litispendencie. Vzhľadom na túto procesnú prekážku mali byť tak konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 22 C 29/2007, ako aj konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 7 CoP 120/2007 zastavené.

Najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2008, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu z 8. februára 2008, rozhodol v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine, § 6, § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP, pretože „právnu otázku riešil úplne inak než je   uvedené   v   stanovisku   Občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR   a   v   ňom uvedených rozhodnutiach a stanoviskách“, čím porušil princíp právnej istoty sťažovateľa v zmysle čl. 1 ústavy a následne aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 porušené, zruší toto uznesenie, zakáže najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   vo   svojej   neperfektnej   sťažnosti   (sťažnosť   nespĺňala   podmienku povinného   právneho   zastúpenia   advokátom   v konaní   pred   ústavným   súdom)   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.   K porušeniu   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol v rozpore s ustanoveniami § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine, ako aj § 6, § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a nevysporiadal sa v ňom s odlišným názorom vysloveným v stanovisku občianskoprávneho kolégia sp. zn. Cpj 13/1984 z 13. septembra 1984.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu v predmetnej veci, v ktorom okrem iného uviedol, že za vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom považuje aj «ak súd zastaví konanie pre prekážku litispendencie, hoci pre to nie sú   splnené   zákonné   podmienky.   Pojem   „postup   súdu“   je   totiž   širší,   než   pojem „rozhodovanie súdu“, takže sa vzťahuje nielen na faktickú činnosť súdu, ktorá sama osebe nemá výraz v súdnom rozhodnutí, ale aj na samotné rozhodnutie, ktoré je nezákonné.».

Podľa najvyššieho súdu v danej veci o takýto prípad išlo. Vo vzťahu k existencii prekážky litispendencie v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že táto prekážka konania „spočívajúca   v   prebiehajúcom   konaní   nastáva   za   predpokladu,   že   ide   o   rovnaké   veci. O rovnaké veci ide vtedy, ak je rovnaký predmet i základ uplatneného nároku a sú tí istí aj účastníci právneho vzťahu. O totožnosť veci nejde a nie je daná prekážka litispendencie, ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci.“.

Následne   najvyšší   súd   poukázal   na   ustanovenia   právnych   predpisov   a   skutkové okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, keď uviedol: „V zmysle § 65 ods. 3 Zákona o rodine výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal na prvostupňový súd dňa 27. februára 2004, v čase, kedy dosiahol plnoletosť, návrh na určenie výživného od odporcu vo výške 3 500,- Sk mesačne.   Súd prvého stupňa o tomto návrhu rozhodol,   tak že mu čiastočne vyhovel   a   od   27.   februára   2004   zaviazal   odporcu   prispievať   mesačným   výživným   na navrhovateľa v sume 2 000,-- Sk, pričom rozhodol aj o dlžnom výživnom.

Z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   24   C   18/1996   vo   veci navrhovateľa   Ing.   J.   K.   proti   odporkyni   D.   K.   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a povinností k v čase začatia konania (dňa 5. januára 1996) maloletému J. K., narodenému..., je   zrejmé,   že   doposiaľ   prebieha   konanie   o   úprave   práv   zo   strany   rodičov   k   vtedy maloletému J., ktoré konanie je zo zákona spojené (§ 113 ods. 1 O. s. p.) s konaním o rozvod manželstva. Toto konanie sa týka však výlučne maloletých detí. Z obsahu tohto spisu vyplýva, že súd v konaní naďalej konal s navrhovateľom i po nadobudnutí jeho plnoletosti a poskytol tak navrhovateľovi procesnú možnosť sa vyjadriť k rozhodovaniu o výživnom. To potvrdzuje osobná účasť navrhovateľa na pojednávaní dňa 20. novembra 2006, na ktorom právna zástupkyňa jeho matky uviedla, že žiada určiť výživné za obdobie do plnoletosti navrhovateľa, ako aj na pojednávaní dňa 12. marca 2007, kedy bol navrhovateľ vypočutý k výške svojich výdavkov na uspokojovanie potrieb od roku 2002. Navrhovateľ sa osobne zúčastnil i pojednávaní v dňoch 1. februára 2007, 28. mája 2007 a 17. septembra 2007. Na žiadnom z týchto pojednávaní súdu vo veci sp. zn. 24 C 18/1996, sa navrhovateľ nevyjadril, že uplatňuje v tomto konaní aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti nárok na výživné. Naopak, súd sa v tomto konaní oboznamoval so spisom Okresného súdu Košice I sp. zn. 22 C 39/04 (zápisnica   o   pojednávaní   zo   dňa   1. februára   2007)   ohľadom   návrhu   navrhovateľa   na určenie výživného proti odporcovi od 27. februára 2004 (t. j. po nadobudnutí plnoletosti navrhovateľa) do budúcna.

Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že totožnosť veci nie je daná, pretože chýba totožnosť predmetu konania. Zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky. Aj keď sa v oboch konaniach jednalo o určenie výživného, predmetom konania v danej veci je určenie výživného   na   plnoleté   dieťa,   zatiaľ   čo   v   konaní   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn. 24 C 18/1996,   ktoré je spojené s konaním o rozvod manželstva   rodičov,   súd   rozhoduje o výživnom pre maloleté dieťa. Plnoletý navrhovateľ, oprávnený titulom výživného nemôže byt' obmedzený pri podaní svojho návrhu tým, že v konaní o úprave práv a povinností k maloletým   deťom   po   rozvode   manželstva   rodičov,   je   upravované   výživné   zo   strany povinného   rodiča   dňom   právoplatnosti   rozvodu   do   budúcna.   Do   konania   sp.   zn. 24 C 18/1996   navrhovateľ   nevstúpil   ako   jeho   účastník,   s nárokom   na   výživné   po nadobudnutí svojej plnoletosti, ale podal samostatný návrh na súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že poukaz odporcu na rozhodnutie publikované pod č. R 2/1985 nie je dôvodný. Z dôvodov uvedeného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 1984 Cpj J3/84, vyplýva, že je na vôli plnoletého dieťaťa, aby sa v konaní vyjadrilo, či aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje, a v akej výške, nárok na výživné. V prípade, ak sa rozhodne v tomto konaní svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti neuplatňovať, a to či už vôbec alebo len voči jednému z rodičov, v tomto konaní nemožno o určení vyživovacej povinnosti po dosiahnutí jeho plnoletosti rozhodovať. Ak sa rozhodne uplatňovať svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti samostatným návrhom na začatie konania, je potrebné takýto procesný postup akceptovať.»

Na základe uvedeného dospel najvyšší súd vo svojom rozhodnutí k záveru, podľa ktorého „odvolací súd zaťažil svoje konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. tým, že konanie s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O. s. p. zastavil, hoci zákonné podmienky pre takýto postup neboli dané.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou   postihnutom.   Zároveň   je   tiež   dôvodom,   pre   ktorý   musí   dovolací   súd   napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vždy   zrušiť,   pretože   rozhodnutie   vydané   v   takom   konaní nemôže byť považované za správne.

So   zreteľom   na   túto   zistenú   vadu   konania,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach podľa § 243b ods. 2, 3 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odlišným právnym názorom vyjadreným v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno súhlasiť.   Z   obsahu   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   totiž   zrejmé,   že   sa   vysporiadal   aj s právnymi závermi vyplývajúcimi so stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zároveň aj správne interpretoval, hoci v rozpore s názorom sťažovateľa.

Ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že plnoletý syn sťažovateľa nie je účastníkom konania, sa nezakladá na pravde. Z citovaného obsahu   rozhodnutia   je   totiž   zrejmé,   že   najvyšší   súd   v rámci   svojho   rozhodnutia   len konštatuje, že syn sťažovateľa sa v konaní o rozvode manželstva jeho rodičov spojenom s konaním o úprave práv a povinností rodičov k maloletému nedomáhal, resp. nedal súhlas na prerokovanie rozšíreného predmetu konania (plnenie vyživovacej povinnosti v období po dosiahnutí jeho plnoletosti). Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého, aj keď tieto nároky syna   sťažovateľa   na   výživné   počas   obdobia   maloletosti   a   po   dosiahnutí   plnoletosti vychádzajú z toho istého základu (povinnosť plnenia výživného voči dieťaťu), týkajú sa rôznych časových období, a preto v danom prípade (konanie o výživnom po nadobudnutí plnoletosti)   ide o odlišný   predmet konania, ktorého prerokovaniu   v samostatnom   konaní nebráni prekážka litispendencie, nemožno označiť za arbitrárny alebo nesprávny.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia najvyššieho súdu   z 10.   decembra 2008 dospel   k záveru, že tento   súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   o ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Právne závery najvyššieho súdu nemožno označiť za neústavné alebo arbitrárne.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009