znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 104/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. M., bytom T., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 2124/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 2124/99 p o r u š i l základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. J. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 464 Sk (slovom deväťtisícštyristošesťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. K., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júna 2005 č. k. I. ÚS 104/05-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., T., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 2124/99.

Zo   sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že konanie vedené pod sp.   zn. 12 C 2124/99 o určovacej   žalobe   sťažovateľky,   že   žalovaný „nie   je   oprávneným   držiteľom nehnuteľností“, začalo na okresnom súde 16. decembra 1999. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd konal v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa „vyvoláva v sťažovateľke (aj s poukazom na jej vysoký vek) pocit právnej a následne aj psychickej neistoty“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „(...) návrh na začatie konania bol súdu doručený   dňa   16. 12. 1999.   Hneď   pri   podaní   návrhu   bol   uhradený   súdny   poplatok v kolkových   známkach.   Od   začatia   súdneho   konania,   teda   od   16. 12. 1999   nevykonal Okresný súd Trenčín žiaden úkon, čo vyplýva aj zo súdneho spisu. Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené až na deň 17. 5. 2004, teda až po 53 mesiacoch od začatia súdneho konania. Vytýčené pojednávanie bolo následne odročené z dôvodov na strane právneho zástupcu sťažovateľky. Na ďalšom pojednávaní uskutočnenom dňa 27. 9. 2004 bol určený znalec   z odboru geografie   a   kartografie   a   bol   vyžiadaný   znalecký   posudok,   ktorý   bol znalcom   vypracovaný   dňa   29. 11. 2004   a   súdu   doručený   dňa   2. 12. 2004.   Okresný   súd Trenčín následne zaslal tento znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   trvá   konanie   vedené sp. zn. 12 C 2124/99,   ktorého   je   sťažovateľka   účastníčkou,   už   62   mesiacov,   z   toho 53 mesiacov bol Okresný súd Trenčín absolútne nečinný. Je pritom zrejmé, že uvedená nečinnosť nebola spôsobená zavineným konaním sťažovateľky, ktorá ako žalobca vo vyššie uvedenom konaní podala na súd kvalifikované podanie, obsahujúce všetky náležitosti podľa ust. § 42 a § 79 O. s. p., podložené relevantnými listinnými dôkazmi. Rovnako bol riadne uhradený súdny poplatok vo výške stanovenej osobitným predpisom. Súd teda po začatí konania nemusel postupovať podľa § 42 O. s. p. odstraňovať vady podania a ani učiniť iný úkon ako je napr. vyrubenie súdneho poplatku. (...)

Súčasný stav, keď súdne konanie už teraz trvá 62 mesiacov a nie je zrejmé kedy bude vo veci právoplatne rozhodnuté vyvoláva medzi účastníkmi stav právnej neistoty ohľadne vlastníckych   pomerov   k   označeným   nehnuteľnostiam   a   bráni   riadnemu   usporiadaniu vzťahov v prospech ich skutočných vlastníkov v podieloch zodpovedajúcich ich dedičským nárokom. Vyššie označené súdne konanie má zásadný vplyv aj na možnosť sťažovateľky užívať dom stojaci na pozemkoch, ktoré sú predmetom súdneho sporu. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   má   sťažovateľka   za   to,   že   postupom, respektíve   nečinnosťou   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 2124/99   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ktoré je garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Aj keď v súčasnosti Okresný súd Trenčín vo veci začal konať, od podania návrhu uplynulo už 5 rokov (z toho 53 mesiacov bolo úplnej nečinnosti) a nie je zrejmé kedy bude vo veci právoplatne rozhodnuté.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov),   bolo   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 2124/99 porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd listom sp. zn. Spr. 511/05 z 1. augusta 2005 a právna zástupkyňa sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   listom   z 8.   augusta 2005.

2. 1. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 2124/99 zmenila navrhovateľka na pojednávaní dňa 8. júna 2005 návrh na začatie konania. Súd uznesením vyhlásenom na pojednávaní pripustil navrhnutú zmenu návrhu. Následne účastníci uzatvorili zmier v zmysle zmeneného návrhu na začatie konania a súd uznesením vyhlásenom na pojednávaní uzatvorený zmier schválil. Uznesenie o schválení zmieru nadobudlo právoplatnosť dňa 1. júla 2005, čím bola predmetná právna vec skončená.

Na   základe   uvedeného   uvádzam,   že   podľa   môjho   názoru   stav   právnej   neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala bol vyššie uvedeným právoplatným rozhodnutím súdu odstránený.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„Dňa 8. 6. 2005 prišlo medzi účastníkmi konania vedeného pod sp. zn. 12 C 2124/99 k uzatvoreniu zmieru, ktorý bol následne súdom schválený. K uzatvoreniu zmieru prišlo medzi stranami sporu a súd zmier len schvaľoval t. j. súd nie je účastníkom zmieru a k jeho uzatvoreniu   neprišlo   ani   jeho   pričinením.   Sťažovateľka   pristúpila   k uzatvoreniu   zmieru okrem iného aj z dôvodu, že súdne konanie v predmetnej veci trvalo značne dlhú dobu a vznikali   prieťahy   v   konaní.   Sťažovateľka   ani   nemohla   predpokladať,   že   Okresný   súd Trenčín vec v krátkej dobe ukončí a ďalšie prieťahy vznikať nebudú. Prieťahy v konaní pripustil aj Okresný súd Trenčín, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 29. 3. 2005 konštatuje, že prieťahy v konaní skutočne nastali, a to tým, že sa vo veci konalo len v poslednom období, a vôbec nekonalo sa v čase od 16. 12. 1999 - 27. 6. 2000 a ani v čase 27. 6. 2000 - 29.   7.   2003.   Je   zrejmé,   že   prieťahy   v   konaní   zapríčinené   Okresným   súdom   Trenčín, potvrdené súdom v celkovej dĺžke viac ako 3,5 roka, skutočne nastali.

Sme   toho   názoru,   že   stav   právnej   neistoty   sťažovateľky   objektívne   existoval a prieťahy v konaní zapríčinené Okresným súdom nastali. Súd v konaní nezobral do úvahy ani povahu sporu (vlastnícke právo) a ani vek sťažovateľky a nesnažil sa konanie urýchliť resp. konať bez prieťahov. Skutočnosť, že vo veci samotnej prišlo k uzatvoreniu zmieru a daná vec už bola právoplatne skončená, nemá podľa nás vplyv na to, že základné práva sťažovateľky boli porušené. Sťažovateľka sa domnieva, že jej postupom súdu bola odopretá spravodlivosť a nebola jej poskytnutá relevantná súdna ochrana jej vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má sťažovateľka naďalej za to, že napriek ukončeniu súdneho sporu je okrem iného namieste aj jej žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 2124/99:

- 16. december 1999 - sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu domáhala určenia, že   žalovaný   nie   je „oprávneným   držiteľom   nehnuteľností“ špecifikovaných   v žalobnom petite;

- 27. jún 2000 - okresný súd zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému;

- 12. júl 2000 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa stal ich vlastníkom, a nie „oprávneným držiteľom“, na základe čoho žiadal žalobu zamietnuť;

- 29. júl 2003 - okresný súd si z príslušného notárskeho úradu vyžiadal spisy súvisiace s konaním o vydržaní vlastníckeho práva žalovaným k sporným nehnuteľnostiam, vyžiadal si   aj   v   žalobe   označené   dedičské   spisy   tamojšieho   súdu   po   právnych   predchodcoch žalovaného a súčasne vyzval žalovaného na vyjadrenie k prílohám žaloby (výpisy z poz. knihy);

- 18.   august   2003   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k prílohám žalobného návrhu;

- 5. september 2003 - okresnému súdu boli doručené vyžiadané spisy z notárskeho úradu a tiež súvisiace dedičské spisy po právnych predchodcoch žalovaného;

- 19. december 2003 - okresný súd nariadil pojednávanie na 17. máj 2004;

- 3. máj 2004 - žalovaný sa opätovne vyjadril k sporu;

- 14. máj 2004 - právny zástupca sťažovateľky žiadal z dôvodu kolízie konaní o odročenie pojednávania nariadeného na 17. máj 2004;

- 17. máj 2004 - pojednávanie bolo z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky (predvolanie   jej   bolo doručené   31.   marca   2004)   a ospravedlnenej   neúčasti   jej   právneho zástupcu odročené na 27. september 2004 s tým, že sťažovateľka predloží list vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a žalovaný identifikáciu sporných parciel a darovaciu zmluvu, ktorou mu časť sporných nehnuteľností darovala jeho matka;

- 3. jún 2004 - sťažovateľka zaslala okresnému súdu požadovaný list vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam   a súčasne   boli   okresnému   súdu   doručené   aj   vyžiadané   listiny   od žalovaného (darovacia zmluva a identifikácia parciel);

- 27. september 2004 - pojednávanie bolo po vypočutí žalovaného odročené na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku znalcom z odboru geodézie ohľadne identifikácie sporných parciel s tým, že neprítomná sťažovateľka oznámi svoje stanovisko k vyjadreniam žalovaného, ktoré predniesol na pojednávaní;

- 28. september 2004 - okresný súd uznesením ustanovil súdneho znalca a určil mu lehotu 1 mesiac na vypracovanie znaleckého posudku (uznesenie bolo súdnemu znalcovi doručené 7.   októbra   2004)   a súčasne   okresný   súd   uznesením   uložil   účastníkom,   aby   zaplatili preddavok na znalecké dokazovanie;

- 22. október 2004 - sťažovateľka zaplatila preddavok na znalecké dokazovanie;

- 25. október 2004 - súdny znalec si z okresného súdu zapožičal súdny spis pre potreby vypracovania znaleckého posudku;

- 28. október 2004 - okresnému súdu bolo doručené stanovisko sťažovateľky k vyjadreniam žalovaného predneseným na pojednávaní 27. septembra 2004 ohľadne užívania sporných nehnuteľností;

- 2. december 2004 - okresnému súdu bol doručený znalecký posudok;

- 17.   december   2004   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľky k znaleckému posudku, proti záverom ktorého nemal výhrady, avšak žiadal o jeho doplnenie ohľadne identifikovania ďalšej spornej parcely;

- 20. december 2004 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k znaleckému posudku;

- 23. marec 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 8. jún 2005;

- 8. jún 2005 - okresný súd na pojednávaní uznesením pripustil zmenu žalobného petitu tak, že   zosnulý   manžel   sťažovateľky   bol   ku   dňu   jeho   smrti   spoluvlastníkom   sporných nehnuteľností a následne okresný súd v rozsahu tejto pripustenej zmeny uznesením schválil súdny zmier uzavretý medzi účastníkmi z iniciatívy sťažovateľky;

- 1. júl 2005 - uznesenie o schválení súdneho zmieru nadobudlo právoplatnosť.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o   určovacej   žalobe   sťažovateľky,   že   jej   manžel   bol   ku   dňu   smrti spoluvlastníkom   sporných   nehnuteľností   (pôvodne   o žalobe,   že „žalovaný   nie   je oprávneným   držiteľom   nehnuteľností“),   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   2124/99,   došlo k namietanému   porušeniu   jej   označeného   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu ani z priebehu súdneho konania nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo faktickej zložitosti veci, majúcej vplyv na celkovú dĺžku konania. Napokon aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti konštatoval, že „vec nie je právne zložitým sporom“.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že sťažovateľka   neúčasťou   na   pojednávaní   17.   mája   2004,   ktoré   bolo   odročené   na 27. september 2004 a ktorého sa tiež nezúčastnila, prispela k celkovej dĺžke konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období:

- od 16. decembra 1999 (okresnému súdu bola doručená žaloba sťažovateľky) – do 27. júna 2000 (okresný súd zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému), t. j. viac ako 6 mesiacov;

- od 12. júla 2000 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe) – do 29. júla 2003 (okresný súd si vyžiadal spisové materiály súvisiace s prejednávanou vecou), t. j. viac ako 3 roky.

Celková doba zbytočných prieťahov ustálená ústavným súdom je viac ako 3,5 roka. Uvedené prieťahy v konaní pripúšťa aj okresný súd: „Prieťahy v konaní nastali v období od podania   žaloby   (16.   12.   1999)   do   prvého   úkonu   súdu   27.   6.   2000   a od   tejto   doby   do 29. 7. 2003, kedy sa vo veci nekonalo.“

Pre úplnosť posúdenia predmetnej veci ústavný súd dodáva, že okresný súd po viac ako tri a pol ročnom nekonaní nariadil prvé pojednávanie 19. decembra 2003 s veľkým časovým odstupom až na 17. máj 2004.

V súvislosti   s obranným   tvrdením   okresného   súdu,   že „Zákonná   sudkyňa   bola upozorňovaná na nutnosť plynulého a rýchleho konania, ale dôsledky z nečinnosti nebolo možné vyvodiť vzhľadom na množstvo vecí každého sudcu tunajšieho súdu v jeho oddelení“, ústavný súd konštatuje, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov.

Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   problémy   s vybavovaním   veľkého   množstva   agendy, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že preskúmavané konanie bolo 1. júla 2005 právoplatne skončené uznesením,   ktorým   okresný   súd   schválil   súdny   zmier   uzavretý   medzi   účastníkmi, neprichádzalo   do   úvahy rozhodnúť   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktorého výšku odôvodnila nasledovne: „(...) Súčasný stav (...) vyvoláva v sťažovateľke (aj s poukazom na jej vysoký vek) pocit právnej a následne aj psychickej neistoty.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   jej   postupom   súdu   bola   odopretá   spravodlivosť a nebola jej poskytnutá relevantná súdna ochrana jej vlastníckeho práva.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   v bodoch 1 a 3 nálezu, na ukončenie konania na okresnom súde v priebehu rozhodovania sťažnosti ústavným súdom, ako i vzhľadom na nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si vyúčtovala trovy za právne zastúpenie v celkovej výške 9 464 Sk, a to za tri úkony právnej služby po 2 501 Sk a trojnásobok režijného paušálu po 150 Sk, vrátane 19 % DPH (predložila osvedčenie platiteľa DPH).

Pri   výpočte   trov právneho zastúpenia sťažovateľky   ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2005   je   2 501   Sk   (1/6   výpočtového základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15   008   Sk)   a hodnota   režijného   paušálu   je 150 Sk.

S poukazom na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie z 8. augusta 2005) vo výške 7 503 Sk a trojnásobok režijného paušálu vo výške 450 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov v celkovej výške 9 464 Sk (vrátane 19 % DPH), tak ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005