znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 104/04-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., P., ktorou namietal porušenie svojho „ústavného práva na odvolanie“ uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2003 č. k. 12 Sd 36/03-6 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2003 sp. zn. 1 So 204/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. decembra 2003   doručené   podanie   Ľ.   Š.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo „navrhovateľ“),   pričom z obsahu jeho podania   a priložených   písomností   vyplynulo,   že sťažovateľ   podľa   čl. 127 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   namieta   porušenie   svojho „ústavného práva na odvolanie“ uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) z 21. februára 2003 č. k. 12 Sd 36/03-6 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 29. októbra 2003 sp. zn. 1 So 204/03.

Sťažovateľ uviedol, že: „Na základe lekárskeho posudku zo dňa 21. 9. 1992 som sa stal dňom 7.   10.   1992 dlhodobo zdravotne nespôsobilým na doterajšiu prácu z dôvodu ochorenia vznikajúceho alebo podstatne sa zhoršujúceho vplyvom prostredia v baníctve. Na základe tohto lekárskeho posudku mi bol priznaný odo dňa 7. 1. 1993 čiastočný invalidný dôchodok.   Následne   na   to   26.   6.   2001   mi   bola   priznaná   choroba   z povolania   –   ide o profesionálnu nedoslýchavosť. Dňom 10. 9. 2001 som bol preradený závodnou lekárkou na povrchovú prevádzku. Zo strany Sociálnej poisťovni Prievidza posudková lekárka mi spísala nový návrh na čiastočný invalidný úrazový dôchodok a tu sa stala chyba, pretože zvolili zlý pracovný postup. Nemal vzniknúť nový nárok na čiastočný invalidný úrazový dôchodok, ale mal sa prekvalifikovať môj pôvodný čiastočný invalidný dôchodok formou listu a zápisnice z posudkovej komisie (invalidita čiastočná trvala od roku 1993 a nebol to nový   vznik),   veď   po   splnení   kritérií   došlo   ku   zmene   na   invalidný   čiastočný   úrazový dôchodok. Posudková lekárka ma neoboznámila so skutočnosťami, ktoré vzniknú na základe priznania nového čiastočného invalidného úrazového dôchodku.

Rozhodnutím zo dňa 8. 2. 2002 mi bol priznaný nový čiastočný invalidný dôchodok (choroba z povolania), ku ktorému mi nebolo poslané poučenie k rozhodnutiu, ktoré bolo pre mňa veľmi dôležité z dôvodu, že som od roku 1993 dodržiaval zákonom stanovený pokles   porovnateľného   zárobku   pre   splnenie   podmienky   poklesu   zárobku.   Tento   krok sociálnej   poisťovne   považujem   za   účelový,   aby   dosiahla,   že   sa   nestihnem   odvolať v zákonom   stanovenej   lehote   a tým   sa   zahľadí   chyba,   ktorej   sa   dopustili   pracovníci Sociálnej poisťovne pri prekvalifikovaní dôchodku ČID. Z tohto dôvodu som sa nemohol v zákonom stanovenej lehote odvolať proti rozhodnutiu zo dňa 8. 2. 2002. Na Sociálnej poisťovni ústredie Bratislava som sa bol osobne informovať na podmienky od ktorého roku si môžem počítať porovnateľný zárobok pre splnenie podmienky poklesu zárobku. Avšak musím povedať, že som nedostal uspokojivú odpoveď, pretože pracovníčka poisťovne mi nevedela sama presne povedať od ktorého roku, lebo si nebola istá či je to rok 1993 alebo rok 2001. Keď som nedostal uspokojivú odpoveď podal som si žiadosť listom dňa 18. 10. 2002   priamo   v ústredí   podateľne,   na   čo   mi   bola   listom   zo   dňa   7.   11.   2002   doručená odpoveď, s ktorou som nemohol súhlasiť, nakoľko ma poškodzovala. Proti tomuto listu som podal odvolanie dňa 26. 11. 2002, kde som žiadal o prešetrenie výpočtu porovnateľného zárobku k ČIU z choroby z povolania. Na to mi prišla odpoveď listom zo dňa 17. 12. 2002, s ktorou som taktiež nemohol súhlasiť, nakoľko mi bola priznaná z pracoviska razenie kde sa mesačná mzda v tom čase pohybovala približne 16.000,- Sk BRUTTO.   Proti tomuto listom   som   podal   odvolanie   dňa   7.   1.   2003.   Poukázal   na   to,   že   priznaním   nového čiastočného invalidného dôchodku som bol poškodený na porovnateľnom zárobku podľa rozhodnutia   zo   dňa   17. 9. 1993   by   činil   v roku   2002   približne   13.656,-   Sk   a podľa rozhodnutia z roku 2002 by činil približne 5.932,- Sk, čo je viac ako o 100 % nižší zárobok, teda by fakticky došlo u mňa dvakrát k poklesu zárobku. O týchto skutočnostiach som nebol Sociálnou poisťovňou informovaný. (...) Na základe priznania IČÚ požiadal zamestnávateľ HBP, a. s., Prievidza Okresný úrad práce Prievidza o súhlas na rozviazanie pracovného pomeru z dôvodu, že som poberateľom IČÚ a náhrady mzdy, čo sa nezakladá na pravde. Na základe môjho odvolania zo dňa 7. 1. 2003 bolo konanie na Krajskom súde v Trenčíne, na ktoré   som   vôbec   nebol   prizvaný,   aby   som   sa   mohol   obhajovať.   Dozvedel   som   sa o pojednávaní až po obdržaní uznesenia č. k. 12 Sd 36/03, kde krajský súd odmieta návrh mňa navrhovateľa, ktoré sa nezaoberalo podstatou veci. Voči tomuto uzneseniu som sa odvolal dňa 27. 3. 2003. Následne mi bolo oznámené, že vec bola postúpená na Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   v Bratislave.   Pojednávanie   prebehlo   opäť   bez   mojej   účasti a prejednávalo sa len na základe listu zo Sociálnej poisťovne Bratislava zo dňa 9. 5. 2003, kde okrem iného sa píše, že na žiadosť navrhovateľa zo dňa 18. 10. 2002 mi Sociálna poisťovňa   v prílohe   listu   zo   dňa   7. 11.   2002   poslala   poučenie   k rozhodnutiu   o priznaní čiastočného   invalidného   dôchodku,   ktoré   nedopatrením   nebolo   zaslané   súčasne s rozhodnutím z 8. 2. 2002. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nebral do úvahy fakt, že poučenie k rozhodnutiu mi bolo zaslané dňa 7. 11. 2002, s ospravedlňujúcim listom, čo už bolo po termíne možnosti odvolať sa proti rozhodnutiu v lehote 30 dní, čo je napísané v rozhodnutí.

Touto   cestou   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   o odpustenie   zmeškania lehoty   odvolania   z dôvodu   procesnej   chyby   a o nápravu   porušenia   mojich   ústavných a zákonných práv na odvolanie a o prešetrenie pracovného postupu Sociálnej poisťovne pri prekvalifikovaní môjho čiastočného invalidného úrazového dôchodku a jeho nápravu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia   judikatúra).   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho „ústavného práva na odvolanie“ uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   z 21.   februára   2003   č.   k.   12   Sd   36/03-6   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2003 sp. zn. 1 So 204/03.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol tak uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   uznesenie   krajského   súdu,   pretože   o odvolaní   voči   tomuto uzneseniu rozhodoval najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   nevyplýva   možnosť   porušenia   jeho „ústavného   práva   na   odvolanie“,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ ani neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ v podstate namieta, že zo strany Sociálnej poisťovne v Bratislave (ďalej aj „Sociálna poisťovňa“), ktorá 8. februára 2002 pod č. 540 910 6755 rozhodla o priznaní čiastočného invalidného dôchodku sťažovateľovi od 1. septembra 2001, nebolo umožnené sťažovateľovi   odvolať   sa   proti   uvedenému   rozhodnutiu   v zákonom   stanovenej   lehote, pretože   mu   nebolo   spolu   s rozhodnutím   doručené   poučenie.   Tým   bolo   porušené   jeho zákonné   a   ústavné   právo   na   odvolanie.   Odvolanie   (návrh   na   preskúmanie   uvedeného rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne)   podal   až   po   doručení   poučenia   s listom,   v ktorom   sa zástupca   Sociálnej   poisťovne   ospravedlnil,   že   mu   nedopatrením   nebolo   poučenie expedované.   V odvolaní,   o ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd,   sťažovateľ   žiadal   aj o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Sťažovateľ   v podstate   nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu a s posúdením skutkového stavu týmto súdom.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Z pripojeného spisu odporkyne (pozn.: Sociálnej poisťovne) číslo 570 910 6755 bolo   zistené,   že   navrhovateľovi   bolo   expedované   dňa   8.   marca   2002   rozhodnutie z 8. februára   2002   číslo   570   910   6755.   Toto   rozhodnutie   obsahuje   správne   poučenie o mieste a lehote na podanie návrhu na jeho preskúmanie.

Poučenie   odporkyne   k rozhodnutiu   o priznaní   čiastočného   invalidného   dôchodku, ktoré bolo expedované navrhovateľovi so sprievodným listom z 12. novembra 2002 nie je dodatočným doplnením náležitostí rozhodnutia odporkyne z 8. februára 2002 číslo 570 910 6755,   pretože   toto   rozhodnutie   obsahovalo   náležitosti,   ktoré   musí   obsahovať   podľa ustanovenia § 47 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 47/1967 Zb. o správnom konaní. Išlo o výklad niektorých zákonných ustanovení a postupu pri zisťovaní nároku na výplatu čiastočného invalidného   dôchodku   na   obdobie   ďalších   dvanásť   kalendárnych   mesiacov   po   uplynutí dvanástich mesiacov od priznania čiastočného invalidného dôchodku podľa § 37 ods. 3 písm. a) alebo písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.   (...)   V danom   prípade   podal navrhovateľ   návrh na   preskúmanie rozhodnutia odporkyne číslo 570 910 6755 z 8. februára 2002 na pošte dňa 7. januára 2003, čiže po uplynutí tridsiatich dní od doručenia napadnutého rozhodnutia. (...) Vzhľadom na hore uvedené   skutočnosti   a citované   zákonné   ustanovenia,   krajský   súd   rozhodol   správne a v súlade   s ustanovením   §   250p   OSP,   keď   odmietol   opravný   prostriedok   -   návrh navrhovateľa,   ktorý   bol   podaný   oneskorene.   (...)   O   dôvodnosti   návrhu   navrhovateľa o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu odporkyne   nemohol   prvostupňový   súd   rozhodovať   (či   už   kladne   alebo   záporne)   pred vydaním rozhodnutia z 21. februára 2003 číslo 12 Sd 36/03-6, pretože navrhovateľ návrh na odpustenie zmeškanej lehoty nepodal spolu so zmeškaným úkonom, t. j. s návrhom na preskúmanie rozhodnutia odporkyne, ktorý podal na pošte dňa 7. januára 2003 (§ 58 ods. 1, veta druhá OSP).“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu   navrhovateľa   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne, pričom najvyšší súd sa vysporiadal aj s touto otázkou.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2004