znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 104/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na verejnom zasadnutí 13. októbra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť O. G., bytom K., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. Č., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní pôvodne vedenom pod sp.   zn.   15   C   732/98   a v súčasnosti   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   794/00   a 10.   novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   732/98 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 15 C 794/00   p o r u š i l   právo O. G., aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   O.   G.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. O. G.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý vyplatiť komerčnému právnikovi JUDr. J. Č., K., na jeho účet do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 104/03-11   z 28.   mája   2003   prijal   podľa   §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   O.   G.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným   právnikom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   namietajúcu   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   732/98 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 15 C 794/00 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označených   práv   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 60 000 Sk a napokon priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v sume 29 678 Sk.  

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Košice II, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 725/03 zo 16.   júna   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom z 11. júla 2003.

Okresný súd vo vyjadrení vykonal chronologický popis svojich úkonov v doterajšom konaní a k opodstatnenosti   ústavnej sťažnosti   uviedol,   že „...dĺžka   predmetného konania bola vo veľkej miere zapríčinená predovšetkým samotnými žalobcami, ktorí súdny poplatok zaplatili   v správnej   výške   až   na   výzvu   súdu  ...,   tiež   neujasnenosťou   ich   podania  ... neupresnili   žalobu   ani   v súdom   stanovenej   lehote   a túto   zobrali   späť   až   po   piatich mesiacoch od informatívneho výsluchu...

Po čiastočnom zastavení konania síce došlo zo strany súdu k prieťahu v konaní, ako som to už uviedol v odpovedi na sťažovateľom podanú sťažnosť, ale po vytýčení prvého pojednávania súd vo veci plynulo konal...

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne je 700   nevybavených   vecí   a tento   objektívny   dôvod   neumožňoval   priebežne   konať v namietanej veci, pričom... sa... nejedná o skutkovo a právne jednoduchý spor“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu konkretizoval   (rovnako   ako   v sťažnosti)   jednotlivé   obdobia   v sťažnosťou   napadnutom konaní, v ktorých došlo k zbytočným prieťahom, nasledovne:

- od mája 1998 do 25. januára 2000, „... kedy konajúca sudkyňa predvolala žalobcov na informatívny výsluch, teda takmer 20 mesiacov, keď súd nevykonal žiadny úkon vo veci...“;

- od 5. septembra 2000 „... kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie súdu, ktorým bol nárok   sťažovateľa   vylúčený   na   samostatné   konanie   a konanie   o nárokoch navrhovateľov v 2. až 6. rade bolo zastavené, do júna 2002, kedy okresný súd určil termín prvého pojednávania na 04. 09. 2002, ubehlo teda 21 mesiacov, počas ktorých okresný súd nevykonal vo veci žiadny úkon...“

Ďalej uviedol, že okresný súd sa hodnotením týchto období vo svojom vyjadrení nezaoberal,   a zdôraznil,   že   „...   Toto   sú   hlavné   obdobia,   na   ktoré   chcem   predovšetkým upriamiť pozornosť ústavného súdu“.

Súčasne   oznámil,   že   „...   sťažovateľ   neudeľuje   súhlas   na   upustenie   od   ústneho pojednávania   o prijatej   sťažnosti   a trvá   na   tom,   aby   sa   o veci   samej   konalo   ústne pojednávanie“.

Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   odpoveď   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 2363/02 z 10.   júna 2002 na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný   súd   ňou priznal   prieťahy   v konaní:   „...   Po   prešetrení   sťažnosti   som   zistil,   že   Vaša   sťažnosť   je dôvodná...

...   Od   5.   9.   2000   skutočne   vznikali   prieťahy   v konaní   a za   tieto   sa   Vám ospravedlňujem.   Boli   však   spôsobené   aj   objektívnymi   dôvodmi,   a to   veľkým   počtom nevybavených vecí aj v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne (vyše 600 vecí)“.

V dôsledku   neudelenia   súhlasu   na   upustenie   od   ústneho   pojednávania   o prijatej sťažnosti sťažovateľom ústavný súd predmetnú sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom   13.   októbra   2003.   Na   pojednávaní   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľa. Predseda   okresného   súdu   svoju   neúčasť   na   ústnom   pojednávaní   písomne   ospravedlnil. Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní zotrval na obsahu sťažnosti a doteraz predložených písomných prejavoch (stanoviskách).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

A)   Návrhom   zo   7.   novembra   1997   doručeným   z miestne   nepríslušného   súdu (Okresný súd Košice I) na Okresný súd Košice II dňa 15. decembra 1997 sa sťažovateľ a ďalší   piati   navrhovatelia   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   (vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 732/98).

Okresný   súd   9.   februára   1998   predvolal   navrhovateľov   č.   2   a č.   4   na   pohovor a 23. apríla 1998 vyzval navrhovateľov č. 4 až č. 6 na zaplatenie súdneho poplatku.Sťažovateľ žiadal 14. mája 1998 o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky.Podľa pokynu pre súdnu kanceláriu z 15. mája 1998 mal byť súdny spis predložený podpredsedníčke   súdu   „na   pridelenie“,   lebo   navrhovatelia   č.   1   až   č.   3   požiadali o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a navrhovatelia č. 4 až č. 6 súdny poplatok zaplatili.

Okresný   súd   25.   januára   2000   predvolal   všetkých   navrhovateľov   a odporcu   na informatívny výsluch. Súčasne vyzval odporcu (mesto Košice) na vyjadrenie k návrhu.Podľa zápisnice z informatívneho pohovoru z 18. februára 2000 mali navrhovatelia upresniť petit návrhu a pokúsiť sa o zmier s odporcom.

Dňa 16. marca 2000 upresnil sťažovateľ petit návrhu.Okresný súd 23. marca 2000 predvolal právnu zástupkyňu sťažovateľa na 30. marec 2000 za účelom upresnenia návrhu (petitu a okruhu účastníkov). Zásielka nebola poštou doručená.

Dňa 17. júla 2000 navrhovatelia č. 4 až č. 6 odstúpili od podaného návrhu a súhlasili, aby vo veci ďalej výlučne konal len sťažovateľ.

Okresný súd uznesením z 31. júla 2000 zastavil konanie o návrhu navrhovateľov č. 2 až 6 a vylúčil návrh sťažovateľa na samostatné konanie (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. septembra 2000).

Na   výzvu   okresného   súdu   z 31.   júla   2000   odporca   doručil   20.   septembra   2000 vyjadrenie k upresnenému návrhu sťažovateľa, ktorému toto vyjadrenie odporcu okresný súd doručil 17. októbra 2000).

Dňa 28. novembra 2000 bol daný pokyn súdnej kancelárii, aby vyznačila v registri skončenie veci sp. zn. 15 C 732/98 a pripojila tento súdny spis k súdnemu spisu sp. zn. 15 C 794/00 (t. j. ku konaniu o návrhu sťažovateľa vylúčeného na samostatné konanie).

B) (zo spisu sp. zn. 15 C 794/00)Sťažovateľ 24. apríla 2002 oznámil zmenu svojho právneho zástupcu.

Okresný   súd   5.   júna   2002   vytýčil   termín   pojednávania   na   4.   september   2002. Sťažovateľ 27. júna 2002 navrhol vypočuť piatich svedkov.

Okresný súd 17. júla 2002 predvolal na pojednávanie najstaršieho z navrhovaných svedkov.

Na pojednávaní konanom 4. septembra 2002 boli vypočutí účastníci konania, svedok a dcéra sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 23. október 2002.

Odporca oznámil okresnému súdu 9. septembra 2002, že vyvlastňovací spis (týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti) sa nachádza v archíve mesta Košice.

Okresný súd 10. septembra 2002 vyzval Okresný úrad Košice I (ďalej len „okresný úrad“) na predloženie príslušného administratívneho spisu (č. výst. 6683/1968-50). Spis bol doručený okresnému súdu 18. októbra 2002.

Podľa   úradného   záznamu   z 22.   októbra   2002   bolo   pojednávanie   (stanovené   na 23. október 2002) telefonicky odročené na neurčito a súčasne bolo vyžiadané z okresného úradu predloženie dokladov o doručovaní rozhodnutia o vyvlastnení pozemku účastníkom konania.   Okresný   úrad   30.   októbra   2002   doručil   okresnému   súdu   kópiu   potvrdenia o doručení vyvlastňovacieho rozhodnutia zaslaného na meno sťažovateľa.

Okresný   súd   23.   januára 2003   vytýčil   termín   pojednávania na 12.   február 2003, vyzval Katastrálny úrad Košice II na predloženie dokladov potvrdzujúcich nadobudnutie predmetnej   nehnuteľnosti   československým   štátom   a mestom   Košice.   Súčasne   vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   predloženie   potvrdenia   o majetkových   pomeroch sťažovateľa a na odôvodnenie určenia vlastníctva k celkovej výmere nehnuteľnosti (právny zástupca sťažovateľa predložil požadované 31. januára 2003).

Odporca sa k návrhu sťažovateľa vyjadril 11. februára 2003.Pojednávanie konané 12. februára 2003 bolo po vypočutí účastníkov odročené na 26. február 2003.

Okresný súd 20. februára 2003 urgoval Katastrálny úrad Košice II, aby predložil požadované dokumenty (boli predložené 21. februára 2003).

Na   pojednávaní   konanom   26.   februára   2003   po   prednesoch   právnych   zástupcov účastníkov okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 794/00-98.

Po súhlase predsedu okresného súdu na predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku bol tento daný na písanie 8. apríla 2003, expedovaný 11. apríla 2003 a doručený účastníkom 24. apríla 2003.

Odporca podal proti rozsudku 9. mája 2003 odvolanie. Dňa 12. mája 2003 bol daný pokyn súdnej kancelárii na vyžiadanie súdneho poplatku za odvolanie a zaslanie odvolania na vyjadrenie sťažovateľovi (súdny poplatok zaplatil odporca 13. júna 2003 a vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu bolo doručené okresnému súdu 18. júna 2003).

Dňa 24. júla 2003 bol predmetný spis doručený Krajskému súdu v Košiciach   na rozhodnutie o odvolaní.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   vyniesol rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie označených základných práv, prikáže okresnému súdu   vo   veci   konať,   prizná   mu primerané finančné zadosťučinenie   a náhradu   trov   jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľom   podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov neviedla k náprave.

2. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 2 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1.   Predmetom   konania na okresnom   súde   je rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   o ktorom   sa   začalo   na   okresnom   súde   konať 15. decembra 1997 (po postúpení návrhu z miestne nepríslušného súdu) a konanie nie je doteraz právoplatne skončené (vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom 26. februára 2003, proti   ktorému   podal   odvolanie   odporca).   Vec   je   v súčasnosti   (od   24.   júla   2003)   na odvolacom súde.  

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej   zložitosti   posudzovanej   veci (právnej,   resp.   faktickej),   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť jej   doterajší   priebeh,   no najmä dĺžku konania.

2.2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci   ústavný   súd konštatoval, že na jeho ťarchu (spolu s ostatnými navrhovateľmi) treba pripísať skutočnosť, že sa na okresný súd obrátili s návrhom na začatie konania, ktorý nemal všetky predpísané náležitosti, pričom odstraňovanie týchto nedostatkov napriek snahe okresného súdu trvalo v podstate až do 16. marca 2000. V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavka na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   na   konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02).

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetné konanie o návrhu sťažovateľa (pôvodne   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   732/98),   ktorý   podal   spolu   s ďalšími   piatimi navrhovateľmi (voči nim bolo konanie právoplatne zastavené 5. septembra 2000), začalo 7. novembra 1997 a do meritórneho rozhodnutia (rozsudku) okresného súdu (26. februára 2003), resp. do postúpenia súdneho spisu na rozhodnutie o odvolaní (24. júla 2003) trvalo na okresnom súde vyše päť rokov a osem mesiacov.

Uvedené obdobie možno podľa názoru ústavného súdu rozdeliť do dvoch relatívne samostatných období. Prvé obdobie, ktoré trvalo od podania návrhu do 6. marca 2000, keď sťažovateľ   upresnil   petit   svojho   návrhu   tak,   že   súd   mohol   o ňom   rozhodovať,   bolo charakterizované   snahou   súdu   o odstránenie   nedostatkov   návrhu   na   začatie   konania výzvami na zaplatenie súdneho poplatku, resp. rozhodovaním o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, nesmerovalo teda k rozhodnutiu o veci samej. Nedostatky návrhu na začatie konania, resp. nesplnenie poplatkovej povinnosti môžu byť posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba plne pripísať na vrub sťažujúceho sa navrhovateľa. Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu aj proti takémuto správaniu sťažovateľa, ktoré spôsobuje prieťahy v súdnom   konaní alebo ho neprimerane predlžuje, Občiansky súdny poriadok   poskytuje   všeobecnému   súdu   viaceré   procesné   prostriedky,   ktoré   dovoľujú   za dodržania   všetkých   garancií   spravodlivého   procesu   ukončiť   toto   správanie   účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby (pozri I. ÚS   40/02). V tomto zmysle kvalifikoval ústavný súd postup okresného súdu v období od 15. mája 1998 do 25. januára 2000 v trvaní vyše dvadsiatich mesiacov, v ktorom nevykonal žiaden procesný úkon, ako konanie so zbytočnými prieťahmi v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ani v ďalšom období, ktoré nasledovalo po doplnení návrhu sťažovateľom, no najmä po tom, ako okresný súd 31. júla 2000 zastavil konanie o návrhu navrhovateľov č. 2 až 6 a vylúčil návrh sťažovateľa na samostatné konanie, a trvalo do rozhodnutia vo veci samej, resp.   do   postúpenia   súdneho   spisu   odvolaciemu   súdu,   sa   okresný   súd   nevyhol   takým obdobiam   nečinnosti,   ktoré   bolo   možné   charakterizovať   ako   konanie   so   zbytočnými prieťahmi. Ide najmä o obdobie od 5. septembra 2000 do 5. júna 2002, keď okresný súd vytýčil   termín   pojednávania   vo   veci   na   4.   september   2002.   Aj   toto   obdobie   v trvaní dvadsaťjeden mesiacov bez akéhokoľvek procesného úkonu okresného súdu vo veci samej hodnotil ústavný súd ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom konaní bol v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda   bol   konaním, ktorým   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a aj   práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   v zmysle   ustanovenia   čl.   6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

3. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk z dôvodu, že viac ako 5 rokov žije „v pretrvávajúcom pocite poníženosti, bezmocnosti, nepríjemnosti, úzkosti a neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď mám právny záujem o nakladanie s nehnuteľnosťami...“ (predmetom sporu je určenie vlastníctva k pozemku, ktorý si mal sťažovateľ kúpiť v roku 1957 a postavil si na ňom rodinný dom, pričom v roku 1997 pri dedičskom konaní po nebohej manželke sa dozvedel, že rodinný dom a pozemok vyvlastnil v roku 1968 československý štát), a ako 93-ročný dôchodca poberajúci dôchodok za bezvládnosť, so zlým zdravotným stavom zhoršeným právnou neistotou rád by sa dozvedel výsledok súdneho konania ešte za svojho života („... nemôžem zomrieť skôr, než sa dozviem, ako skončí môj súdny spor, či nechám potomkom dom, ktorý som s nimi vystaval...“).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na správanie sťažovateľa   (pozri   bod   2   tejto   časti)   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní   pred   ústavným   súdom   vo   výške   44   517   Sk,   ktorú   vyčíslil   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci tarifnou odmenou nasledovne:

„Hodnota veci – predmetu sporu (bez garáží) podľa znal. posudku č. 113/97 je 1 044 644.- Sk.

Vo   veci   som   vykonal   tieto   tri   jednotlivé   úkony   právnej   pomoci,   honorované   tarifnou odmenou:1/ Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom á 14 739.- Sk   (podľa § 16 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 a ods. 8 cit. vyhlášky)2/ Písomné podanie na ústavný súd dňa 29. 4. 2003   á 14 739.- Sk   (podľa § 16 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 1 a ods. 8 cit. vyhlášky)3/ Účasť na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom SR dňa 13. 10. 2003   (podľa § 16 ods. 1 písm. d), § 13 ods. 1 a ods. 8 cit. vyhlášky)

á14 739.- Sk Ku každému úkonu účtujem režijný paušál 100.- Sk, t. j. 3 x 100.- Sk á   300.- SkTrovy právneho zastúpenia celkom: 44 517.- Sk“

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia v zmysle citovanej vyhlášky (§ 13 ods. 8, § 16, § 18 v spojení s § 1 ods. 3), a to za tri úkony právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   spísanie   sťažnosti,   spísanie   stanoviska k vyjadreniu okresného súdu), čo predstavuje odmenu (po zaokrúhlení) vo výške 13 200 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa na jeho účet vedený v Slovenskej sporiteľmi, a. s., pobočke Košice – mesto.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde), a ani hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred okresným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   priemerná mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za prvý polrok roku 2002 bola 12 811 Sk.

Odmenu   za   účasť   na   ústnom   pojednávaní   pred   ústavným   súdom   ústavný   súd nepriznal, lebo ústne pojednávanie neprinieslo ďalšie objasnenie veci a ústavný súd vo veci rozhodol   na   základe   skutočností   zistených   zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva, ústavný súd jej prerokovanie na ústnom pojednávaní nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I.   ÚS   41/03).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   neuznal   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa v ním požadovanej výške.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   že   prisúdená   náhrada   trov   právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 200 Sk.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 10. novembra 2003