znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného JUDr. Antonom Staněkom, advokátom a konateľom advokátskej kancelárieSTANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tdo   44/2014   a jeho   uznesením   zo   7.   augusta   2014,postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   To   55/2013   a jehorozsudkom z 2. októbra 2013 a postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenompod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho uznesením z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“,v citáciách aj „obvinený“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 44/2014 a jehouznesením zo 7. augusta 2014, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   To   55/2013   a jeho   rozsudkom   z 2.   októbra   2013a postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: «Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu... zo dňa 27. februára 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Okresného súdu“), uznaný vinným zo spáchania   trestného   činu   výtržníctva   podľa   §   202   ods.   1   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb...

Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Krajského   súdu“)   bolo   Rozhodnutie   Okresného   súdu   zrušené   v   celom   rozsahu,   avšak Sťažovateľ bol opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb...

Dňa 22. mája 2014 podal Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti Rozhodnutiu Krajského súdu, a to z dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   Uznesením   zo   dňa   7.   augusta   2014... odmietol   dovolanie   Sťažovateľa   z   dôvodu,   že   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené   dôvody na dovolanie (ust. §382 písm. c) Trestného poriadku).»

3.   Sťažovateľ   v podstatnom   namieta   (napáda) „nepreskúmateľnosť   Rozhodnutia Krajského   ako   aj   Okresného   súdu,   nakoľko,   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   2   ods.   12 Trestného   poriadku,   bolo   podľa   názoru   Sťažovateľa   povinnosťou   obidvoch   súdov presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť svoje rozhodnutie, a to vo vzťahu dvoch skupín svedkov...   nebolo   možné   presvedčivo   ustáliť,   že   k   skutku   došlo   tak   ako   je   popísané vo výrokovej časti Rozhodnutia Okresného a Krajského súdu“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 27. februára 2013, sp. zn. 2T 120/2008 porušené bolo.

II.   Základné   právo...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013, sp. zn. 2To/55/2013 porušené bolo.

III.   Základné   právo...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014 porušené bolo.

IV. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... a Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

V. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR...“

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil okrem iných písomností aj rozsudok okresného súduz 27. februára 2013, jeho odvolanie k nemu, rozsudok krajského súdu z 2. októbra 2013,jeho dovolanie proti tomuto rozsudku a uznesenie najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014.

6. Sťažovateľ svoje tvrdenia podporil podrobnou argumentáciou, ktorú však pre jejzásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a ajdovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťouobsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavnýsúd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri bod 22).

II.

7. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôdrozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov jeústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemáprávomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platnýchprávnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 120/2008 z 27. februára 2013 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ protipredmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podal   riadny   opravný   prostriedok   −   odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 55/2013 z 2. októbra 2013. Ústavnýsúd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie právsťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresnéhosúdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II.ÚS 122/05, II.   ÚS 90/06).   Ústavný súd poznamenáva,   že predstavuje v tejto   súvislostiultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,IV. ÚS 135/05).

14. Proti rozsudku krajského súdu z 2. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie,ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 odmietol.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   zo   7.   augusta   2014a rozsudkom   krajského   súdu   z 2.   októbra   2013.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenieoznačených práv predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho (dovolacieho)súdu, v sťažnosti vychádzal viac-menej z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom odvolaní,resp. dovolaní (pozri bod 6).

16.   Ústavný   súd   v   úvode   poznamenáva,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancierozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súdnie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde alebo domáhať sa cestou súdu o rozhodnutieo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článokzahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho   súdu   pre ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právona spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebnéposudzovať spoločne.

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

21.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sav trestnoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia   §   368   a nasl.   zákonač. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Trestnýporiadok“). Najvyšší súd vychádzajúc z týchto ustanovení Trestného poriadku preskúmaldovolanie sťažovateľa a konštatoval, že „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)“ (v konkrétnostiach pozri odôvodnenie bodu 22).

22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 až 21) preskúmal predmetné rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 a rozhodnutie krajského súdusp. zn.   2   To   55/2013   z 2.   októbra   2013.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   bysignalizovala   svojvoľný   postup   týchto   súdov   nemajúci   oporu   v zákone.   Najvyšší   súdv odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnomsúde   a krajskom   súde   v podstatnom   oboznámil   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľaa vyjadrenie Okresnej prokuratúry Komárno k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyššísúd takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním   rozhodnutia   o   dovolaní   obvineného   skúmal   procesné   podmienky   pre   podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je   potrebné   odmietnuť   na   neverejnom   zasadnutí,   nakoľko   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. d Tr. por.).

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie   na   súde   prvého   stupňa,   ak   vytýkané   pochybenia   neboli   napravené   v   konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne vtom, že konajúce súdy v danom   prípade   neakceptovali   žiadne   dôkazy   svedčiace   v   jeho   prospech,   nesprávne vyhodnotili výpovede svedkov, a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké   závery   z   vykonaného   dokazovania   vyvodili,   pretože   tu   ide   o   otázky   skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie   je   v   zásade   dvojinštančné,   a   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d Tr. por. najvyšší súd uvádza,   že   právo   na   obhajobu   patrí   k   základným   atribútom   spravodlivého   procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej strane.   Právo   na   obhajobu   je   potrebné   chápať   ako   vytvorenie   podmienok   pre   plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom súdu zvážiť,   akú   voľbu dôkazného   prostriedku   použije pri plnení   povinnosti podľa   § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Zo   spisového   materiálu   je   pritom   zrejmé,   že   právo   na   obhajobu   bolo   v   plnom rozsahu   zachované,   obhajca   aj   obvinený   svoje   práva   v   zákonnom   rozsahu   aj   patrične využili.

Skutočnosť, že advokát uprednostní svoje súkromné záujmy pred účasťou na úkone, na ktorý bol riadne upovedomený, je vecou stratégie obhajoby, ale aj postoja obhajcu k veci. Justičné orgány nemôžu svoju činnosť vykonávať podľa svojvôle obhajcov s cieľom mariť a predlžovať konanie. Úkonov, na ktorých sa nemôžu, nechcú, zúčastniť sa môžu zúčastniť substitúti, popr. koncipienti. Účasť na uvedenom úkone bolo právom obhajoby, ktoré nevyužil. Napokon ako je zrejmé z dôvodov rozsudku krajského súdu (č. l. 7), bola vina obvineného postavená najmä na výpovediach svedkov a poškodeného, ktorí boli riadne vypočutí za prítomnosti advokáta, ktorý sa mohol aktívne zúčastniť pri ich výsluchu. Ostatní namietaní svedkovia popisovali len situáciu po napadnutí poškodeného.

Závery   dovolacieho   súdu   možno   použiť   aj   pri   argumentácii   o   neexistencii dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.,   ktorý   mal   spočívať nezákonnom vykonaní týchto výsluchov.

Dovolací   súd   nezistil   žiadne   pochybenie   pri   vykonaní   týchto,   dokazovanie na hlavnom   pojednávaní   bolo   vykonané   v   súlade   s   ustanovením   Trestného   poriadku, z procesného hľadiska neboli   porušené ustanovenia Trestného   poriadku   pri   vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Dovolací súd napokon ani nevidí zásadný rozpor vo výpovediach sv., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl... ako bol poškodený udretý obvineným päsťou do tvár, bol to mierený úder, smerujúci do oblasti líca a bol pomerne slabý... a naproti tomu v prípravnom konaní uviedol, že... pravou rukou zovretou v päsť miernym pohybom uderil do oblasti tváre do ľavého líca poškodeného, ktorý následkom toho úderu začal kričať...

V danom prípade ani nebolo potrebné drobnú nezrovnalosť v totožnom vyjadrení odstraňovať.

Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti   prvostupňového   rozsudku,   zodpovedala   tomu   i   právna   kvalifikácia,   bez   ohľadu na presvedčenie   obvineného,   že   nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   sa   výtržnosti nedopustil.   Riešenie   svojich   sporov   a   vzájomnú   nevraživosť   obvinený   riešil   násilím   na verejnosti a navyše na pôde súdneho orgánu, čo je nutné považovať za vrchol arogancie a neslušnosti.

Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   -   a   citovaných   zákonných   ustanovení Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   v   enunciáte   tohto uznesenia.“

23.   Pri   posudzovaní   namietaných   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súduústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnejjudikatúry   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavnýsúd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, anijeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzenýrozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon   nevynímajúc,viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberaťsa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorýje predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje predvšeobecnými   súdmi   (I.   ÚS   18/00).   Inými   slovami,   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnostiposkytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   taktiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu (vo svetle právnych úvah vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutiaokresného súdu, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súdako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatnépre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné.Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnycha procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdua najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojichnapadnutých   rozhodnutiach   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom   reflektovali   na   sťažovateľom   vznesené   obhajobné   tvrdenia   a   ním   udanépochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahyopierajúc   sa   o   skutkové   zistenia   plynúce   z vykonaného   dokazovania   a z nich   odvodenéprávne závery. Inými slovami, všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súdpri rozhodovaní   o vine   sťažovateľa   z trestnej   činnosti   kladenej   mu   za   vinu,   pozn.)transparentne a čitateľne predostreli svoje úvahy, ktoré zdôvodnili logickým a vykonanýmidôkazmi podporeným spôsobom, pričom citlivo a operujúc s presvedčivými argumentmidospeli k záveru o sťažovateľovej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok majúcna pamäti aj jeho vlastné zhodnotenie skutkovej situácie, resp. spáchaného činu.

25.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnostis napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeobsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobnejudikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vosvojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

26.   Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   právana spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavkuzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislostinajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľaje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pretovždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad“   (napr.   Georgidias   c.   Gréckoz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každýargument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovanýza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

27. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdunie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistilpríčinnú   súvislosť   medzi   týmito   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdova sťažovateľom namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015