SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 103/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného JUDr. Antonom Staněkom, advokátom a konateľom advokátskej kancelárieSTANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 44/2014 a jeho uznesením zo 7. augusta 2014,postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 55/2013 a jehorozsudkom z 2. októbra 2013 a postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenompod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho uznesením z 27. februára 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách aj „obvinený“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 44/2014 a jehouznesením zo 7. augusta 2014, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 55/2013 a jeho rozsudkom z 2. októbra 2013a postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 T 120/2008 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 27. februára 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Okresného súdu“), uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb...
Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... (ďalej len „Rozhodnutie Krajského súdu“) bolo Rozhodnutie Okresného súdu zrušené v celom rozsahu, avšak Sťažovateľ bol opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb...
Dňa 22. mája 2014 podal Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti Rozhodnutiu Krajského súdu, a to z dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku...
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zo dňa 7. augusta 2014... odmietol dovolanie Sťažovateľa z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody na dovolanie (ust. §382 písm. c) Trestného poriadku).»
3. Sťažovateľ v podstatnom namieta (napáda) „nepreskúmateľnosť Rozhodnutia Krajského ako aj Okresného súdu, nakoľko, vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, bolo podľa názoru Sťažovateľa povinnosťou obidvoch súdov presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť svoje rozhodnutie, a to vo vzťahu dvoch skupín svedkov... nebolo možné presvedčivo ustáliť, že k skutku došlo tak ako je popísané vo výrokovej časti Rozhodnutia Okresného a Krajského súdu“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 27. februára 2013, sp. zn. 2T 120/2008 porušené bolo.
II. Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013, sp. zn. 2To/55/2013 porušené bolo.
III. Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014 porušené bolo.
IV. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 2. októbra 2013... a Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 7. augusta 2014, sp. zn. 6Tdo 44/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
V. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR...“
5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil okrem iných písomností aj rozsudok okresného súduz 27. februára 2013, jeho odvolanie k nemu, rozsudok krajského súdu z 2. októbra 2013,jeho dovolanie proti tomuto rozsudku a uznesenie najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014.
6. Sťažovateľ svoje tvrdenia podporil podrobnou argumentáciou, ktorú však pre jejzásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a ajdovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťouobsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavnýsúd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri bod 22).
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôdrozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov jeústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemáprávomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platnýchprávnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu
11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 120/2008 z 27. februára 2013 a konaním mu predchádzajúcim.
12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ protipredmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 55/2013 z 2. októbra 2013. Ústavnýsúd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie právsťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II.ÚS 122/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd poznamenáva, že predstavuje v tejto súvislostiultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
14. Proti rozsudku krajského súdu z 2. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie,ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 odmietol.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
15. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 7. augusta 2014a rozsudkom krajského súdu z 2. októbra 2013. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenieoznačených práv predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho (dovolacieho)súdu, v sťažnosti vychádzal viac-menej z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom odvolaní,resp. dovolaní (pozri bod 6).
16. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je súdom vyššej inštancierozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súdnie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde alebo domáhať sa cestou súdu o rozhodnutieo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článokzahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
21. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sav trestnoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesnépodmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestnýporiadok“). Najvyšší súd vychádzajúc z týchto ustanovení Trestného poriadku preskúmaldovolanie sťažovateľa a konštatoval, že „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)“ (v konkrétnostiach pozri odôvodnenie bodu 22).
22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 až 21) preskúmal predmetné rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 44/2014 zo 7. augusta 2014 a rozhodnutie krajského súdusp. zn. 2 To 55/2013 z 2. októbra 2013. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá bysignalizovala svojvoľný postup týchto súdov nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súdv odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení priebehu a výsledku konania na okresnomsúde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľaa vyjadrenie Okresnej prokuratúry Komárno k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyššísúd takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. d Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne vtom, že konajúce súdy v danom prípade neakceptovali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne vyhodnotili výpovede svedkov, a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.
Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d Tr. por. najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.
Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).
Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.
V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom súdu zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.
Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že právo na obhajobu bolo v plnom rozsahu zachované, obhajca aj obvinený svoje práva v zákonnom rozsahu aj patrične využili.
Skutočnosť, že advokát uprednostní svoje súkromné záujmy pred účasťou na úkone, na ktorý bol riadne upovedomený, je vecou stratégie obhajoby, ale aj postoja obhajcu k veci. Justičné orgány nemôžu svoju činnosť vykonávať podľa svojvôle obhajcov s cieľom mariť a predlžovať konanie. Úkonov, na ktorých sa nemôžu, nechcú, zúčastniť sa môžu zúčastniť substitúti, popr. koncipienti. Účasť na uvedenom úkone bolo právom obhajoby, ktoré nevyužil. Napokon ako je zrejmé z dôvodov rozsudku krajského súdu (č. l. 7), bola vina obvineného postavená najmä na výpovediach svedkov a poškodeného, ktorí boli riadne vypočutí za prítomnosti advokáta, ktorý sa mohol aktívne zúčastniť pri ich výsluchu. Ostatní namietaní svedkovia popisovali len situáciu po napadnutí poškodeného.
Závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý mal spočívať nezákonnom vykonaní týchto výsluchov.
Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením Trestného poriadku, z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Dovolací súd napokon ani nevidí zásadný rozpor vo výpovediach sv., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl... ako bol poškodený udretý obvineným päsťou do tvár, bol to mierený úder, smerujúci do oblasti líca a bol pomerne slabý... a naproti tomu v prípravnom konaní uviedol, že... pravou rukou zovretou v päsť miernym pohybom uderil do oblasti tváre do ľavého líca poškodeného, ktorý následkom toho úderu začal kričať...
V danom prípade ani nebolo potrebné drobnú nezrovnalosť v totožnom vyjadrení odstraňovať.
Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku, zodpovedala tomu i právna kvalifikácia, bez ohľadu na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že sa výtržnosti nedopustil. Riešenie svojich sporov a vzájomnú nevraživosť obvinený riešil násilím na verejnosti a navyše na pôde súdneho orgánu, čo je nutné považovať za vrchol arogancie a neslušnosti.
Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Na základe vyššie uvedených skutočností - a citovaných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.“
23. Pri posudzovaní namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súduústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnejjudikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavnýsúd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, anijeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzenýrozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc,viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberaťsa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorýje predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje predvšeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).
24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu (vo svetle právnych úvah vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutiaokresného súdu, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súdako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatnépre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnycha procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdua najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojichnapadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udanépochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahyopierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodenéprávne závery. Inými slovami, všeobecné súdy (predovšetkým okresný súd a krajský súdpri rozhodovaní o vine sťažovateľa z trestnej činnosti kladenej mu za vinu, pozn.)transparentne a čitateľne predostreli svoje úvahy, ktoré zdôvodnili logickým a vykonanýmidôkazmi podporeným spôsobom, pričom citlivo a operujúc s presvedčivými argumentmidospeli k záveru o sťažovateľovej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok majúcna pamäti aj jeho vlastné zhodnotenie skutkovej situácie, resp. spáchaného činu.
25. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobnejudikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vosvojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
26. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou právana spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavkuzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislostinajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľaje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pretovždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Gréckoz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každýargument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovanýza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
27. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdunie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistilpríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdova sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015