znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bližšie   neoznačeným   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   postupom Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 10/11 a vyrozumením o odložení   podnetu   zo   4.   marca   2011,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 40/11 a vyrozumením o odložení podnetu z 15. apríla 2011, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/5 Spr   22/11   a   jej   vyrozumením   z   26.   októbra   2011   a   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 a jej vyrozumením zo 7. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   bližšie neoznačeným   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   postupom   Krajskej prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   len  ,,krajská   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Kn 10/11   a   vyrozumením   o   odložení   podnetu   zo   4.   marca   2011,   postupom   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 40/11 a vyrozumením o odložení podnetu z 15.   apríla   2011,   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/5 Spr 22/11 a jej vyrozumením z   26.   októbra   2011   a   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 a jej vyrozumením zo 7. novembra 2011.

2.   Z   obsahu sťažnosti   a príloh   k   nej   pripojených   vyplýva, že   sťažovateľ   podal 30. septembra 2010 na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Ružomberku (ďalej len,,OOPZ“)   trestné   oznámenie   pre   viaceré   trestné   činy   v   súvislosti   s   podľa   jeho   názoru nezákonne ukladanými a vyberanými poplatkami za štúdium na K. v R. Uznesením OOPZ ČVS:ORP-713/OO-RK-2010 z 20. októbra 2010 bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté. Následne   5.   decembra   2010   podal   sťažovateľ   na   OOPZ   ďalšie   trestné   oznámenie   pre ohováranie, ktorého sa mal dopustiť rektor K. v R. tým, že v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-713/OO-RK-2010 uviedol nepravdivé skutočnosti, ktoré ho ohovorili a spôsobili mu   ujmu   a   škodu   na jeho   právach.   Aj   toto   trestné   oznámenie   pre   ohováranie   bolo uznesením   ČVS:   ORP 895/OO-RK-2010   z   22.   decembra   2010   odmietnuté.   Sťažnosť sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   ako   nedôvodnú   zamietol   prokurátor   Okresnej prokuratúry Ružomberok (ďalej len,,okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pn 395/10 z 3. februára 2011. Podnetom zo 17. februára 2011 žiadal sťažovateľ krajskú prokuratúru o preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra 15. apríla 2011 listom sp. zn. 1 Kn 40/11 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá.

3. Obdobnú rozhodovaciu niť malo trestné oznámenie sťažovateľa na akademických funkcionárov K. a jej P. v súvislosti s ním tvrdeným vydieraním tým, že od neho mali požadovať pod hrozbou vylúčenia zo štúdia uhradenie poplatku za... Vyšetrovateľ trestné oznámenie odmietol, okresná prokuratúra sťažnosť zamietla a krajská prokuratúra 4. marca 2011   listom   sp. zn. 1 Kn 10/11   sťažovateľovi   oznámila,   že   jeho   podnet   ako   nedôvodný odkladá.   V obidvoch   prípadoch   vyrozumenie   krajskej   prokuratúry   podpísal   Mgr.   J.   K., vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ tvrdí, že mal byť vylúčený zo všetkých úkonov, pretože nebol   nezaujatý,   keďže   sťažovateľ   na   neho   podal   trestné   oznámenie   na   generálnej prokuratúre 3. januára 2011.

  4. Podaním z 20. apríla 2011 adresovaným prostredníctvom krajskej prokuratúry generálnej prokuratúre sťažovateľ žiadal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   §   9   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Nesprávneho úradného   postupu   sa   mala   dopustiť   krajská   prokuratúra   tým,   že   o   jeho   podnetoch rozhodoval zaujatý prokurátor, a generálna prokuratúra tým, že opomenula urobiť kroky pre jeho   vylúčenie.   Sťažovateľ   požadoval   náhradu   nemajetkovej,   spoločenskej,   morálnej a psychickej škody spolu vo výške 30 000 €. Generálna prokuratúra 26. októbra 2011 listom sp. zn. XV/5 Spr 22/11 sťažovateľovi oznámila, že keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho nároky uspokojiť nemieni, a odkázala ho na uplatnenie nároku na náhradu škody súdnou cestou.

5.   Podaním   z   22.   augusta   2011   adresovaným   generálnej   prokuratúre   sťažovateľ žiadal   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   a   postupov   OOPZ,   okresnej   prokuratúry a krajskej   prokuratúry   v   trestnej   veci   ohovárania   (bod   2   odôvodnenia   tohto   uznesenia), pričom v podaní z 21. septembra 2011 adresovanom generálnej prokuratúre poukazuje aj na nezákonnosť   vyrozumenia   krajskej   prokuratúry   v   trestnej   veci   vydierania   (sp.   zn. 1 Kn 10/11   zo 4.   marca   2011).   Generálna prokuratúra   7.   novembra   2011   listom   sp.   zn. IV/1 Gn 1085/11 sťažovateľovi oznámila, že jeho opakovaný podnet odkladá bez prijatia ďalších opatrení.

6.   Sťažovateľ   v   rozsiahlej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   opätovne   napáda postup   všetkých   zložiek   prokuratúry,   ako   aj OOPZ   najmä z   dôvodu,   že   (i)   znemožnili trestné   stíhanie   páchateľa   trestného   činu   ohovárania,   čím   mu   ako   obeti   neumožnili v adhéznom konaní domáhať sa jeho práv, (ii) že o jeho podnetoch na krajskej prokuratúre konal zaujatý prokurátor, (iii) obchádzali skutočný stav a platné právne normy, čím zmarili jeho možnosť domáhať sa jeho práva na inom orgáne Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na účinný prostriedok nápravy v spojení so zákazom diskriminácie. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva porušené boli, a žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu generálnej prokuratúry pri predbežnom prerokovaní nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ústavný súd konštatuje že na jej prerokovanie nemá právomoc, pretože tu existuje iný súd, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť so svojim nárokom. Podľa § 16 ods. 1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   ak   príslušný   orgán   (v   prípade   sťažovateľa   generálna prokuratúra)   neuspokojí   nárok   na náhradu   škody   alebo   jeho   časť   do   šiestich   mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Na takýto postup sťažovateľa odkázala aj generálna prokuratúra a ústavný súd v tomto smere dopĺňa, že práve príslušný všeobecný   súd   je   tým   súdom,   ktorého   právomoc   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu (princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy). Nedostatok právomoci ústavného súdu bol teda zákonným dôvodom odmietnutia sťažnosti tejto časti.

10.   Pokiaľ   ide   o   zostávajúcu   časť   sťažnosti,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej stabilnej judikatúry túto odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07).

11. Ústavný súd v obdobnej súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09, III. ÚS 46/2011), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby   na základe podaného trestného   oznámenia   alebo na podanie   obžaloby   proti   nej   na súde   prokurátorom   nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS   198/03).   Oznamovateľ   vo   všeobecnosti,   ale ani   oznamovateľ,   ktorý   tvrdí,   že   je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať   iné   rozhodnutie   v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá   súčasne   za   následok   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr. IV. ÚS 180/09).

  12.   Z   obsahu vyrozumení krajskej   prokuratúry   a   generálnej prokuratúry,   ktoré sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti, vyplynulo, že tieto sa jeho vecou zaoberali, jeho podnety   riešili   a   zaslali   mu   vyrozumenie   o   spôsobe   jeho   vybavenia,   čo   ústavný   súd považuje za ústavne akceptovateľný spôsob vybavenia podnetu. Podľa už citovanej stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   má   sťažovateľ   právo   na   to,   aby   jeho   oznámenia,   opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh došlo.   Zákonnou   povinnosťou   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry   bolo na podnety   a   opakovaný   podnet   sťažovateľa   reagovať   primeraným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom.

13.   Krajská   prokuratúra   vo   vyrozumení   zo   4.   marca   2011   sp.   zn.   1   Kn   10/11 v podstatnom uviedla:

,,Podstatným dôvodom pre rozhodnutie o odmietnutí veci bol záver o tom, že konanie opísané vo vašom trestnom oznámení nenapĺňa skutkovú podstatu zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. Zák,. a ani iného trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. V danom prípade ste mali byť nútení k zaplateniu poplatku za štúdium, a to pod hrozbou inej ťažkej ujmy spočívajúcej   v   predčasnom ukončení štúdia   zo strany fakulty...   Pre konštatovanie trestnosti   skutku   však   musí   byť   okrem   objektívnej   stránky   konkrétneho   trestného   činu naplnená aj jeho subjektívna stránka spočívajúca v zavinení.   Pri zločine vydierania sa vyžaduje   úmyselné   zavinenie.   Táto   forma   zavinenia   v   skúmanom   prípade   znamená,   že páchatelia   skutku   by   Vás   museli   žiadať   o   zaplatenie   poplatku   s   vedomím   o   jeho nezákonnosti a o nezákonnosti nimi použitej hrozby. Zo spisového materiálu je však zrejmé, že konali v presvedčení, že spoplatnenie Vášho štúdia je v súlade so zákonom, pričom konali v súlade s praxou zaužívanou na P. v R. a s jej internými predpismi prijatým orgánmi univerzity (študijný poriadok, smernica rektora č. 7/2008). Úmyselné zavinenie na trestnom čine je tak u osôb označených vaším trestným oznámením za podozrivých vylúčené, čo zároveň vylučuje trestnosť spáchaného skutku.“

14.   Krajská   prokuratúra   vo   vyrozumení   z   15.   apríla   2011   sp.   zn.   1   Kn   40/11 v podstatnom uviedla:

,,Skutková   podstata   prečinu   ohovárania   vyžaduje   uvedenie   nepravdivých   údajov páchateľom.   Údaje   uvedené   rektorom   K.   v R.   predstavujú   jeho   názory   a   hodnotiace stanoviská, posúdenie pravdivosti ktorých nezávisí od výsledkov dokazovania, ale výkladu zákonných ustanovení. Je teda prakticky nemožné objektívne určiť ich nepravdivosť. Navyše je   potrebné   konštatovať,   že   tvrdenia   prezentované   vo   vyjadrení   adresovanom   orgánom činným   v   trestnom   konaní   neboli   určené   širokej   verejnosti,   Vašej   rodine,   blízkym, spoluobčanom, spolupracovníkom a ani zamestnávateľovi, tieto boli určené len poverenému príslušníkovi PZ ako orgánu oprávnenému vo veci rozhodnúť. S týmito tvrdeniami mali možnosť   oboznámiť   sa   len   vo   veci   konajúce   úradné   osoby,   ktoré   musia   rozhodovať nestranne a nemôžu si na základe akýchkoľvek vyjadrení vytvárať subjektívne úsudky o účastníkoch konania.

Prvý   vami   uvádzaný   údaj   sa   Vás   priamo   netýkal,   keďže   tu   išlo   o   vyjadrenie presvedčenia, že spoplatnenie externej formy doktorandského štúdia na P. KU v R. bolo v súlade so zákonom. Nešlo teda o oznámenie údaja o inej osobe, ako to vyžaduje § 373 ods. 1   Tr.   Zák.,   takisto   nešlo   o   údaj   spôsobilý   privodiť   následok   predpokladaný   týmto ustanovením.

Druhý   údaj   uvádzaný   vo   vašom   trestnom   oznámení   síce   obsahoval   informácie priamo o vašej osobe, avšak nešlo o žiadny hanlivý údaj, ktorý by mohol značnou mierou ohroziť Vašu vážnosť u spoluobčanov, poškodiť Vás v zamestnaní, v podnikaní, narušiť Vaše rodinné vzťahy alebo spôsobiť Vám inú vážnu ujmu. Týmto údajom prof. T. Z. len oznamoval dôvod zamýšľaného vrátenia školného, čo nie je možné hodnotiť ako údaj, ktorý by Vás mohol poškodiť spôsobom predpokladaným ust. § 373 ods. 1 Tr. Zák... Naplnenie znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. Zák. a prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Tr. Zák. vyžaduje okrem iných skutočností aj úmyselné zavinenie páchateľa. V danom prípade by si prof. T. Z. musel byť vedomý alebo musel byť uzrozumený s tým, že oznamuje nepravdivé údaje, alebo s tým, že uvádza niekoho do omylu. Takáto vedomosť alebo uzrozumenie však u neho zistené nebolo, čo zároveň vylučuje aj trestnosť   jeho   konania.   Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   menovaný   je   skutočne presvedčený,   že   spoplatnenie   vysokoškolského   štúdia   vo   vašom   prípade   je   v súlade   s právnymi   predpismi,   pričom   na   takéto   presvedčenie   má   aj   reálne   dôvody.   Nelegálnosť spoplatnenia   štúdia   v   skúmanom   prípade   nebola   deklarovaná   súdnym   rozhodnutím   ani rozhodnutím iného štátneho orgánu a jednoznačne nevyplýva ani z vyjadrení a stanovísk vysokej školy alebo Ministerstva spravodlivosti SR.“  

15. Generálna prokuratúra vo vyrozumení sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 zo 7. novembra 2011, ktorým odložila opakovaný podnet sťažovateľa, v podstatnom uviedla:

,,Na   základe   Vášho   opakovaného   podnetu   z   22.08.2011   doručeného   generálnej prokuratúre 24.08.2011 doplneného podaním z 21.09.2011 boli preskúmané spisy OR PZ Ružomberok   ČVS:   ORP-387/JP-RK-2010   a   ČVS:   ORP-859/00-RK-2010,   okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 377/10 a sp. zn. 1 Pn 395/10 ako aj krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 10/11 a sp. zn. 1 Kn 40/11 z hľadiska správnosti a zákonnosti postupu a rozhodovania podriadených prokuratúr a polície ale nezistil som dôvod na zmenu stanoviska prokurátora krajskej prokuratúry zo 04.03.2011 a 15.04.2011 a teda ani dôvod na vydanie pokynu na začatie   trestného   stíhania   za   zločin   vydierania   podľa   §   189   odsek   1   Trestného zákona, prečin ohovárania podľa § 373 odsek 1 Trestného zákona ani za iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.

Preskúmaním   veci   som   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   prijatie akýchkoľvek   opatrení   vedúcich   k   zmene   stanovísk   krajskej   prokuratúry,   ktorými   boli odložené Vaše pôvodné podnety.

V opakovanom podnete neuvádzate žiadne také skutočnosti, ktoré by boli odlišné od tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich Vašich podaniach.

Stotožňujem   sa   s   citovanými   rozhodnutiami   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v tejto trestnej veci a v podrobnostiach poukazujem na ich odôvodnenie.

Vaše   námietky   uvedené   v   opakovanom   podnete   nie   sú   nové.   Uvádzali   ste   ich v sťažnostiach proti uzneseniam policajta i v prvom podnete. Krajská prokuratúra sa nimi podrobne zaoberala a v konečnom dôsledku sa s nimi bezozbytku vyrovnala. Ak napriek tomu uvedené námietky opakujete a nad ich rámec neuvádzate žiadne nové skutočnosti, potom Vaše námietky možno označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako také ich treba označiť za nespôsobilé revidovať citované vybavenie.

V   právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   prostriedky   trestnej   represie   slúžili k uspokojovaniu   subjektívnych práv súkromnoprávnej   povahy,   pokiaľ   nie   sú vedľa   toho spojené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Majúc na zreteli uvedené skutočnosti, vyjadrenia RNDr. Š. T., PhD., doc. PaedDr. T. J., PhD. a prof. T. Z., PhD. (na výzvu príslušníka PZ) nie sú spôsobilé naplniť skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

K   dôvodu   vylúčenia   prokurátora   krajskej   prokuratúry   z   vybavovania   podnetu uvádzam,   že   tento   nepovažujem   za   opodstatnený.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   sa o podaní trestného oznámenia dozvedel až 31.03.2011. Vo veci sp. zn. 1 Kn 40/11 bol podnet   odložený   dňa   15.04.2011,   pričom   vo   veci   konajúci   prokurátor   nezistil   dôvod na svoje vylúčenie z vybavovania podnetu podľa § 52 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre,   nakoľko   so   zreteľom   na   svoj   pomer   k   prejednávanej   veci,   účastníkom konania, stranám v konaní a ich zástupcom alebo k podávateľom podnetu sa necítil byť zaujatý. Vy sám ste zaujatosť prokurátora v priebehu vybavovania podnetu nenamietal, hoci Vám bolo dňa 21.02.2011 potvrdené prijatie podnetu podpísané Mgr. K. Námietky voči zákonnosti postupu prokurátora v inej trestnej veci, aj keď sú adresované nadriadenému orgánu, nemôžu byť dôvodom na vylúčenie prokurátora z vybavovania podnetu podľa § 52 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

V tomto smere ste boli vyrozumený aj písomnosťou generálnej prokuratúry sp. zn. XV/5 Spr 22/11 z 26.10.2011.

S poukazom na vyššie konštatované Váš opakovaný podnet odkladám bez prijatia ďalších opatrení.“

16.   Ako   vyplýva   z   už   uvedeného,   tak   krajská   prokuratúra,   ako   aj   generálna prokuratúra   si   splnili   svoju   povinnosť   primeraným   spôsobom   sa   zaoberať   podnetmi sťažovateľa a zaujať stanovisko ku všetkým jeho podstatným námietkam. Ich odpovede nie sú všeobecne formulované či dokonca svojvoľné, in concreto reagujú na všetky otázky týkajúce sa možného vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. iných, najmä procesných otázok spojených so sťažovateľom namietanou zaujatosťou konajúceho prokurátora krajskej prokuratúry.   Skutočnosť,   že   krajská   prokuratúra   a   generálna   prokuratúra   nepostupovala v súlade   s   predstavami   sťažovateľa,   nemôže   zakladať   porušenie   jeho   označených   práv. Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry a stavu zisteného zo sťažnosti a pripojených príloh preto   ústavný   súd   v   prevyšujúcej   časti   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť odmietol.  

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú viazané   na   to,   že   sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012