znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. I. Š., P. Ú., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom vedenom pod sp. zn. 0 Tp 526/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2011 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. I. Š., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom vedenom pod sp. zn. 0 Tp 526/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   4.   októbra   2010 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby a ponúkol písomný sľub ako náhradu väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 526/2010 z 22. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) žiadosť sťažovateľa zamietol a písomný sľub neprijal.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním z 25. októbra 2010. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o jeho sťažnosti   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   71/2010   z   12.   novembra   2010   tak,   že prvostupňové   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   znovu   konal a rozhodol.

Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby až 16. februára 2011. V uvedenom postupe okresného súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nereagoval ani na jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré podal 13. decembra 2010 a 14. februára 2011.

Sťažovateľ tiež uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti a „vzhľadom k tomu, že väzba predstavuje výrazné obmedzenie osobnej slobody a malo by sa aj v zmysle zákona   rozhodovať   o   nej   prednostne   a   urýchlene“, požiadal   aj   o   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. B., nar..., bytom B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   vo   veci rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu zo dňa 04. 10. 2010 bolo porušené.

2. J. B., nar..., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 261,82   EUR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   I.   Š.,   a   to   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o svojej žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované v čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzby zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. III. ÚS 424/08)].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace   s   trestným   stíhaním,   ktorých   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o   oprávnenosti obvinenia,   t.   j.   rozhodovanie   o   vine   a   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6 dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)   rozhodovanie   o   väzbe   (Neumeister   c.   Rakúsko z 26. júna 1968   a   Matznetter   c.   Rakúsko   z   10.   novembra   1969).   Procesné   garancie   pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

Pokiaľ ide o vzťah čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na povahu a účel konania o väzbe, vrátane práva na urýchlene konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie všeobecné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09, IV. ÚS 327/07, III. ÚS 304/06, III. ÚS 195/2010).

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom ústavy a dohovoru prihliadal, vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť,   že predseda   okresného súdu   jeho sťažnosti na prieťahy v konaní z 13. decembra 2010 a 14. februára 2011 nevybavil, ústavný súd nie je kompetentný preskúmavať v tomto smere postup všeobecných súdov.

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   konaní o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011