znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r., zastúpených advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 215/2006   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   pri prerokovaní námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 7 C 215/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. V., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   215/2006   a   postupom Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   pri prerokovaní námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 15. novembra 2006 podali okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhali určenia,   že   odporcovia nemajú   nárok   na   bytovú   náhradu.   Konanie   o   tomto   návrhu   je   vedené   pod   sp.   zn. 7 C 215/2006 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Oľge C.

Okresný   súd   uznesením   z   26.   februára   2007   prerušil   konanie   do   právoplatného rozhodnutia   o   odvolaní   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   o   povolení odkladu exekúcie v konaní sp. zn. 6 Er 2774/2002.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. 10 Co 200/2007-49 z 31. januára 2008 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2008“) zrušil uznesenie okresného súdu o prerušení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia uviedli, že „arbitrárnosť a svojvôľu zákonnej sudkyne pri rozhodovaní“ videli už v uznesení o prerušení konania, a preto vo svojom odvolaní z 31. marca 2007 proti tomuto   uzneseniu   vzniesli   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne.   Zákonná   sudkyňa vo svojom vyjadrení z 10. septembra 2007 k vznesenej námietke zaujatosti uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Krajský súd vo svojom uznesení z 31. januára 2008 neprihliadol na sťažovateľmi   vznesenú   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   z   dôvodu,   že   nespĺňala zákonné náležitosti podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to konkrétny dôvod, pre ktorý má byť zákonná sudkyňa vylúčená, okrem jej postupu v konaní, ako ani skutočnosť, keď sa sťažovatelia o dôvode vylúčenia dozvedeli.

V období od 1. apríla 2007 do 30. marca 2008 bola JUDr. C. dočasne pridelená na výkon funkcie na Krajský súd v Bratislave a vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006 bola v tomto období, resp. do 3. apríla 2008, pridelená inému zákonnému sudcovi.

Po rozhodnutí krajského súdu uznesením z 31. januára 2008 bol spis 10. marca 2008 vrátený   okresnému   súdu   a   vec   bola   3.   apríla   2008   opätovne   pridelená   JUDr.   C.   ako zákonnej sudkyni.

Zákonná   sudkyňa   14.   apríla   2008   oznámila   predsedníčke   okresného   súdu skutočnosti, pre ktoré sa vo veci cíti byť zaujatá a v ktorých vidí danosť dôvodov na jej vylúčenie z prerokovania a rozhodnutia veci. Predsedníčka okresného súdu listom z 18. apríla   2008   predložila   oznámenie   zákonnej   sudkyne   zo   14.   apríla   2008   na rozhodnutie krajskému   súdu   z   dôvodu,   že   podľa   nej „niet   dôvodu   pochybovať   o   nezaujatosti namietajúcej sa zákonnej sudkyne“. Krajský súd uznesením č. k. 10 NcC l2/2008-57 z 30. apríla 2008 (ďalej len „uznesenie z 30. apríla 2008“) o námietke rozhodol tak, že zákonná sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokúvania,   a   rozhodovania   tejto   veci   a   v   odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Namietajúca   sa   sudkyňa   totiž   síce   už   podaním   z   10.   9.   2007   adresovaným predsedníčke   okresného   súdu   urobeným   prostredníctvom   elektronickej   pošty   potvrdila osobnú známosť so žalobcom 1/ z minulosti a tiež stretávanie spolu s uplatnením tvrdenia, podľa ktorého tento účastník ju (sudkyňu) má surovo ohovárať pred spoločnými známymi a vyvíjať   snahu   o ovplyvnenie jej   rozhodovacej činnosti (čím   okrem iného mal   sudkyni spôsobiť nemalé nepríjemnosti) a na týchto tvrdeniach zotrvala i svojim ostatným podaním (tvoriacim   podklad   terajšieho   rozhodovania   krajského   súdu),   tieto   skutočnosti   však   ani podľa názoru tunajšieho súdu pre objektívny vznik pochybností o nezaujatosti nepostačujú (a   to   bez   ohľadu   na   to,   že   v   tejto   konkrétnej   veci   tak   ku   skoršej   námietke   zaujatosti vznesenej účastníkom pristúpilo i podanie sudkyne sledujúce rovnaký cieľ).

Tunajší súd totiž už v minulosti vo viacerých veciach obdobnej povahy uzavrel, že sudcovia (ako ústavní činitelia povolaní rozhodovať spory a iné právne vecí iných fyzických a   tiež   právnických   osôb   vrátane   štátu   a   jeho   orgánov)   sú   ľudia,   ktorí   nežijú vo vzduchoprázdne a bežne prichádzajú do kontaktu s rôznymi ľuďmi, z ktorých každý je potenciálnym (resp. i aktuálnym) účastníkom súdneho konania. Rovnako už viackrát bolo potom zdôraznené, že u sudcov práve vzhľadom na osobitosť ich postavenia sa predpokladá na jednej strane uvedomenie si dôležitosti nestrannosti (a to už v podobe dojmu verejnosti o nestrannosti) súdov a sudcov a na strane druhej relatívne vyššia miera odolnosti voči vplyvom   spôsobilým   spochybniť   nezaujatosť   sudcov   (pričom   naplneniu   uvedených predpokladov slúži aj odborná príprava sudcov a ďalšie ich vzdelávanie), takže možným dôvodom   vylúčenia   sudcu   budú   spravidla   len   také   okolnosti,   ktoré   skutočne   môžu objektivitu sudcu spochybniť. Takými dôvodmi by v prejednávanej veci mohla byť napr. bližšia   osobná   známosť   sudkyne   s   niektorým   z   účastníkov   prejavujúca   sa   i   častejším stretávaním dotknutých osôb alebo určitou hĺbkou ich vzťahu (priateľstvo ale tiež možný opak   v   podobe   nepriateľstva   a   tým   danej   možnosti   sudkyne   účastníkovi   s   negatívnym pomerom uškodiť), resp. vzťah obdobnej kvality u sudkyne a zástupcu účastníka, či napokon osobitný vzťah namietajúcej sa sudkyne k veci (najmä v podobe získania sudkyňou o veci, teda   o   predmete   konania   takých   vedomostí,   ktoré   by   inak   mohla   získať   len   zákonom predpísaným spôsobom, teda dokazovaním vykonaným v súlade s príslušnými procesnými predpismi).

Ani o žiaden z pomerov uvádzaných na ostatnom mieste v prejednávanej veci však preukázateľne nešlo, pretože tvrdenia namietajúcej sa sudkyne o prostriedkoch použitých vo vzťahu k jej osobe zo strany žalobcu 1/… ostali len v rovine ničím ďalším nedoložených tvrdení, z ktorých sudkyňa preukázateľne nevyvodila ani žiadne ďalšie dôsledky (v podobe prostriedkov právnej ochrany proti útokom zo strany účastníka, pri využití ktorých by už na vychýlenie pôvodne objektívneho, teda nezaujatého a zásadne rovnakého prístupu k obom stranám sporu bolo možno usudzovať).

Vedený   týmito   úvahami   preto   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   tu   v   čase   jeho rozhodovania   o   vylúčení   (resp.   nevylúčení)   sudkyne   Okresného   súdu   Dunajská   Streda JUDr.   O.   C.   nebolo   čokoľvek,   čo   by   malo   tejto   sudkyni   pri   rešpektovaní   jej   zákonom ustanovených povinností brániť v nestrannom prejednaní a rozhodnutí tejto konkrétnej veci a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“

Sťažovatelia   k   nariadeným   pojednávaniam   vo   veci   uviedli: „Prvé   pojednávanie v tejto veci bolo vytýčené až na 26. 06. 2008, t. j. po vyše 19 mesiacoch po podaní návrhu vo veci samej, avšak toto pojednávanie sa neuskutočnilo, nakoľko účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na 11. 09. 2008 sa nedostavili odporcovia   a   preto   bolo   odročené   na   neurčito.   Jediné   pojednávania,   na   ktorých   sa pojednávalo sa konali dňa 19. 01. 2009 a 05. 02. 2009.“

Sťažovatelia   8. apríla 2009 podali predsedníčke   okresného súdu   ďalšiu   námietku zaujatosti zákonnej sudkyne okrem iných vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 215/2006. Podľa sťažovateľov táto ich námietka obsahovala „všetky náležitosti vyžadované ust. § 15a OSP a zároveň aj obsahovalo ďalšie nové skutočnosti, pre ktoré by mala byť zákonná sudkyňa vylúčená“.

Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 332/09 zo 14. apríla 2009 oznámila sťažovateľom,   že „o   námietke   zaujatosti   vznesenej   účastníkom   konania   v   zmysle   §   15 ods. 1./ O. s. p. Ako predsedníčka súdu nie som oprávnená konať. Kópie Vášho podania som postúpila do spisov Vami označených na ďalší postup v zmysle § 16 ods. 1./ O. s. p.“.

Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009 vyjadrila   30.   apríla   2009   a   uviedla,   že   sa   vo   veci   cíti   byť   zaujatá.   Spis   bol   následne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke sťažovateľov.

Krajský   súd   prípisom   č.   k.   23   NcC   26/2009-124   z   27.   mája   2009   doručeným okresnému súdu 29. júna 2009 vrátil okresnému súdu spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009 a s poukazom na znenie § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom uplatnenej námietky zaujatosti nadriadený súd konštatuje, že sa v nej uvedené skutočnosti výlučne týkajú iba procesného postupu sudcu v predmetnej veci a v inej veci a nie sú spôsobilým dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle vyššie citovaných ustanovení. Taktiež je potrebné uviesť, že takáto námietka zaujatosti sa nadriadenému súdu na prejednania nepredkladá. S poukazom na vyššie uvedené bola vec prvostupňovému súdu vrátená z dôvodu, že predmetná námietka zaujatosti sa odvolaciemu súdu nepredkladá.“

Vo veci sa konalo pojednávanie 21. septembra 2009, na ktorom boli sťažovatelia prvýkrát oboznámení s prípisom krajského súdu č. k. 23 NcC 26/09-124 z 27. mája 2009. Vzhľadom   na   to,   že   s   obsahom   tohto   prípisu   nesúhlasili   a   trvali   na   svojej   námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, požiadali okresný súd o odročenie pojednávania „za účelom podniknutia vhodných krokov“. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že spis predloží predsedníčke súdu.

Dňa 28. septembra 2009 sťažovatelia podali predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a zároveň žiadali o prehodnotenie jej postupu vo veci rozhodovania o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne.

Predsedníčka   okresného   súdu   vybavila   sťažnosť   listom   sp.   zn.   1   SprV   17/09 z 23. októbra 2009, v ktorom   podrobne zhrnula priebeh konania a uviedla: „súd čo do plynulosti   konania   doteraz   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov“, a   preto   sťažnosť hodnotila ako neopodstatnenú. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla: „svoj postup ohľadne vznesenej námietky zaujatosti neprehodnotím, nakoľko už o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd, ktorým rozhodnutím som viazaná.“

List   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   1   SprV   17/09   z   23.   októbra   2009 bol sťažovateľom doručený 10. novembra 2009.

Sťažovatelia   poukázali   na   vzťahujúcu   sa   judikatúru   pri   posudzovaní   námietok zaujatosti,   ako   aj   na   konkrétne   rozhodnutia   súdov   o   námietkach   zaujatosti   v   iných konaniach,   kde   sú   účastníkmi   konania   sťažovatelia.   Skutočnosti,   v   ktorých   vidia sťažovatelia   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   postupe okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne v namietanom konaní vymedzili takto:

«Sťažovatelia sú toho názoru, že reálne už nemôže existovať jednoznačnejší dôkaz na vylúčenie   konkrétneho   sudcu   z   prejednania   veci   ako   ten,   keď   sa   samotný   sudca   sám navrhne na vylúčenie, resp. keď na námietku zaujatosti účastníka reaguje tak ako to uviedla JUDr. C. Tá okrem iného vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 30. 04. 2009 uvádza... „Som si istá, že som vždy konala nezaujate a nestranne, ale teraz sa domnievam, že takto sa ďalej konať nedá. V poslednom čase každé stretnutie s navrhovateľom v 1.) rade či na pojednávaní,   alebo   v   obchode   evokuje   vo   mne   psychosomatické   symptómy   zdravotných problémov“...

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   o   ich   námietke   zaujatosti   podanej   a   dostatočne odôvodnenej dňa 08. 04. 2009, ktorú zákonná sudkyňa podporila svojím vyjadrením zo dňa 30. 04. 2009, nadriadený súd do dnes nerozhodol, hoci tak v zmysle zákona a judikatúry ÚS SR (najmä nálezu II. ÚS 153/08), ako aj judikatúry ESĽP citovanej nižšie mal urobiť. Porušovateľ v 2.) rade tak svojím postupom tiež porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie, už len tým, že o námietke sťažovateľov vôbec nerozhodol. Sťažovatelia sú toho názoru, že už samotný obsah konkrétnych skutočností uvedených v námietke z 08. 04. 2009 v spojení s vyjadrením sudkyne z 30. 04. 2009 dávali jednoznačné dôvody i dôkazy na vylúčenie sudkyne. Už len zo samotného postoja sudkyne vyplývajú objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti...

Posledné okolnosti týkajúce sa tohto konania sťažovateľov definitívne presvedčili o tom, že v tomto konaní konal a rozhodoval od počiatku nielen zaujatý sudca, ktorý okrem iného spôsobil prieťahy v konaní, ale zaujatou sa javí byť aj predsedníčka súdu, ktorá v podobných veciach sťažovateľov nerozhoduje rovnako.

Ani tri písomné vyjadrenia sudkyne zachytené v písomnej forme, samotný priebeh, vedenie   konania   a   postup   sudkyne   na   pojednávaniach   nestačili   predsednícke   a   ani porušovateľovi   v   2.)   rade,   aby   zákonnú   sudkyňu   vylúčili,   resp.   aby   vôbec   rozhodli o námietke sťažovateľov a o návrhu samotnej sudkyne na jej vylúčenie.

Sťažovatelia   sú   totiž   toho   názoru,   že   vyjadrenie   sudkyne   zo   dňa   30.   04.   2009 obsahovalo   také   nové   skutočnosti,   ktoré   mali   byť   predmetom   preskúmania   v   rámci rozhodovania o námietke zaujatosti, resp. návrhu sudkyne na jej vylúčenie v zmysle ust. § 15   ods.   1   OSP.   Domnievame   sa,   že   posledné   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   k   svojej zaujatosti z 30. 04. 2009 bolo natoľko závažného charakteru, že Krajský súd v Trnave sa v tomto prípade mal vecou riadne zaoberať a v zmysle ust. § 16 OSP aj rozhodnúť. Keďže námietku zaujatosti sťažovateľa v 1.) rade ako aj vyjadrenia zákonnej sudkyne príslušný súd vôbec nebral do úvahy, dopustil sa porušenia práva sťažovateľov na riadny a spravodlivý proces, pretože fakticky ďalej vo veci nechal konať a rozhodovať zaujatú sudkyňu...»

Sťažovatelia   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedli:«Sťažovatelia sú toho názoru, že doba trvania konania už viac ako 3 roky v tak právne   jednoduchej   veci   ako   je   posúdenie   zániku   nároku   nájomcu   na   bytovú   náhradu fyzickej   osoby,   nie   je   dobou,   ktorá   by   mala   zodpovedať   dĺžke   konania   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo vyjadrení predsedníčky súdu z 23. 10. 2009 na našu sťažnosť na prieťahy v konaní sa konštatuje, že „súd čo do plynulosti   konania   doteraz   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov   a   doterajší   postup konajúcej sudkyne bol sťažený aj snahou navrhovateľov o jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.»

S   týmto   záverom   predsedníčky   súdu   sa   nemôžeme   v žiadnom   prípade   stotožniť, nakoľko   realizácia   procesných   práv   účastníkov…   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   podať námietku zaujatosti, či odvolanie voči rozhodnutiam procesného charakteru, nemôže byť pripísaná na ťarchu účastníkov konania…

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú najmä na obdobie od 31. 03. 2007 do 31. 01. 2008 t. j. na obdobie 10 mesiacov, počas ktorého nemohol Krajský súd rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľov   proti   prerušeniu   konania   a   námietke   zaujatosti,   nakoľko porušovateľ v 1.) rade nepredložil spis krajskému súdu kompletný (absentovalo vyjadrenie zákonnej sudkyne k podanej námietke zaujatosti).

Ďalej v období od 29. 06. 2009 - po vrátení spisu z krajského súdu až do 21. 09. 2009 okresný   súd   okrem   vytýčenia   pojednávania   nevykonal   žiaden   iný   úkon   v   merite   veci. Rovnako porušovateľ v 1.) rade nepostupoval v zmysle ust. § 16 ods. 2 OSP, keď od 29. 06. 2009 po doručení spisu späť z krajského súdu včas neupovedomil sťažovateľov o spôsobe, akým sa vysporiadal s námietkou zaujatosti. Sťažovateľom teda nie je zrejmé, prečo im porušovateľ v 1.) rade nezaslal oznámenie o tomto prípise odvolacieho súdu (č. l. 125) písomne skôr, ale pristúpil len k oznámeniu až priamo na pojednávaní dňa 21. 09. 2009. V tomto postupe totiž tiež možno vidieť objektívne trojmesačné prieťahy v konaní, ako aj účelový postup súdu znemožňujúci rýchlu a účinnú realizáciu procesných práv účastníkov konania..»

Vo vzťahu k zachovaniu zákonnej lehoty   na podanie tejto sťažnosti   sťažovatelia uviedli:

«V zmysle ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení „Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.“ Sťažovatelia sa o definitívnom   nezákonnom   a   nezvratnom   zásahu   oboch   porušovateľov   dozvedeli   až doručením vyjadrenia predsedníčky súdu dňa 10. 11. 2009 a preto majú za to, že splnili uvedenú základnú procesnú podmienku nevyhnutnú na prípustnosť tejto sťažnosti.

Sťažovatelia sa domnievajú, že aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vychádzajúc z ust. § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení splnili všetky podmienky prípustnosti tejto sťažnosti. Po podaní sťažnosti predsedníčke súdu, ktorá mohla svoj postup na pridelenie veci inému sudcovi v zmysle ust. § 15 OSP ešte prehodnotiť, sťažovatelia už nemajú dostatočne účinné prostriedky nápravy súčasného   stavu   v   rámci   všeobecných   súdov,   nakoľko   vo   veci   naďalej   podľa   názoru sťažovateľov koná a rozhoduje sudca, ktorý sa nielenže javí sťažovateľom ako zaujatý, ale svoju   zaujatosť   aj   sám   konštatuje   a   následne   premieta   do   svojich   rozhodnutí.   Tento protiústavný stav teda v súčasnosti nejde napraviť ani prípadným čakaním na rozhodnutie vo veci samej a podaním odvolania, nakoľko sťažovatelia sa chcú vyhnúť tomu, aby túto vec prejednal   už   na   prvom   stupni   nezaujatý   sudca.   Prípadným   zrušením   rozhodnutia   súdu prvého stupňa za predpokladu naplnenia odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 205 OSP a ust. §   221   ods.   1   písm.   g)   OSP   sa   vec   opäť   vráti   tej   istej   zaujatej   sudkyni,   ktorá   vo   veci rozhodovala   doposiaľ.   Preto   jediným   prostriedkom   nápravy   súčasného   stavu   na   súde prvého stupňa môže byť podľa sťažovateľov len účinný zásah Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z doterajšieho postupu a rozhodovania porušovateľa v 2.) rade vo veci navyše môžu sťažovatelia dôvodne predpokladať, že aj o prípadných ďalších námietkach zaujatosti by nadriadený súd rozhodol rovnako, resp. by nerozhodol vôbec...»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní „v spojení s postupom a zásahmi Krajského súdu v Trnave“ a za porušenie týchto práv priznal každému z nich nárok na finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € od okresného súdu, prikázal okresnému súdu predložiť spis krajskému súdu „na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľov uplatnenou   ich   podaním   dňa   08.   04.   2009” a   prikázal   krajskému   súdu, „aby   o   tejto námietke zaujatosti náležité rozhodol“, ďalej aby vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní „v spojení s nečinnosťou a postupom Krajského súdu v Trnave“ v tomto konaní, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov   a   za   porušenie   týchto   práv   priznal   každému   z   nich   nárok   na   finančné zadosťučinenie od okresného súdu v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 79/07).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 215/2006 a postupom krajského súdu pri posúdení námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006

Námietku sťažovateľov o   zaujatosti zákonnej sudkyne z 31.   marca 2007 vybavil krajský súd tak, že na ňu neprihliadal z dôvodu, že nespĺňala zákonné náležitosti (uznesenie krajského   súdu   z   31.   januára   2008),   oznámenie   zákonnej   sudkyne   o   jej   zaujatosti   zo 14. apríla 2008 doručené predsedníčke okresného súdu bolo ňou predložené na rozhodnutie krajskému súdu a ten rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená (uznesenie z 30. apríla 2008), a námietku sťažovateľov podanú 8. apríla 2009 krajský súd vybavil prípisom č. k. 23 NcC 26/09-124 z 27. mája 2009 (ďalej len „prípis z 27. mája 2009“) tak, že ju vrátil bez rozhodnutia z dôvodu, že námietky obsahujú len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní, a tieto nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu a ani na predloženie námietok na rozhodovanie odvolaciemu súdu.

1. Podľa sťažovateľov krajský súd porušil ich označené práva tým, že nerozhodol o ámietke zaujatosti zákonnej sudkyne nimi vznesenej 8. apríla 2009, ale namiesto toho podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 14 ods. 3 OSP spis s prípisom z 27. mája 2009 vrátil bez rozhodnutia.

Sťažovatelia boli s prípisom krajského súdu z 27. mája 2009 doručeným okresnému súdu 29. júna 2009 prvýkrát oboznámení na pojednávaní konanom 21. septembra 2009.

Sťažovatelia   sú   toho názoru, že   krajský   súd mal a má vo   veci   rozhodnúť o ich námietke   podanej   8.   apríla   2009,   keďže   podľa   nich   sú   naplnené   dôvody   na   vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci, a to tak vzhľadom na obsah ich námietok, ako aj vzhľadom na obsah troch vyjadrení zákonnej sudkyne, v ktorých potvrdila svoju zaujatosť (vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 31. marca 2007, oznámenie zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo 14. apríla 2008 a vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 8. apríla 2009).

2.   Porušenie   označených   práv   okresným   súdom   vidia   sťažovatelia   v   tom,   že predsedníčka   okresného   súdu   napriek   opakovaným   námietkam   zaujatosti   zo   strany sťažovateľov aj zákonnej sudkyne a napriek tomu, že poznala stanovisko zákonnej sudkyne, ktorá   trikrát   uviedla,   že   sa   vo   veci   cíti   byť zaujatá (prvýkrát   vo   vyjadrení   k   námietke sťažovateľov z 31. marca 2007, druhýkrát v oznámení zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo 14. apríla 2008 a tretíkrát vo vyjadrení k námietke sťažovateľov z 8. apríla 2009), sama „v rámci   svojich   kompetencií“ nepridelila   vec   na   rozhodnutie   inému   sudcovi.   Týmto postupom sa podľa sťažovateľov predsedníčka okresného súdu „výraznou mierou… tiež pričinila o vzniknutú situáciu v spore, keď fakticky nechala konať a rozhodovať sudkyňu o ktorej mohli mať sťažovatelia objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti“.

3. Porušenie označených základných a iných práv postupom okresného súdu ďalej vidia sťažovatelia v samotnej skutočnosti,   že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná sudkyňa.

Podľa sťažovateľov dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu im začala plynúť až od 10. novembra 2009, keď im bol doručený list predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprV 17/09 z 23. októbra 2009 (ktorým bola vybavená sťažnosť sťažovateľov z 28. septembra 2009 na prieťahy v konaní, ako aj ich žiadosť o prehodnotenie postupu predsedníčky okresného súdu a o pridelenie spisu inému sudcovi potom, ako krajský súd prípisom   vrátil   ich   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   podanú   8.   apríla   2009   ako nepredloženú). Podľa sťažovateľov sťažnosť z 28. septembra 2009 podaná predsedníčke okresného súdu bola ich posledným možným prostriedkom nápravy pred porušovaním nimi označených práv spočívajúcim v tom, že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná sudkyňa.

Podľa názoru ústavného súdu pre zachovanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti v časti smerujúcej proti namietanému postupu krajského súdu je rozhodujúce, kedy boli sťažovatelia oboznámení so spôsobom vybavenia ich námietky zaujatosti krajským súdom.

V danom prípade sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť 8. januára 2010, pričom s prípisom krajského súdu o vybavení ich námietok zaujatosti zákonnej sudkyne boli riadne   oboznámení   okresným   súdom   na   pojednávaní   21.   septembra   2009,   teda   v   čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k postupom a záverom krajského súdu, a preto podanie sťažnosti predsedníčke okresného súdu následne po oznámení spôsobu vybavenia námietok sťažovateľov krajským súdom   nie   je   možné   považovať   za   prostriedok   nápravy   proti   postupu   krajského   súdu a počítanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   odo   dňa   doručenia   listu predsedníčky okresného súdu, ktorým vybavila sťažnosť sťažovateľov, tak ako to uviedli sťažovatelia, nie je akceptovateľné.

Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nemožno odpustiť, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Napriek odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu pre oneskorenosť   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   ak   sudca   vec   predloží nadriadenému súdu, je tento oprávnený posúdiť, či sa v danom prípade námietka týka len okolností,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní   o   prerokúvanej   veci.   Ak   dospeje k záveru, že to tak je, môže vybaviť vec aj inak ako rozhodnutím. Iba predloženie veci nadriadenému   súdu   nemôže   bez   ďalšieho   zakladať   jeho   povinnosti   o   nej   rozhodnúť. Zhodnotenie skutkových okolností o tom, či ide o postup sudcu v konaní, alebo nie, patrí tak sudcovi, ako aj nadriadenému súdu. V konečnom dôsledku však rozhoduje nadriadený súd, ktorý ak zistí, že ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, nerozhoduje už meritórne o jeho vylúčení alebo nevylúčení.

V danom prípade krajský súd zistil, že námietka sa týka okolností spočívajúcich v postupe   sudcu,   a   preto   prípisom   vrátil   vec   okresnému   súdu.   Z   prípisu   vyplýva,   že námietka bola riadne zapísaná v registri krajského súdu pod sp. zn. 23 NcC 26/09 a vec bola prerokovaná senátom 23 Co, o čom svedčí podpis predsedníčky senátu na prípise. Námietka nebola vybavená len administratívnym spôsobom, ale bola prerokovaná bez meritórneho rozhodnutia.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa poznatkov zo súdnej praxe niektoré nadriadené súdy o vrátení veci rozhodujú v takýchto prípadoch uznesením. Takéto uznesenie sa však nezaoberá   meritom   (teda   nerozhoduje   sa   ním   o   vylúčení,   resp.   nevylúčení   vec prerokúvajúceho   sudcu),   ale   sa   ním   len   konštatuje,   že   vec   nemala   byť   predložená nadriadenému súdu, a preto sa vracia súdu prvého stupňa. Voľba spôsobu komunikovania medzi všeobecnými súdmi vo vzťahu k § 15a ods. 5 OSP je na všeobecných súdoch. Ak nadriadený   súd   zvolí   formu   uznesenia,   volí   formálnejší   spôsob   vybavenia   veci,   ako   je vybavenie prípisom. Preto ak nadriadený súd dospeje k záveru, že námietka sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu a vec mu nemala byť predložená, tak forma vybavenia veci   (uznesenie alebo vrátenie prípisom)   nemá žiaden   ústavnoprávny   rozmer a ústavnoprávnu relevanciu vo vzťahu k namietajúcemu účastníkovi.

Podľa názoru ústavného súdu to, že krajský súd v danej veci nerozhodol meritórnym uznesením,   nemohlo   mať   priamu   súvislosť   s   možným   porušením   označených   práv sťažovateľov.

Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   prípis   krajského   súdu,   ako   to   vyplýva   aj   z už uvedeného, nie je rozhodnutím v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto ani   nedoručením   jeho   písomného   vyhotovenia   sťažovateľom   zo   strany   krajského   súdu a okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu, resp. predsedníčky okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v jej postupe nie je možné ustáliť také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľov.

Podľa   §   15   OSP,   ktorý   bol   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinnou   od 15. októbra 2008 (novela zákona č. 384/2008 Z. z.) označený ako § 15 ods. 1 v znení účinnom v priebehu celého posudzovaného konania, ako aj v aktuálnom znení „Ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi   súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže   prideliť   vec   inému   sudcovi,   ak   s   tým   sudca,   o   ktorého   vylúčenie   ide,   súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu... Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.“.

V prvom rade ústavný súd konštatuje, že zákonná možnosť predsedníčky okresného súdu   prideliť   vec   inému   sudcovi   so   súhlasom   zákonného   súdu   za   stavu   pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu je daná len v prípade, ak skutočnosti, pre ktoré je zákonný sudca vylúčený, oznámi predsedníčke samotný zákonný sudca. Je potrebné dodať, že na takýto   postup   účastník   konania   nemá   zákonný   nárok   a   v prípade,   ak   predseda   súdu nevyužije túto možnosť pridelenia spisu, vec predkladá nadriadenému súdu, ako to bolo aj v tomto prípade pri vybavení oznámenia zákonnej sudkyne zo 14. apríla 2008.

Za   stavu,   keď   námietky   zaujatosti   vznesené   sťažovateľmi,   ako   aj   oznámenie zákonnej   sudkyne   o   jej   zaujatosti   boli   vybavené   nadriadeným   krajským   súdom, predsedníčka okresného súdu je viazaná spôsobom vybavenia týchto námietok krajským súdom. Predsedníčka okresného súdu nemá zákonnú možnosť revidovať závery krajského súdu   a prideľovať   vec   inému   zákonnému   sudcovi   na   základe   už   krajským   súdom vybavených námietok.

Preto v postupe predsedníčky okresného súdu v priebehu celého konania, ako ani v jej odpovedi listom sp. zn. 1 SprV 17/09 z 23. októbra 2009 na sťažnosť sťažovateľov, ktorým odmietla prehodnotiť svoj postup týkajúci sa sťažovateľmi 8. apríla 2009 vznesenej námietky zaujatosti z dôvodu, že „už o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd,   ktorým   rozhodnutím   som   viazaná“, rozhodne   nie   je   možné   vidieť   porušenie označených základných a iných práv sťažovateľov.

Pokiaľ sťažovatelia videli porušenie svojich označených základných a iných práv aj v nimi tvrdenej skutočnosti, že ich vec je prerokúvaná zaujatou zákonnou sudkyňou, je nutné konštatovať,   že   nie je   v   právomoci   ústavného   súdu   v okolnostiach   tohto   prípadu posudzovať samotnú danosť okolností pre vylúčenie zákonnej sudkyne. To znamená za stavu,   keď   sťažnosť   bola   podaná   oneskorene   vo   vzťahu   k   vybaveniu   všetkých   troch námietok zaujatosti krajským súdom uplatnených sťažovateľmi, resp. zákonnou sudkyňou v označenom konaní.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu (aj jeho predsedníčky) odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   215/2006   a   postupom   krajského   súdu   pri   prerokovaní námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   posudzované   konanie   pred   okresným   súdom   sa začalo 15. novembra 2006 a ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. januára 2010) trvalo viac ako tri roky. Prvým úkonom okresného súdu vo veci bolo prerušenie konania uznesením z 26. februára 2007, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu z 31. januára 2008. Spolu s preskúmavaním uznesenia okresného súdu z 26. februára 2007 krajský súd posudzoval   aj   prvú   sťažovateľmi   vznesenú   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne. V priebehu apríla 2008 bola predsedníčkou okresného súdu a následne krajským súdom posudzovaná danosť dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne na základe jej oznámenia zo 14. apríla 2008. Pojednávania nariadené na 26. jún 2008 a na 11. september 2008 boli odročené z dôvodov na strane účastníkov. K prerokovaniu veci došlo na pojednávaniach nariadených na 19. január 2009 a 5. február 2009. V období od apríla 2009 do júna 2009 bola   opätovne   okresným   a   následne   krajským   súdom   riešená   sťažovateľmi   vznesená námietka zaujatosti zákonnej sudkyne. Pojednávanie, ktoré sa konalo 21. septembra 2009, bolo odročené na žiadosť sťažovateľov z dôvodu ich nespokojnosti so spôsobom vybavenia ich ostatnej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne. Ďalšie úkony v posudzovanom konaní ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vykonané neboli a vec dosiaľ nebola právoplatne skončená.

Sťažovatelia zdôraznili najmä neefektívny postup okresného súdu pri nedôvodnom prerušení konania, ako aj predĺženie rozhodovania o ich prvej námietke zaujatosti krajským súdom   z   dôvodu,   že   zákonná   sudkyňa   opomenula   pri   predložení   spisu   pripojiť   svoje vyjadrenie k námietke, a z toho dôvodu musel byť spis vrátený krajským súdom, a vytýkali okresnému súdu nesprávny procesný postup spočívajúci v tom, že obsah prípisu krajského súdu z 27. mája 2009 doručený okresnému súdu 29. júna 2009 im bol oznámený až so štvormesačným   časovým   odstupom   na   pojednávaní   konanom   21.   septembra   2009. Vzhľadom   na   uvedené   v   spojení   s doterajšou   dĺžkou   posudzovaného   konania   boli sťažovatelia toho názoru, že došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv.

Sťažovatelia   síce   výslovne   nevymedzili,   v   čom   vidia   porušenie   označených základných a iných práv krajským súdom, z obsahu ich sťažnosti je však možné ustáliť, že porušenie svojich   práv videli zrejme v tom, že krajský súd nerozhodol   o ich   námietke zaujatosti zákonnej sudkyne podanej 8. apríla 2009 pozitívne, hoci podľa nich rozhodnúť mal.

Ústavný   súd poukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 47/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy resp.   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   týmto článkom ústavy (II. ÚS 57/01), prípadne sťažnosti buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 47/09).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že doterajšia dĺžka namietaného   konania   (viac   ako   tri   roky),   počas   ktorého   bolo   nariadených   niekoľko pojednávaní   vo   veci,   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, keď k doterajšej dĺžke konania prispela nutnosť rozhodovať o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne vznesených sťažovateľmi, ktoré boli posúdené ako nedôvodné. Samotné obdobia neefektívnej činnosti alebo nečinnosti okresného súdu, na ktoré poukázali sťažovatelia vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, nedosahujú takú intenzitu, ktorá by zakladala možnosť porušenie označených práv sťažovateľov.

Krajský súd vybavil sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti prípisom z 27. mája 2009. Preto nie je možné akceptovať ich argumentáciu, že po vybavení ich námietky týmto prípisom bol krajský súd nečinný, keďže vo veci mal rozhodnúť a ani ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o námietke rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu aj krajského súdu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010