znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9. júna   2005 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. L. Z., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. P. H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 14 ods. 1 a čl. 20 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach časťou uznesenia Obecného zastupiteľstva   obce   V.   č.   224/1993   z   28. decembra 1993,   uznesením   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru Ž. sp. zn. ČVS: VP-466/01-95 z 23. mája 1996, uznesením Okresnej prokuratúry Ž. sp. zn. Pn 1141/95 z 2. júla 1996, postupom Okresného súdu Žilina v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   2122/98,   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 274/00 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 199/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. L. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2005   doručená   sťažnosť   RNDr.   L.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 14 ods. 1 a čl. 20 Medzinárodného paktu o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)   časťou   uznesenia   Obecného zastupiteľstva obce V. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) č. 224/1993 z 28. decembra 1993, uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Ž. (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“)   sp.   zn.   ČVS:   VP-466/01-95   z 23. mája 1996,   uznesením   Okresnej prokuratúry   Ž.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   Pn   1141/95   z 2. júla 1996, postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 2122/98, postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Levice   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   274/00 a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 199/04.

Podľa   sťažovateľa   obecné   zastupiteľstvo   uznesením   č.   224/1993   z 28.   decembra 1993 „schválilo   zmenu   názvu   ulice   kpt.   Pfliegla   na   ulicu   Dr.   Jozefa   Tisu   a Nábrežie osloboditeľov na Nábrežie kpt. Pfliegla“, preto sa sťažovateľ 29. novembra 1995 obrátil podaniami   na   okresnú   prokuratúru   a okresný   úrad   vyšetrovania,   v ktorých   oznámil podozrenie zo spáchania trestného činu tým, že došlo k premenovaniu ulice Kpt. Pfliegla na ulicu Dr. Jozefa Tisu. Okresná prokuratúra „na podanie sťažovateľa zo dňa 29. 11. 1995 odpovedala až 21. 1. 2005 s tým, že uznesenie sp. zn. ČVS: VP-466/01 z 23. 5. 1996 podľa § 159 ods. 1) vtedy platného Trestného poriadku, ktorým vyšetrovateľ vec odložil považuje za zákonné“. Dňa 9. júna 1996 podal sťažovateľ okresnej prokuratúre podanie „o podozrení zo   spáchania   trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa“ vyšetrovateľom okresného   úradu   vyšetrovania,   ktoré   prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesením sp. zn. Pn 1141/95 z 2. júla 1996 odložil.

Žalobou   doručenou   okresnému   súdu   11.   decembra   1998   sa   sťažovateľ   domáhal, „aby   súd   v rozsudku   konštatoval,   že   pomenovanie   ulice   podľa   Dr.   Jozefa   Tisa   bolo protizákonné   a aby   obec   V.   bola   povinná   najneskôr   do   5-tich   dní   po   právoplatnosti rozsudku ulicu premenovať“. Okresný súd Žilina unesením sp. zn. 6 C 2122/98 zo 6. júla 2000 „vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a spis postúpil bez rozhodnutia Okresnému súdu Levice“, ktorý uznesením sp. zn. 11 C 274/00 zo 17. apríla 2001 konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 7. júna 2001 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 319/02 z 31. decembra 2002 tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Levice zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom z 27. apríla 2004 Okresný súd   Levice   žalobu   zamietol,   proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľ   podal   22.   júla   2004 odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   199/04   z 12.   októbra   2004   rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal 7. januára 2005 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci ešte nerozhodol.

Podľa sťažovateľa uznesením obecného zastupiteľstva bolo porušené jeho základné právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a právo podľa čl. 10 ods. 2 listiny a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa predmetným uznesením je porušované aj jeho právo podľa čl. 20 paktu a v ňom zahrnuté právo sťažovateľa na vlasť bez   vojnovej   propagácie,   bez   propagácie   rasovej   a náboženskej   nenávisti   a bez podnecovania k diskriminácii.

Okresná   prokuratúra   podľa   sťažovateľa   svojou   dlhodobou   nečinnosťou   porušila spolu   s okresným úradom   vyšetrovania   jeho právo na rešpektovanie   súkromného   života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd „vydal nasledujúci nález:

Časť uznesenia obecného zastupiteľstva obce V. zo dňa 28. 12. 1993, ktorým bolo rozhodnuté o premenovaní ul. kpt. Pfliegla na ulicu Dr. Jozefa Tisa, je z dôvodu uctievania a oslavovania Dr. Jozefa Tisa, čiže uctievania a propagovania protagonistov Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 ako aj verejného propagovania symbolov fašistického štátu, porušením   vyššie   uvedených   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa,   a teda   v rozpore s Ústavou   Slovenskej   republiky,   s ústavnými   zákonmi   a ustanoveniami   medzinárodných zmlúv,   s ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ktorými je Slovenská republika viazaná.

Rozsudok Okresného súdu Levice sp.   zn.   11 C 274/2000 zo dňa 27.   4.   2004 sa zrušuje.

Rozsudok   odvolacieho   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   6   Co   199/2004-154,   zo   dňa 12. 10. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000,- Sk“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   zdôvodňuje sťažovateľ tým,   že „je už takmer desať rokov nútený žiť v právnej neistote a to z dôvodov prieťahov v súdnom konaní“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa   §   20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   viazaný sťažnosťou. Sťažnosť však posudzuje ako celok, a preto napriek zneniu návrhu na rozhodnutie vo veci samej   (petitu)   ústavný   súd   preskúmal   námietky   voči   všetkým   orgánom   verejnej   moci označeným v sťažnosti ako orgány, proti ktorým sťažnosť bola ústavnému súdu doručená.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa „časťou uznesenia“ obecného zastupiteľstva a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 2122/98

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiada   vysloviť   porušenie   čl.   1 ods.   1   a 2   ústavy, porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy,   čl.   10   ods.   1   a   2   listiny, porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   8   ods.   2   dohovoru   a čl.   20   paktu „časťou   uznesenia“ obecného zastupiteľstva z 28. decembra 1993 a porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   2 ods.   3   písm.   a) paktu postupom   Okresného súdu   Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 2122/98.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

A) Vzhľadom na to, že predmetom namietaného porušenia práv sťažovateľa má byť „časť uznesenia“ obecného zastupiteľstva z 28. decembra 1993, bolo treba sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre oneskorenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

B) Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6 C 2122/98 bolo skončené tak, že Okresný súd Žilina 6. júla 2000 vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a spis postúpil bez rozhodnutia Okresnému súdu Levice.

Od 6. júla 2000, keď bola vec postúpená Okresnému súdu Levice, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 11. februára 2005, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa proti „časti uznesenia“ obecného zastupiteľstva a proti postupu Okresného súdu Žilina v tejto časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“): „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.“

Podľa § 35 ods.   1 zákona o prokuratúre: „Pri vybavovaní podnetu je nadriadený prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.“

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre: „Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.“

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal využiť proti postupu okresného úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúre postup upravený v zákone o prokuratúre. Ak tak neurobil, resp. to ani netvrdil, treba jeho sťažnosť v tejto časti považovať za neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania, v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   sťažnosť   nie je   prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

S poukázaním   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   už   na   svojom   predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 199/04

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že na pojednávaní na krajskom   súde 12.   októbra 2004   bolo   porušené   jeho   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom   a právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V sťažnosti ďalej uvádza, že proti rozsudku   krajského súdu sp. zn. 6 Co 199/04 z 12. októbra 2004 podal dovolanie najvyššiemu súdu „v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok,   v znení   neskorších   predpisov   (...) a v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3) písm. b) OSP“. Podľa sťažovateľa krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice z 27. apríla 2004 napriek tomu, že v konaní okresného súdu došlo „k vadám podľa § 237 písm. f) OSP, keď sa navrhovateľovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to konkrétne tým, že mu v priebehu konania nebolo umožnené   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   (...)   konanie   je   okrem   vyššie uvedeného postihnuté v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. (...) Za vadu konania považujeme tiež skutočnosť, že na pojednávaní pred odvolacím súdom nebol navrhovateľ a ani odporca formálne ústne poučený o svojich procesných právach a povinnostiach. (...) Podľa nášho názoru spočíva rozhodnutie odvolacieho a taktiež prvostupňového súdu na nesprávnom právnom posúdení veci“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že „nesprávnym   právnym   posúdením   veci“ krajským   súdom   sú   naplnené   podmienky   dovolania,   z dôvodu   ktorého   dovolanie   proti rozsudku krajského súdu podal a v ňom navrhuje, aby najvyšší súd zrušil „rozhodnutie odvolacieho   súdu   i súdu   prvostupňového“ a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že ochranu   ním   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   poskytujú   všeobecné   súdy, sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 274/00

Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   jeho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11 C 274/00.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade okresného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľom namietané konanie skončilo 9. decembra 2004 doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľovi. Z uvedeného vyplýva, že tvrdené porušovanie základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   okresným   súdom   skončilo   skôr,   než   bola ústavnému súdu podaná sťažnosť, t. j. pred 11. februárom 2005.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti v súlade   s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení rozsudku   Okresného   súdu   Levice,   rozsudku   krajského   súdu   a o   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia predmetných rozsudkov a priznania primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005