znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   Námestovo,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   P., Advokátska kancelária, D. K., vo veci porušenia jeho základného práva na samosprávu podľa   čl.   67   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 16 Cb 179/01-100 z 9. októbra 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/02 z 12. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   mesta   Námestovo   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. marca 2003 doručené podanie označené ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle ust. § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších   predpisov“   (ďalej   len   „sťažnosť“),   ktorým   mesto   Námestovo   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpené advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D. K., žiadalo, aby ústavný súd nálezom rozhodol nasledovne:

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 16 Cb 179/01-100 zo dňa 09. októbra 2001 bolo porušené základné právo Mesta Námestovo na samosprávu podľa čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 26/02 zo dňa 12. 11. 2002 bolo porušené základné právo Mesta Námestovo na samosprávu podľa čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 16 Cb 179/01-100 zo dňa 09. októbra 2001 s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 26/02 zo dňa 12. 11. 2002 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietané porušenie jeho základného práva na samosprávu podľa čl. 67 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) označenými rozsudkami   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   žiada   vysloviť   podľa   „čl.   127   ods.   1 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 49 zákona č. 38/1993 Z. z.“, podľa ktorých ústavný súd „je oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody, ak o nich nerozhoduje   iný   súd“,   a že   vzhľadom   na   to,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol   právoplatnosť   22.   januára   2003   jeho   doručením   právnemu   zástupcovi sťažovateľa, sťažnosť „je preto podaná v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol označeným rozsudkom krajského súdu ako žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi (Prvá komunálna banka, a. s., Žilina) sumu 4   780   389,50   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   konania   v sume   230   398   Sk   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku a že na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd označeným rozsudkom   rozsudok   krajského   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil.   Sťažovateľ uviedol,   že   v konaní   pred   krajským   súdom   a najvyšším   súdom   namietal   absolútnu neplatnosť ručiteľskej listiny z 15. apríla 1999 z dôvodov, že ručiteľskú listinu podpísala primátorka   mesta   Námestovo   v rozpore   s uznesením   Mestského   zastupiteľstva   mesta Námestovo   zo   17.   marca   1999.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku konštatoval, že primátorka mesta Námestovo prekročila rámec svojej zo zákona a ústavy danej   právomoci,   avšak   podľa   názoru   krajského   súdu   možno   hovoriť   len   o čiastočnej neplatnosti   podľa   §   41   Občianskeho   zákonníka   a najvyšší   súd   len   vyslovil   názor,   že nemožno považovať námietku absolútnej neplatnosti ručiteľskej listiny za dôvodnú. Podľa sťažovateľa však týmito rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné   právo   na   samosprávu   zaručené   v čl.   67   ústavy,   pretože   „primátor   mesta Námestovo v zmysle ust. § 13 ods. 3 písm. c/ a § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. bol oprávnený prevziať ručenie len v zmysle uznesenia prijatého mestským zastupiteľstvom. Akékoľvek   iné   prevzatie   ručenia   má   za   následok   rozpor   vôle   obce   s prejavenou   vôľou prostredníctvom primátora“.

Sťažovateľ s odvolaním sa na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 576/2000 z 12. apríla 2001 tvrdil, že „na obec nemožno prihliadať ako na právnickú osobu   v zmysle   súkromnoprávnej   oblasti   práva.   Obec   ako   samosprávny   celok   je verejnoprávna korporácia združujúca občanov s trvalým pobytom na jej území a jej právna úprava spadá do oblasti verejného práva (...) vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne, povinnosti a obmedzenia jej možno ukladať len zákonom. Čl. 69 ods. 3 stanovuje, že starosta vykonáva obecnú správu a zastupuje obec navonok. Teda starosta nie je   štatutárnym   orgánom   v zmysle   súkromného   práva,   ale   v zmysle   ustanovení   zákona o obecnom zriadení, Ústavy SR a iných predpisov verejného práva len navonok prejavuje vôľu   obce,   ktorá   musí byť formovaná   obecným   zastupiteľstvom,   hlasovaním   obyvateľov obce,   obecným   referendom   apod.   Teda   starosta   obce   nevytvára   vôľu   obce   ktorej   je štatutárnym   orgánom   v majetkových   vzťahoch,   ako   je   to   pri   právnických   osobách v súkromnoprávnej   oblasti   a nemá   kompetencie   štatutárneho   orgánu   právnickej   osoby v súkromnoprávnej oblasti. (...) V danej veci bolo rozhodujúce, aby bola posúdená skutočná vôľa obce, pretože jej nerešpektovanie by ponechalo majetkové dôsledky schopné zásadným spôsobom ohroziť podstatu obce nedotknuté. Vôľa obce je zhmotnená práve v uzneseniach obecného zastupiteľstva, ktoré v žiadnom prípade nemajú povahu vnútorného rozhodnutia, ktoré   by   nemalo   pre   iné   subjekty   žiadny   význam.   Takéto   rozhodnutia   sú   konkrétnym prejavom ústavného princípu, že obec je samostatne spravovaná obecným zastupiteľstvom. Právny   úkon   starostu   obce,   ktorý   je   v rozpore   s rozhodnutím   obecného   zastupiteľstva zakladá jeho absolútnu neplatnosť“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   ktorý   je zastúpený   advokátom, sa   vo   svojej   sťažnosti   podanej   podľa čl. 127 ústavy   a jej   vykonávacích   ustanovení v šiestom   oddiele   druhej   hlavy tretej   časti zákona o ústavnom súde (§ 49 až 56) domáhal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného   práva   na   samosprávu   podľa   čl.   67   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 16 Cb 179/01-100 z 9. októbra 2001 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 26/02 z 12.   novembra   2002   (ďalej   len   „napadnuté   rozsudky“),   ku   ktorému   podľa   sťažovateľa došlo v podstate na tom základe, že v napadnutých rozsudkoch ani krajský súd, ani najvyšší súd   nevzali   do   úvahy,   že   „starosta   obce   nevytvára   vôľu   obce,   ktorej   je   štatutárnym orgánom v majetkových vzťahoch, ako je to pri právnických osobách v súkromnoprávnej oblasti   a nemá   kompetencie   štatutárneho   orgánu   právnickej   osoby   v súkromnoprávnej oblasti“, pretože „obec ako samosprávny celok je verejnoprávna korporácia združujúca občanov s trvalým pobytom na jej území a jej právna úprava spadá do oblasti verejného práva“, ktorej vôľa „je zhmotnená práve v uzneseniach obecného zastupiteľstva, ktoré (...) sú konkrétnym prejavom ústavného princípu, že obec je samostatne spravovaná obecným zastupiteľstvom“.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania, a to v závislosti od ustanoveného typu konania pred ním. Zákon o ústavnom súde upravuje v tretej časti označenej ako „Konanie pred ústavným súdom“ niekoľko typov konaní pred ústavným súdom. Konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, v ktorom sa fyzická osoba alebo právnická osoba môže domáhať ústavnej ochrany vo veci porušenia základných práv a slobôd, je upravené v druhej hlave v šiestom oddiele zákona o ústavnom súde, in concreto v ustanoveniach § 49 až 56. Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd už uviedol, že voľba konania, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba žiada ústavný súd o poskytnutie ústavnej ochrany, nie je nedostatkom návrhu na začatie   konania,   ktorý   možno   odstrániť   následnou   výzvou   ústavného   súdu   na   jeho doplnenie. Ústavný súd je preto takýmto návrhom na začatie konania viazaný (II. ÚS 20/00, I. ÚS 26/00).

Z cit.   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   podľa   tohto   článku o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (...) (ods. 1). Sťažovateľ nenamietal porušenie svojich „ľudských práv   a základných   slobôd“   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ale namietal porušenie „práva na samosprávu podľa čl. 67 ústavy“ ako svoje „základné právo“.

K tomu   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   je   zrejmé,   že   pre   obec   (orgán   územnej samosprávy) je právo na samosprávu základným právom, nejde o „základné právo“, ktoré má na mysli cit. článok 127 ústavy. Ústava upravuje „základné práva a slobody“ výslovne pod týmto označením vo svojej druhej hlave. Je nepochybné, že právo na samosprávu nie je ustanovené   v druhej   hlave   ústavy,   ale   v jej   štvrtej   hlave   pod   označením   „územná samospráva“.   Toto   právo   nemožno   považovať   za   základné   právo   ani   s ohľadom   na kvalifikované medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorým ústavný súd poskytuje podľa čl. 127 ústavy rovnocennú ochranu pod označením „ľudské práva   a základné   slobody“.   Okrem   toho   by   bolo   nelogické   a   v zrejmom   rozpore s prirodzenou koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava základných práv a slobôd (pozri napr. PL. ÚS 18/95, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), ak by   ich   nositeľom   mohli   byť   aj   orgán   verejnej   moci   alebo   právnická   osoba,   ktorá   má fundament vo verejnom práve, či inak je ju možné považovať za právnickú osobu verejného práva, za ktorú sa považuje sťažovateľ, a to s tým istým oprávnením na ústavnú ochranu základných (ľudských) práv a slobôd, ktorú im proti zásahom týchto subjektov poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy.

Tento článok v znení účinnom   od 1.   januára 2002   podľa   názoru   ústavného   súdu zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa ústavy okrem iného aj tým, že   z hľadiska   ochrany   poskytovanej   ústavným   súdom   už   nerozlišuje   medzi   ochranou základných   práv   a slobôd   zaručených   v ústave   a ochranou   ľudských   práv   a základných slobôd   zaručených   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve o ľudských   právach   a základných slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené, primerané finančné zadosťučinenie, čo sú právne prostriedky nápravy svojou povahou typické pre individuálnu ochranu základných práv a slobôd, a nie pre ochranu orgánov verejnej moci a na ich roveň postavených právnických osôb.

V tomto   zmysle   treba   tiež   chápať   konštantnú   judikatúru   ústavného   súdu,   na relevancii   ktorej   sa   v zásadných   aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu ochranu základných práv a slobôd. Podľa nej ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany ústavnosti   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00,   I. ÚS 48/00,   I.   ÚS   115/02). Inými   slovami,   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,   ktorý   určuje aj rozsah   právomoci   ústavného súdu   pri   poskytovaní ochrany týmto   právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Predmetom predbežného prerokovania v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 4/02, II. ÚS 109/02) je len rozhodovanie o prijatí návrhu vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta. Článok 127 ústavy, na ktorý sa sťažovateľ odvolal, nezaručuje samostatné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorých porušenie by bolo možné namietať v konaní o sťažnosti. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy teda je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody uvedené v druhej hlave ústavy, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy.

Zo všetkých týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003