znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 103/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Ö., bytom K., vo veci porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   vyšetrovateľa   Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Komárne v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-120/20-KN-2002 SR a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. Ö.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2002 doručená sťažnosť MUDr. E. Ö., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Komárne (ďalej len „úrad vyšetrovania“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS:   OÚV-120/20-KN-2002   SR.   Zároveň sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   uložil   úradu   vyšetrovania   povinnosť   zabezpečiť uplatnenie jej práv ako poškodenej v tomto konaní, odložil vykonateľnosť tohto zásahu štátneho orgánu do jej práv a priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   po   tom,   čo   v rámci   trestného   stíhania,   ktoré   sa   začalo proti obvinenému K. Ö., nar. 2. apríla 1935, vydaním uznesenia vyšetrovateľa z 26. marca 2002   podľa   §   160   ods.   1   a   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku   za   trestný   čin   útoku   na verejného   činiteľa   podľa   §   155   ods.   1   písm.   b)   a ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona spáchaného osobným motorovým vozidlom Renault Megan EČ: KN–389 AB „spôsobom a z dôvodov v uznesení uvedených“, sťažovateľka listom z 11. mája 2002 v spojení s listom z 10. júna 2002 uplatnila ako poškodená v súlade s § 43 ods. 1 Trestného poriadku nárok na náhradu škody a listom z 28. mája 2002 jej splnomocnenec uplatnil v súlade s § 65 ods. 1 Trestného poriadku právo poškodenej na nazretie do spisu a zhotovenie si kópií vlastným kopírovacím zariadením, jej bolo vyšetrovateľom opakovane (listami z 10., 15. a 30. mája 2002) oznámené, že v trestnej veci vedenej proti jej manželovi má procesné postavenie svedka, a nie poškodeného, že pri výsluchu 9. mája 2002 ako svedok neuviedla žiadne okolnosti, na základe ktorých by mala byť považovaná za poškodenú osobu, a že predmetné osobné motorové vozidlo je vec patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Obdobne   sa   na   jej   žiadosť   o prešetrenie   postupu   vyšetrovateľa   vyjadril   aj   okresný prokurátor v Komárne listami zo 7. a 19. júna 2002. Podľa sťažovateľky jej týmto postupom vyšetrovateľa   bolo   upreté   právo   na   uplatnenie   náhrady   materiálnej   a morálnej   ujmy v trestnom   konaní   a   boli   jej   upreté   aj   ostatné   procesné   práva   v predmetnom   trestnom konaní, najmä to, že počas vyšetrovania jej nebolo umožnené vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku, jej splnomocnencovi nebolo umožnené nazrieť do spisu v súlade s § 65 ods. 1 Trestného poriadku, po skončení vyšetrovania jej vyšetrovateľ neumožnil v primeranej lehote preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania (§ 166 ods. 1 Trestného poriadku), a v dôsledku týchto prekážok v uplatnení jej nároku ako poškodenej v trestnom konaní bolo porušené jej právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru. V prípade, že tento stav zotrvá aj naďalej, bude sťažovateľka nútená uplatniť svoje práva v občianskom súdnom konaní, čo si vyžiada prieťahy v uplatnení jej práv a zvýšené finančné náklady na súdne konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdené   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť vyšetrovateľ úradu vyšetrovania tým, že sťažovateľke údajne   v rozpore   s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku   nepriznal   procesné postavenie poškodenej, a tým jej uprel vykonávanie procesných práv poškodenej v rámci začatého trestného stíhania.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sťažnosť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   odmietne (pozri napríklad rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 10/02 zo 6. marca 2002 a v ňom citované predchádzajúce rozhodnutia).

Sťažovateľka namieta porušenie uvedených základných práv v štádiu pred začatím súdneho konania. Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľka v súvislosti s uvedeným trestným stíhaním môže domáhať ochrany svojho práva poškodenej osoby v konaní pred všeobecným   súdom,   a preto   ústavný   súd   nemá   v tomto   štádiu   trestného   konania   o jej uplatnenom nároku na náhradu škody právomoc konať a rozhodovať vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa citovaných článkov ústavy a dohovoru. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré im priznáva príslušný procesný a hmotnoprávny predpis, môže byť prípustná sťažnosť na ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 53 zákona o ústavnom súde).

Okrem   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   očividne   nie   je   priama   súvislosť   medzi namietaným postupom vyšetrovateľa a porušením práv sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2002