SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 102/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojitostis čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 1 ods. 1 ústavy, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavenínavrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade –Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a protiodporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súdeMichalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 81/2008 žiadal písomnéospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých tvrdení o jeho osobe a uplatnil si náhradunemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €. Keďže rozsudkom č. k. 9 C 81/2008-223z 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolanímžiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,alternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolaciehokonania.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 263/2012 z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdupotvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)žiadal zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na opätovnéprejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP spočíval v tom, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva podľa čl. 1 ods. 1 a č. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP spočíval v porušeniach ustanovení OSP o dokazovaní, o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonaní dôkazov, opomenutí rozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolaniazo strany sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 70/2014z 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti.
3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyššísúd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľačl. 1 ods. 1 ústavy, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutieústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavnéhosúdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného súdu na prejednanie veci.
4. V sťažnosti ďalej s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02z 12. marca 2003 sťažovateľ argumentuje porušením práva na verejné vyhlásenie rozsudkupodľa čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsťkonaním krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vyhlásil rozsudok sp. zn.5 Co 263/2002 z 5. marca 2013 „... bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho, aby upovedomil, respektíve predvolal na vyhlásenie rozsudku mnou zvoleného advokáta alebo mňa ako navrhovateľa“.
5. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje i porušenie práva na prezumpciu nevinypodľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť výrokmivtedajšieho prezidenta Policajného zboru, pretože „... najvyšší súd (dovolací) nerozhodoval o tomto bode dovolania z procesných dôvodov (neprípustnosť), čím boli porušené práva sťažovateľa na prezumpciu neviny v spojení s právom na súdnu ochranu“.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnomprerokovaní veci prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal nález,ktorým vysloví porušenie ním uvedených práv zaručených ústavou, ako i dohovorom,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 €.
Sťažovateľ súčasne žiada o ustanovenie advokáta vzhľadom na skutočnosť, ževykonáva doživotný trest a jeho majetkové a finančné pomery mu nedovoľujú zvoliť siprávneho zástupcu z radov advokátov.
7. Po tom, ako ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupneniaprávnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo9. decembra 2014 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátoviJUDr. Sabóovi na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenompod sp. zn. Rvp 14612/2014.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. 1 SprV 1021/2014 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2014, v ktorompredseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti:
«O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 23. mája 2012 č. k. 9 C 81/2008-223 rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 5 Co 263/2012-268.
Je pravdou, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania aplikujúc ustanovenie § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. 5 Co 263/2012 bol verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Svedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré vyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP oznamuje, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012... bude rozhodnuté rozsudkom bez nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie.
Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára 2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej úradnej tabuli.
Nepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne vyhlásený.
Dovoľujeme si poznamenať, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Nemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 9 C 81/2008, a tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania (sťažovateľ) alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie písomnosti aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§214 ods. 3 OSP).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiuzmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyjadrení vedenom pod č. k. KP 3/2014-52a doručenom ústavnému súdu 22. decembra 2014 zaujal k ústavnou sťažnosťounapadnutému uzneseniu takéto stanovisko:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. augusta 2014 sp. zn. 3 Cdo 70/2014 dovolanie odmietol ako procesné neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP, §218 ods. 1 písm. c) OSP].
Dovolanie smerovalo v tejto veci proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 OSP. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať [§ 237 písm. f) OSP] tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami OSP upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 OSP potrebné nariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP) a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu nemá za následok procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd nevykonal všetky navrhované dôkazy nemožno vyvodiť, že dovolanie je prípustné podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nie však vadu v zmysle § 237 f) OSP (viď napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd rozhodol o dovolaní protichodným spôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom vidí sťažovateľ podstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237 OSP, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP, ani podľa § 237 OSP, neskúmal opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, lebo tie môže skúmať len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod..
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.»
10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp.jeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 81/2008 požiadalv zmysle dikcie § 45 ods. 4 OSP o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2.februára 2015 rovnako doručené i oznámenie predsedu okresného súdu, ktorý dalústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania ⬛⬛⬛⬛ podal iba jednu žiadosť o zasielanie písomností. Tá je označená názvom plnomocenstvo, v ktorom splnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn. 9 C 81/2008 a v dolnej časti plnomocenstva uviedol nasledovné: „Súčasne žiadam, aby všetky písomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas vyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu, ktorá by spĺňala náležitosti žiadosti v zmysle § 45 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. o doručovaní elektronickými prostriedkami, sa v spise nenachádza.». Zároveň doložil ifotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.
14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených právzaručených ústavou a dohovorom (bod 1) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak,že dovolanie odmietol z procesných dôvodov.
15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné úvodom uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, žeústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdyneposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
16. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutívšeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriema postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súduv konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniuzákladného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecnéhosúdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne záveryboli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tietopredpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieťk záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušeniesa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý impredchádzal.
II.A K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
20. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
22. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu. Predchádzajúci rozsudok okresného súdu a osobitne ani krajského súduústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde) a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmitorozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť prenávrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formulujevýrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená,že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
23. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudkuokresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadreniežalovaných, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:
«V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 OSP procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 OSP skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolaní namietané neboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania...
V danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie.
Dovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať postupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).
Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f) OSP (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď § 243a ods. 2 in fine OSP („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesné neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.»
24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórnehoposudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jehoprávnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolaniaproti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyššísúd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvodyešte nezakladajú prípustnosť dovolania.
25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu jeurčité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujímastanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takéhorozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného právaalebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa.
26. V nadväznosti na nosný dôvod podanej ústavnej sťažnosti, a to námietkusťažovateľa (predostretú i v rámci dovolacieho konania), v zmysle ktorej rozhodnutiekrajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:
Tak z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu (bod 9), ako aj z vyjadreniapredsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutiekrajského súdu sp. zn. 5 Co 263/2012 bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom,ktorý ustanovuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom i krajským súdom predloženéoznámenie krajského súdu z 27. februára 2013 vyhotovené predsedom senátuJUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214ods. 2 OSP oznámil, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012 bude rozhodnuté rozsudkom beznariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.
Hoci je pravdou, že s účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým samenia a dopĺňajú niektoré zákony, bol do znenia ustanovenia § 214 vložený i nový odsek 3,ktorý presne upravoval postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní rozsudkom bez nariadeniapojednávania v súvislosti s upovedomením účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudku, a totak, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia, ako i jeho mieste a čase odvolací súdupovedomí účastníka konania, respektíve jeho zástupcu v prípade, ak v zmysle dikcieustanovenia § 45 ods. 4 OSP – v záujme zrýchlenia priebehu súdneho konania (v súlade sozásadou hospodárnosti konania súdu) a zabezpečenia jeho plynulosti, efektívnostia úspornosti – požiadal (v zákonom presne ustanovených prípadoch) o fakultatívnedoručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, avšak § 45 ods. 4 OSP upravujemožnosť predmetného doručovania za predpokladu splnenia dvoch obligatórnychpodmienok, a to:
1. podmienky, že o takúto formu doručovania účastník konania, respektíve jehozástupca požiada, a
2. podmienky, že účastník konania, respektíve jeho zástupca zároveň súdu oznámiadresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, na ktorú možno taktodoručovať, pričom zodpovednosť za dostupnosť tejto adresy spočíva na samotnomúčastníkovi alebo jeho zástupcovi.
Keďže sťažovateľ takúto požiadavku o doručovanie písomností aj elektronickýmiprostriedkami spĺňajúcu zákonné podmienky v zmysle § 45 ods. 4 OSP súdu nedoručil(bod 10), krajský súd nepochybil, ak v zmysle § 214 ods. 3 sťažovateľa, respektíve jehosplnomocneného zástupcu, o termíne, mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudkuelektronickými prostriedkami neupovedomil. Takýto zákonný a právne správny postup tohočasu konajúceho krajského súdu z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý porušiť sťažovateľomoznačené práva zaručené ústavou a dohovorom, tak ako sa toho v petite podanej sťažnostidomáhal samotný sťažovateľ.
V kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudkukrajského súdu patriace k ústavným princípom právneho štátu porušené nebolo, keďžekrajský súd dal verejnosti vo forme minimálneho štandardu takéhoto oznámenia(informovaním o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom obvyklým – na úradnejtabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok budepodľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP vyhlásený verejne bez ohľadu nato, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdusp. zn. II. ÚS 85/02 slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovoodlišnej veci a rovnako nebolo spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.
27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považujesa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto jeobvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázanázákonným spôsobom (odsek 2).
30. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietolsťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl.50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššiehosúdu vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenýmiprávami a napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolanív sťažovateľovej veci.
Postup najvyššieho súdu – v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnyminormami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sadovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsťk porušeniu základných práv alebo slobôd.
II.C K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
31. V zmysle ustanovenia čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v meneSlovenskej republiky a vždy verejne.
32. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavyústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenieporušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Pretoak sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s porušenímním označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto právnezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základnýcha iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 1ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy.
33. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú,bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenýmiv sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015