znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojitostis čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 1 ods. 1 ústavy, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v právnom   postavenínavrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade –Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   a   protiodporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súdeMichalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   81/2008   žiadal   písomnéospravedlnenie   za   uverejnenie   nepravdivých   tvrdení   o jeho   osobe   a uplatnil   si   náhradunemajetkovej   ujmy   vo   výške   16 596,96   €.   Keďže   rozsudkom   č.   k.   9   C   81/2008-223z 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolanímžiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,alternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolaciehokonania.

Ako   ďalej   sťažovateľ   uvádza,   z dôvodu,   že   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 263/2012 z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdupotvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)žiadal   zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a   jeho   vrátenie   na   opätovnéprejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP spočíval v tom, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva podľa čl. 1 ods. 1 a č. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dovolací dôvod podľa § 241   ods.   2   písm.   b)   OSP   spočíval   v porušeniach   ustanovení   OSP   o dokazovaní, o vykonávaní   jednotlivých   dôkazných   prostriedkov,   nevykonaní   dôkazov,   opomenutí rozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolaniazo   strany   sťažovateľa   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   70/2014z 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyššísúd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľačl. 1 ods. 1 ústavy, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutieústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavnéhosúdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného súdu na prejednanie veci.

4. V sťažnosti ďalej s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02z 12. marca 2003 sťažovateľ argumentuje porušením práva na verejné vyhlásenie rozsudkupodľa čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsťkonaním   krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.5 Co 263/2002 z 5. marca 2013 „... bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho, aby upovedomil, respektíve predvolal na vyhlásenie rozsudku mnou zvoleného advokáta alebo mňa ako navrhovateľa“.

5. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje i porušenie práva na prezumpciu nevinypodľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   2   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   výrokmivtedajšieho prezidenta Policajného zboru, pretože „... najvyšší súd (dovolací) nerozhodoval o tomto bode dovolania z procesných dôvodov (neprípustnosť), čím boli porušené práva sťažovateľa na prezumpciu neviny v spojení s právom na súdnu ochranu“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnomprerokovaní veci prijal   ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal nález,ktorým   vysloví   porušenie   ním   uvedených   práv   zaručených   ústavou,   ako   i dohovorom,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 €.

Sťažovateľ   súčasne   žiada   o ustanovenie   advokáta   vzhľadom   na   skutočnosť,   ževykonáva doživotný trest a jeho majetkové a finančné pomery mu nedovoľujú zvoliť siprávneho zástupcu z radov advokátov.

7. Po tom, ako ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupneniaprávnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo9. decembra   2014   ústavnému   súdu   doručené   splnomocnenie   udelené   advokátoviJUDr. Sabóovi   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   v konaní   vedenompod sp. zn. Rvp 14612/2014.

8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn.   1   SprV   1021/2014   doručeným   ústavnému   súdu   19.   decembra   2014,   v ktorompredseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti:

«O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 23. mája 2012 č. k. 9 C 81/2008-223 rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 5 Co 263/2012-268.

Je   pravdou,   že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania aplikujúc ustanovenie § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. 5 Co 263/2012 bol verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Svedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré vyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP   oznamuje,   že   vo   veci   sp.   zn.   5   Co   263/2012...   bude   rozhodnuté   rozsudkom   bez nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie.

Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára 2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej úradnej tabuli.

Nepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne vyhlásený.

Dovoľujeme   si   poznamenať,   že   postupom   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa   nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Nemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 9 C 81/2008, a tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania (sťažovateľ)   alebo   jeho   zástupca   požiadali   o   doručovanie   písomnosti   aj   elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§214 ods. 3 OSP).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiuzmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyjadrení vedenom pod č. k. KP 3/2014-52a doručenom   ústavnému   súdu   22.   decembra   2014   zaujal   k   ústavnou   sťažnosťounapadnutému uzneseniu takéto stanovisko:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   12.   augusta   2014   sp.   zn. 3 Cdo 70/2014 dovolanie odmietol ako procesné neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP, §218 ods. 1 písm. c) OSP].

Dovolanie smerovalo v tejto veci proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 OSP. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá   možnosť   konať   [§   237   písm.   f)   OSP]   tým,   že   odvolací   súd   rozhodol   bez pojednávania,   resp.   že   postupoval   v   rozpore   s   ustanoveniami   OSP   upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd   nepovažoval   jeho   námietky   za   opodstatnené   z   dôvodov,   ktoré   vysvetlil   vo   svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 OSP potrebné nariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú   v   rámci   dokazovania   vykonané,   je   vždy   vecou   súdu   (§   120   ods.   1   OSP)   a   nie účastníkov   konania   (viď   tiež   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu nemá za následok procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd nevykonal všetky navrhované dôkazy nemožno vyvodiť, že dovolanie je prípustné podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nie však vadu v zmysle § 237 f) OSP (viď napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd rozhodol o dovolaní protichodným spôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou   dovolacieho   súdu.   Najvyššiemu   súdu   nie   je   zrejmé,   v   čom   vidí   sťažovateľ podstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237 OSP, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   238   OSP,   ani   podľa   §   237   OSP,   neskúmal opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, lebo tie môže skúmať   len   ak   je   dovolanie   prípustné.   Vzhľadom   na   to,   že   z   procesných   dôvodov   sa nezaoberal   vecou   samou,   nezaujal   stanovisko   ani   k   námietke   žalobcu   o   porušení prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod..

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.»

10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp.jeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 81/2008 požiadalv zmysle dikcie § 45 ods. 4 OSP o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2.februára   2015   rovnako   doručené   i   oznámenie   predsedu   okresného   súdu,   ktorý   dalústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania ⬛⬛⬛⬛ podal iba jednu žiadosť   o   zasielanie   písomností.   Tá   je   označená   názvom   plnomocenstvo,   v   ktorom splnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn. 9 C 81/2008 a v dolnej   časti   plnomocenstva   uviedol   nasledovné:   „Súčasne   žiadam,   aby   všetky písomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas vyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu, ktorá   by   spĺňala   náležitosti   žiadosti   v   zmysle   §   45   ods.   4   zákona   č.   99/1963   Zb.   o doručovaní   elektronickými   prostriedkami,   sa   v   spise   nenachádza.».   Zároveň   doložil   ifotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdupri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

14.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   sťažovateľom   označených   právzaručených   ústavou   a   dohovorom   (bod   1)   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak,že dovolanie odmietol z procesných dôvodov.

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné úvodom uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienkyna uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, žeústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   zadodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdyneposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

16.   Kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutívšeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriema   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súduv konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniuzákladného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecnéhosúdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne záveryboli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok   porušeniezákladného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04).   Ak   nie   sú   splnené   tietopredpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieťk záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušeniesa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   a   postupom,   ktorý   impredchádzal.

II.A K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

17.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy je Slovenská republika zvrchovaný,   demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

20.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

22.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacejčinnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu. Predchádzajúci rozsudok okresného súdu a osobitne ani krajského súduústavný   súd   posudzovať   nemohol,   keďže   je   viazaný   sťažnosťou   (§   20   ods.   3   zákonao ústavnom súde) a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmitorozhodnutiami   nižších   súdov.   Zákonná   požiadavka   viazanosti   návrhom   platí   zvlášť   prenávrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formulujevýrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená,že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

23. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudkuokresného   súdu   a   krajského   súdu,   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a vyjadreniežalovaných, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

«V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci,   a   proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca   dovolaním   napadol   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorý   nevykazuje   znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 OSP procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 OSP skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolaní namietané neboli   a   dovolací   súd   ich   existenciu   nezistil.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať   tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania...

V danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť   dokazovanie,   b)   nejde   o   konanie   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého zaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie.

Dovolateľ   v   danej   veci   namietal   aj   odňatie   jeho   možnosti   pred   súdom   konať postupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.

Posúdenie   návrhu   na   vykonanie   dokazovania   a   rozhodnutie,   ktoré   z   nich   budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal   iné   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu,   nemožno   vyvodiť,   že   dovolanie   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Žalobcom   namietaná   neúplnosť   alebo   nesprávnosť   skutkových   zistení   súdov, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde   o   nedostatok,   ktorý   by   bol   v   rozhodovacej   praxi   najvyššieho   súdu   považovaný za dôvod   zakladajúci   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   §   237   f)   OSP   (viď   viaceré rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   napríklad   sp.   zn.   2   Cdo   130/2011,   3   Cdo   248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď § 243a ods. 2 in fine OSP („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy   (ne)použili   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretovali   alebo   či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,   že   v   prejednávanej   veci   je   dovolanie   žalobcu   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku   procesné   neprípustné,   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadny opravný prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.»

24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórnehoposudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jehoprávnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolaniaproti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyššísúd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvodyešte nezakladajú prípustnosť dovolania.

25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu jeurčité,   zrozumiteľné,   ústavne   akceptovateľné   a   bez   vnútorných   rozporov   a zaujímastanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takéhorozhodnutie   nie   je   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   nie   je   z ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného právaalebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa.

26.   V nadväznosti   na   nosný   dôvod   podanej   ústavnej   sťažnosti,   a   to   námietkusťažovateľa   (predostretú   i   v rámci   dovolacieho   konania),   v zmysle   ktorej   rozhodnutiekrajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:

Tak   z   vyjadrenia   predsedníčky   najvyššieho   súdu   (bod   9),   ako   aj   z   vyjadreniapredsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutiekrajského súdu sp. zn. 5 Co 263/2012 bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom,ktorý ustanovuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom i krajským súdom predloženéoznámenie   krajského   súdu   z   27.   februára   2013   vyhotovené   predsedom   senátuJUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214ods. 2 OSP oznámil, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012 bude rozhodnuté rozsudkom beznariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.

Hoci je pravdou, že s účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým samenia a dopĺňajú niektoré zákony, bol do znenia ustanovenia § 214 vložený i nový odsek 3,ktorý presne upravoval postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní rozsudkom bez nariadeniapojednávania v súvislosti s upovedomením účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudku, a totak, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia, ako i jeho mieste a čase odvolací súdupovedomí   účastníka   konania,   respektíve   jeho   zástupcu   v prípade,   ak   v zmysle   dikcieustanovenia § 45 ods. 4 OSP – v záujme zrýchlenia priebehu súdneho konania (v súlade sozásadou   hospodárnosti   konania   súdu)   a zabezpečenia   jeho   plynulosti,   efektívnostia úspornosti   –   požiadal   (v zákonom   presne   ustanovených   prípadoch)   o   fakultatívnedoručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, avšak § 45 ods. 4 OSP upravujemožnosť   predmetného   doručovania   za   predpokladu   splnenia   dvoch   obligatórnychpodmienok, a to:

1.   podmienky,   že   o takúto   formu   doručovania   účastník   konania,   respektíve   jehozástupca požiada, a

2. podmienky, že účastník konania, respektíve jeho zástupca zároveň súdu oznámiadresu   na   zasielanie   písomností   elektronickými   prostriedkami,   na   ktorú   možno   taktodoručovať,   pričom   zodpovednosť   za   dostupnosť   tejto   adresy   spočíva   na   samotnomúčastníkovi alebo jeho zástupcovi.

Keďže   sťažovateľ   takúto   požiadavku   o doručovanie   písomností   aj   elektronickýmiprostriedkami spĺňajúcu zákonné podmienky v zmysle § 45 ods. 4 OSP súdu nedoručil(bod 10), krajský súd nepochybil, ak v zmysle § 214 ods. 3 sťažovateľa, respektíve jehosplnomocneného   zástupcu,   o termíne,   mieste   a čase   verejného   vyhlásenia   rozsudkuelektronickými prostriedkami neupovedomil. Takýto zákonný a právne správny postup tohočasu konajúceho krajského súdu z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý porušiť sťažovateľomoznačené práva zaručené ústavou a dohovorom, tak ako sa toho v petite podanej sťažnostidomáhal samotný sťažovateľ.

V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   verejné   vyhlásenie   rozsudkukrajského   súdu   patriace   k ústavným   princípom   právneho   štátu   porušené   nebolo,   keďžekrajský   súd   dal   verejnosti   vo   forme   minimálneho   štandardu   takéhoto   oznámenia(informovaním   o čase   a mieste   vyhlásenia   rozsudku   spôsobom   obvyklým   –   na   úradnejtabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok budepodľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP vyhlásený verejne bez ohľadu nato, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdusp. zn. II. ÚS 85/02 slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovoodlišnej   veci   a   rovnako   nebolo   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.

27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považujesa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   aleboo oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu   (odsek 1).   Každý,   kto   jeobvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázanázákonným spôsobom (odsek 2).

30. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietolsťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl.50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššiehosúdu vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenýmiprávami   a   napadnutým   uznesením,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o   dovolanív sťažovateľovej veci.

Postup najvyššieho   súdu   – v súlade   s na   vec   sa   vzťahujúcimi procesnoprávnyminormami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sadovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsťk porušeniu základných práv alebo slobôd.

II.C K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31.   V zmysle   ustanovenia   čl.   142   ods.   3   ústavy   rozsudky   sa   vyhlasujú   v   meneSlovenskej republiky a vždy verejne.

32. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavyústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenieporušenia   individuálne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa.   Pretoak sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s porušenímním označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto právnezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základnýcha iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 1ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy.

33.   Keďže   ústavný súd sťažnosť   odmietol ako celok ako   zjavne neopodstatnenú,bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   uvedenýmiv sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015