znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R.   K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 122/2012 zo 6. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Co   122/2012   zo 6.   decembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala ako odporkyňa v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 11 C 102/2010 vo veci zaplatenia sumy 443,70 € s príslušenstvom fyzickej osobe M. K. ako bývalej zamestnankyne sťažovateľky (ďalej len „bývalá zamestnankyňa“) z titulu   plnenia   zo   zmluvy   o dôchodku.   Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku z 29. septembra 2011   dospel   k   záveru,   že   medzi   sťažovateľkou   a   jej   bývalou zamestnankyňou ako navrhovateľkou bola 31. júla 1995 uzavretá «Zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“», ktorá je svojím obsahom zmluvou o dôchodku   podľa   §   842   –   §   844   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Zmluvou sa sťažovateľka zaviazala svojej bývalej zamestnankyni vyplácať po jej odchode do dôchodku doživotnú rentu v sume 13 367   Sk,   t.   j.   443,70   €   mesačne   až do   jej   dožitia.   Sťažovateľka   však   svojej   bývalej zamestnankyni   26.   októbra   2009   doručila   výpoveď   predmetnej   zmluvy   podľa   §   582 Občianskeho   zákonníka,   ktorej   účinnosť   nastala/mala   nastať   po   uplynutí   trojmesačnej zákonnej výpovednej doby od jej doručenia, t. j. 31. marca 2010, s tým, že k tomuto dňu zanikol/mal zaniknúť záväzok   sťažovateľky   ako   odporkyne   v   spore   poskytovať plnenie podľa   predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho jej dôchodok   za apríl   2010 už nevyplatila. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím rozsudkom zo 6. decembra 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

3. Sťažovateľka   koncentrovala   svoje   sťažnostné   námietky   predovšetkým k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   merita   jej   právnej   veci   všeobecnými   súdmi,   ktoré vo svojej   rozhodovacej   činnosti   ignorovali/nedali   odpoveď   na   podstatné   ňou   nastolené právne   otázky,   odvolací   súd   sa   v   rozpore   so   zákonom   nevysporiadal   s   právnou argumentáciu   žalovaného   o   tom,   že   posudzovaná   zmluva   o dôchodku   bola   neplatná pre rozpor   so   zákonom,   neurčitosť   v otázke   vymedzenia   doby   jej trvania   a že   mu   bola odňatá možnosť konať pred súdom.

4. V   označenom   postupe   krajského   súdu   sťažovateľka   nachádzala   dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nespravodlivosti súdneho konania ako celku.

5. Na   základe   už   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy boli porušené, rozsudok krajského súdu   zo   6.   decembra   2012   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu,   aby   v nej   znovu   konal a rozhodoval a priznal jej náhradu trov konania.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 6. decembra 2012 predovšetkým arbitrárnosť rozhodnutí všeobecných súdov   vrátane   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   sa   mal   nedostatočne vysporiadať s podstatnými právnymi otázkami vzťahujúcimi sa na meritum jej veci, čím porušil jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

9. O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

10. Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   zo   6.   decembra   2012   v   podstatnom uviedol,   že   trvanie   zmluvy   o dôchodku   bolo   ohraničené   smrťou   fyzickej   osoby,   čiže doživotne   so   zamestnankyňou   sťažovateľky   na   vyplácanú   sumu   13 367   Sk   (443,70   €) mesačne   z podporného   dôchodkového   fondu   pre   zabezpečenie   sociálnej   starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku.

Dostatočne   objasnil,   prečo   výpoveď   žalovanej   z   26.   októbra   2009   považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou   zmluva   o dôchodku   bezpochyby   nie   je.   Vysporiadal   sa   riadne   so   skutočnosťou prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi nemožno aplikovať zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom platnosti   zmluvy   uzatvorenej   medzi   účastníkmi   na   určitú   dobu   neurčitého   trvania, i ohľadom   neplatnosti   výpovede   tejto   zmluvy.   Argumenty   prvostupňového   súdu podrobnejšie   doplnil   a dostatočne   sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   odvolacími námietkami žalovanej. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady   vyjadrené   v ustanovení   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku a nemožno   ho   považovať   za neodôvodnené,   svojvoľné   ani   za   také,   ktoré   by   nedalo odpovede   na   podstatné   a   relevantné   odvolacie   námietky   žalovanej.   Iba   skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu.

12. V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

13. Krajský   súd   sa   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočným   spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania v rozsahu potrebnom na meritórne rozhodnutie; v   napadnutom   rozhodnutí   primerane/dostatočne   reagoval   aj   na   námietky   sťažovateľky smerujúce   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktoré   podľa   nej   neboli zodpovedané   ani   druhostupňovým   rozhodnutím   krajského   súdu   (argumentácia   týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy).

14. Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom je založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   jeho   celé   odôvodnenie sú z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   v   okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Inými   slovami,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci správne   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013