znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 prerokoval   námietku   predpojatosti   proti   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky Ladislavovi   Oroszovi,   Ľudmile   Gajdošíkovej   a   Jánovi   Lubymu,   vznesenú   Dobroslavom Trnkom v konaní o jeho sťažnosti vedenej pod sp.   zn. Rvp 1757/2011, ktorou   namieta porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok postupom Národnej rady Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz   j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1757/2011.

2. Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby   n i e s ú   v y l ú č e n í   z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1757/2011.

O d ô v o d n e n i e :

1. V konaní o sťažnosti Dobroslava Trnku (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva vstúpiť za rovnakých podmienok bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení do verejných   služieb   svojej   krajiny   podľa   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach postupom Národnej rady slovenskej republiky (ďalej aj „národná   rada“)   pri   hlasovaní   o   voľbe   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“), konanom 17. mája 2011 a tiež jej hlasovaním o voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky konaným 17. júna 2011, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. Rvp 1757/2011, ktorá bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, vzniesol sťažovateľ podaním z 1. augusta 2011, doplneným podaním z 3. augusta 2011, 7. septembra 2011 a 22. februára 2012 námietky predpojatosti proti všetkým sudcom senátu IV. ÚS.

2. Sťažovateľ námietku zaujatosti odôvodnil:

a) proti Ladislavovi Oroszovi tak, že (i) „Dňa 27. apríla 2009 sa osobne dostavila V. O., manželka Ladislava Orosza na Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Košiciach, kde podala trestné oznámenie vo veci obmedzovania jej osobnej slobody, za účelom diskreditácie jej samotnej, ako aj jej manžela, sudcu Ústavného súdu SR, pretože mala dôvodné podozrenie, že dňa 16. 4. 2009 počas oslavy životného jubilea JUDr. M. P., ktorá sa konala v priestoroch reštaurácie H. v K., jej bola podaná bez jej vedomia nezistená látka, ktorá spôsobila u nej stav bezbrannosti. V predmetnej   veci   bolo   začaté   trestné   stíhanie   pre   podozrenie   zo   spáchania   zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona. Predmetné stíhanie bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené vyšetrovateľom PZ Košice, lebo je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Počas vyšetrovania tejto kauzy, ktorá bola mediálne   spojená   s rozhodovacou   činnosťou   Ústavného   súdu   SR   v   kauze   ústavnosti existencie Špeciálneho súdu, ma osobne navštívil Ladislav Orosz a vzhľadom aj na jeho žiadosť   a   žiadosť   jeho   manželky   som   ako   generálny   prokurátor   rozhodol   v   súlade   s ustanovením § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre o zmene výkonu dozoru nad predmetnou   trestnou   vecou,   pričom   dozor   vykonal   prokurátor   vojenskej   prokuratúry Bratislava pod sp. zn. OPv 142/09. V priebehu vyšetrovania sa však nepotvrdili žiadne skutočnosti,   ktoré   vo   svojich   výpovediach   uvádzal   L.   Orosz.   Táto   skutočnosť   stavia   L. Orosza a orgány prokuratúry, osobitne Dobroslava Trnku, t. č. námestníka generálneho prokurátora,   ktorý bol   vo veci   činný,   do   kontradiktórneho postavenia,   z ktorého sa dá usudzovať zaujatosť L. Orosza, nakoľko možno dôvodne predpokladať, vzhľadom na jeho predchádzajúce žiadosti a stanoviská, že k rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní o zastavení trestného stíhania bude zaujímať kritický a nesúhlasný postoj“.

(ii) Ladislav Orosz v priamo súvisiacej veci rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti zastupujúceho generálneho prokurátora – I. námestníka JUDr. Ladislava Tichého o súlade ustanovení Čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 5 (§ 110 ods. 2), bodu 8 (§ 115 ods. 1) bodu 10 (§ 123 ods. 3) a bodu 11 (§ 124 ods. 2), Čl. II (§ 37 ods. 1) a Čl. III (§ 8 ods. 2) zákona č. 153/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996   Z.   z.   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   niektorých   zákonov,   s   čl.   1   ods.   1   a   čl.   31   Ústavy Slovenskej   republiky   prejudikoval   svoje   rozhodnutie   vo   svojom   odlišnom   stanovisku k rozhodnutiu pléna ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorá úzko súvisí so sťažnosťou sťažovateľa.

b)   Proti   Jánovi   Lubymu   a   Ľudmile   Gajdošíkovej   sťažovateľ   námietku   odôvodnil podaním odlišného stanoviska v už označenej veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorým prejavili istú   angažovanosť   proti   vymenovaniu   sťažovateľa   do   funkcie   generálneho   prokurátora, a názorovou prepojenosťou medzi sudcami tohto senátu.

c) Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal, aby z rozhodovania o jeho sťažnosti boli pre zaujatosť vylúčení Ladislav Orosz, Ján Luby a Ľudmila Gajdošíková.

3. K námietkam zaujatosti sa vyjadrili všetci namietaní sudcovia:

a) Sudca Ladislav Orosz uviedol:   (i) «Vo vzťahu k prvej námietke môžem potvrdiť, že som sa v priebehu leta 2009 skutočne   stretol   so   sťažovateľom,   ktorý   v   tom   čase   vykonával   funkciu   generálneho prokurátora. Dôvodom tohto stretnutia, o ktoré som osobne požiadal, bola skutočnosť, že podľa informácie, ktorú mala moja manželka od JUDr. P. K., krajského prokurátora K. v K.,   sa   spis   súvisiaci   s   jej   trestným   oznámením   nachádzal   už   niekoľko   týždňov   na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za účelom určenia orgánu prokuratúry, ktorý bude nad touto trestnou vecou vykonávať dozor. Výsledkom tohto stretnutia, ktorého sa zúčastnila   aj   moja   manželka,   bolo   ubezpečenie   zo strany   sťažovateľa,   že   urýchlene rozhodne   o   tom,   či   dozor   nad   uvedenou   trestnou   vecou   zverí   prokurátorovi   vojenskej prokuratúry, alebo útvaru osobitného určenia Generálnej prokuratúry. Korektnosť prístupu D. Trnku k uvedenej trestnej veci sa prejavila v tom, že bezprostredne po našom osobnom stretnutí   skutočne   zveril   výkon   dozoru   nad   ňou   prokurátorovi   Vojenskej   prokuratúry Bratislava, a zrejme aj vďaka tomu sa u uvedenej trestnej veci začalo plynulo konať. Za týchto okolností je pre mňa nanajvýš prekvapujúce a nepochopiteľné, že práve uvedené skutočnosti sťažovateľ uvádza ako dôvod mojej možnej predpojatosti k jeho osobe, o to viac, že D. Trnka v predmetnej trestnej veci, okrem určenia orgánu prokuratúry, ktorý bude   nad   ňou   vykonávať   dozor,   priamo   nekonal,   a   preto   s   ním   nemôžem   byť v „kontradiktórnom postavení“. Navyše, podľa mojich informácií predmetná trestná vec súvisiaca   s   trestným   oznámením   mojej   manželky   nebola   zatiaľ   právoplatne   skončená, pričom v doterajšom priebehu tohto trestného konania boli v zásade všetky procesné návrhy mojej manželky ako poškodenej zo strany orgánov činných v trestnom konaní akceptované. Bez ohľadu na už uvedené považujem, za dôležité upozorniť na to, že argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje svoju prvú námietku, je založená na vnútornej premise, podľa   ktorej   by   som   musel   byť   tak,   ja,   ako   aj   všetci   ostatní   sudcovia   ústavného   súdu v kontradiktórnom vzťahu, zakladajúcom dôvod na vylúčenie z rozhodovania určitej veci, ku všetkým   orgánom   činným   v   trestných   veciach   (teda   v   zásade   vo   vzťahu   k   všetkým príslušníkom   policajného   zboru   a   všetkým   prokurátorom,   pozn.)   v   prípade,   ak   by   bolo kedykoľvek v minulosti začaté trestné stíhanie z nášho podnetu (podnetu sudcov ústavného súdu, pozn.), alebo podnetu nám blízkych osôb a následne zastavené, bez ohľadu na to, či v danej   trestnej   veci   konkrétny   policajný   orgán   (policajt)   alebo   orgán   prokuratúry (prokurátor) priamo konal, alebo nekonal, Táto logická konštrukcia, na ktorej je zjavne založená prvá námietka sťažovateľa je už svojou povahou absurdná, a preto celkom zjavne neodôvodnená.“

(ii) Rovnako považujem za zjavne neodôvodnenú aj druhú námietku sťažovateľa, a to v prvom rade s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 OSP, ktoré sa v zmysle § 31a zákona o   ústavnom   súde   primerane   používa   aj   na   rozhodovanie   o   námietkach   predpojatosti vznesených proti sudcom ústavného súdu. Z dikcie označeného ustanovenia OSP vyplýva, že dôvodom pre vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Navyše,   právny   názor,   ktorý   som   formuloval   vo   svojom   odlišnom   stanovisku k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 15. júna 2011, celkom zjavne nesúvisí s argumentáciou sťažovateľa, uplatnenou v jeho sťažnosti vo vzťahu k postupu Národnej rady   Slovenskej   republiky   pri   hlasovaní   o   voľbe   kandidáta   na   funkciu   generálneho prokurátora   konanom   17.   júna   2011.   Sťažovateľ   totiž   v   sťažnosti   nenamieta   samotný nesúlad novely zákona o rokovacom poriadku s ústavou (čo by v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navyše bolo irelevantné) a ani spôsob hlasovania, ale len skutočnosť, že   s   hlasovanie   (voľba)   17.   júna   2011   podľa   príslušných   ustanovení   novely   zákona o rokovacom poriadku vôbec uskutočnilo, napriek tomu, že ústavný súd svojím uznesením z 15.   júna   2011   pozastavil   ich   účinnosť.   Podotýkam,   že   k   sťažovateľom   namietanej skutočnosti som sa vo svojom odlišnom stanovisku vôbec nevyjadroval a ani nevyjadril, keďže 15. júna 2011 som nemohol vedieť (tak ako ostatní sudcovia ústavného súdu), či sa hlasovanie 17. júna 2011 uskutoční.

Vychádzajúc z uvedeného zastávam názor, že dôvody na ktorých sťažovateľ zakladá svoju námietku predpojatosti voči mojej osobe, sú celkom zjavne neodôvodnené. Zároveň vyhlasujem,   že   sa   necítim   byť   vo   vzťahu   k   jeho   osobe   predpojatý   a   som   pripravený rozhodovať vo veci jeho sťažnosti objektívne a nestranne.»

b) Sudca Ján Luby uviedol, že námietku sťažovateľa považuje so zreteľom na § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) za nedôvodnú a nie je mu známy ani žiaden iný dôvod, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho predpojatosti (nemá žiaden vzťah k predmetnej veci, k jeho účastníkom ani k právnemu zástupcovi).

c) Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková uviedla, že ona žiadne odlišné stanovisko vo veci sp.   zn.   PL.   ÚS   95/2011   nenapísala,   preto   sa   necíti   byť   predpojatá   a   je   pripravená rozhodovať nestranne a nepredpojato.

4. Zo spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v Košiciach sp. zn. OPv 142/09 ústavný súd zistil, že uznesením z 20. júna 2011 trestné stíhanie pre zločin obmedzovania osobnej slobody V. O. bolo zastavené s odôvodnením, že inkriminovaný skutok sa nestal.

5. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát. Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 (Spr 165/2012) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje I. senát, ak ide o sudcov IV. senátu.  

6. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojom čl. 6 ods. 1 ustanovuje,   že   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

7. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) permanentne pripomína, že nepredpojatosť musí byť posudzovaná tak prostredníctvom subjektívneho testu, ktorý má zaistiť   osobné   presvedčenie   určitého   sudcu   v   danej   kauze,   ako   aj   prostredníctvom objektívneho testu spočívajúceho v zistení, či tento sudca poskytuje dostatočné záruky na to, aby boli v tomto ohľade vylúčené akékoľvek pochybnosti o jeho nepredpojatosti (porov. Thomann v. Švajčiarsko z 10. júna 1996).

8. Pokiaľ ide o subjektívny test, sudca musí byť subjektívne oslobodený od osobnej prekážky či predpojatosti. V tomto smere je potrebné nepredpojatosť prezumovať dovtedy, pokiaľ nebude podaný dôkaz o opaku.  

Vychádzajúc z obsahu vyjadrení namietaných sudcov a ich vyhodnotení ústavný súd konštatoval,   že   zo   subjektívneho   hľadiska   zatiaľ   nič   v   danom   prípade   nepreukazuje subjektívnu predpojatosť sudcov Ladislava Orosza, Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej.

9. Pokiaľ ide o objektívny test, musí byť preukázané, či u sudcu – celkom nezávisle od jeho   osobného   správania   sa   –   existujú   zistiteľné   skutočnosti,   ktoré   môžu   vyvolať pochybnosti   o   jeho   nepredpojatosti,   pretože   podľa   ustálenej   judikatúry   ESĽP „spravodlivosti nielenže musí byť urobené zadosť, ale musí sa aj javiť, že sa jej činí (robí) zadosť“ (porov. Piersack v. Belgicko z r. 1982). V tomto ohľade dokonca môžu byť do istej miery dôležité aj určité špecifické javy, procesy či pohnútky v správaní sa sudcu navonok. V hre je tu totiž dôvera, ktorej sa musia sudcovia tešiť vo verejnosti. Preto každý sudca, u ktorého   existuje   legitímny   dôvod   obávať   sa   absencie   nepredpojatosti,   musí z prejednávania   a   rozhodovania   veci   odstúpiť.   Z   uvedených   záverov   vyplýva,   že   pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod sa obávať, že niektorý sudca nie je nepredpojatý, je dôležité, ale nie však rozhodujúce stanovisko dotknutej strany (účastníka konania). Rozhodujúce je, či možno pokladať tieto obavy za objektívne dôvodné (porov. Wettstein v. Švajčiarsko).

10. Či sú obavy týkajúce sa nepredpojatosti namietaných sudcov videné objektívne odôvodnené, záleží na okolnostiach každého konkrétneho prípadu. Podľa názoru ústavného súdu   práve   tieto   okolnosti,   ktoré   existovali   a existujú,   mohli   vyvolať   u sťažovateľa objektívne a dôvodné obavy, že u sudcu Ladislava Orosza chýba v tomto smere záruka nepredpojatosti, a to najmä v preukázaných skutočnostiach, že Ladislav Orosz neprípustným spôsobom intervenoval a vyvíjal nevhodné aktivity cez svoje postavenie u sťažovateľa ako orgánu činného v trestnom konaní s cieľom chrániť záujmy a prospech svojej manželky ako oznamovateľky a poškodenej osoby, teda vo svojej súkromnej záležitosti (i), a že uvedená skutočnosť spolu s jeho prejavom v prebiehajúcom, istý čas v paralelnom konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 95/2011, (podal separátne votum spolu so sudcom Jurajom Horváthom),   v ktorom   preukázal   aj   istú   osobnú   angažovanosť   v   neprospech postavenia   sťažovateľa   ako   kandidáta   na   voľbu   generálneho   prokurátora   (ii),   hlavne konštatovaním   a istým   návodom,   podľa   ktorého „pozastavením   účinnosti   napadnutých ustanovení zákona o rokovacom poriadku národnej rady sa vytvorí aj na dlhšie obdobie stav,   keď   v   čele   generálnej   prokuratúry   bude   jej   prvý   námestník,   ktorý   nedisponuje demokratickou ústavnou legitimitou a navyše v tomto konaní je v postavení navrhovateľa, t. j. on sám svojím návrhom na začatie konania pred ústavným súdom vytvára nepriamo priestor   pre   svoje   aj   dlhodobejšie   pôsobenie   v   čele   sústavy   orgánov   prokuratúry. Vytvorenie takejto situácie nepovažujeme z hľadiska potreby zabezpečiť v čo najkratšom čase   podmienky   na príslušnými   ústavnými   orgánmi   (národnou   radou   a   prezidentom) legitimovaný   výkon   funkcie   generálneho   prokurátora   za   akceptovateľný.   Na   tom   nič nemení skutočnosť, že z formálno-právneho hľadiska by mohla národná rada, v čase do p u b l i k o v a n i a   namietaného uznesenia ústavného súdu v zbierke zákonov,   z v o l i ť k a n d i d á t a na funkciu generálneho prokurátora (aj) tajnou voľbou, voči ktorej v čase rozhodovania ústavného súdu o tomto uznesení nemal žiadne výhrady nielen prvý námestník generálneho prokurátora, ale ani žiaden iný subjekt, ktorý má ústavne relevantnú možnosť ovplyvniť proces kreovania nového generálneho prokurátora.“.

11. Zo strany námietkového senátu pri posudzovaní námietky predpojatosti nejde o popretie práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru, ktorý by inak tiež mal byť, ako väčšinové rozhodnutie sebaobmedzujúci, neutrálny či korektný, ale o nebezpečenstvo vzniku určitých pochybností o nepredpojatosti disentujúceho sudcu, ktoré by malo položiť varovný prst pred jeho ústa alebo zdržanlivosť do jeho píšuceho pera tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti na strane sťažovateľa, že disentujúci sudca nebude pristupovať k jeho prípadu bez požadovanej nepredpojatosti. A to sa u namietaného sudcu Ladislava Orosza nenaplnilo,   keď   v podstate   v oddelenom   stanovisku   pobádal   Národnú   radu   Slovenskej republiky na uskutočnenie voľby kandidáta, aj keď v tomto smere existovalo pozastavenie účinnosti právnej normy týkajúcej sa voľby. Napriek uvedenému ústavný súd dodáva, že výhrada uvedená v bode 10 (ii) mala pre závery uvedené v bode 1 výroku právnu relevanciu iba v spojitosti s výhradami uvedenými v bode 10 (i), ktoré boli určujúce, t. j. sama osebe by dôvody na vylúčenie sudcu nezakladala.

12. Ak sa má rozhodnúť o tom, či v danom prípade existuje dôvod sa obávať, že konkrétny   sudca   nie   je   nepredpojatý,   potom   stanovisko   toho,   kto   tvrdí,   že   nie   je nepredpojatý,   je   síce   dôležité,   nie   však   rozhodujúce.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   už uvedené skutočnosti (bod 10) mohli u sťažovateľa vyvolať určité pochybnosti a dôvodné obavy, že sudcovi Ladislavovi Oroszovi bude chýbať v jemu pridelenej veci sťažovateľa nevyhnutná nepredpojatosť; v predchádzajúcom konaní (vo veci PL. ÚS 95/2011) sa totiž ukázala istá osobná angažovanosť v uskutočnení volieb kandidáta na funkciu generálneho prokurátora   národnou   radou,   a   to   aj   napriek   väčšinovému   rozhodnutiu   ústavného   súdu o pozastavení účinnosti dotknutých právnych noriem, takže je naplnená obava sťažovateľa, že tento sudca bude pokladať národnou radou zvoleného kandidáta na funkciu generálneho prokurátora   (J. Čentéša)   za   legitímne zvoleného.   Táto   situácia   mohla   vyvolať legitímne dôvody na strane sťažovateľa, že uvedený sudca nebude k jeho prípadu pristupovať bez požadovanej   nepredpojatosti,   preto   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o   jeho   vylúčenie z konania vyhovel.

13. Skutočnosti uvedené sťažovateľom v jeho námietke proti sudcom Jánovi Lubymu a Ľudmile Gajdošíkovej senát ústavného súdu nepovažoval za opodstatnené, lebo sa buď nenaplnili, alebo boli menšej relevancie, resp. len v rovine všeobecných úvah, či spočívali v ich rozhodovacej činnosti (separátne vótum), preto o nej ústavný súd rozhodol tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z konania a rozhodovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1757/2011.  

14. K výroku č. 2 tohto uznesenia si vyhradil odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012