znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 102/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 7 NcC 37/2008 z 11. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2009 doručená sťažnosť O. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 NcC 37/2008 z 11. augusta 2008 (ďalej len „uznesenie z 11. augusta 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   24.   februára   2005 „žalobu   o určenie,   že   do   dedičstva   patrí nehnuteľnosť“, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 2 C 42/2005.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 153/08 z 1. júla 2008 vyslovil, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie nepredložením spisu vo veci sp. zn. 2 C 42/2005 nadriadenému súdu na rozhodnutie o podanej námietke zaujatosti.

K priebehu konania v predmetnej veci sťažovateľka uviedla, že jej vtedajšia právna zástupkyňa   JUDr.   A.   B.   sa   15.   februára   2007   do   zápisnice   na   pojednávaní   vzdala   jej zastupovania. Sťažovateľka vychádzajúc z predpokladu, že pokiaľ jej uznesením okresného súdu   bola   advokátka   ustanovená,   musí   byť   aj   uznesením   súdu „zbavená   povinnosti“ zastupovať ju. Podaním z 2. apríla 2007 požiadala okresný súd o zaslanie informácie, prečo jej   nebolo   takéto   uznesenie   doručené   (doručenia   uvedeného   uznesenia   sa   sťažovateľka domáhala   aj   ďalším   podaním   z 30.   apríla   2007).   Zákonný   sudca   na   toto   podanie sťažovateľky odpovedal podaním z 3. mája 2007, v ktorom jej okrem iného oznámil, že „podľa   názoru   sudcu   v danom prípade   nie je potrebné vyhotovovať   písomné uznesenie o zrušení právneho zastupovania... Navyše ste (sťažovateľka, pozn.) na svoje zastupovanie splnomocnili I. S.“.

Sťažovateľka   podala   13.   augusta   2008   okresnému   súdu   návrh   na   vylúčenie zákonného sudcu z prerokovania a rozhodnutia jej veci z 1. augusta 2008. Týmto návrhom reagovala na výzvu okresného súdu z 23. júla 2007, ktorou jej bolo oznámené, že okresný súd „nepripúšťa,   aby   ma   vo   veci   č.   2C   42/2005   zastupoval   môj   brat...,   ktorému   som v zmysle ust. O. s. p. udelila generálnu plnú moc, a to podaním zo dňa 30. 4. 2007“.Keďže okresný súd bol podľa sťažovateľky „do 30. 4. 2007 nečinný, resp. až do 22. 10. 2007, kedy mi bolo oznámené uznesenie súdu č. 2C/42/2005-83 zo dňa 25. 9. 2007, ktorým bolo zrušené zastupovanie advokátkou, pod bodom II. toho istého podania, odvolala som v zmysle ust. § 28 ods. 3 O. s. p. plnomocenstvo advokátke, a poukázala som súčasne na ust. § 31 ods. 2 O. s. p., keďže som chcela, čo najskôr udeliť plnú moc splnomocnenému zástupcovi, aby ma vo veci riadne zastupoval“.

Podľa   sťažovateľky pokiaľ „sudca JUDr.   J.   R.   na jednej strane tvrdí,   že nie je potrebné   vyhotovovať   písomné   uznesenie   o zrušení   právneho   zastupovania,   a na   strane druhej   tvrdí,   že   do   rozhodnutia   o zrušení   ustanovenia   právnej   zástupkyne   ma   nemôže zastupovať splnomocnený zástupca, tento jeho počin nemôžem inak nazvať, ako zaujatosť voči mojej osobe alebo voči osobe splnomocneného zástupcu.

Tým, že sudca JUDr. J. R., nepripustil, aby ma zastupoval splnomocnený zástupca od 23.   7.   2007   (vyhotovenie   výzvy   súdu)   do   6.   11.   2007   (nadobudnutie   právoplatnosti uznesenia, ktorým sa zrušilo zastupovanie advokátkou), nemožno chápať inak, ako prejav zaujatosti sudcu.“.

V dôsledku   uvedeného   postupu   okresného   súdu   došlo   okrem   iného   k tomu,   že sťažovateľkine „podania zo dňa 28. 3. 2008, 16. 4. 2008 a 24. 4. 2008, ktoré vypracoval a doručil súdu splnomocnený zástupca, sú nulitné. Nulitné sú na základe ust. § 24 O. s. p., ktoré hovorí, že v tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu. Ja som však mala nedobrovoľne dvoch zástupcov, a to od 30. 4. 2007 do 6. 11. 2007. Dobrovoľne som mala len splnomocneného zástupcu, avšak advokátku som mala do 6. 11. 2007 ustanovená proti svojej vôli.

Vzhľadom   na   to,   že   od   30.   4.   2007   do   6.   11.   2007   ma   nemohol   splnomocnený zástupca vôbec zastupovať, a to na základe rozhodnutia (postupu) súdu, a po 6. 11. 2007 ma   už   mohol   zastupovať,   avšak   nová   plná   moc   mu   udelená   nebola,   podania,   ktoré vypracoval a doruči1 súdu po tomto dátume, nemožno považovať za právne účinné, pretože som ich nevypracovala a nepodpísala ja, ale splnomocnený zástupca, ktorý však už nemal platnú plnú moc.

Tieto nulitné akty boli spôsobené sudcom JUDr. J. R., ktorý porušil zákonnosť a ústavnosť v môj neprospech.“.

K argumentácii krajského súdu uvedenej v odôvodnení uznesenia z 11. augusta 2008, v rámci   ktorej   poukázal   na   skutočnosť,   že „k protirečivému   a vzájomne   odporujúcemu procesnému postupu nedošlo výlučne postupom sudcu, keďže podanie zo dňa 23. 7. 2007 (ktoré   obsahovo   odporuje   podaniu   sudcu   zo   dňa   3.   5.   2007),   vypracoval   vyšší   súdny úradník“, sťažovateľka uviedla, že krajskému súdu v tomto uznesení „ušlo pozornosti, že sudca celý čas zotrval na správnosti svojho postupu. Kedykoľvek mohol korigovať postup vyššieho súdneho úradníka, čo však neurobil. Vyšší súdny úradník predsa rozhoduje na základe poverenia sudcu, a teda jeho úkon, sa považuje za úkon sudcu.“.

Na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 153/08 z 1. júla 2008, v ktorom „sa konštatuje,   že   vo   veci   sudca   postupoval   protiústavne   a nezákonne“ a že   porušil sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, podala sťažovateľka ďalší návrh na vylúčenie zákonného sudcu zo 14. júla 2008 (krajský súd tento návrh považoval za doplnenie námietky zaujatosti vznesenej podaním z 1. augusta 2007, pozn).

Podľa   sťažovateľky   malo byť krajským súdom   rozhodnuté o vylúčení zákonného sudcu z prerokovania a rozhodnutia tejto veci aj preto, že on sám vo svojom vyjadrení k podanej   námietke   zaujatosti „doporučil   nadriadenému   súdu,   aby   uznal   námietku navrhovateľky a vylúčil ho z prejednania danej veci“. Toto vyjadrenie sudcu má „samo o sebe   má   výpovednú   hodnotu,   že   sudca   by   bol   pravdepodobne   zaujatý,   pri   ďalšom rozhodovaní“, ktoré by bolo „poznačené antipatiami“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením z 11. augusta 2008 porušené, zruší ho a vec vráti na ďalšie konanie.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivých finančných pomerov.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (identické znenie má čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom (identické znenie má čl. 37 ods. 2 listiny).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietala   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 11. augusta 2008. K porušeniu sťažovateľkiných práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd nerozhodol o vylúčení zákonného sudcu   z prerokovania   a rozhodnutia   jej   veci   napriek tomu,   že v predmetnom konaní   existovala   dôvodná   pochybnosť   o zaujatosti   zákonného   sudcu   v dôsledku procesných   pochybení   okresného   súdu   v konaní   a sám   zákonný   sudca „doporučil“ nadriadenému súdu, aby ho z prerokovania a rozhodnutia jej veci vylúčil.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 11.   augusta   2008   zhrnul   obsah   námietky   zaujatosti   sťažovateľky   vznesenej   v   podaní z 1. augusta 2007 a doplnenej podaním zo 14. júla 2008, citoval ustanovenia dotknutých ustanovení právnych predpisov a následne okrem iného uviedol: «V danej veci bol vydaný Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   Nález   č.   II.   ÚS   153/8-32,   zo   dňa   1.   júla   2008, v ktorom Ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu boli porušené základné práva navrhovateľky na súdnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy SR,   čl.   36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, a to nepredložením spisu, sp. zn. 2C/42/2005   nadriadenému   súd   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   zákonného   sudcu uplatnenej   podaním   zo   dňa   1.   augusta   2007,   doručenej   Okresnému   súdu   v Žiline 13. augusta 2007. V tejto súvislosti Ústavný súd poukazuje na výklad ust. § 15a ods. 5 O. s. p., u ktorého treba vymedziť hranicu tak, aby sa zachovala spravodlivá rovnováha medzi   základným právom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestrannosť sudcu v rámci základného práva na súdnu ochranu na strane druhej. V tomto smere zaujal stanovisko, že nemožno z okruhu relevantných skutočností pripustiť   na   odôvodnenie   námietky   zaujatosti   vylúčiť   paušálne   všetky   „postupy   sudcu v konaní   o prejednávanej   veci“,   a   to   vo   vzťahu   k   požiadavke   nestrannosti   súdu,   ktorá vyplýva z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Ústavný   súd   rozlišuje nestrannosť subjektívnu a nestrannosť objektívnu. V doplnených námietkach zo dňa 14. 7. 2008 navrhovateľka poukazuje na tzv. teóriu zdania (objektívnu nestrannosť), podľa ktorej nestačí, že sudca je potenciálne nezávislý a nestranný, ale musí sa javiť ako taký aj v očiach strán. Zo spisového materiálu krajský súd zistil, že v procesnom postupe okresného súdu (sudcu) došlo k procesným pochybeniam, ktoré sa mohli javiť v očiach navrhovateľky, že sudca Okresného súdu v Žiline JUDr. J. R. je (zrejmý omyl správne malo byť uvedené nie je, pozn.) potenciálne nezávislý a nestranný. Jedná sa najmä o procesný postup v súvislosti s   ukončením   právneho   zastúpenia   navrhovateľky   advokátkou   JUDr.   A.   B.,   ktorá   bola ustanovená navrhovateľke uznesením okresného súdu zo dňa 9. 8. 2005 (č. l. 13 spisu). Rozporne vyznieva najmä postup okresného súdu, ktorý najskôr informoval, že písomné uznesenie o zrušení právneho zastúpenia JUDr. A. B. nie je potrebné vyhotovovať, a že na základe splnomocnenia ju zastupuje I. S., neskôr v ďalšom v podaní zo dňa 23. 7. 2007 vyzýva navrhovateľku, aby oznámila súdu, či svojimi podaniami zo dňa 26. 2. 2007, 16. 4. 2007 a 6. 3. 2007 žiada o zrušenie plnomocenstva právnej zástupkyne JUDr. A. B. v tomto konaní.   Zároveň   jej   súd   oznamuje,   že   do   rozhodnutia o zrušení   ustanovenia   právnej zástupkyne JUDr. A. B. v tejto veci nemôže zastupovať splnomocnený zástupca I. S. Na základe uvedených skutočností krajský súd vyvodil, že navrhovateľkou namietané porušenie   práva   na   nestranný   súd   je   námietkou   zo   subjektívneho   pohľadu,   i   keď v doplnených   námietkach   zaujatosti   zo   dňa   14.   7.   2007   navrhovateľke   poukazuje   na námietku   z   objektívneho   pohľadu.   Takzvaná   teória   zdania   sa   uplatňuje   pri   namietaní nestrannosti súdu z objektívneho pohľadu, keď podľa judikatúry Ústavného súdu, do rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne   prípady   inkompatibility,   teda   situácie,   kedy   sudca   rozhodujúci o veci   mal   s   ňou dočinenia už predtým. Takéto skutočnosti však zo strany navrhovateľky neboli namietané a ani   nadriadeným   súdom   zistené.   Nadriadeným   súdom   nebola   zistená   ani   vyvrátená prezumovaná domnienka subjektívnosti nestrannosti súdu v postupe sudcu Okresného súdu v Žiline. Pokiaľ okresný súd nesprávne a vzájomne odporujúco procesne postupoval pri ukončovaní   zastupovania   navrhovateľky   advokátkou   JUDr.   A.   B.   a   v   tomto   smere navrhovateľku   taktiež   nesprávne   informoval, nebolo   možné   (takýto   postup)   chápať   ako zámer   zákonného   sudcu, z ktorého by   bolo možné   vyvodiť   jeho   predpojatosť   v konaní. Naviac, k protirečivému a vzájomne odporujúcemu procesnému postupu nedošlo výlučne procesným postupom sudcu JUDr. J. R., keďže podanie zo dňa 23. 7. 2007 (ktoré obsahovo odporuje podaniu sudcu zo dňa 3. 5. 2007), vypracoval vyšší súdny úradník.

Vychádzajúc z uvedených skutočností krajský súd, ako nadriadený súd vyvodil, že nie sú   splnené   podmienky   objektívnej   a   subjektívnej   predpojatosti   sudcu   Okresného   súdu v Žiline JUDr. J. R. na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia v predmetnej veci.»

Ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky   pripomína   svoju predchádzajúcu judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).

Z obsahu   uznesenia   z 11.   augusta   2008   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   zaoberal argumentáciou sťažovateľky, ktorou odôvodnila svoju námietku zaujatosti a ktorá sa týkala riešenia otázky jej právneho zastúpenia v konaní, resp. procesného postupu pri vypovedaní splnomocnenia   na   jej   právne   zastupovanie   advokátkou.   Zo   skutkových   okolností,   resp. faktu, že vzájomne odporujúce procesné úkony v predmetnej veci boli časovo následne po sebe   vykonané   –   jeden   zákonným   sudcom   a druhý   vyšším   súdnym   úradníkom,   dospel krajský   súd   napokon   k záveru,   že   procesné   pochybenia   okresného   súdu   v súvislosti so skončením   zastupovania   sťažovateľky   advokátkou   neboli   dôsledkom   zaujatosti zákonného sudcu, ale výsledkom nekoordinovaného postupu okresného súdu v tejto veci.

Podľa ústavného súdu výklad, ktorý použil krajský súd pri aplikácii § 14 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   v rámci   ktorého   vyslovil,   že   procesné   pochybenie okresného súdu v konaní, ktoré nie je výsledkom predpojatosti, resp. zaujatosti zákonného sudcu, samo osebe nepostačuje na prijatie záveru o vylúčení zákonného sudcu, nemožno považovať za ústavne nekonformný.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie ďalej namietala nezákonnosť uznesenia z 11. augusta 2008 s poukázaním na vyjadrenie zákonného sudcu   k námietke zaujatosti, v ktorom doporučil krajskému súdu, aby ho vylúčil z prerokovania a rozhodnutia uvedenej veci, pokiaľ sťažovateľka „nemá k jeho osobe dôveru a sústavne napáda jeho procesný postup“.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákonný   sudca   sa   v predmetnej   veci   vyjadril,   že „účastníkov   konania   nepozná,   ale   pokiaľ   navrhovateľka   nemá   k jeho   osobe   dôveru a sústavne   napáda   jeho   procesný   postup,   doporučuje   nadriadenému   súdu,   aby   uznal námietku   navrhovateľky   a vylúčil   ho   z prejednávania   danej   veci“,   nemožno   podľa ústavného súdu záver krajského súdu, ktorým ho nevylúčil z prerokovania a rozhodnutia tejto veci (t. j. uprednostnil v danom prípade pri svojom rozhodovaní princíp prerokovania veci   bez   zbytočných   prieťahov,   napriek   doporučeniu   zákonného   sudcu),   považovať   za arbitrárny.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   ustanovenie   §   28   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého je výpoveď plnomocenstva zástupcom účastníka konania účinná voči súdu, len čo mu ju zástupca oznámil. Z tohto zákonného ustanovenia následne vyplýva, že   v tomto   prípade   okresným   súdom   vydané   uznesenie,   ktorým   zrušil   ustanovenie advokátky   na   zastupovanie   sťažovateľky   v predmetnom   konaní,   ktoré   bolo   vydané   až potom, ako advokátka vypovedala plnú moc na zastupovanie sťažovateľky v konaní, možno považovať za nulitný procesný úkon, t. j. procesný úkon nemajúci žiadne právne účinky. Neexistuje teda ani žiadny právny dôvod, pre ktorý by sa podania sťažovateľky podané prostredníctvom   riadne   zvoleného   zástupcu   a   doručené   po   vypovedaní   plnej   moci   jej advokátkou mali považovať za nulitné.

Vzhľadom   na všetky   uvedené dôvody   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009