znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. F., V., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   3   a čl.   8   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove sp. zn. OPn 342/07 zo 4. septembra 2007 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2007 doručená sťažnosť Mgr. J. F., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl.   3   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len   „vojenská obvodná prokuratúra“) sp. zn. OPn 342/07 zo 4. septembra 2007 (ďalej aj „uznesenie zo 4. septembra 2007“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podanej sťažnosti opísala okolnosti jeho zadržania 21.   apríla   2007   v Tichej   doline   vo   Vysokých   Tatrách   takto: «Na   uvedenom   mieste   ho policajti služobne zaradení na OO PZ Vysoké Tatry vyzvali, aby opustil miesto, na ktorom sa zdržiaval, pričom proti nemu použili donucovanie prostriedky (vykrútili mu obe ruky) a vyzvali   ho,   aby   išiel   s   nimi.   Takýmto   spôsobom   sa   sťažovateľ   a   uvedení   policajti pohybovali v Tichej doline smerom k služobnému autu polície. Počas tohto zákroku jeden z prítomných policajtov chytil sťažovateľa za hlavu a to takým spôsobom, že sťažovateľ pocítil prudkú bolesť v krku a reflexívne hlavu zo zovretia vyšmykol. Vzápätí sa naňho vrhlo niekoľko stojacích policajtov, podľa udania môjho klienta, boli 3 až 4, zvalili ho na zem, pritlačili k zemi, vykrútili mu ruky za chrbát a tlačili ho k zemí na rôznych častiach tela svojou vlastnou váhou, okrem iných aj na dolných končatinách v časti kolien. Sťažovateľ pocítil prudkú bolesť v ľavom kolene, pričom na túto skutočnosť hneď upozornil policajtov. Po tom, čo policajti prestali tlačiť sťažovateľa k zemi, nasadili mu putá a odviedli ho k autu, prehľadali ho, naložili do auta a odviezli na Obvodné oddelenie PZ do Starého Smokovca. Sťažovateľ pociťoval v kolene bolesť a mal pocit nestability a preto už na OO PZ požiadal o ošetrenie. V sprievode príslušníkov OO PZ bol dňa 21. 4. 2007 o 13.15 hod. ošetrený MUDr. J. V. CS C. v Ambulancii všeobecného lekára pre dospelých v Starom Smokovci. Zo správy, ktorú ošetrujúci lekár vystavil v uvedený deň vyplýva: „Dnes pred hodinou asi v úvode Tichej doliny v kalamitisku pri zaisťovaní bol pritlačený viacerými policajtmi na ľavej strane tela a hlavne ľavej dolnej končatine z vonkajšej strany na oblasť ľavého kolena, pričom vznikla bolesť“ a správa ďalej opisuje sťažovateľom opísané prejavy poškodenia kolena. Z uvedenej ambulancie lekárskej služby prvej pomoci bol sťažovateľ odoslaný do chirurgickej ambulancie Nemocnice Poprad a. s., kde bol ošetrený dňa 21. 4. 2007 o 14. 15 hod. Zo správy vyplýva, že sťažovateľ uviedol, že bol priľahnutý políciou pri ťažbe dreva, pociťuje bolesti ľavého kolena a že bol privezený v sprievode polície. Bolo mu odporúčané šetrenie, obklady a užívanie Fastum gelu.»

Vzhľadom   na   pretrvávanie   bolesti   ľavého   kolena   a obmedzenie   jeho   pohyblivosti sťažovateľ   následne   absolvoval   viacero   lekárskych   vyšetrení,   ktorými   mu   bolo diagnostikované   poškodenie   kolena   (čerstvá   trhlina   menisku,   vyvrtnutie   a natiahnutie skríženého väzu kolena). Z obsahu lekárskej správy z 24. mája 2007 vydanej po ošetrení sťažovateľa   vyplýva,   že   mu   bolo   odporúčané   operačné   riešenie   uvedeného   poškodenia zdravia.

Dňa 7. augusta 2007 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru, Inšpekčný odbor Východ (ďalej aj „ÚIS PZ Východ“) sp. zn. ČVS: ÚIS-102/IOV-V-2007 z 29. júna 2007 (ďalej aj „uznesenie z 29. júna 2007“), ktorým   sa   vec   podozrenia   z trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa a trestného činu ublíženia na zdraví, ktorého sa mali dopustiť policajti 21. apríla 2007 pri zadržaní sťažovateľa, odmieta, pretože nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť z 8. augusta 2007.

Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo   11.   septembra   2007   doručené   uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry zo 4. septembra 2007, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   citoval   znenie   viacerých   článkov   ústavy a dohovoru, ustanovení Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, a taktiež poukázal na judikatúru ústavného súdu.

Vojenská obvodná prokuratúra podľa sťažovateľa v rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z § 192 ods. 1 Trestného poriadku „nenapravila pochybenie orgánu polície, ktorý napriek tomu, že zo skutočností oznámených sťažovateľom nesporne a jednoznačne vyplývalo, že k jeho ublíženiu na zdraví došlo (čo nakoniec ani tento orgán, ani obvodná vojenská   prokuratúra   nespochybnila)   odmietol   toto   ublíženie   na   zdraví   vyšetriť   takým spôsobom,   aby   jeho   okolnosti   boli   dôkladne   zistené,   aby   mohlo   viesť   k identifikácii a k potrestaniu osôb zodpovedných za toto ublíženie na zdraví a prípadne dôjsť k záveru, či napriek tomu, že k ublíženiu na zdraví došlo, toto nie je z dôvodov uvedených v Trestnom zákone trestným činom“.

Trestnú   zodpovednosť   osôb,   ktoré   sťažovateľovi   spôsobili   ujmu   na   zdraví,   podľa neho vylúčili „policajný orgán“ i vojenská obvodná prokuratúra s poukázaním na to, že k ublíženiu   na   zdraví   došlo „pri   policajnej   akcii   policajtov   Obvodného   oddelenia   PZ Vysoké   Tatry,   ktorí   po   príchode   do   Tichej   a Kôprovej   doliny   zistili,   že   dochádza k porušovaniu rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Poprade č. 2007/940/185 – zákaz využívania lesov verejnosťou a tým, k páchaniu priestupkov“.

Z odôvodnenia rozhodnutí vydaných v predmetnej veci tiež vyplýva, že „skutočnosť, že   oznamovateľ (sťažovateľ,   pozn.) neuposlúchol   túto   výzvu,   čo   nebolo   predmetom vyšetrovania,   ale   obstarania   podkladov   policajným   orgánom   pred   začatím   trestného stíhania, sama o sebe vytvára prezumpciu, že príslušníci PZ použili voči oznamovateľovi (sťažovateľ, pozn.) donucovacie prostriedky v súlade so Zákonom PZ.

Takýto   záver   prevzala   bezo   zvyšku   aj   vojenská   obvodná   prokuratúra   v   Prešove. Postup   pri   vybavovaní   trestného   oznámenia   sťažovateľa   je   v   absolútnom   rozpore s ustanoveniami   Trestného   zákona,   Trestného   poriadku   a   ďalších   právnych   predpisov citovaných   v   článku   II.   tejto   sťažnosti,   ako   aj   so   spôsobom   výkladu   práv   zaručených sťažovateľovi   namietanými   článkami   ústavy   a   Dohovoru   obsiahnutých   v   citovaných rozhodnutiach ústavného súdu.

Sťažovateľ   nespochybňuje   skutočnosť,   že   Trestný   zákon   umožňuje   vo   svojom ustanovení   §   28   ods.   1   nepovažovať   za   trestný   čin   taký   čin,   inak   trestný,   ktorým   je realizovaný výkon práv alebo povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu, alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných, či iných úloh alebo zo zmluvy, ktoré neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu, ani ho neobchádza.

Z tohto zákonného ustanovenia však vyplýva, že spôsob výkonu práv a povinností nesmie   odporovať   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu.   Sťažovateľ   opakovane poukazoval na ustanovenie § 50 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Zákona o policajnom zbore, z ktorých vyplýva, že pred použitím donucovacích prostriedkov je policajt povinný osobu, voči ktorej zakročuje   vyzvať,   aby   upustila   od   protiprávneho   konania   s   výstrahou,   že   bude   použitý niektorý   z   donucovacích   prostriedkov   a   že   od   tejto   výzvy   a   výstrahy   môže   upustiť   iba v prípade, keď je sám napadnutý, alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec neznesenie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti. Zároveň citované ustanovenia Zákona o policajnom zbore ustanovujú, že to, ktoré z donucovacích prostriedkov policajt použije, je potrebné posúdiť podľa konkrétnej situácie tak, aby sa dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom,   a   použitý   donucovací   prostriedok   a   intenzita   jeho   použitia   neboli   zjavne neprimerané nebezpečností útoku.

Nie je zrejmé a pre sťažovateľa je nepochopiteľné, ako policajný orgán a obvodná vojenská prokuratúra došli k záveru, že tieto podmienky, ktoré jediné môžu zbaviť osobu, ktorá sťažovateľovi ublížili na zdraví boli naplnené bez toho, aby vo veci bolo vykonané dôkladné a efektívne vyšetrovanie, pričom v štádiu pred začatím trestného stíhania nie je možné vykonávať dokazovanie o skutočnostiach, či bol spáchaný trestný čin alebo nie“.

Sťažovateľ následne poukázal na ustanovenie § 196 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý podľa neho „jednoznačne poukazuje na to, že v tomto štádiu konania možno urobiť len doplnenie trestného oznámenia, ktoré má smerovať len k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní mohli urobiť záver o tom, či skutočnosti oznámené v trestnom oznámení sú spôsobilé osvedčiť   spáchanie   trestného   činu.   Tento   postup,   toto   štádium   pred   začatím   trestného stíhania   však   v sebe   nemôže   zahŕňať   vykonávanie   takých   úkonov,   ktoré   sú   súčasťou trestného stíhania, a ktoré možno označiť dokazovaním“.

V trestnom   konaní   má   sťažovateľ   ako   poškodený   trestným   činom   práva,   ktoré ovplyvňujú   priebeh   trestného   konania,   má   právo   navrhovať   dôkazy,   podávať   opravné prostriedky, uplatňovať si právo na náhradu škody, pričom postupom vojenskej obvodnej prokuratúry podľa neho došlo k odňatiu všetkých týchto jeho práv.

Na   základe uvedeného sťažovateľ   ústavnému súdu navrhol,   aby   vyslovil,   že jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   3   a čl.   8   dohovoru   boli uznesením   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   sp.   zn. OPn 342/07 zo 4. septembra 2007 a jemu predchádzajúcim postupom porušené, zakázal vojenskej   obvodnej   prokuratúre   pokračovať   v porušovaní   označených   práv   sťažovateľa, zrušil uvedené rozhodnutie a vrátil vec vojenskej obvodnej prokuratúre na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru postupom a uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 342/07 zo 4. septembra 2007. Vo svojej argumentácii sťažovateľ namietal, že k zásahu do ním označených práv došlo   v dôsledku   nedostatočného   prešetrenia   okolností   jeho   predvádzania   príslušníkmi Policajného zboru 21. apríla 2007, pri ktorom utrpel vážne zranenie. Podľa sťažovateľa vzhľadom na ním v konaní predložené lekárske správy je zrejmé, že príslušníci Policajného zboru   v jeho   prípade   realizovali   výkon   svojej   právomoci   donucovacími   prostriedkami neprimeranej intenzity, čím mu spôsobili škodu na zdraví. Vojenská obvodná prokuratúra postup   príslušníkov   Policajného   zboru   nedostatočne   prešetrila,   a preto   aj   jej   závery v uznesení   zo   4.   septembra   2007   považuje   sťažovateľ   za   nesprávne   a ustálené   bez vykonania dokazovania.

Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukázať na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   v rámci   ktorej   už   vyslovil,   že   «súčasťou   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu)   bol   orgán   prokuratúry   povinný   podať obžalobu voči   označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

Sťažovateľovi z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný   trestný   čin   zákonným   spôsobom,   náležite   zaoberali.   K porušeniu   základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by mohlo dôjsť aj v prípade,   ak   by   postup   uvedených   orgánov   (vyššej   vojenskej   prokuratúry)viedol   v danej   veci   k   vydaniu   arbitrárneho   rozhodnutia,   ktoré   v konečnom   dôsledku znamená   zmarenie   možnosti   poskytnúť   efektívnu   a účinnú   ochranu   tým   jeho   právam, ochrany ktorých sa prostredníctvom prostriedkov trestného práva domáhal, ak boli orgánom činným   v trestnom   konaní predložené   zo   strany   sťažovateľa   aspoň   obhájiteľné   tvrdenia o ich porušení trestným činom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vojenská   obvodná   prokuratúra   v odôvodnení uznesenia sp. zn. OPn 342/07 zo 4. septembra 2007, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľa, okrem iného podrobne popísala znaky skutkových podstát prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a zločinu ublíženia na zdraví   podľa   §   155   ods.   1   Trestného   zákona,   v rámci   ďalšieho   obsahu   špecifikovala jednotlivé listinné dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzala a následne uviedla:„Z vyšetrovacieho spisu je preukázané, že dňa 21. 4. 2007 policajti OO PZ Vysoké Tatry vykonali policajnú akciu v ochrannom obvode štátnych lesov TANAP-u Podbanské v Tichej   a Kôprovej   doline   podľa   plánu   Č.   p.:   ORP-88-14/PP-2-2007.   Po   príchode   na uvedené miesto zistili, že dochádza k porušovaniu rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Poprade č. 2007/940/185 – Zákaz využívania lesov verejnosťou v období od 11. 4. 2007 do 31. 7. 2007, a tým k dopúšťaniu sa priestupku na úseku lesného hospodárstva v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) Zák. č. 326/2005 o lesoch. Prítomným osobám bola podľa § 50 ods. 3 Zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej zákon o PZ) adresovaná výzva aby upustili od protiprávneho konania.

V zmysle § 34 zákona o PZ je každý povinný uposlúchnuť výzvu, príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho oprávnení.

Výzvou   sa   na   základe   zákonného   splnomocnenia   ukladá   právna   povinnosť   niečo vykonať, alebo zdržať sa určitého konania, alebo povinnosť niečo strpieť.

Zo spisu je zrejmé, že oznamovateľ neuposlúchol túto výzvu a preto voči nemu boli použité donucovacie prostriedky.

O použití donucovacích prostriedkov, špeciálnych donucovacích prostriedkov alebo špeciálnych zbraní pri služobných zákrokoch rozhoduje veliteľ zákroku (§ 68 ods. 2 zákona o PZ). Donucovacími prostriedkami v zmysle § 50 ods. 1 písm. a), c) zákona o PZ sú hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany a putá. O tom, ktorý z donucovacích prostriedkov policajt použije rozhoduje podľa konkrétnej situácie tak, aby dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku (§ 54 zákona o PZ). Vzhľadom na osobu a konkrétnu situáciu použitie donucovacích prostriedkov uvedených v § 50 ods. 1 písm. a), c) zákona o PZ vyhodnocujem ako odôvodnené.

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   príslušníci   PZ   použili   voči   oznamovateľovi donucovacie prostriedky v súlade so zákonom PZ a z ich konania nevyplýva podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa.“

V závere   uvedeného   rozhodnutia   vojenská   obvodná   prokuratúra   uviedla,   že   sa stotožňuje s rozhodnutím „vyšetrovateľa PZ“ (uznesenie ÚIS PZ Východ z 29. júna 2007, pozn.), ktoré označila za „dôvodné a zákonné“.

ÚIS PZ Východ vo svojom uznesení sp. zn. ČVS: ÚIS-102/IOV-V-2007 z 29. júna 2007 poukázal na jednotlivé listinné dôkazy, z ktorých vo svojom rozhodnutí vychádzal, ako aj na závery, ktoré z nich vyvodil a na základe ktorých v predmetnej veci rozhodol. V rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   následne   uviedol:   „Na   základe   skutočnosti zistených v rámci doplnenia oznámenia konštatujem, že policajti pri vykonávaní služobného zákroku a popisovanej služobnej činnosti konali v súlade s príslušnými právnymi normami. Konanie policajtov, ktorí v uvedenom prípade vykonávali služobný zákrok a svojím konaním   sa   snažili   dosiahnuť   spoločenský   dôležitý   a prospešný   cieľ   a to   zadržanie páchateľa   podozrivého   zo   spáchania   priestupku,   po   zhodnotení   celkovej   situácie,   ktorá ovplyvňovala ich konanie na mieste, v danom čase, je nutné toto posudzovať podľa § 28 ods. 1) Trestného zákona, že čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práva alebo povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh, ak spôsob výkonu práv a povinností neodporuje zákonu, čo je v tomto prípade splnené.

Nakoľko   z doplnenia   oznámenia   po   zhodnotení   jednotlivých   dôkazov   a okolnosti prípadu je zrejmé, že policajti OO PZ Vysoké Tatry, nenaplnili obligatórne znaky skutkovej podstaty trestných činov uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2) Trestného poriadku, bolo potrebné o oznámení rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojených   listinných príloh dospel k záveru, že rozhodnutie vojenskej obvodnej prokuratúry nemožno považovať za arbitrárne. Výklad právnych predpisov, podľa ktorého riziko vzniku škody v prípade neuposlúchnutia   výzvy   orgánu   verejnej   moci   v rámci   zákonného   výkonu   jej   právomocí nesie osoba brániaca sa jej výkonu, možno považovať za správny. Zranenie sťažovateľa je síce výsledkom použitia vyššieho stupňa fyzického násilia proti nemu, avšak príčinou jeho použitia orgánmi verejnej moci bolo nerešpektovanie ich výzvy a pokynov z jeho strany.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   vo   svojich   podaniach   predložených v uvedenom   konaní,   ako   ani   v konaní   pred   ústavným   súdom   nepreukázal   a   ani   v ňom nepoukázal na také skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záver o zákonnosti   použitia   donucovacích   prostriedkov   v danom   prípade   a   pridať   váhu   jeho tvrdeniam (samotné lekárske správy za takýto dôkaz nemožno považovať). Až na základe predloženia takýchto presvedčivých dôkazov by si ústavný súd mohol vytvoriť odchylný záver o priebehu služobného zákroku a následne aj o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie   taktiež   tvrdil,   že „v štádiu   pred   začatím trestného stíhania nie je možné vykonávať dokazovanie o skutočnostiach, či bol spáchaný trestný čin alebo nie“, a preto ani orgány zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v danom štádiu trestného konania nemohli dospieť k záveru o skutočnosti, či bol alebo nebol v jeho prípade   spáchaný   trestný   čin.   Keďže   z ustanovení   §   196   ods.   2   v spojení   s 197   ods.   1 písm. d) Trestného poriadku možno vyvodiť, že jedným z cieľov postupu prokurátora alebo policajta v štádiu pred začatím trestného stíhania je aj zistenie, či v danej veci došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu na základe podkladov zabezpečených podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku, ani s uvedeným argumentom sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom rozhodnutí vydaných   vo   veci   sťažovateľa,   ako   aj   s jeho   písomnými   podaniami   v tejto   veci   dospel k záveru,   že   vojenská   obvodná   prokuratúra   napadnuté   rozhodnutie   náležite   odôvodnila. Vojenská   obvodná   prokuratúra   uviedla,   ktoré   skutočnosti   považovala   na   základe zabezpečených listinných dôkazov za preukázané, o ktoré dôkazy oprela svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravovala a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdila.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti,   ani   z k nej   pripojených   príloh   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   vojenskou   obvodnou prokuratúrou, a teda o porušení označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. apríla 2008