znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 254/2005 z 24. júla 2006 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 345/99-251 z 23. júna 2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2006 doručená sťažnosť J. O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 254/2005 z 24. júla 2006 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 345/99-251 z 23. júna 2000. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, a tiež z príloh ním priložených vyplýva, že obec P. (ďalej   len „navrhovateľka“) sa   návrhom podaným Okresnému súdu   Topoľčany (ďalej   len   „okresný   súd“)   16.   novembra   1992   domáhala   voči   sťažovateľovi   zaplatenia pohľadávky   v   sume   310   000   Sk   z dôvodu   nezaplateného   nájomného   za   prenájom rekreačného   zariadenia   a zaplatenia   zmluvnej   pokuty.   Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 4 C 15/95-114   z 31.   augusta   1995   rozhodol   tak,   že   sťažovateľ   bol   povinný   zaplatiť navrhovateľke sumu 227 595 Sk a zmluvnú pokutu 22 750 Sk, a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Krajský súd uznesením sp. zn. 20 Co 405/95 zo 7. marca 1996 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné doplniť dokazovanie ohľadom platnosti nájomnej zmluvy, ako aj určenia výšky nájomného za nebytové priestory, hnuteľné veci a pozemok, pričom v uznesení vysvetlil spôsob započítavania vzájomných pohľadávok. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 4 C 15/95-132 z 3. júna 1999 návrh zamietol.   Proti   rozsudku   sa   odvolala   navrhovateľka.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Co 345/99 z 23. júna 2000 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd súhlasil so záverom okresného súdu, že zmluva je absolútne neplatná, a preto je potrebné zaoberať   sa   právom   navrhovateľky   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Sťažovateľ uvádza,   že   v rozpore   s právnou   úpravou   a právnym   názorom   vysloveným   v rozhodnutí sp. zn.   20   Co   405/95   zo   7. marca   1996   krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   7   Co   345/99 z 23. júna 2000 zaviazal okresný súd právnym názorom, podľa ktorého sú spôsobilé na započítanie podľa § 580 Občianskeho zákonníka len nesporné pohľadávky a dokazovanie o existencii pohľadávok navrhovateľky voči sťažovateľovi bolo nadbytočné.

V ďalšom konaní sťažovateľ vzniesol námietku premlčania a okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 15/95-279 z 13. marca 2001 návrh zamietol. Navrhovateľka podala odvolanie, v ktorom   namietala,   že   pohľadávku   nepovažuje   za   premlčanú   a teda   tu   nešlo   o zmenu návrhu. Krajský súd rozhodnutím z 31. augusta 2001 rozsudok zrušil v časti o zaplatenie sumy   310 000   Sk   s úrokom   z omeškania   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd rozsudkom   č. k.   4   C   15/95-327   z 26.   septembra   2002   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť navrhovateľke sumu 200 000 Sk s úrokmi z omeškania. Sťažovateľ v odvolaní poukázal na premlčanie nároku navrhovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Krajský súd po akceptovaní započítacieho prejavu sťažovateľa rozsudkom č. k. 7 Co 6/2003-389 z 22. júna 2005 zmenil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa zaviazal na zaplatenie 104 295 Sk s úrokom z omeškania.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v rozsudku č. k. 7 Co 6/2003-389 z 22. júna 2005   posudzoval   právny   režim   započítania   pohľadávok   odlišne   ako   v uznesení   sp.   zn. 7 Co 345/99 z 23. júna 2000. Krajský súd zmenou svojho už zmeneného názoru spôsobil zmätočnosť   dovtedy   vykonaného dokazovania,   ktorá   bola spôsobená jednak   tým,   že   sa dokazovanie   vykonávalo   v odvolacom   konaní,   a to   až   dva   roky,   teda   s prieťahmi a v rozpore s § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okrem toho bola   zmätočnosť   dokazovania   spôsobená   porušením   princípu   dvojinštančnosti   súdneho konania. Po zmene právneho názoru na započítanie pohľadávok vykonal krajský súd sám dokazovanie, pričom tento právny názor už nebolo možné preskúmať v odvolacom konaní a bola tiež odňatá možnosť dokazovať protipohľadávky v prvostupňovom konaní. Z tohto dôvodu   bola   sťažovateľovi,   podľa   jeho   názoru,   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom. Uvedeným   porušením   procesných   zásad   v odvolacom   konaní   došlo   k   zmätočnosti vykonávaného   dokazovania,   konanie   bolo   postihnuté   vadou,   ktorá   má   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a súčasne rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno v časti svojich protipohľadávok.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 6/2003-389 z 22. júna 2005 dovolanie z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP. Prípustnosť dovolania   sťažovateľ   oprel   o ustanovenie   §   238   ods.   1   OSP,   pretože   rozhodnutím odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľ taktiež namietal odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 254/2005 z 24. júla 2006 odmietol dovolanie podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   pretože   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je dovolanie neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že hoci odvolací súd   zmenil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   do   výšky   104   295   Sk,   ide o potvrdzujúci,   a nie   zmeňujúci   rozsudok.   Napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   nevykazuje žiadny zo znakov uvedených v ustanoveniach § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.

Najvyšší   súd   porušil   svojím   rozhodnutím   namietané   základné   práva,   pretože   sa nesprávne vysporiadal s prípustnosťou dovolania nesprávnym výkladom § 238 ods. 1 OSP. Podľa názoru sťažovateľa prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity, t. j. na zásade rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide vtedy, ak sú okolnosti, ktoré sú   významné   pre   rozhodnutie   vo   veci,   posúdené   oboma   súdmi   rozdielne   a   práva   a povinnosti,   ako   aj   ich   rozsah,   stanovené   účastníkom   konania   sú   podľa   záverov   týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania. Za rozdielnosť sa považuje rozdielne právne posúdenie veci, ak   malo   vplyv   na   obsah   a   rozsah   práv   a   povinností   účastníkov   konania.   Z   rozsudku krajského   súdu   jasne   vyplýva,   že   tento   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu,   tak   že modifikoval tak právo navrhovateľky, ako aj povinnosť sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke žalovanú pohľadávku, a to tým, že odlišným právnym posúdením započítania ovplyvnil výsledný výrok odvolacieho súdu.

Sťažovateľ namietal v dovolaní odňatie možnosti konať pred súdom z toho dôvodu, že nemohol dokazovať protipohľadávky v prvostupňovom konaní, pretože ich dokazoval odvolací   súd.   Sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým odmietol dovolanie podané z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom. Podľa názoru sťažovateľa si najvyšší súd nesprávne vykladá § 237 písm. f) OSP, pretože prípustnosť dovolania nie je podľa najvyššieho súdu založená tvrdením dovolávateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou v uvedenou v § 237 OSP, ale nastáva až vtedy,   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vadou   v   uvedenom   citovanom   zákonnom ustanovení   skutočne   trpí.   Taktiež   je   nesprávny   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého podmienka v § 237 písm. f) OSP je splnená, len ak táto vada spočíva v rozhodnutí odvolacieho súdu a nie aj v postupe v konaní pred ním.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   zo   dňa   24.   07.   2006,   sp.   zn. 2 Cdo 254/2005 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8. Krajský súd v Nitre rozhodnutím zo dňa 23. 6. 2000 sp. zn. 7 Co 345/99 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 07. 2006, sp. zn. 2 Cdo 254/2005 a Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 6. 2000 sp. zn. 7 Co 345/99 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v hodnote 269.147,- Sk, ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. J. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu sp.   zn. 2 Cdo 254/2005 z 24. júla 2006 nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2006. Ústavný súd si na   okresnom   súde   tento   údaj   overil.   Okresný   súd   zaslal   ústavnému   súdu   namietané uznesenie najvyššieho   súdu sp.   zn.   2   Cdo   254/2005   z 24.   júla   2006   s doložkou právoplatnosti a doručenkami, podľa ktorých uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7.   septembra   2006.   Sťažnosť bola   odovzdaná   na poštovú   prepravu   10.   novembra   2006 (piatok), teda po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2007