znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 102/05-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 192/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 192/94 p o r u š i l základné právo Ing. D. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   192/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. U. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. D. U. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 447 Sk (slovom   jedenásťtisícštyristoštyridsaťsedem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. P., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júna 2005 č. k. I. ÚS 102/05–37 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Ing.   D.   U.,   bytom   B. (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   P.,   B., ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II [pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2 (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 192/94.

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 192/94 začalo na základe žaloby z 19. augusta 1994, ktorou sa žalobca – Z., spol. s. r. o. (ďalej len „žalobca“), domáhal od právnej predchodkyne sťažovateľa – V. U. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia   10 980 000   Sk.   Na   návrh   žalobcu   okresný   súd 22.   mája   1995   predbežným opatrením (nadobudlo právoplatnosť 27. septembra 1995) žalovanej uložil, aby z dôvodu zabezpečenia vymožiteľnosti   žalobcom   uplatňovanej pohľadávky „nepreviedla na   tretie osoby,   ani   nezaťažila   právom   tretej   osoby“ nehnuteľnosti   uvedené   vo   výrokovej   časti uznesenia až do právoplatného skončenia sporu. Po smrti žalovanej (26. decembra 1995) sa sťažovateľ   ako   jej   právny   nástupca   (dedič)   opakovane   domáhal   zrušenia   predbežného opatrenia, avšak neúspešne, a podľa tvrdenia sťažovateľa do podania sťažnosti okresný súd právoplatne nerozhodol ani vo veci samej, čím je mu dlhodobo znemožnené disponovať s jeho majetkom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Nijaké súdne konanie vo veci samej sa už   od   29. 07. 1999   nekoná   a   v   dôsledku   účelového   vstupu   firmy   Z.   s. r. o.,   dňom 22. 06. 2000 do konkurzu,   bolo konanie Okresným súdom dňom 20. 12. 2000 prerušené a s neexistenciou žalovanej pohľadávky voči mne sa teda nijaký súd nezaoberá. Takáto (už niekoľko rokov trvajúca patová) situácia umožňuje firme (...) spolu s nečinnosťou súdov, bezodplatne užívať môj majetok (...).

Mojej nebohej matke od októbra 1994 až do jej smrti (26. 12. 1995) a následne mne ako jej univerzálnemu dedičovi je až do dnešného dňa (teda bezmála 10 rokov) toto právo uprené nielen konaním neoprávnených užívateľov ale aj opatrením súdov s následnou ich nečinnosťou,   čím   tak   vytvorili a nepretržite   udržujú   podmienky neoprávneného   užívania môjho   majetku   iným   osobám   s   následným   ich   obohatením   (v   súhrne   o   čiastku   okolo 80 mil. Sk),   čo je tiež v rozpore s čl.   6 ods.   1 DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje každému právo na spravodlivé súdne konanie tak, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   17   C   192/94, prikázať okresnému súdu vo veci konať, priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk a priznať uplatený nárok na náhradu trov konania v sume 89 556 Sk.

2.   Na základe   výzvy   ústavného súdu   sa   k veci   písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd JUDr. M. Š., poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu, listami   sp.   zn.   Spr.   2009/04   z 10.   februára 2004   a sp.   zn. Spr.   2106/05   z 20. júla 2005 a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedeným   vyjadreniam   okresného   súdu listom z 2. augusta 2005.

2. 1. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 10. februára 2004 uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa a jej doplnení ako i s obsahom predmetného spisu mám za to,   že táto je neopodstatnená a konaním   tunajšieho súdu   nedošlo k porušeniu   práv sťažovateľa tak ako uvádza v predmetnej sťažnosti. S poukazom na uvedené navrhujem, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.“

Vo vyjadrení z 20. júla 2005 okresný súd uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa ako i s obsahom predmetného spisu Vám oznamujem, že zotrvávam na predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ku ktorému nemám viac čo dodať.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam okresného   súdu   uviedol: „Obe   lakonické   vyjadrenia   (bez   akejkoľvek   argumentácie) poverenej   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II.   p.   JUDr.   Š.   (zo   dňa 10. februára 2004 a 20. júla 2005) na zamietnutie našej Ústavnej sťažnosti zodpovedajú stavu   konania   vo   veci   samej   a tiež   personálnej   situácii   na   tomto   súde.   (...)   Aj   vo   veci zákonnej   sudkyne   v   tejto   veci   došlo   k   zmenám,   takže   nik   z   tohto   súdu   sa   necíti   byť zodpovedným za stav v tejto veci, ktorý je flagrantnou ukážkou nezáujmu angažovaného prístupu   súdu   na ochranu   ľudských   práv   u   sociálne   a   zdravotne   odkázanej   osoby, donkichotovsky sa dovolávajúcej ich ochrany. Na takomto stave sa podieľa v rozhodujúcej miere aj nie celkom jednoznačná legislatíva, pokiaľ ide o fungovanie inštitútu predbežného opatrenia, ktorý sa tak môže stať nástrojom šikanóznej zlovôle zo strany súdu iniciovanej (a asi aj materiálne motivovanej) protistranou. (...) žalobný návrh z 19. 8. 1994 bol len obštrukciou   na   totálne   zablokovanie   celého   reštitučného   majetku   cestou   predbežného opatrenia,   ktoré   bolo   ihneď   zaregistrované   na   Katastrálnom   úrade   Bratislava I.   do LV č.3814 a 3815. Tento stav bez akejkoľvek zmeny trvá napriek opakovaným odvolaniam dodnes,   hoci   žalobca   nevyprodukoval   nijaký   dôkaz   o   existencii   svojho   nároku.   Naopak Ing. U.   predložil   súdu   dodatočne   získané   listinné   dôkazy   v konkurznom   konaní   proti úpadcovi,   ktorým je firma Z.   s. r. o.   o vyplatení   pôžičky a ani p. K.   vo svojej výpovedi neuviedol   nič,   čo   by   bolo   s   tým   v   rozpore.   Súd   však   vo   veci   samej   do   dnešného   dňa nerozhodol a najnovší opakovaný návrh na zrušenie predbežného opatrenia, sotva bude úspešný (nakoľko sa ním pokiaľ ide o dôvodnosť nik zaoberať nebude).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 192/94:

- 19. august 1994 - okresnému súdu bola doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej (matky sťažovateľa) zaplatenia 10 980 000 Sk (z titulu vrátenia pôžičky) spolu so žiadosťou žalobcu o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov;

- 23.   august   1994   -   okresný   súd   uznesením   doručeným   žalobcovi   2.   septembra   1994 nepriznal žalobcovi oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov;

- 16. september 1994 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu z 23. augusta 1994,

- 22. september 1994 - súdny spis bol doručený Mestskému súdu v B. (ďalej len „mestský súd“) na rozhodnutie o odvolaní;

- 30. september 1994 - mestský súd uznesením sp. zn. 13 Co 322/94 potvrdil uznesenie, ktorým okresný súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 10. november 1994 - spis bol z mestského súdu vrátený okresnému súdu;

- 21. november 1994 - okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (výzva bola žalobcovi doručená 17. januára 1995);

- 17. január 1995 - okresnému súdu bol doručený list, ktorým žalobca namietal chyby pri výpočte výšky súdneho poplatku;

- 13. február 1995 - okresný súd opravenou výzvou vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku;

- 7. marec 1995 - okresný súd opakovane vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku;

- 22. marec 1995 - žalobca zaplatil súdny poplatok;

- 4. apríl 1995 - okresný súd nariadil pojednávanie na 10. máj 1995 a žalovanú vyzval na vyjadrenie k žalobe;

- 8.   máj   1995   -   žalovaná   ospravedlnila   zo   zdravotných   dôvodov   svoju   neúčasť   na pojednávaní 10. mája 1995;

- 10. máj 1995 - po vypočutí prítomných účastníkov konania a po tom, ako žalobca na pojednávaní   uplatnil   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   sa   žalovanej uložilo   obmedzenie   nakladať   s jej   nehnuteľným   majetkom,   z dôvodu   zabezpečenia vymožiteľnosti žalovanej pohľadávky, okresný súd odročil pojednávanie na 16. máj 1995 za účelom výsluchu žalovanej v mieste jej trvalého bydliska;

- 15.   máj   1995   -   okresnému   súdu   bol   doručený   doplnený   návrh   žalobcu   na   vydanie predbežného opatrenia;

- 16.   máj   1995   -   po   vypočutí   žalovanej   v mieste   jej   bydliska   okresný   súd   za   účelom vypočutia ďalších svedkov nariadil pojednávanie na 25. máj 1995;

- 22.   máj   1995   -   okresný   súd   uznesením   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   uložil žalovanej   povinnosť „nepreviesť   na   tretie   osoby   a nezaťažiť   právom   tretej   osoby“ nehnuteľnosti   špecifikované   vo   výroku   uznesenia   (uznesenie   bolo   doručené   žalovanej 25. mája 1995 a právoplatnosť nadobudlo 27. septembra 1995);

- 25. máj 1995 - okresný súd po vypočutí svedkov odročil pojednávanie na 21. jún 1995 za účelom vypočutia ďalších svedkov;

- 30. máj 1995 - žalobca ospravedlnil neúčasť na pojednávaní 21. júna 1995;

- 7.   jún   1995   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   žalovanej   proti   uzneseniu z 22. mája 1995 o nariadení predbežného opatrenia;

- 13. jún 1995 - okresný súd oznámil účastníkom zrušenie pojednávania nariadeného na 21. jún 1995 a žalobcu vyzval, aby sa vyjadril k odvolaniu žalovanej, ku ktorému sa žalobca vyjadril 27. júna 1995;

- 20. júl 1995 - spis bol predložený mestskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej;

- 31. júl 1995 - mestský súd uznesením sp. zn. 10 Co 215/95 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o predbežnom opatrení;

- 12. september 1995 - spis bol z mestského súdu vrátený okresnému súdu;

- 19. september 1995 - okresný súd nariadil pojednávanie na 25. október 1995;

- 16. október 1995 - okresnému súdu bolo doručené ospravedlnenie svedkyne z neúčasti na pojednávaní 25. októbra 1995;

- 25. október 1995 - po vypočutí svedka okresný súd odročil pojednávanie na 22. november 1995 za účelom vypočutia ďalších svedkov a vyžiadania listín (originálu notárskej zápisnice o zmluve o úvere - okresnému súdu bol doručený 14. novembra 1995);

- 22. november 1995 - z dôvodu neospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne žalovanej (22.   novembra   1995   žalovaná   okresnému   súdu   oznámila,   že   odvolala   plnomocenstvo udelené   právnej   zástupkyni   a žiadala   o odročenie   pojednávania)   okresný   súd   odročil pojednávanie na neurčito;

- 30. november 1995 - okresný súd vyzval žalovanú, aby oznámila, či si už ustanovila právneho zástupcu;

- 21. december 1995 - žalovaná zaslala okresnému súdu plnomocenstvo udelené novému právnemu   zástupcovi   spolu   so   žiadosťou   o   kópie   zápisníc   nachádzajúcich   sa   v súdnom spise;

- 16. január 1996 - okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalovanej, že z nedoručenej poštovej zásielky je zrejmé, že žalovaná zomrela a do právoplatného skončenia dedičského konania   nemôže   v konaní   pokračovať,   súčasne   v dedičskej   kancelárii   zisťoval   spisovú značku dedičského konania;

- 31.   január   1996   -   právny   zástupca   žalovanej   predložil   okresnému   súdu   úmrtný   list žalovanej, ktorá zomrela 26. decembra 1995;

- 16. február 1996 - okresnému súdu bola doručená „zmena návrhu“ žalobcu;

- 27. február 1996 - okresný súd oznámil žalobcovi, že žalovaná zomrela a že do skončenia dedičského   konania   nebude   rozhodovať   o zmene   návrhu,   súčasne   zisťoval   v dedičskej kancelárii stav dedičského konania vedeného pod sp. zn. D 220/96 (žalovaná);

- 16. apríl 1996 - okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia   z   22.   mája   1995   (návrh   bol   pôvodne   doručený   26.   marca   1996   miestne nepríslušnému mestskému súdu, ktorý ho postúpil okresnému súdu);

- 26. apríl 1996 - okresný súd vyzval sťažovateľa na odôvodnenie jeho návrhu na zrušenie predbežného opatrenia;

- 15. máj 1996 - okresnému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa, ktorým odôvodnil svoj návrh na zrušenie predbežného opatrenia;

- 4.   jún   1996   -   okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie   časti predbežného   opatrenia   vo   vzťahu   k nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   na   Osadnej   ulici v Bratislave z dôvodu, že hodnota nehnuteľností špecifikovaných v uznesení o predbežnom opatrení bola podľa sťažovateľa v porovnaní so žalovanou sumou nepomerne vyššia;

- 11. jún 1996 - okresný súd uznesením sčasti zrušil predbežné opatrenie z 22. mája 1995 vo vzťahu k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na v B.;

- 3. júl 1996 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu z 11. júna 1996;

- 13.   august   1996   -   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   na   vyjadrenie k odvolaniu   žalobcu   a opakovane   25.   septembra   1996   vyzval   na   vyjadrenie   priamo sťažovateľa;

- 22. október 1996 - sťažovateľ sa vyjadril k odvolaniu žalobcu;

- 25.   október   1996   -   spis   bol   predložený   mestskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní žalobcu;

- 31.   október   1996   -   mestský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   362/96   zrušil   uznesenie okresného   súdu   z   11.   júna   1996   z dôvodu   jeho   predčasnosti   a   nepreskúmateľnosti   pre nedostatok dôvodov a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 10. január 1997 - spis bol z mestského súdu vrátený okresnému súdu;

- 17. január 1997 - okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby doplnila dôvody návrhu na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia;

- 12.   február   1997   -   právna   zástupkyňa   oznámila,   že   sťažovateľ   jej   vypovedal plnomocenstvo na jeho zastupovanie a okresnému súdu vrátila jej doručenú výzvu;

- 24.   október   1997   -   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil   dôvody   návrhu   na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia;

- 19. november 1997 - sťažovateľ zdôvodnil svoj návrh na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia;

- 26. október 1998 - okresný súd nariadil pojednávanie na 24. november 1998 a do spisu pripojil   osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   D   220/96   po   zomrelej   žalovanej   (nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 1998) potvrdzujúce sťažovateľa ako jediného dediča;

- 24. november 1998 - pojednávanie bolo na žiadosť nového právneho zástupcu sťažovateľa (JUDr. H., plnomocenstvo mu bolo sťažovateľom udelené 24. novembra 1998) odročené na 15. január 1999 za účelom jeho oboznámenia sa s predmetom sporu;

- 5. január 1999 - okresnému súdu bolo doručené plnomocenstvo udelené sťažovateľom novému právnemu zástupcovi (JUDr. P., plnomocenstvo mu bolo sťažovateľom udelené 24. novembra 1998);

- 15. január 1999 - po oznámení žalobcu, že netrvá na zmene návrhu zo 16. februára 1996 a oznámení sťažovateľa, že trvá na svojom návrhu zo 4. júna 1996 na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia, bolo pojednávanie odročené na 26. február 1999 za účelom ďalšieho dokazovania (zistenie kurzu švajčiarskeho franku - správa bola doručená okresnému súdu 3. februára 1999, predloženie dokladu sťažovateľom o uhradení žalovanej sumy žalobcovi firmou B.);

- 26.   február   1999   -   pojednávanie   bolo   z dôvodu   sťažovateľom   vznesenej   námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni (odôvodnenie námietky zaujatosti doručené okresnému súdu 2. marca 1999) odročené na neurčito z dôvodu potreby predloženia spisu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“);

- 3. marec 1999 - okresnému súdu bolo doručené oznámenie právneho zástupcu žalobcu o vstupe žalobcu do likvidácie;

- 30. marec 1999 - krajskému súdu bol predložený spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom na pojednávaní 26. februára 1999;

- 3. jún 1999 - okresnému súdu bol z krajského súdu vrátený spis bez vybavenia námietky zaujatosti za účelom odstránenia vád v postupe okresného súdu, pretože zo spisu nebolo jasné, či námietku zaujatosti podala oprávnená osoba, keďže 24. novembra 1998 sťažovateľ udelil   plnomocenstvá   dvom   právnym   zástupcom   a nebolo   jasné,   ktorý   právny   zástupca sťažovateľa v konaní zastupuje;

- 8. jún 1999 - okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, ktorý právny zástupca ho v konaní zastupuje (sťažovateľ odpovedal 14. júna 1999);

- 17. jún 1999 - po odstránení vád okresným súdom bol spis opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľa;

- 29. júl 1999 - krajský súd uznesením sp. zn. 20 Nc 13/99 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 17 C 192/94 s odôvodnením, že „meradlom   pre   hodnotenie   objektivity   sudcu   nemôže   byť   subjektívny   pohľad   účastníka konania,   ktorý   je   motivovaný   spravidla   tým,   že   súd   nekoná   a nerozhoduje   podľa   jeho predstáv“;

- 6. august 1999 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 11. august 1999 - okresný súd nariadil pojednávanie na 19. október 1999;

- 19. október 1999 - okresný súd na pojednávaní uznesením zamietol návrh sťažovateľa zo 4.   júna   1996   na   čiastočné   zrušenie   predbežného   opatrenia   z   22.   mája   1995   a   súčasne rozsudkom   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   10 782 621 Sk   s úrokom z omeškania   a náhradou   trov   konania   a vo   zvyšnej   časti   (zaplatenie   197 379 Sk)   návrh žalobcu zamietol;

- 20.   december   1999   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu a rozsudku z 19. októbra 1999;

- 21. december 1999 - okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie;

- 4. január 2000 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu na zaplatenie súdneho poplatku;

- 11.   január   2000   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   žalobcu   k odvolaniam sťažovateľa;

- 13.   marec   2000   -   krajskému   súdu   bol   predložený   spis   na   rozhodnutie   o odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniu a rozsudku z 19. októbra 1999 a proti uzneseniu na zaplatenie súdneho poplatku;

- 13.   jún   2000   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Co   91/2000,   15   Co   92/2000, 15 Co 93/2000 potvrdil uznesenie z 19. októbra 1999, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa   na   čiastočné   zrušenie   predbežného   opatrenia   a súčasne   zrušil   rozsudok okresného súdu z 19. októbra 1999 „v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania“ (z   dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu), zrušil   aj   uznesenie okresného   súdu   z   21.   decembra   1999   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok (z dôvodu jeho predčasného vydania) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 10. júl 2000 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 30. október 2000 - sťažovateľ žiadal okresný súd o poskytnutie informácie, či z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu (uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 148/98 z 22. júna 2000) okresný súd uznesením prerušil konanie, a ak nie, či v konaní pokračuje so správcom konkurznej podstaty žalobcu, a kedy bude nariadené pojednávanie;

- 22. november 2000 - okresný súd vyzval krajský súd na oznámenie, či „je žalobca (...) v likvidácii, v konkurze ak áno, prosíme o zaslanie uznesenia o vyhlásení konkurzu“;

- 5. december 2000 - krajský súd zaslal okresnému súdu uznesenie z 22. júna 2000, ktorým bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz (nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2000);

- 20.   december   2000   -   okresný   súd   sťažovateľovi   a žalobcovi   (právnemu   zástupcovi, ktorému žalobca už odvolal plnomocenstvo) zaslal „oznámenie“ o tom, že konanie bolo z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu prerušené;

- 19.   február   2001   -   okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie predbežného opatrenia z 22. mája 1995 z dôvodu, že na prieskumnom pojednávaní správca konkurznej   podstaty   žalobcu   vyhlásil,   že   žalobca   nemá   žiadne   pohľadávky   (sťažovateľ doplnil návrh 8. marca 2001 doložením dôkazov, že žalovaná pohľadávka bola žalobcovi uhradená firmou B.);

- 28.   február   2001   -   okresný   súd   oznámil   správcovi   konkurznej   podstaty   žalobcu,   že „konanie bolo prerušené“;

- 31.   máj   2001   -   sťažovateľ   urgoval   rozhodnutie   o   návrhu   na   zrušenie   predbežného opatrenia;

- 7. jún 2001 - okresný súd uznesením návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia zamietol   (správca   konkurznej   podstaty   žalobcu   vo   vyjadrení   z 19.   marca   2001   súhlasil s pokračovaním v konaní);

- 18. júl 2001 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu zo 7. júna 2001;

- 26. júl 2001 - okresný súd vyzval správcu konkurznej podstaty žalobcu na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa a jeho vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 8. augusta 2001;

- 16.   august   2001   -   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa;

- 31.   október   2001   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Co   298/01   potvrdil   uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2001;

- 13. november 2001 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 18.   marec   2002   -   okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie predbežného opatrenia;

- 19. marec 2002 - okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil údaje o svedkoch, „ktorí musia byť vypočutí podľa uznesenia KS Bratislava zo dňa 13. 6. 2000“;

- 26. marec 2002 - okresný súd vyzval správcu konkurznej podstaty žalobcu na vyjadrenie k návrhu sťažovateľa a ten sa vyjadril 17. apríla 2002;

- 25. marec 2002 - sťažovateľ oznámil okresnému súdu údaje o svedkoch s tým, že mu nie je známe, odkedy okresný súd pokračuje v konaní po jeho prerušení z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu;

- 23.   apríl   2002   -   okresný   súd   uznesením   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie   predbežného opatrenia zamietol;

- 29. máj 2002 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu z 23. apríla 2002;

- 4. jún 2002 - okresný súd vyzval správcu konkurznej podstaty žalobcu, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľa;

- 11. júl 2002 - spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní;

- 21.   marec   2003   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Co   309/02   potvrdil   uznesenie okresného súdu z 23. apríla 2002;

- 28. marec 2003 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 26. august 2003 - okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 2003;

- 12.   september   2003   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým opätovne žiadal okresný súd o informáciu, odkedy a na základe akého uznesenia pokračuje v konaní po jeho prerušení;

- 14.   október   2003   -   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   o   odročenie   pojednávania nariadeného na 27. október 2003 zo zdravotných dôvodov sťažovateľa;

- 27. október 2003 - pojednávanie bolo z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu odročené na 4. február 2004;

- 4. február 2004 - pojednávanie bolo po vypočutí svedkyne (JUDr. T.) odročené na 5. apríl 2004 za účelom vypočutia ďalších svedkov;

- 5. február 2004 - okresný súd predvolal na pojednávanie svedkov (M., K. a T.), vyžiadal si správu z daňového úradu o daňovom priznaní sťažovateľa za obdobie rokov 1999 - 2003 (správa   bola   doručená   okresnému   súdu   27.   februára   2004),   správu,   či   je   sťažovateľ vlastníkom   motorového vozidla (správa bola doručená okresnému súdu   2.   marca 2004) a tiež, či je vlastníkom nehnuteľnosti (správa bola doručená okresnému súdu 17. februára 2004);

- 5. apríl 2004 - pojednávanie bolo po vypočutí svedka (T.) odročené na 14. jún 2004 za účelom   vypočutia   ďalších   svedkov   (K.,   B.   – miesto jeho pobytu bolo okresnému súdu oznámené 19. februára 2004) a súčasne okresný súd uznesením ustanovil tlmočníka pre potreby vypočutia svedka B.;

- 14. jún 2004 - okresný súd po vypočutí svedka (K.) odročil pojednávanie na neurčito za účelom vypočutia svedka B. dožiadaným súdom vo V.;

- 18. august 2004 - okresný súd uznesením ustanovil tlmočníka na preklad dožiadania;

- 19. august 2004 - okresný súd vypracoval dožiadanie na vypočutie svedka príslušným viedenským súdom;

- 24. september 2004 - okresnému súdu bolo doručené do nemeckého jazyka preložené dožiadanie;

- 18. november 2004 - okresný súd zaslal dožiadanie do V., kde bolo príslušnému súdu doručené 30. novembra 2004;

- 11.   apríl   2005   -   okresnému   súdu   bolo   viedenským   súdom   oznámené,   že   dožiadanie nemohlo byť vybavené v lehote 90 dní;

- 4.   máj   2005   -   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o oznámenie   stavu   konania,   pretože z viedenského súdu mu boli doručené viaceré predvolania na výsluch;

- 6. máj 2005 - okresný súd oznámil sťažovateľovi, že dožiadanie ešte nebolo vybavené;

- 14. jún 2005 - okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie vyhlásenia o jeho osobných a majetkových pomerov a daňový úrad na zaslanie daňového priznania sťažovateľa za rok 2004;

- 7. júl 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 16. november 2005;

- 8. júl 2005 - okresnému súdu bolo doručené vybavené dožiadanie z V.;

- 12.   júl   2005   -   okresný   súd   uznesením   ustanovil   tlmočníka   na   preklad   vybaveného dožiadania do slovenského jazyka;

- 18. júl 2005 - okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia z 22. mája 1995;

- 22. júl 2005 - okresný súd vyzval právneho zástupcu správcu konkurznej podstaty žalobcu, aby sa vyjadril k návrhu sťažovateľa z 18. júla 2005.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, posudzuje   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (napr.   predmet   sporu),   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: právnej   a faktickej zložitosti   veci   (1), správania účastníka konania (2) a postupu, akým v konaní postupoval súd (3).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu   v konaní   o zaplatenie   10   980   000   Sk   s   príslušenstvom   vedenom   pod sp. zn. 17 C 192/94, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalovaný, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s hodnotením   podľa   uvedených   kritérií   ústavný   súd   konštatuje,   že v prípade   sťažovateľa   došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene pôvodného účastníka konania na strane žalovaného, a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie).   Keďže   univerzálna   sukcesia   (na   rozdiel   od   singulárnej   sukcesie)   vyvoláva automaticky aj procesno-právne nástupníctvo (sukcesiu), konajúci súd nemusel o pripustení tejto   zmeny   rozhodnúť   svojím   uznesením.   Keďže   pri   zmene   účastníkov   nedochádza k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

1)   Predmetom   konania   sp.   zn.   17   C   192/94,   ktoré   sa   začalo   na   okresnom   súde 19. augusta   1994 podaním   žaloby, je nárok, ktorým   sa   žalobca domáha od sťažovateľa (právneho nástupcu po pôvodnej žalovanej - matke sťažovateľa) zaplatenia 10 980 000 Sk s príslušenstvom z titulu vrátenia pôžičky. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom   na jeho predmet nemožno hodnotiť ako právne zložitú vec, a aj keď ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej zložitosti veci (napr. vypočutie svedka dožiadaným súdom v zahraničí), súčasne konštatuje,   že   pri   dobrej   organizácii   práce   okresným   súdom   táto   zložitosť   nemala v konečnom dôsledku spôsobiť (od 19. augusta 1994) doterajšie takmer 11-ročné trvanie konania,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť.   Doterajšie   trvanie konania   nemožno   akceptovať   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predbežné   opatrenie (z 22. mája   1995),   ktoré   má   byť   len   dočasným   prostriedkom   úpravy   pomerov   medzi účastníkmi   sporu   a ktorým   v danom   prípade   okresný   súd   dlhodobo   (od   právoplatnosti uznesenia takmer 10 rokov) obmedzil sťažovateľa v nakladaní s jeho majetkom, je stále účinné (od 27. septembra 1995) bez toho, aby okresný súd právoplatne rozhodol v merite veci.

2) Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalovaného), ústavný súd konštatuje, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky,   či   a z   akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. V súvislosti s predĺžením konania v dôsledku opakovaných podaní opravných prostriedkov sťažovateľom (aj pôvodnou žalovanou) proti rozhodnutiam okresného súdu, ako aj podania námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni (26. február 1999), kvôli čomu bolo nevyhnutné opakovane predkladať spis nadriadenému súdu (od 20. júla 1995 - do 12. septembra 1995, od 30. marca 1999 - do 3. júna 1999, od 17. júna 1999 - do 6. augusta 1999, od 13. marca 2000 - do 10. júla 2000, od 16. augusta 2001 - do 13. novembra 2001 a od 11. júla 2002 - do 28. marca 2003), kde sa spis nachádzal vyše dvadsiatich mesiacov, ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry konštatuje, že využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01) spôsobené   sťažovateľom   (účastníkom).   Využitie   týchto   procesných   prostriedkov   nie   je príčinou   zdĺhavého   konania,   ale   spôsobom   realizácie   práva   na   súdnu   ochranu   (m.   m. III. ÚS 9/00). Pre úplnosť je však potrebné dodať, že keď na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania využije na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej.

Ústavný   súd   zistil,   že   na   pojednávaniach   nariadených   okresných   súdom   (spolu 12 pojednávaní) sa sťažovateľ zúčastňoval sám alebo v zastúpení jeho právnym zástupcom, pričom   svoju   neúčasť   ospravedlnili   na   dvoch   pojednávaniach   (19.   október   1999 a 27. október 2003) a dve pojednávania (22. november 1995 a 24. november 1998) boli sťažovateľom a pôvodnou žalovanou zmarené. Keď v deň pojednávania 22. novembra 1995 pôvodná žalovaná písomne oznámila okresnému súdu, že odvolala plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi, okresný súd pojednávanie odročil na neurčito, a rovnako, keď v deň pojednávania 24. novembra 1998 sťažovateľ udelil plnomocenstvo právnemu zástupcovi, ktorý nebol oboznámený s predmetom sporu, okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

3) Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období: - od 12. februára 1997 (okresnému súdu   bola právnou zástupkyňou, ktorej sťažovateľ vypovedal plnomocenstvo, vrátená jej doručená výzva na doplnenie dôvodov návrhu na čiastočné   zrušenie   predbežného   opatrenia)   -   do   24.   októbra   1997   (okresný   súd   vyzval sťažovateľa na odôvodnenie návrhu na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia), t. j. viac ako 8 mesiacov; - od 19. novembra 1997 (okresnému súdu bolo doručené zdôvodnenie návrhu sťažovateľa na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia) - do 26. októbra 1998 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 11 mesiacov; - od 10. júla 2000 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) - do 22. novembra 2000   (okresný   súd   žiadal   od   krajského   súdu   informáciu,   či   bolo   na   majetok   žalobcu vyhlásené konkurzné konanie), t. j. viac ako 4 mesiace; - od 5. decembra 2000 [okresnému súdu bolo doručené uznesenie krajského súdu z 22. júna 2000 (nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2000), ktorým bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz] - do 7. júna 2001 (okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia), t. j. viac ako 6 mesiacov, pričom zo spisového materiálu vyplýva, že   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalobcu   okresný   súd   považoval   v   tomto období konanie za prerušené zo zákona. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v čase vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu (22. jún 2000) podľa vtedy účinného § 13 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) (účinného do 31. júla 2000) účinky vyhlásenia konkurzu nastanú dňom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu. Týmto dňom sa dlžník stáva úpadcom. Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona   o konkurze   a vyrovnaní účinného   v čase   vyhlásenia   konkurzu   jedným   z účinkov vyhlásenia konkurzu bolo, že konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú. V týchto konaniach sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Keďže úpadca bol v napadnutom konaní okresného súdu žalobcom, nejednalo sa v danom prípade o konanie, ktorého výsledkom by bol nárok proti podstate, naopak, v prípade úspechu žalobcu (úpadcu) v spore by sa vysúdený nárok zahrnul   do   podstaty.   Vzhľadom   na   uvedené   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   žalobcu nemalo mať teda za následok prerušenie konania zo zákona podľa vtedy účinného zákona o konkurze a vyrovnaní. Aj keď sa okresný súd dozvedel o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu až 5. decembra 2000, teda po novele zákona o konkurze a vyrovnaní (účinnej od 1. augusta 2000), s poukazom na § 70b ods. 1 tejto novely zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa   ktorého   konania   začaté   pred   1.   augustom   2000   sa   dokončia   podľa   doterajších predpisov,   ak   nie   je   ustanovené   inak,   mal   okresný   súd   posudzovať   účinky   vyhlásenia konkurzu podľa zákona o konkurze a vyrovnaní účinného v čase vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu a v konaní bez prerušenia pokračovať; - od 13. novembra 2001 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) - do 19. marca 2002 (okresný súd vyzval sťažovateľa na oznámenie údajov o svedkoch), t. j. viac ako 4 mesiace; - od 28. marca 2003 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) - do 26. augusta 2003 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. takmer 5 mesiacov.

Okresný súd   tak v dôsledku svojej nečinnosti spôsobil prieťahy v trvaní viac ako 3 roky a 2 mesiace.

Celková zistená doba nečinnosti okresného súdu je zvýraznená aj celkovou dobou trvania celého konania, ktoré ústavný súd považuje za nezlúčiteľné s účelom konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 17 C 192/94 bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 000 Sk „ z dôvodov mimoriadneho dlhého ekonomického aj psychického útlaku“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a najmä na   dlhodobejšiu   bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu   považuje   za   primerané   v sume 50 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom JUDr. I. P., B..

Právny zástupca sťažovateľa si vyúčtoval trovy v celkovej výške 89 556 Sk podľa § 13 ods. 1 a 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), a to za dva úkony právnej služby (2 x 44 650 Sk) a dvakrát náhradu režijného paušálu (2 x 128 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 163/2002 Z. z.“) a z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška 655/2004 Z. z.“). Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby   uskutočnený   v roku   2003   je   4 270 Sk   (1/3   výpočtového   základu,   ktorým   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roku 2002 vo výške 12 811 Sk) a hodnota režijného paušálu je 128 Sk. Základná sadzba odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2005   je   2   501   Sk (1/6 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roku 2004 vo výške 15 008 Sk) a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   patrí   sťažovateľovi   náhrada   trov   za   dva   úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2003   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   podanie sťažnosti ústavnému súdu) vo výške 8 540 Sk a dvojnásobok režijného paušálu vo výške 256 Sk. Sťažovateľovi patrí tiež náhrada za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 11 447 Sk (8 540 Sk + 256 Sk + 2 501 Sk + 150 Sk).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005