znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 102/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., bytom N. Z., t. č. vo väzbe v Ústave pre výkon väzby v Nitre, zastúpeného advokátom JUDr. L. M., N. Z., vo veci porušenia práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti   spravodlivo   a verejne   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   vzatie   do   väzby z dôvodov a na čas ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 1 T 2/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2003 doručená sťažnosť Ing. V. K., bytom N. Z., t. č. vo väzbe v Ústave pre výkon väzby v Nitre (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. M., N. Z., vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   na   prejednanie   záležitosti   spravodlivo   a verejne   nezávislým   a nestranným   súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na vzatie do väzby z dôvodov a na čas ustanovený zákonom   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 2/01.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 2/01 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z pohľadu práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej   lehote,   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   z pohľadu   práva   na prerokovanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   resp.   práva   na   spravodlivý   súdny proces, čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru z pohľadu práva na vzatie do väzby z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom,   resp.   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti pozbavenia slobody.   Požaduje tiež, aby ústavný   súd   nariadil   jeho okamžité prepustenie z väzby a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 Sk za každý deň strávený vo väzbe.

Zo sťažnosti vyplýva, že 18. mája 2002 (správne má byť 18. mája 2000) bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tpr 55/00 z 19. mája 2000 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 144/00 z 31. mája 2000. Odvtedy až doposiaľ je vo väzbe. Sťažovateľ tvrdí, že je stíhaný za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona, a to na základe jedinej, pod nátlakom vynútenej výpovede spoluobvineného.

Vo veci došlo ku zbytočným prieťahov v súdnom konaní a toto súdne konanie trvá neprimerane dlho. Hoci vyšetrovanie sa skončilo v decembri 2000 a hoci 3. januára 2001 bola podaná na krajskom súde   obžaloba, súdne konanie odvtedy   prebieha. Krajský súd 1. júla 2002 vyniesol odsudzujúci rozsudok, ktorým mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Proti rozsudku podal odvolanie a zároveň požiadal o prepustenie z väzby. Krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) trvalo do 16. apríla 2003, keď najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu mu doposiaľ nebolo doručené. Periodicita hlavných pojednávaní na krajskom súde bola   v priemere   2,5-mesačná   a medzi   jednotlivými   pojednávaniami   ubehol   neprimerane dlhý čas, ktorý on musel tráviť vo väzbe. V takomto postupe sťažovateľ vidí porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z pohľadu práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Krajský   súd   pri   hodnotení   dokazovania   vychádzal   z krivej   výpovede spoluobžalovaného,   ktorý   túto   výpoveď   na   hlavnom   pojednávaní   zmenil,   a hoci   ďalšie dôkazy vyvracali vinu sťažovateľa, krajský súd tieto dôkazy ignoroval a rozhodol v jeho neprospech. Rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z pohľadu práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde, resp. práva na spravodlivý súdny proces.

Napokon sťažovateľ vytýka, že nejestvovali v skutočnosti   dôvody   na to, aby bol vzatý do väzby, resp. aby bol ponechaný vo väzbe. I v tejto súvislosti poukazoval krajský súd pri svojich rozhodnutiach o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na vynútené priznanie spoluobžalovaného. Navyše, v danom štádiu dokazovania prípadné dôvody väzby už aj tak pominuli. Preto neobstojí uznesenie krajského súdu z 3. mája 2002, ktorým bola jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietnutá   s poukazom   na   možnosť   ovplyvňovania svedkov a obžalovaných. Tento postup krajského súdu je porušením čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetný spis je doposiaľ na najvyššom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z pohľadu   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   v primeranej   lehote   treba uviesť, že o zbytočných prieťahoch zo strany krajského súdu bolo možné uvažovať iba do začatia   odvolacieho   konania   pred   najvyšším   súdom   vo   veci   odvolania   proti   rozsudku krajského súdu z 1. júla 2002. Pokiaľ sa teda sťažovateľ sťažoval na prieťahy v konaní pred krajským   súdom,   tieto   mohli   prichádzať   v danej   etape   konania   do   úvahy   len   do   tohto obdobia, pretože po rozhodnutí najvyššieho súdu krajský súd ešte fakticky nekonal a ani konať   nemohol   vzhľadom   na   to,   že   mu   ešte   nebol   vrátený   súdny   spis.   Vzhľadom   na uvedené   zákonná   dvojmesačná   lehota   uplynula   skôr,   ako   sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu, t. j. 9. mája 2003.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z pohľadu práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde, resp. práva na spravodlivý   súdny   proces   treba   uviesť,   že   ani   v prípade   včasného   podania   sťažnosti nemohol   by   sa   ústavný   súd   namietanými   porušeniami   označených   základných   práv zaoberať, a to pre nedostatok svojej právomoci. Z vyššie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž zrejmé, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Keďže proti rozsudku   krajského súdu   bolo prípustné odvolanie, o ochrane sťažovateľových   práv bol príslušný konať a rozhodovať najvyšší súd ako odvolací súd. Sťažovateľ odvolanie podal a ako sám uvádza, najvyšší súd jeho odvolaniu vyhovel.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru z pohľadu práva na vzatie do väzby z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, resp. práva na rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   poukazuje   ústavný   súd   na   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tpr   55/00 z 18. mája 2000 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 144/00 z 31. mája 2000. Sťažovateľom   namietané   uznesenia,   ktorými   krajský   súd   rozhodoval   o jeho   žiadostiach o prepustenie   z väzby, boli jednak   uznesenie sp.   zn. 1 T   2/01   z 3.   mája 2002 a jednak uznesenie sp. zn. 1 T 2/01 z 1. júla 2002 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 49/02 z 26. septembra 2002. Po 1. júli 2002, keď krajský súd vyniesol rozsudok, o ďalších   žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   rozhodoval   už   najvyšší   súd v odvolacom konaní.

Vzhľadom na uvedené časové súvislosti je nepochybné, že uznesenie okresného súdu sp.   zn.   1   Tpr   55/00   z 19.   mája   2000   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 144/00   z 31.   mája   2000   nadobudlo   právoplatnosť   ešte   v roku   2000.   Rovnako   je nepochybné, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 2/01 z 3. mája 2002, ako aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 T 2/01 z 1. júla 2002 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 49/02 z 26. septembra 2002 nadobudli právoplatnosť ešte v roku 2002.

I v tejto súvislosti treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nerozhodoval   o uplatnenom   nároku sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia a na prepustenie z väzby.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003