znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 201/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 37/2010 z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   v   likvidácii,   Š.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 37/2010 z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 28. decembra 2010, 4. januára 2011 a 4. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva: «L.   M...   podal   voči...   právoplatnému   a vykonateľnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 2 Cob 139/2009 z 04. 05. 2010 dovolanie... Podľa § 233 OSP: ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže   súd   nariadiť   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   o   veci.   Podľa   §   243   OSP:   pred rozhodnutím   o   dovolaní   môže   súd,   ktorý   o   ňom   má   rozhodnúť,   odložiť   vykonateľnosť napadnutého   rozhodnutia.   Per   analogiam   legis   poukazujeme   na   sentenciu   Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 05. 2004: podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená jedným zo spôsobov uvedených v § 57 citovaného zákona. Podľa judikatúry Najvyššieho   súdu   SR,   ak   možno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená   podľa   §   57 Exekučného   poriadku,   súd   môže   podľa   §   56   ods.   2   citovaného   zákona   povoliť   odklad exekúcie   vedenej   nielen   proti   povinnej   fyzickej   osobe,   ale   aj   proti   povinnej   právnickej osobe... Zákon bližšie nerozvádza slovné spojenie „ak možno očakávať“, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti by malo byť aspoň osvedčené pred povolením odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.»

Sťažovateľka je toho názoru, že «Slová zákonodarcu: „ak možno očakávať“ (§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku) a „ak je pravdepodobné“ (§ 233 OSP), resp. „môže“! (§ 243 OSP) majú z hľadiska výrokovej logiky rovnakú pravdepodobnostnú hodnotu. Rozhodne tvrdíme, že pravdepodobnosť vyhovenia návrhu na obnovu konania ako aj fakt odloženia vykonateľnosti súdneho titulu pred rozhodnutím o dovolaní musí súd primerane zdôvodniť. Právne korektne môže dovolací súd odklad vykonateľnosti súdneho titulu zdôvodniť len aspektmi   protizákonného   postupu   odvolacieho   súdu,   ktorý   by   sa   napr.   podľa   názoru dovolacieho súdu odchýlil od názoru súdu prvej inštancie bez opory v dokazovaní, platnom práve, ergo meritórne chybne...

V   našej   kauze   ale   dovolací   súd   vyslovil   názor,   že   podmienkou   vykonateľnosti právoplatného súdneho titulu – teda podmienkou úspešného priebehu exekučného konania je dôkaz o takej ekonomickej situácii veriteľa, ktorá do budúcnosti zabezpečí „návratnosť“ toho, čo veriteľ na základe právoplatného a vykonateľného súdneho titulu v rámci exekúcie získal, a to po prípadnej – v okamžiku rozhodovania o odklade vykonateľnosti neurčitej možnosti   –   zmene   tangovaného   exekučného   titulu:   predmetného   právoplatného a vykonateľného súdneho titulu. NS SR vniesol takto do platného právneho poriadku ďalší (doteraz neznámy) aspekt: veriteľ by mal pri začatí exekučného konania predložiť dôkaz (disponovať   dôkazmi)   o   svojej   schopnosti   v   ktoromkoľvek   čase   po   právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho titulu, vydaného v jeho prospech, vrátiť to, čo by na základe právoplatného exekučného titulu mal dostať od svojho dlžníka.».

Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/2009 zo 4. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) postupoval protiústavne, pretože

«• nevyzval   veriteľa…   aby   sa   vyjadril   k svojej domnelej „nečestnosti“,   likvidácii a solventnosti,

• rozhodol o dlžníkovom návrhu „blokovať veriteľa“ bez nariadenia pojednávania, • rozhodol   o   návrhu   povinného   na   odklad   vykonateľnosti   príliš   rýchlo,   právne neuvážene a na úkor záruk spravodlivosti…

• NS   SR   vyniesol   verdikt,   ktorým   povolil   odklad   vykonateľnosti   (reálne   odklad exekúcie), bez toho, aby prijateľným a verifikovateľným spôsobom hodnotil fakty,

• pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad vykonateľnosti (reálne o odklade exekúcie),   NS   SR   vôbec   nezväzoval,   či   medzi   odkladom   vykonateľnosti   (exekúcie) a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu, teda prioritnom záujme právneho štátu na právnej istote existuje proporcionalita.».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva: „Reálne zabezpečenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má čeliť stavu právnej neistoty, v ktorej by sa nachádzala osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Pritom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/2002, I. ÚS 76/2003). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota – napr. I. ÚS 55/1997, II. ÚS 813/2000, II. ÚS 114/02. Ústava SR a procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych   a   trestných   veciach   nevynímajú   z   ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov   žiadnu   vec,   ktorej   môže   byť   poskytnutá   súdna   ochrana   –   I. ÚS 70/1998.   Vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) sa konaním, v ktorom sa vec prerokováva, rozumie teda nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ale aj konanie o výkon rozhodnutia.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:«1. Základné právo R. s. r. o. „v likvidácii“... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. 3 Obdo 37/2010 zo dňa 28. 09. 2010.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR č. 3 Obdo   37/2010   zo   dňa   28.   09.   2010   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   SR   na   ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   R.s.   r.   o. „v likvidácii“... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 36 ods.1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   zjavne neopodstatnené. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala.   V   nadväznosti   na   to posudzoval   opodstatnenosť   námietok   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o   ťažiskové   časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, a to z týchto dôvodov:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   uviedol: „Podľa   §   243 O. s. p.   môže   súd,   ktorý   má   rozhodnúť   o dovolaní,   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia.   Dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   v prejednávanej   veci   sú   dôvody   pre vyhovenie tomuto návrhu žalovaného. Žalobca je obchodnou spoločnosťou s obmedzeným ručením, ktorá je v likvidácii. Ak by bol právoplatný rozsudok vykonaný, hrozilo by reálne nebezpečenstvo, že v prípade úspechu žalovaného v dovolacom konaní nebolo možné späť vymôcť prijaté plnenie a dovolacie konanie by tak bolo zbytočné. Dovolací súd preto do rozhodnutia o dovolaní odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím o dovolaní   môže   súd,   ktorý   o   ňom   má   rozhodnúť,   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia.

Ako   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia   §   243   OSP   zákon   vyslovene   neuvádza podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   iba   takýmto rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností konkrétneho   prípadu   posúdiť,   či   absencia   odôvodnenia   tak,   ako   na   ňu   poukazovala sťažovateľka v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.

Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, proti komu takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad právoplatného rozhodnutia má mimoriadny   charakter,   pretože   súd   v   takomto   prípade   pred   rozhodnutím   o   dovolaní prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej praxe je vo všeobecnosti dôvodom na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia skutočnosť, že výkonom rozhodnutia na plnenie   v   prípade   zrušenia   tohto   napadnutého   rozhodnutia   by   plnenie   nebolo   spätne vymožiteľné.   Ako   je   z   uvedeného   zrejmé,   v   prípade,   že   by   v   dovolacom   konaní   bol rozsudok   krajského   súdu   zrušený,   nastal   by   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   práve   už uvedený prípad.

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Kompetencie   ústavného   súdu nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu k všeobecným súdom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom   na rozhodovanie ústavného súdu   musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vo   veci   sťažovateľky   s   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že uznesenie   najvyššieho   súdu   o   odložení   vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu   spĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o tom, či odloží vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré   bolo   napadnuté   dovolaním,   je   v   prvom   rade   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142 ústavy). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do procesných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov. Vo veci sťažovateľky ide o rozhodnutia, ktoré do práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom.   Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia má iba dočasný charakter a bude zrušené najneskôr po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní. Sťažovateľka má taktiež možnosť kedykoľvek požiadať o zrušenie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti je ústavný súd toho názoru, že nie je splnená podmienka takej   intenzity zásahu do   sťažovateľkou označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, na základe ktorej by bolo možné vysloviť porušenie označených práv.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, ústavný súd uvádza, že v uvedenej veci išlo o odklad exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57). Ako je zrejmé z citovaného ustanovenia § 56 ods. 2 Exekučného poriadku a už citovaného ustanovenia § 243   OSP,   podmienky   na   odklad   exekúcie   a   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia napadnutého dovolaním nie sú rovnaké. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol dospieť k   záveru   o   porušení   sťažovateľkou   označených   základných   práv   na   základe   jej argumentácie opierajúcej sa o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 48 ústavy.   Aj   keď   sťažovateľka   v   petite   nekonkretizuje,   vyslovenie   porušenia   ktorého základného práva zakotveného v čl. 48 ústavy sa domáha, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho súdu sťažovateľkou podaná bola.

Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne   argumenty,   ktorými   by preukázala,   že   podmienku   nevyužitia   tohto   prostriedku   ochrany   jej   základného   práva nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto jej ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti najvyššieho súdu a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011