znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 101/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 9/09-472 z 28. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2009 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VII/2 Gv 9/09-472 z 28. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie generálnej prokuratúry“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   na   základe   uznesenia vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite, odboru   západ   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-32/BOK-Z-2007   z   26.   októbra   2007   a   uznesení vyšetrovateľa   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej polície v Trenčíne sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 27. septembra 2008 (v spojení s opravným   uznesením   zo   17.   októbra   2008)   a z   8.   decembra   2008   a   12.   marca   2009, v spojení   s   upovedomením   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   zo   6.   februára   2009   trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), § 140 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona, čiastočne v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, čiastočne v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona, pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm.   c)   s   poukazom   na   §   141   písm.   a)   Trestného   zákona   a   pokračovací   trestný   čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Sťažovateľ je stíhaný väzobne, pričom prokurátorský dozor v predmetnej trestnej veci   vykonáva   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry   pod   sp.   zn. VII/2 Gv 9/09.

Generálnej prokuratúre bolo 22. októbra 2009 doručené podanie sťažovateľa zo 16. októbra   2009,   v   ktorom   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   v   predmetnej   trestnej   veci v súvislosti s akceptovaním vykonaných procesných úkonov vyšetrovateľom a prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry.

Generálny   prokurátor   napadnutým   uznesením   rozhodol   tak,   že   sa   z   vykonávania úkonov   trestného   konania   vo   veci   vedenej   na   Úrade   špeciálnej   prokuratúry   generálnej prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09 nevylúčil a v poučení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v súlade s § 185 ods. 5 Trestného poriadku sťažnosť proti tomuto uzneseniu nie je prípustná.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v súlade s § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa ods. 2 a 3 je prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon   trestného   konania   s   výnimkou   rozhodovania   vo   veci   samej   a   úkon,   ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva,   že   rozhodnutie   podľa   §   32   ods.   4   Trestného   poriadku   je   ex   lege   v   zásade podrobené preskúmavaciemu konaniu, pričom   zásada preskúmania rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (obdobne aj Ústavný súd Českej republiky, III. ÚS 164/98).

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   z   dôvodu,   že „porušenia   môjho   práva sa   dopustil   najvyšší predstaviteľ prokuratúry Slovenskej republiky, toto porušenie bolo osobitne svojvoľné a hrubé, trpím pocitom právnej neistoty a beznádeje, je u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť poskytnutia   spravodlivosti   v   štáte,   prokuratúra   má   povinnosť   chrániť   základné   práva a slobody, pričom v mojom prípade svoju zákonnú povinnosť neplní“.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej republiky,   nepripustením   sťažnosti   proti   uzneseniu   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   sp.   zn.   VII/2   Gv   9/09-472   zo   dňa   28.   10.   2009   porušili   právo   sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

2. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 9/09-472 zo dňa 28. 10. 2009 sa zrušuje a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky sa prikazuje znova vo veci konať

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky,   generálny   prokurátor Slovenskej   republiky,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

4. Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky,   je   povinná   uhradiť   trovy   konania   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky za ustanoveného advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným súdom a žiadal náhradu trov spojených s jeho právnym zastúpením.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením generálnej   prokuratúry,   ktorým   generálny   prokurátor   rozhodol   o   svojom   nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Úrade špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z napadnutého uznesenia generálneho prokurátora vyplýva: „Obvinený odôvodnil námietku   v   podstate   tým,   že   generálny   prokurátor   by   nemal   tolerovať   vyšetrovateľom a prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky porušovanie jeho práv a bezdôvodné držanie jeho osoby vo väzbe. Preto pomer k veci v obvinenom   vzbudzuje   obavu   z   mojej   nestrannosti,   keďže   takýmto   spôsobom   sa   mám spolupodieľať v prospech tretej osoby na zámernom zabezpečení jeho uväznenia a porušení jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo byť stíhaný len spôsobom ustanoveným zákonom.   Zároveň   obvinený   vyslovil   nespokojnosť s vybavovaním   námietok generálnym prokurátorom len spôsobom upovedomenia.

V súvislosti s námietkou zaujatosti mojej osoby vo vzťahu k vybavovaným podnetom a opakovaným podnetom som nezistil žiadne dôvody na vylúčenie mojej osoby z konania, nakoľko   môj   postup   bol   v súlade   so   zákonom   o   prokuratúre   a   v intenciách   Trestného poriadku.   Z   uvedených   dôvodov   bol   obvinený   adekvátnym   spôsobom   upovedomený o spôsobe vybavovania jeho námietok a podnetov.“

Z hľadiska právneho posúdenia podanej námietky zaujatosti generálny prokurátor v napadnutom uznesení uviedol, že «podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len „prísediaci“),   prokurátor,   policajt,   probačný a mediačný úradník,   vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo   strán v iných prípadoch   ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody,   pre   ktoré   možno   mať   pochybnosti   o   nezaujatosti   prokurátora   a   v   dôsledku existencie ktorých musí byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Musí pritom ísť o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o objektívnosti a nezaujatosti konkrétneho prokurátora pri konaní a rozhodovaní veci. Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť prokurátora na skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Táto môže spočívať napr. v tom, že prokurátor alebo jeho príbuzný, rodinný príslušník, osoba mu blízka a pod. boli činom poškodení, eventuálne prokurátor bol svedkom skutku, pre ktorý sa konanie vedie a pod.

Pomer prokurátora k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah prokurátora k niektorej k uvedených osôb, ktorý môže vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti.   Takýto   vzťah   môže   spočívať   napr.   v   príbuzenskom   a   rodinnom   pomere, v priateľstve   alebo   nepriateľstve   medzi   úradnou   osobou   a   niektorou   z   osôb   uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.

Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Trestného poriadku prichádza do úvahy iba vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu - pomeru preukázaná.

Dôvodom   pre   pochybnosti   o   nestrannosti   a   nezaujatosti   prokurátora   je   výlučne samotná existencia jeho pomeru „k prejednávanej veci“ alebo „k osobám“, ktorých sa úkon   priamo   dotýka,   pripadne   ich   zástupcom,   splnomocnencom   alebo   obhajcom.   Pri posudzovaní veci z hľadísk uvedených v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku ako úradnej osobe konajúcej v danej trestnej veci mi nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosť o mojej nezaujatosti. Nemám žiadny „pomer k prejednávanej veci“ a ani „k osobám“ uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.».

V poučení napadnutého uznesenia generálny prokurátor uviedol, že v súlade s § 185 ods. 5 Trestného poriadku sťažnosť proti tomuto uzneseniu nie je prípustná.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá už pri predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010