znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 101/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   M.   P.,   CSc.,   N.   Z.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   SžoKS 13/2006-47 z 8. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 SžoKS 13/2006-47 z 8. februára 2007.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. novembra 2005 Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

-   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Nitre,   ktorým   mu   bola   uložená   pokuta   za dopravný priestupok v sume 2 000 Sk. Konanie o žalobe sťažovateľa bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 S 160/05.

Sťažovateľ zároveň samostatným podaním z 2. novembra 2005 požiadal krajský súd o priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo žaloby.

Krajský súd svojím uznesením č. k. 11 S 160/2005-37 z 12. januára 2006 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 12. januára 2006) rozhodol o žiadosti sťažovateľa o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku tak, že mu ho nepriznal. Krajský súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol: „...žalobca mal za mesiace august, september a október 2005 čistý príjem v sume 19.610,- Sk, pričom vykonáva podnikateľskú činnosť ako živnostník a súčasne je aj v zamestnaneckom pomere v spoločnosti M. P., s. r. o.. Je vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 2096 v kat. území Nové Zámky v celosti a spoluvlastníkom nadstavby na parc. č. 7704/1 a taktiež je vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č. 6532. Žalobca je ženatý, avšak vyživovaciu povinnosť nemá.

Súd   pri   rozhodovaní   o žiadosti   žalobcu   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov prihliadol na jeho celkové majetkové pomery, na výšku predpísaného súdneho poplatku za podanú žalobu (2000.- Sk) a na povahu uplatňovaného nároku a dospel k záveru, že jeho žiadosť   nie   je   dôvodná,   preto...   žalobcovi   v danom   konaní   nepriznal   oslobodenie   od súdneho poplatku, keďže je toho názoru, že nespĺňa podmienky podľa zákona.“

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k. 5   SžoKS   13/2006   z 8.   februára   2007   (ďalej   aj „uznesenie   z 8.   februára   2007“)   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté uznesenie   krajského súdu z 12. januára 2006 potvrdil a takto odôvodnil: „...žalobca mal ako zamestnanec v čase pred podaním žaloby čistý mesačný príjem v sume 19.610,- Sk.   Už iba táto skutočnosť postačuje, aby súd nepriznal, vzhľadom k požadovanej výške súdneho poplatku 2.000,- Sk, žalobcovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Pre   rozhodovanie   o súdnych   poplatkoch v iných veciach ako v tých, v ktorých sa v súčasnosti vedú voči žalobcovi konania o súdny výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy alebo je mu daný zákaz nakladania s majetkom, je táto situácia   celkom   irelevantná.   Štát   za   tejto   situácie   nemôže   sanovať   straty   na   majetku jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so svojimi právami.

Takisto   iné   majetkové   pomery   žalobcu   pri   príjme   z podnikania   za   rok   2004 presahujúce sumu 23 tisíc Sk ako aj bližšie nešpecifikovaného osobného majetku väčšej ceny,   tzn.   vlastníctvo   nehnuteľností,   neodôvodňujú   jeho   záver   o tom,   že   je   nutné v prejednávanej veci priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pre toto oslobodenie existuje viacero základných indikátorov, medzi ktoré Najvyšší súd zahrňuje aj stav hmotnej núdze žalobcu objektívne mu zabraňujúcej v zaplatení súdneho poplatku, ktorá však v jeho prípade nenastala.

Z uvedeného   dôvodu   sa   Najvyšší   súd   stotožnil   plne   so   záverom   krajského   súdu o nepriznaní oslobodenia, nakoľko majetkové pomery žalobcu presahujú výšku životného minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať alebo aj zvýšiť a vo vzťahu k výške   súdneho   poplatku   obidve   skutočnosti   neodôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od súdnych poplatkov.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 8. februára 2007 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 45/2007 z 31. januára 2008 tak, že konanie   o dovolaní   sťažovateľa   zastavil   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   (úradný záznam ústavného súdu z 11. marca 2008, pozn.).

Podľa   názoru   sťažovateľa   právne   závery   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov uznesením z 8. februára 2007 sú arbitrárne   a nemajú   oporu   v zákone.   Sťažovateľ   k   namietanému   porušeniu   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmto uznesením najvyššieho súdu uviedol: «Obsah pojmu „pomery účastníka“ nie je možné redukovať len na jeho majetkové pomery tak, ako to urobili súdy prvého a druhého stupňa. Do obsahu pojmu pomery účastníka nevyhnutne   patria   všetky   skutočnosti,   ktoré   robia   účastníka   spôsobilým   na   zaplatenie súdneho poplatku a ktoré mu v tom objektívne bránia. Patrí sem nielen hodnota majetku účastníka, ale aj jeho forma a spôsobilosť účastníka konania premeniť jednu formu na inú. Z hľadiska spôsobilosti účastníka zaplatiť súdny poplatok je rozhodujúca peňažná forma majetku... Ak má účastník aj iný majetok než peniaze, potom v rámci pomerov účastníka nevyhnutne treba skúmať možnosť jeho premeny na peniaze.

Zo sťažovateľom predložených dokladov vyplýva, že jeho celkový príjem v roku 2004 bol 23.018 Sk. Tento príjem prepočítaný na jeden mesiac je približne 1.918 Sk, čo je hlboko pod životným minimom... Súdy však opomenuli odôvodniť, prečo bol žalobca napriek tomu spôsobilý súdny poplatok vo výške 2.000 Sk zaplatiť...

Súd prvého a druhého stupňa zhodne došiel k záveru, že vzhľadom na čistý mesačný príjem   účastníka   za   posledné   tri   mesiace   vo   výške   19.610   Sk   neboli   dôvody   na   jeho oslobodenie od súdnych poplatkov. Opomenul pritom skúmať, či účastník... sťažovateľ bol spôsobilý s týmito prostriedkami nakladať. Zo spisu pritom vyplýva, že proti žalobcovi sa vedie množstvo konaní o výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy ako aj exekúcií. V dôsledku výkonu   rozhodnutí   zrážkami   zo   mzdy   môže   zamestnávateľ   vyplácať   len   časť   mzdy,   čo označené   súdy   opomenuli   skúmať...   opomenuli   zaoberať   sa   otázkou,   aká   mzda   bola sťažovateľovi skutočne vyplácaná a či vôbec, a vo výzve zo dňa 4. 11. 2005 ho vyzvať na doplnenie   podania   aj   v tomto   smere.   Potom   by   sa   súdy   boli   bývali   dozvedeli,   že zamestnávateľ sťažovateľovi mzdu vôbec nevyplácal a z akých dôvodov...

Zo   sťažovateľom   predložených   listov   vlastníctva...   sa   súdy...   mohli   dozvedieť,   že sťažovateľ   je   síce   vlastníkom   nehnuteľností,   ale   pre   zapísané   ťarchy   (záložné   právo a exekúcie) nemôže s týmito nehnuteľnosťami nakladať... Existencia takýchto skutočností je tiež   objektívnym   dôvodom,   pre   ktorý   sťažovateľ   nie   je   spôsobilý   speňažiť   svoj   majetok (nielen nehnuteľný ale aj prípadný hnuteľný), aby následne mohol súdny poplatok zaplatiť.»

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu z 8. februára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto uznesenie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   najvyšším   súdom) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 11   S 160/05 požiadal   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov   (poplatku   zo   žaloby,   ktorý   podľa   sadzobníka   súdnych   poplatkov predstavoval sumu 2 000 Sk).

Krajský súd uznesením z 12. januára 2006 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku a najvyšší súd uznesením z 8. februára 2007 uznesenie krajského súdu z 12. januára 2006 potvrdil.

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namietal   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 8.   februára 2007,   ktorým   podľa   neho   najvyšší   súd   nesprávne   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu z 12. januára 2006, keď sa stotožnil s jeho závermi o nesplnení podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ považoval právne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení skutkového stavu rozhodného na posúdenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov za   arbitrárne   a nemajúce   oporu   v zákone.   Poukázal   najmä   na   to,   že   najvyšší   súd   pri vyhodnotení   pomerov   sťažovateľa   rozhodných   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku exekučných konaní a konaní o výkon rozhodnutia objektívne nemá možnosť svoj majetok speňažiť, a tak uhradiť súdny poplatok. Taktiež poukázal na to, že krajský súd a následne ani najvyšší súd neskúmali a nevyzvali sťažovateľa na zdokladovanie skutočnosti, že jeho mzda z pracovného pomeru mu je vyplácaná až po zrážkach zo mzdy, resp. nie je vyplácaná vôbec.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež by malo za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 8.   februára   2007 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   záverov   najvyššieho   súdu   spočívajúcich   v tom,   že učinil nesprávne právne závery pri vyhodnotení pomerov sťažovateľa rozhodujúcich na priznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov. Najvyšší   súd   sa   spravoval   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku a dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa podmienky na priznanie oslobodenia nie sú splnené.

Podľa   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   návrh   môže   súd   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Najvyšší   súd   preskúmal   pomery   sťažovateľa   najmä   vzhľadom   na   výšku   súdneho poplatku zo žaloby ním podanej, ktorá podľa sadzobníka súdnych poplatkov predstavovala sumu 2 000 Sk. V nadväznosti na uvedené zohľadnil čistý mesačný príjem sťažovateľa, jeho nehnuteľný majetok, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ okrem pracovného pomeru vykonáva podnikateľskú činnosť ako živnostník, a dospel k záveru, že „majetkové pomery žalobcu presahujú výšku životného minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať alebo   aj zvýšiť a vo   vzťahu   k výške   súdneho poplatku   obidve   skutočnosti   neodôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov...“.

Ústavný súd nezistil prvky arbitrárnosti ani v spôsobe akým najvyšší súd vyhodnotil skutočnosť,   že   na   majetok   sťažovateľa   sú   vedené   exekučné   konania   a konania   o výkon rozhodnutia,   ktoré   podľa   sťažovateľa   objektívne   bránia   v speňažení   jeho   majetku. Z uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2007 je zrejmé, že túto skutočnosť vyhodnocoval taktiež   v nadväznosti   na   samotnú   výšku   súdneho   poplatku,   keď   uviedol:   „Štát   za   tejto situácie nemôže sanovať straty na majetku jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so svojimi právami...“.

Najvyšší   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   so   všetkými   okolnosťami,   ktoré   boli sťažovateľom   uvedené   na   preukázanie   jeho   majetkových   a osobných   pomerov,   a svoje rozhodnutie vo veci riadne odôvodnil. Argumentácia sťažovateľa, že mu zamestnávateľom nebola   vyplácaná   mesačná   mzda   uvedená   v potvrdení   o čistom   príjme,   ktoré   mali k dispozícii krajský súd a najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci, nie je spôsobilá spochybniť správnosť   záverov   najvyššieho   súdu.   Zo   žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov, ako ani z jeho následných podaní a odvolania nie je zjavné, že by túto okolnosť preukázal, napriek tomu, že pri rozhodovaní o oslobodení o súdnych poplatkoch dôkazné bremeno v plnom rozsahu znáša žiadateľ.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom súdov a ich skutkovými závermi pri hodnotení obsahu jeho podaní, nemôže viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008