znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 101/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 96/06-67 z 1. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. U.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2006 doručená sťažnosť Ing. P. U., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 96/06-67 z 1. júna 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a pripojených dokladov vyplýva, že rozsudkom č. k. 16 C 35/05-47 z 25. januára 2006 Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) zamietol žalobný návrh sťažovateľa proti obci S. (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie 86 370 Sk s prísl. z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody. Žalovaná finančná suma pozostávala podľa sťažovateľa z čiastky 62 169 Sk, ktorá predstavovala „prekludovanú pohľadávku“ žalovanej, a z čiastky 24 201 Sk, ktorú predstavovali „trovy exekúcie“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd napadnutým   rozsudkom   predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   v časti   o zaplatenie 24 201 Sk potvrdil a v časti o zaplatenie 62 169 Sk zrušil, konanie zastavil a vec v tejto časti postúpil na ďalšie konanie obci S.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   mu   uprel   právo „domáhať   sa   zákonom ustanoveným   spôsobom   na   nezávislom   a nestrannom   súde“,   teda „na   prístup   k súdu“ v podstate „pretože postúpil vec na iný orgán, hoci sa jedná o vzťah občiansko-právny, ide o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   a preto   bolo   povinnosťou   súdu,   aby   vec   prejednal a o merite rozhodol“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyniesol tento nález:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 1. 6. 2006, sp. zn. 19 Co 96/2006, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 25. 1. 2006 sp. zn. 16 C 35/2005, pokiaľ ide o zaplatenie 62 169.- Sk a vec postúpil na ďalšie konanie Obci S. a v časti o zaplatenie 24 201.- Sk I. st. rozsudok potvrdil, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1. 6. 2006 sp. zn. 19 Co 96/2006 sa zrušuje.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 90 000.- Sk, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastupovania   vo   výške   7 028.-   Sk   do   15   dní   od   doručenia   nálezu   na   účet   advokáta JUDr. O. P.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (na prístup k súdu) zaručeného ústavou v čl. 46 ods. 1 právoplatným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   19   Co   96/06-67   z 1. júna   2006   v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu zrušený a konanie zastavené, a v časti o zaplatenie finančnej čiastky 62 169 Sk bola vec postúpená obci Soblahov na ďalšie konanie.  

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podal   proti rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 19 Co 96/06-67   z 1. júna   2006   dovolanie   17.   augusta   2006,   pričom   dovolacie   konanie v tejto záležitosti bolo vedené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 262/06.

Sťažovateľ teda v okolnostiach danej veci využil účinný prostriedok právnej nápravy, ktorý mal k dispozícii proti napadnutému právoplatnému rozsudku. Vzhľadom na to, že vec, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, bola predmetom dovolacieho   konania,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   preskúmal   ústavnosť   a zákonnosť napadnutého rozsudku tiež so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane sťažovateľom označeného základného práva. Dovolací súd má podľa Občianskeho súdneho poriadku   účinné   procesné   nástroje   ako   zabezpečiť   nápravu   porušenia   základných   práv a slobôd   ohľadom   napadnutého   rozsudku,   ak   samozrejme   dospeje   k záveru,   že   boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade dovolací súd, ktorý je oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2007