znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 101/06-74

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka   na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2006   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mesta   H.,   právne   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením bývalého Okresného súdu Skalica, v súčasnosti Okresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Skalica, v súčasnosti Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04   p o r u š i l základné právo Mesta H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mestu H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Skalica, v súčasnosti Okresný   súd   Senica   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3. Mestu H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 20 116 Sk (slovom   dvadsaťtisícstošestnásť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Skalica, v súčasnosti   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho právneho   zástupcu JUDr. M. M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. marca 2006 č. k. I. ÚS 101/06-36 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mesta H. (ďalej aj „sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práv   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením bývalého Okresného súdu Skalica, v súčasnosti Okresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04.

1.1   Podľa   ustanovenia   §   15   ods.   2   písm.   c)   zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005   z Okresného   súdu   Skalica   na   Okresný   súd   Senica,   a   preto   v danom   prípade   pod označením Okresný súd Skalica v súčasnosti treba rozumieť Okresný súd Senica (ďalej aj „okresný súd“).

1.2 Z prijatej časti sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti   právoplatnému   Uzneseniu   Okresného   súdu   v Skalici,   spis.   č.   5   Er   81/04,   zo dňa 12. 08. 2004, ktorým sa rozhodlo, že súd v exekučnej veci vedenej v prospech oprávneného I. T., bytom B., zastúpený JUDr. J. B., advokátom, P., proti povinnému Mesto H., exekúciu zastavuje a súdnemu exekútorovi Ing. Bc. S. S., Exekútorsky úrad P., súd trovy exekučného konania nepriznáva. (...).

Oprávnený I. T. doručil dňa 18. 03. 2004 súdnemu exekútorovi Ing. Bc. S. S. návrh na vykonanie exekúcie.

Návrh na vykonanie exekúcie odôvodnil na tom skutkovom základe, že Rozsudkom na základe   uznania   nároku,   vydaným   Okresným   súdom   v   Skalici,   dňa   3.   12.   2002   bol žalovaný Mesto H. zaviazaný zaplatiť žalobcovi K. Č. – P. v. p., H. čiastku 1.714.185,- Sk a trovy   konania   vo   výške   85.810,-   Sk,   a   to   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozsudku.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   11.   02.   2003.   Priznaná   pohľadávka pozostávala výlučne z úrokov z omeškania s úrokovou sadzbou 365 % ročne a bývalým primátorom Mesta H. bola pred súdom v súlade s ustanovením § 153a ods. 1 O. s. p. riadne uznaná.

Na základe Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 07. 01. 2004 pôvodný veriteľ K. Č. – P. v. p. postúpil pohľadávku priznanú predmetným Rozsudkom Okresného súdu v Skalici na nového veriteľa D. D., bytom B., ktorá ju nasledovne postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 27. 02. 2004 na nového veriteľa I. T., bytom B.

I.   T.   vyzýval   listom   zo   dňa   08.   03.   2004   povinného   Mesto   H.   na   dobrovoľné uspokojenie pohľadávky, v ktorom uviedol, že „pohľadávku kúpil od D. D.“ a v prípade jej nezaplatenia   „bude   vec   riešiť   cez   exekútora“,   a keďže   napriek   tejto   výzve   Mesto   H. odmietlo vykonať úhradu pohľadávky, tak podal návrh na vykonanie exekúcie.

Ing. Bc. S. S., súdny exekútor, podaním doručeným Okresnému súdu v Skalici dňa 19. 03. 2004, požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej veci v súlade s ustanovením § 44 Exekučného poriadku.

Mesto H. v zastúpení primátora podalo dňa 19. 03. 2004 námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni s odôvodnením,   že konajúca sudkyňa rozhodovala v súdnom konaní, ktoré sa ukončilo vydaním Rozsudku na základe uznania nároku, a keďže v danej veci bolo podané oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin úžery podľa § 253 Trestného zákona, sú dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti.

Právny zástupca povinného podaním zo dňa 25. 03. 2004 navrhol, aby Okresný súd v Skalici ako exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 (tretia veta) Exekučného poriadku rozhodol uznesením, ktorým by žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že

a) v danej veci bolo podané na príslušnom Okresnom úrade justičnej a kriminálnej polície trestné oznámenie o spáchaní trestného činu úžery podľa § 253 Trestného zákona, a existuje dôvodné podozrenie, že ďalším vymáhaním pohľadávky môže dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti,

b)   návrh   na   vykonanie   exekúcie   vykazuje   znaky   pozmeňovania   údaju   o   výške vymáhanej   istiny,   čo   vzbudzuje   odôvodnený   záver   o   vykonaní   neoprávnených   zásahov do obsahu listiny,

c)   prechod   práva   a   povinností   z   oprávneného   uvedeného   v   exekučnom   titule na nového   veriteľa   nebol   preukázaný   overenou   listinou   alebo   oprávneným   orgánom v zmysle   ustanovenia   §   37   ods.   4   Exekučného   poriadku,   keďže   podpisy   postupcu a postupníka   na   doložených   zmluvách   o   postúpení   pohľadávok   neboli   notársky   alebo úradne overené, a ich prechod nevyplýval ani z rozhodnutia iného orgánu.

Podaním zo dňa 07. 05. 2004 právny zástupca povinného oznámil exekučnému súdu, že dňa 30. 04. 2004 podal na Okresnom súde Bratislava III žalobu o určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, a to z dôvodu simulácie právneho úkonu. K podaniu bola priložená fotokópia žaloby.

Oprávnený podaním zo dňa 23. 06. 2004 doručeným súdnemu exekútorovi zobral návrh na vykonanie exekúcie späť z dôvodu, že vo veci nebolo doposiaľ vydané poverenie. Súdny exekútor si trovy konania neuplatnil.

Následne   Okresný   súd   v   Skalici   vydal   Uznesenie,   spis   č.   5   Er   81/04   zo   dňa 12. 08. 2004, ktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti.

Pre úplnosť veci uvádzame, že následne bolo oznámené zo strany I. T. a D. D., že došlo k „zrušeniu zmlúv o postúpení pohľadávok“, a to ku dňu 02. 06. 2004 (doručené povinnému dňa 12. 08. 2004) a že veriteľom tejto pohľadávky je pôvodný veriteľ, a to K. Č. – P. v. p., ktorý návrhom na podanie exekúcie v zastúpení tým istým právnym zástupcom ako predchádzajúci oprávnený žiadal súdneho exekútora Ing. Bc. S. S. o vykonanie exekúcie na podklade predmetného rozsudku na základe uznania nároku. Vec je vedená na Okresnom súde v Skalici, spis. č. 3 Er 255/04 a vo veci bolo dňa 29. 07. 2004 vydané poverenie na vykonanie exekúcie. (...)

Podľa názoru sťažovateľa Okresný súd v Skalici rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva. (...)

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Okresný súd v Skalici vydaním napadnutého uznesenia ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. (...)

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v porušení princípu kontradiktórnosti, ktorý je podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania. (...)

Podstata   kontradiktórneho   súdneho   procesu   sa   zakladá   na   tom,   že   súd   nemôže rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie. V danom prípade Okresný súd v Skalici rozhodol o zastavení exekúcie bez toho, aby o návrhu na zastavenie exekúcie zo strany oprávneného   vopred   informoval   povinného   a   v   dôsledku   toho   nemal   povinný   možnosť vyjadriť sa k tomuto procesnému návrhu a patrične na neho reagovať. Povinný sa dozvedel o podaní späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie až dňa 17. 08. 2004, kedy mu bolo doručené sporné uznesenie Okresného súdu v Skalici.

Týmto   postupom   Okresný   súd   v Skalici   znemožnil   povinnému   uplatniť   si   trovy konania (ktorých súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia), a tento postup podľa názoru sťažovateľa viedol aj k porušeniu práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Sťažovateľ   podal   dôvodne   návrh   na   vydanie   uznesenia,   ktorým   by   exekučný   súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 (tretie veta) Exekučného poriadku, pričom trovy exekučného   konania   by   si   uplatnil   až   v závislosti   na   právoplatnom   rozhodnutí   o tomto návrhu, nakoľko oprávnenému by vzniklo právo na náhradu trov konania až v prípade, keby exekučný   súd   rozhodol   o zamietnutí   žiadosti   o vydanie   poverenia,   a toto   uznesenie   by nadobudlo právoplatnosť. A až v tomto štádiu exekučného konania by si povinný mohol uplatniť   náhradu   trov   konania   a vedel   by   presne   špecifikovať   výšku   trov   právneho zastúpenia, nakoľko súd by postupom podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku exekúciu zastavil, a keďže by sa jednalo o konečné rozhodnutie vo veci, tak by rozhodol aj o náhrade trov exekučného konania. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný nevedel o tom, že oprávnený zobral návrh na vykonanie exekúcie späť a exekučný súd ho nevyzval ani na uplatnenie prípadných   trov   exekúcie,   tak   bolo   porušené   jeho   právo   vlastniť   majetok   v spojitosti s právom   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Je   potrebné   poznamenať   aj   to,   že   návrh na zastavenie exekúcie podal oprávnený v čase, kedy už nebol hmotnoprávne legitimovaný, nakoľko dňa 02. 06. 2004 došlo k „zrušeniu zmlúv o postúpení pohľadávok“. (...)

Sťažovateľ   si   uvedomuje,   že   na   náhradu   trov   exekučného   konania   nemusí   mať povinný automaticky právny nárok, a to najmä s ohľadom na ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (prípadné aj subsidiárne použitie § 150 O. s. p.), avšak má ústavné právo,   aby aj o tejto časti   súdneho konania,   konajúci súd vo veci rozhodol a aby jeho záležitosť bola nezávislým a nestranným súdom rozhodnutá pri dodržaní všetkých zásad spravodlivého súdneho konania.   Aj keď exekučný súd nemá zákonnú povinnosť priznať oprávnenému alebo súdnemu exekútorovi trovy konania, má ústavnú povinnosť o tejto veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. (...)

Na   druhej   strane   je   potrebné   zvýrazniť,   že   všeobecné   súdy   ako   „primárni ochrancovia práva“ sú povinné vykladať právne predpisy ústavne konformným spôsobom, z čoho možno ďalej odvodiť právo účastníka súdneho konania predvídať svoje rozhodnutie. Aj v civilnom procese v zásade platia pravidlá v otázke náhrady trov súdneho konania, avšak   vzhľadom   na   ustanovenie   §   150   O.   s.   p.   nemožno   tieto   pravidlá   zovšeobecniť na každú   procesnú   situáciu,   nakoľko   súd   je   oprávnený   identifikovať   dôvody   hodné osobitného   zreteľa   v   konkrétnej   situácii,   a   tým   nepriznať   trovy   súdneho   konania, a v konečnom dôsledku vybočiť z pravidiel upravených Občianskym súdnym poriadkom pre náhradu trov konania. Z uvedeného sa ďalej odvíja aj povinnosť súdu náležite odôvodniť svoje   rozhodnutie   v   otázke   výkladu   a   posúdenia   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, nemôže sa preto jednať o ľubovôľu. Inými slovami povedané, vzhľadom na povinnosť súdov vykladať   právne   predpisy   ústavne   konformným   spôsobom,   môže   mať   účastník   súdneho konania v konkrétnej situácii právny nárok na náhradu trov konania, a rozhodnutie súdu v tejto otázke vie aj náležite predvídať, a teda aj posúdiť, či má dostatočnú „legitímnu nádej (legitimate expectation)“ na priznanie tejto pohľadávky.

Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal, že „z judikatúry ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o   ktorých   sťažovateľ   môže   tvrdiť,   že   má   aspoň   legitímnu   nádej   na   ich   zhodnotenie (Rozsudok ESĽP vo   veci   PINE   VALLEY   DEVELOPMENTS   LTD   a   iní   v.   Írsko z 29. novembra 1991 a Rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995)“ (Nález III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004).

Obdobne tak judikoval ESĽP aj v rozhodnutí Knieža Hans - Adam Lichtenšteinský v. Nemecko z 12. júla 2001.

Vzhľadom   na   uvedený   názor   máme   preto   za   to,   že   sťažovateľ   mal   v   zmysle príslušných ustanovení O. s. p. „legitímnu nádej“ na to, aby mu súd priznal náhradu trov exekučného   konania,   avšak   postupom   Okresného   súdu   v   Skalici   bol   tohto   práva   úplne zbavený,   čím   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   vlastniť   majetok.   Inými   slovami   povedané právny poriadok nevylučuje, aby exekučný súd priznal náhradu trov exekučného konania povinnému, ak by oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Naopak v konkrétnom prípade vzniká povinnému právny nárok na náhradu trov exekučného konania a exekučný súd musí skúmať konkrétne podmienky pre rozhodnutie o náhrade trov exekučného konania. (...)   aj   zo   súdnej   praxe   jednoznačne   vyplýva,   že   povinný   má   najmä   v   prípade podania neúspešného návrhu na vykonanie exekúcie právo na zaplatenie trov exekučného konania   a   tomuto   výkladu   neodporuje   ani   ustanovenie §   200   ods.   1   (druhá veta) Exekučného poriadku, ktoré pojednáva len o práve oprávneného a súdneho exekútora na náhradu   trov   exekúcie.   V danom   prípade   je   preto   potrebné   subsidiárne   aplikovať ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   pojednávajúce   o   náhrade   trov   súdneho konania [v prejednávanej veci § 146 ods. 2 (prvá veta) O. s. p.]. Opačný výklad by bol popretím princípu rovnosti zbraní, nakoľko povinný by nedisponoval právom na náhradu trov konania oproti povinnému a súdnemu exekútorovi. (...)

Otázku   náhrady   trov   oprávneného   v   danom   prípade   je   potrebné   vnímať   najmä s ohľadom na fázu exekučného konania, ako aj vzhľadom na procesné námietky podávané povinným proti   oprávnenému.   Povinný   zobral   návrh na vykonanie   exekúcie späť   práve dôsledkom námietok uplatňovaných povinným. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že nasledovne došlo   k   zrušeniu   zmlúv,   ktorých   nedostatky   namietal   povinný   v   exekučnom   konaní. Nedostatočný návrh na vykonanie exekúcie naznačuje aj postup exekučného súdu, ktorý v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonaní   exekúcie,   o   poverení   na   vykonanie   exekúcie   nerozhodol,   tak   ako   to predpokladá ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. S ohľadom na tieto skutočnosti možno preto dôvodne predpokladať, že k zastaveniu exekúcie by došlo aj postupom podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, a teda zavinením povinného. Je preto potrebné rozlišovať medzi návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku podaným oprávneným po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a vydaní upovedomenia súdneho   exekútora   o začatí   exekúcie,   ktorý   sa   v   zmysle   súdnej   praxe   považuje   za samostatný dispozičný úkon oprávneného a u ktorého je prípustné späťvzatie na strane jednej,   a na strane   druhej   späťvzatím   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   ktoré   nie   je samostatne upravené v Exekučnom poriadku a nie je ho možné považovať ani za samostatný procesný úkon, takže je potrebné postupovať podľa § 96 O. s. p. V takomto prípade, kedy nie je zrejmé, či vôbec súd vydá poverenie a či teda bude exekúcia nariadená, je potrebné vychádzať pri náhrade trov konania pri zastavení exekúcie z princípu zavinenia zo strany povinného.

Vychádzajúc z týchto úvah mám preto jednoznačne za to,   že povinný mal nárok na náhradu trov exekučného konania, nakoľko oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vidíme   aj   v   porušení   „princípu rovnosti zbraní“, ktorý je jedným zo základných princípov spravodlivého súdneho konania, a to najmä v tom smere, že povinný si postupom Okresného súdu v Skalici nemohol uplatniť náhradu trov exekučného konania, na rozdiel od oprávneného a súdneho exekútora, ktorí si ich neuplatnili.

(...) bol preto porušený princíp rovnosti zbraní, a to vo vzťahu najmä k súdnemu exekútorovi   ako   účastníkovi   exekučného   konania   v časti   rozhodovania   súdu   o trovách konania, nakoľko sťažovateľ ako povinný bol znevýhodnený oproti súdnemu exekútorovi ako   inému   účastníkovi   konania,   nakoľko   nevedel   o návrhu   oprávneného   na   zastavenie konania, a preto ani nemohol podať návrh na náhradu trov konania. Týmto postupom bolo preto porušené aj právo na nezávislý a nestranný súd (napr. II. ÚS 71/97).

Porušenie   práva   na   nestranný   a nezávislý   súd   vidíme   aj   v tom,   že   aj   napriek skutočnosti, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni v predmetnej exekučnej veci, do dnešného dňa nám nebolo doručené rozhodnutie nadriadeného súdu o tejto námietke zaujatosti.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie odvodzujeme aj z toho, že Okresný súd   v Skalici   v rozpore   s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v uznesení neoznačil právneho zástupcu povinného a napadnuté uznesenie doručil priamo povinnému, hoci   právny   zástupca   povinného   doručil   do   súdneho   spisu   plnomocenstvo   a v mene povinného podával riadne návrhy. Navyše je potrebné poznamenať, že súd vydal uznesenie pri   absencii   odstrániteľnej   podmienky,   spočívajúcej   v nezaplatení   súdneho   poplatku, nakoľko   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania   (vrátane   návrhu   oprávneného)   sa spoplatňuje a zaplatenie súdneho poplatku je v zmysle teórie civilného procesného práva jednou z podmienok konania [položka č. 13 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov, § 2 ods. 1 písm. a) zákona SNR č. 71/1992 Zb.].

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočíva podľa sťažovateľa aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia Okresného súdu v Skalici rozhodovania trov konania.   Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)

Otázkou náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sa   Ústavný   súd   SR   zaoberal   aj v Uznesení č. III. ÚS 187/04 z 10. júna 2004, a to konkrétne posúdením aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p. a z právnych úvah uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia taktiež vyplýva povinnosť všeobecných súdov náležite odôvodniť svoje rozhodnutie o trovách konania. V predmetnej veci sa však otázkou náhrady trov konania povinného všeobecný súd nezaoberal, o náhrade trov nerozhodol, a svojím postupom znemožnil povinnému uplatniť si náhradu trov, a teda v konečnom dôsledku mu v tejto časti znemožnil právo na prístup k súdu, pričom toto svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom nezdôvodnil, a preto je potrebné postup Okresného súdu kvalifikovať ako prejav svojvôle, ktorý je z ústavného hľadiska neudržateľný.

Sťažovateľ nežiada priznať právo na primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch, nakoľko už len samotné deklarovanie porušenia práva Ústavným súdom SR by bolo pre sťažovateľa dostatočným a adekvátnym zadosťučinením. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR po zistení skutkového a právneho stavu veci v súlade s ustanovením § 25 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov (...) vydal nasledovný nález

1. Základné právo Mesta H. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Okresného súdu v Skalici, spis. zn. 5 Er 81/04 zo dňa 12. 08. 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v plnom   rozsahu   Uznesenie   Okresného   súdu   v Skalici,   spis.   č. 5 Er 81/04 zo dňa 12. 08. 2004 a vec sa vracia Okresnému súdu v Skalici na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Okresný   súd   v Skalici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   Mesto   H.   do   15   dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.»

1.3 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04, pričom uviedol, že: «K. Č. – P. v. p. po zrušení zmlúv o postúpení pohľadávok s D. D. a I. T., ako pôvodný veriteľ uvedený v exekučnom titule - Rozsudok na základe uznania nároku, spis. č. 5 C 84/01 zo dňa 03. 12. 2002, podal dňa 28. 06. 2004 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora Ing. Bc. S. S. pre celkovú vymáhanú čiastku vo výške 1.714.185,- Sk. Vec je vedená u súdneho exekútora pod spis. zn. EX 97/04.

Okresný   súd   v   Skalici   ako   exekučný   súd   vydal   dňa   29.   07.   2004   Poverenie na vykonanie exekúcie č. 5206*008815. Vec je vedená na Okresnom súde v Skalici pod spis. zn. 3 Er 255/04.

Ing.   Bc.   S.   S.,   súdny   exekútor   vydal   dňa   12.   08.   2004   Upovedomenie   o začatí exekúcie v predmetnej exekučnej veci v súlade s ustanovením § 44 Exekučného poriadku a Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   v   banke   v súlade s ustanovením § 95 ods. 2 Exekučného poriadku, na základe ktorého došlo k zablokovaniu finančných   prostriedkov   sťažovateľa   na   troch   účtoch.   Sťažovateľ   od   toho   času   nemôže nakladať   s   finančnými   prostriedkami   na   týchto   účtoch,   a   tým   aj   vykonávať   činnosť samosprávy.

Sťažovateľ   podal   dňa 18.   08.   2004 námietky   proti   trovám   exekúcie   a   dňa 27. 08. 2004 námietky proti exekúcii. Súčasne podal dňa 20. 08. 2004 návrh na odklad exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie.

Uvedené návrhy odôvodnil nasledovným:

a) vymáhaná pohľadávka pozostáva výlučne z 365 % ročného úroku z omeškania, a teda ďalším vymáhaním vo veci môže dôjsť k spáchaniu trestného činu úžery,

b) bývalý primátor mesta sa dohodol s oprávneným na zrušení tejto pohľadávky (v tejto veci sa preto navrhuje nariadiť pojednávanie),

c)   nariadeniu   exekúcie   bráni   prekážka   litispendencie,   nakoľko   v   čase   vydania poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nebola   právoplatne   ukončená   exekučná   vec   vedená na Okresnom súde v Skalici, spis zn. 5 Er 81/04 pre ten istý exekučný titul.

Na dokreslenie skutkového stavu sa žiada uviesť, že bývalý primátor mesta H. uznal pred súdom vymáhaný nárok bez súhlasu obecného zastupiteľstva.

Je potrebné uviesť, že okrem tohto priznaného nároku spoločnosť VPP, spol. s r. o. H.   eviduje   pohľadávky   vo   výške   2.591.141,-   Sk,   ktoré   opätovne   pozostávajú   výlučne z úrokov   z   omeškania   a   zo   zmluvných   pokút.   Táto   celková   čiastka   je   priznaná právoplatnými Platobnými rozkazmi, ktoré bývalý primátor mesta H. nezaložil do účtovnej evidencie, nepodal voči platobným rozkazom odpory a súčasné vedenie mesta H. sa o týchto pohľadávkach   dozvedelo   až   začiatkom   tohto   roku,   kedy   im   pôvodný   veriteľ   oznámil postúpenie   týchto   pohľadávok   na   nového   veriteľa   D.   D.   ku   dňu   07.   01.   2004.   Tieto pohľadávky sú priznané právoplatnými Platobnými rozkazmi.

Okrem týchto pohľadávok si spoločnosť VPP, spol. s r. o. v H. uplatnila pohľadávku v celkovej výške 2.498.257,- Sk, ktorá opätovne pozostáva výlučne z úrokov z omeškania a zmluvných   pokút.   Táto   pohľadávka   bola   zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo dňa 05. 03. 2004 postúpená na D. D. s tým, že je predmetom viacerých súdnych konaní na Okresnom súde v Skalici.

Je   potrebné   zvýrazniť,   že   K.   Č. – P.   v.   p.   a D.   D.   disponuje   voči   sťažovateľovi pohľadávkami   v   celkovej   výške   6.803.583,-   Sk,   ktoré   pozostávajú   výlučne   z   úrokov z omeškania a zmluvných pokút. Mesto H. nedlhuje D. D., VPP, spol. s r. o. H. ako aj K. Č. – P. v. p. žiadne iné záväzky.

Existencia týchto pohľadávok, ako i exekučných konaní vážne narušuje činnosť mesta ako subjektu samosprávy, a tým aj jeho ústavné a zákonné poslanie. (...)

V danej veci sme podali návrh na odklad exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie ako aj námietky voči exekúcii, avšak súd do dnešného dňa o nich nerozhodol. V tomto smere preto vytýkame exekučnému súdu, že vzhľadom na okolnosti prípadu, nepostupoval bez zbytočných prieťahov, čím došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. T., listom zo 7. septembra 2006 sp. zn. Spr. 1678/06, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonných sudkýň Mgr. R. A. z 21.   augusta   2006   a Mgr.   J.   B.   zo 16. augusta   2006.   Právny   zástupca   sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zaujal písomné stanovisko 29. septembra 2006.

2.1 Predseda okresného súdu uviedol nasledovné: „Na Vašu žiadosť týkajúcu sa ústavnej sťažnosti (...) oznamujem, že sa pridŕžam vyjadrení   vec   vybavujúcich   sudkýň,   ktoré   v prílohe   zasielam   a sťažnosť   navrhujem odmietnuť.

Súčasne oznamujem, že netrvám na zadržaní ústneho pojednávania v tejto veci.“

2.2 Z vyjadrenia zákonnej sudkyne Mgr. R. A. vyplýva, že:„Vec vedená pod sp. zn. SI-5 Er 81/2004 mi bola pridelená ako zákonnej sudkyni v súlade   s Rozvrhom   práce   bývalého   Okresného   súdu   v Skalici.   Súdny   exekútor Ing. Bc. S. S.,   exekútorský   úrad   v P.,   doručil   súdu   dňa   18.   3.   2004   žiadosť   o vydanie poverenia vo veci. Povinný vo veci Mesto H., podaním doručeným súdu dňa 19. 3. 2004 podal   návrh   na   vylúčenie   mojej   osoby   ako   zákonného   sudcu.   Dňa   1. 4. 2004   som   sa vyjadrila písomne k tejto námietke zaujatosti, ako aj všetky ostatné sudkyne OS Skalica. Dňa 2.   4.   2004 predložila vtedajšia predsedníčka súdu Mgr.   H.   S.   vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave, ktorému toto podanie bolo doručené dňa 5. 4. 2004. Podaním doručeným súdu dňa 19.   5.   2004 Krajský súd v Trnave rozhodol,   že nie som vylúčená z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci.   Medzitým   povinný   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   JUDr.   M.   M.   advokáta B.   dňa 29. 3. 2004   podal   návrh na vydanie uznesenia,   ktorým   by   žiadosť   súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia   vo   veci   zamietol. Následne podaním doručeným súdu dňa 10. 5. 2004 tento svoj návrh na vydanie uznesenia ešte doplnil o ďalšie skutočnosti. Na overenie skutočností uvádzaných v týchto návrhoch povinného som musela urobiť dopyt na príslušný súd, v akom štádiu sa nachádzajú konania, na ktoré sa povinný odvolával. Tento dopyt som urobila prípisom zo dňa 28. 5. 2004. Na to súdny exekútor podaním doručeným súdu dňa 1. 7. 2004 vzal svoj návrh na vykonanie exekúcie späť (...). Na to som uznesením OS Skalica č. k. 5 Er 81/04-60 zo dňa 12. 8. 2004 exekúciu zastavila. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 8. 2004. (...)“

2.3 Vyjadrenie sudkyne Mgr. J. B.:„Vec   vedená   pod   sp.   zn.   3   Er   255/04   mi   bola   pridelená   ako   zákonnej   sudkyni v súlade   s Rozvrhom   práce   Okresného   súdu   v Skalici.   Na   základe   žiadosti   súdneho exekútora Ing. Bc. S. S., Exekútorský úrad v P. doručenej súdu dňa 2. 7. 2004 bolo v súlade s ustanovením   §   45   ods.   1   Zák.   č.   233/1995   Z.   z.   vydané   dňa   29. 7. 2004   poverenie vykonaním exekúcie súdnemu exekútorovi v prospech oprávneného K. Č. proti povinnému Mesto   H.   na   vymoženie   uloženej   povinnosti   zaplatiť   sumu   1.714.185,-   Sk   istiny s príslušenstvom. Vykonateľným rozhodnutím bol rozsudok Okresného súdu Skalica č. k. 5 C   84/01-23   zo   dňa   3.   12.   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   7.   2.   2003 a vykonateľnosť dňa 11. 2. 2003.

Z obsahu spisu vyplýva, že povinný zaslal dňa návrh na zastavenie exekúcie, dňa 20. 8. 2004 námietky proti trovám exekúcie, dňa 23. 8. 2004 návrh na zastavenie exekúcie a žiadosť   o nariadenie   pojednávania,   dňa   23.   8.   2004   návrh   na   odklad   exekúcie   a dňa 25. 8. 2004 návrh na vylúčenie konajúcej sudkyne ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Skalica z prejednávania a rozhodovania v predmetnej exekučnej veci. Dňa 30. 8. 2004 sa súdny   exekútor   vyjadril   k námietkam   povinného   proti   trovám   exekúcie   a k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Dňa 3. 9. 2004 som sa ako zákonná sudkyňa vyjadrila k vznesenej   námietke   zaujatosti   a predložila   ostatným   sudcom   na   vyjadrenie,   pretože povinný   namietal   všetkých   sudcov   vtedy   Okresného   súdu   Skalica.   Sudcovia   sa   k veci vyjadrili   dňa   7.   9.   2004.   Dňa   8.   9.   2004   povinný   zaslal   do   spisu   doplnenie   návrh   na zastavenie a odklad exekúcie. Dňa 9. 9. 2004 bola vec predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

Od   1.   10.   2004   som   prestala   byť   zákonným   sudcom   vo   veci,   pretože   som do 31. 9. 2005 absolvovala stáž na Krajskom súde v Trnave. Vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. M. B.

Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že dňa 27. 10. 2004 bola vec vrátená nadriadeným súdom súdu prvého stupňa bez rozhodnutia s tým, že v zmysle ustanovenia § 15a ods. 3 O. s. p   mal   povinný   k vznesenej   námietke   zaujatosti   predložiť   dôkaz   na   svoje   tvrdenie uvedené   v námietke   zaujatosti.   Až   po   doložení   tohto   dôkazu   bolo   uložené   súdu   prvého stupňa opätovne predložiť spis odvolaciemu súdu. V prípade nedoloženia dôkazu je podľa § 43 ods. 3 O. s. p. súd povinný konať ďalej a na vznesenú námietku neprihliada. Prípisom zo   dňa   4.   11.   2004   bol   povinný   vyzvaný   na   predloženie   predmetného   dôkazu,   ktorý nepredložil. Dňa 4. 11. 2004 bol spis zaslaný MS SR Bratislava za účelom prešetrovania postupu súdneho exekútora. Spis bol vrátený dňa 18. 4. 2005. Počas tohto obdobia boli pripojené do spisu listy vzájomnej korešpondencie medzi povinným a súdnym exekútorom. Dňa 26. 4. 2005 sa nachádza v spise úprava, na základe ktorej bolo zisťované, či sa na OS Bratislava   III   vedie   konanie   medzi   účastníkmi   o určenie   neplatnosti   zmlúv   o postúpení pohľadávky a určenie veriteľa pohľadávky a výzva oprávnenému, D. D. o oznámenie kedy, akým spôsobom a na základe čoho došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá úprava bola realizovaná kanceláriou dňa 5. 5. 2005. Dňa 16. 6. 2005 oprávnený oznámil súdu, že exekúcia bola skončená a to tak, že povinný v plnom rozsahu dobrovoľne zaplatil celú   vymáhanú   pohľadávku.   Dňa   16.   1.   2006   v súlade   s ustanovením   § 60   písm.   e) Ex. poriadku súdny exekútor zaslal späť originál poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 16. 1. 2006 bola vykonaná úprava o vyznačení skončenia veci a založení. (...)“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol tieto skutočnosti:

«(...)

1) Pokiaľ sa týka bodu 1) Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, spis. č. III. ÚS 101/06-36 (zrejme sp. zn. I. ÚS 101/06-36) zo dňa 22. 03. 2006, ktorou bola prijatá sťažnosť   proti   Okresnému   súdu   Senica,   ako   označenému   porušovateľovi   ľudských   práv a základných slobôd pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004, tak zotrvávame   na   našich   doterajších   stanoviskách   a   k   vyjadreniu   Okresného   súdu   Senica nevieme zaujať relevantné stanovisko, keďže ani predseda súdu, ani zákonný sudca v tejto časti   nepodali   žiadne   relevantné   stanovisko.   Ich   stanovisko   smerovalo   len   k   porušeniu práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie tohto práva (t. j. práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) sme však nenamietali, ale namietali sme   porušenie   iných   článkov,   čo   zreteľne   vyplýva,   jednak   z   ústavnej   sťažnosti,   ako i z Uznesenia Ústavného súdu SR, spis. č. I. ÚS 101/06-36 zo dňa 22. 03. 2006. Na základe toho máme za to, že Okresný súd v Senici sa k tejto časti ústavnej sťažnosti buď vyjadriť nechcel, alebo sa s ústavnou sťažnosťou, resp. uznesením Ústavného súdu SR neoboznámil dôsledne.

2) Pokiaľ sa týka bodu 2) Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, spis. č. I. ÚS 101/06-36 zo dňa 22. 03. 2006, ktorou bola prijatá sťažnosť proti Okresnému súdu Senica, ako označenému porušovateľovi ľudských práv a základných slobôd pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, tak chcem uviesť, že v danej veci sme namietali viaceré relevantné   dôvody.   Súd   sa   však   nevysporiadal   s   tak   závažným   argumentom,   akým   je prekážka konania (litispendencia), a ani s návrhom na odklad exekúcie. Pričom je potrebné mať na zreteli, že súd mal rozhodnúť v podstate o jednoduchom procesnom úkone, akým je návrh na odklad exekúcie. Toto rozhodnutie súdu je v podstate procesným úkonom, ktorým sa neprejudikuje rozhodnutie exekučného súdu o námietkach, resp. o zastavení exekúcie. Vzhľadom   na   princíp   uplatňovaný   v   exekučnom   konaní,   v   zmysle   ktorého   navrátenie do predošlého   stavu   nie   je   možné,   má   súd   ústavnú   povinnosť   konať   s   maximálnou rýchlosťou tak, aby prípadný odklad exekúcie splnil svoj význam.

V   záujme   objektivity   je   však   potrebné   dodať,   že   súdny   spis   sa   nachádzal na Ministerstve spravodlivosti SR ako i na Krajskom súde v Trnave, a teda v tomto čase súd nemohol konať.

Sťažovateľ sa v danej veci nachádzal v stave právnej neistoty, keď od júla 2004 do júna 2005 mal zablokované účty. Aj napriek tomu, že sme súdneho exekútora viackrát upozorňovali na to, že finančné prostriedky zablokované na účtoch sťažovateľa presahujú vo veľkom rozsahu výšku vymáhanej pohľadávky v exekučnom konaní vrátane príslušenstva a trov exekúcie, tak nedošlo k uvoľneniu týchto finančných prostriedkov. Činnosť Mestského úradu H. bola týmto v podstate paralyzovaná a mestský aparát nemohol riadne fungovať. Uvedený   stav   vyvolával   negatívnu   odozvu   vo   vzťahu   k   bankám,   ktoré   financovali sťažovateľa v rámci rozvojových programov samosprávy (napr. D. b. S., a. s. uvažovala o predčasnej   splatnosti   úveru   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   dlhodobo   v exekučnom konaní,   ostatné   banky   neboli   ochotné   poskytnúť   úver,   keď   sťažovateľ   bol   v exekučnom konaní,   hoci   mal   oveľa   viac   finančných   prostriedkov   ako   bola   výška   vymáhanej pohľadávky,   exekútor   však   blokoval   všetky   finančné   prostriedky   na   účtoch   povinného). Štátny fond rozvoja bývania SR taktiež z dôvodu prebiehajúcej exekúcie nechcel vstúpiť do zmluvného vzťahu, ktorý sa týkal bytovej výstavby v meste H.

Za   takýchto   okolností,   berúc   do   úvahy   liknavosť   Okresného   súdu   Skalica,   ktorý nerozhodol ani len o procesnom návrhu povinného na odklad exekúcie, mal sťažovateľ dve možnosti:

a)   Trvať   na   podaných   námietkach   proti   exekúcii   ako   i   na   ostatných   návrhoch v exekučnom konaní, a tak realizovať svoje ústavné právo konať pred súdom s možným priaznivým   výsledkom   v   podobe   vyhovenia   námietkam   proti   exekúcii,   resp.   zastavením exekúcie. V prípade takejto alternatívy by sa Mesto H. dostalo do nepriaznivej finančnej situácie, keďže by sa úplne prehĺbil ekonomický marazmus mesta, a jeho činnosť by bola absolútne ohrozená.

b) Netrvať na podaných námietkach ako i na ostatných procesných návrhoch, súc si vedomý   možnej   neoprávnenosti   vymáhaných   pohľadávok,   ako   i   zbavenia   sa   ďalšej efektívnej   možnosti   konať   pred   súdom.   Táto   alternatíva   by   však   prispela   k   obnoveniu finančnej stability Mesta H.

Sťažovateľ sa rozhodol pre druhú alternatívu.

Vo svetle týchto úvah máme preto dôvodné argumenty, ktoré nás utvrdzujú v závere aj naďalej sa považovať za obeť porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv   a   ľudských   slobôd   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   pre   namietané   porušenie   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z   toho   ďalej   odvodzujeme   aj   právo   na   priznanie   finančné   zadosťučinenia v peniazoch.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sme   v   pôvodnej   ústavnej   sťažnosti   nežiadali   priznať finančné zadosťučinenie, tak práve vyššie uvedené okolnosti prípadu (berúc do úvahy dĺžku a intenzitu vyvolaného stavu právnej neistoty, čo nakoniec viedlo k strate efektívneho práva na súdnu ochranu) v nás vyvolávajú oprávnené závery o dôvodnosti priznania finančného zadosťučinenia. V čase podania ústavnej sťažnosti mohol ešte všeobecný súd odstrániť stav právnej neistoty.

Je však potrebné rozlišovať časový úsek medzi intenzitou porušenia práva v čase podania ústavnej sťažnosti, kedy ešte všeobecný súd mohol odstrániť stav právnej neistoty na strane jednej, a medzi súčasným stavom, kedy trvajúca nečinnosť všeobecného súdu viedla k strate sťažovateľa v efektívnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany.

Žiadame, aby Ústavný súd SR rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 500.000,- Sk (...) s tým, že toto zadosťučinenie by sa týkalo výlučne len porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (...).

Z týchto dôvodov preto upravujeme petit s nasledovným znením: „Mestu H. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (...), ktoré mu je   Okresný   súd   Senica   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia“.

Pokiaľ   sa   jedná   o navrhovanú   výšku   žiadaného   finančného   zadosťučinenia,   tak okrem uvedených okolností prípadu, poukazujeme najmä na to, že činnosť mestského úradu bola v čase exekučného konania značne paralyzovaná, ako i to, že obeťou porušenia práva bolo mesto ako orgán verejnej samosprávy, ktoré má svoje špecifické ústavné poslanie. Uvedomujeme   si   však   aj   to,   že   náhradu   finančného   zadosťučinenia   nemožno   zamieňať s náhradou škody.

3)   Pokiaľ   sa   týka   ústneho   pojednávania,   tak   s ohľadom   na   ustálenú   judikatúru súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

4)   Pokiaľ   sa   jedná   o špecifikáciu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia,   tak   tieto špecifikujeme nasledovne:

(...)   V konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   žiadame   priznať   celkovú   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 20.115,80 Sk, a to na účet právneho zástupcu (...).»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných práv.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   ako   aj   z vyjadrení   účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1.   Napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Er   81/04   z 12.   augusta   2004, ktorým   bolo   predmetné   exekučné   konanie   zastavené   vo   svojom   záhlaví   neobsahuje označenie právneho zástupcu sťažovateľa a je nasledovne odôvodnené:

„Oprávnený   doručil   dňa   18.   3.   2004   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie exekúcie. Okresný súd Skalica poverenie vo veci doposiaľ nevydal.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 1. 7. 2004 oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora vzal svoj návrh na vykonanie exekúcie späť.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, avšak súdny exekútor si trovy neuplatnil.“

2. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 255/04:

Dňa 2. júna 2004 súdny exekútor Ing. Bc. S. S. (ďalej len „súdny exekútor“) podal okresnému   súdu   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v prospech oprávneného   K.   Č.   –   P.   v.   p.,   H.,   zast.   advokátom   JUDr.   J.   B.,   proti   povinnému   - sťažovateľovi. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 3 Er 255/04.

Dňa 29. júla 2004 okresný súd na základe „vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu   v Skalici“ č.   k.   5   C   84/01-32   z 3.   decembra   2002   vydal   súdnemu   exekútorovi poverenie   č.   5206*008815,   sp.   zn.   3   Er   255/04,   Ex   97/04   na   vykonanie   exekúcie na vymoženie finančnej čiastky 1 714 185 Sk s prísl. v neprospech sťažovateľa.

Dňa   2.   augusta   2004   primátor   mesta   H.   oznámil   okresnému   súdu,   že „vo   veci Exekučného konania s číslom 3 Er 255/04 na Okresnom súde v Skalici je v tej istej veci vedené konanie pod číslom 5 Er 81/04, ktoré ešte nebolo právoplatne ukončené“.

Dňa 10. augusta 2004 bolo uvedené poverenie doručené súdnemu exekútorovi.   Dňa   10.   augusta   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom   sa domáhal zastavenia predmetnej exekúcie.

Dňa 18. augusta 2004 sťažovateľ podal telefaxom okresnému súdu námietky proti trovám exekúcie, podanie bolo poštovou prepravou doručené okresnému súdu 20. augusta 2004.Dňa   23.   augusta   2004   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie exekúcie spolu so žiadosťou o nariadenie pojednávania a návrh na odklad exekúcie.Dňa 25. augusta 2004 sťažovateľ podal okresnému súdu „námietku zaujatosti voči sudkyni   Okresného   súdu   Skalica,   JUDr.   C.,   ktorá   má   podľa   rozvrhu   práce   v uvedenej exekučnej veci konať (...). Túto námietku zaujatosti podávame rovnako voči všetkým sudcom Okresného súdu Skalica“.

Dňa 30.   augusta   2004   sa   súdny   exekútor   vyjadril   k námietkam sťažovateľa   proti trovám exekúcie a návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Dňa 1. septembra 2004 sa zákonnou sudkyňou v napadnutej veci stala podľa rozvrhu práce Mgr. M. B.

Dňa 3. septembra 2004 sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila JUDr. J. C.Dňa 6. septembra 2004 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie súdneho exekútora k námietkam proti exekúcii.

Dňa   7.   septembra   2004   sa   k vznesenej   námietke   zaujatosti   vyjadrili   aj   ostatní sudcovia okresného súdu.

Dňa 9. septembra 2004 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenej námietke zaujatosti.

Dňa   27.   októbra   2004   bol   spis   vrátený   krajským   súdom   okresnému   súdu   bez rozhodnutia s tým, že v zmysle § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   mal   sťažovateľ   k vznesenej   námietke   zaujatosti   predložiť   aj   dôkazy   na   svoje tvrdenia.   Až   po   doložení   prípadného   dôkazu   bolo   uložené   okresnému   súdu   opätovne predložiť spis krajskému súdu. V prípade nedoloženia dôkazu mal okresný súd podľa § 43 ods. 3 OSP konať, bez toho že by na vznesenú námietku zaujatosti bolo prihliadnuté.   Dňa 4.   novembra   2004   bol   sťažovateľ   vyzvaný v zmysle § 43 ods.   1 OSP, aby doložil dôkazy ohľadom vznesených námietok zaujatosti.

Dňa 4. novembra 2004 bol spis zapožičaný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Dňa   5.   novembra   2004   sťažovateľ   podal   telefaxom   okresnému   súdu   doplnenie návrhov na zastavenie a odklad exekúcie so žiadosťou o nariadenie pojednávania, podanie bolo poštovou prepravou doručené okresnému súdu 8. novembra 2004.

Dňa   14.   januára 2005   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť,   ktorou   žiadal „súdneho exekútora o dodržiavanie ustanovenia § 61b Exekučného poriadku“.

Dňa   24.   januára   2005   súdny   exekútor   písomne   reagoval   na   uvedenú   žiadosť sťažovateľa.

Dňa   1.   februára   2005   sťažovateľ   vyzval „súdneho   exekútora   o dodržiavanie ustanovenia § 61b Exekučného poriadku“.

Dňa 14. marca 2005 súdny exekútor doručil okresnému súdu „Oznámenie povinného o uznaní oprávnenej pohľadávky oprávneného“.

Dňa 18. apríla 2005 ministerstvo spravodlivosti vrátilo zapožičaný spis okresnému súdu. Dňa 26. apríla 2005 okresný súd požiadal Okresný súd Bratislava II, aby oznámil, v akom   štádiu   sa   nachádza   konanie o určenie neplatnosti   súvisiacich   zmlúv o postúpení pohľadávky, resp. o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky.

Dňa 26. apríla 2005 okresný súd požiadal D. D., aby oznámila, akým spôsobom a na základe čoho došlo k zrušeniu súvisiacej zmluvy o postúpení pohľadávky.

Dňa 27. mája 2005 D. D. reagovala na uvedený prípis okresného súdu.Dňa   7.   júna   2005   okresný   súd   požiadal   K.   Č.   a I.   T.,   aby   oznámili   skutočnosti súvisiace s postúpením predmetnej pohľadávky.

Dňa 16. júna 2005 K. Č. a 22. júna 2005 I. T. odpovedali na výzvu okresného súdu.Dňa 29. novembra 2005 okresný súd opätovne požiadal Okresný súd Bratislava II, aby oznámil, v akom štádiu sa nachádza konanie o určenie neplatnosti súvisiacich zmlúv o postúpení pohľadávky, resp. o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky.

Dňa 6. decembra 2005 okresný súd požiadal súdneho exekútora, aby oznámil v akom štádiu sa nachádza predmetná exekúcia.

Dňa   16.   januára   2006   súdny   exekútor   vrátil   okresnému   súdu   poverenie č. 5206*008815 na vykonanie exekúcie.

Dňa 16. januára 2006 bola v spise vykonaná úprava: „vyznač skončenie vymožením, spis založ a/a“.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   101/06-36   prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   a postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Er 255/04   došlo   k porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených   v čl.   48   ods.   2   ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodnutím všeobecného súdu alebo jeho postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, môže byť porušené každé základné právo, ktoré je   zaručené   v ústave   alebo   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach a základných slobodách, teda tak materiálne, ako aj procesné základné právo. Takto ústavný súd napríklad už vyslovil, že všeobecný súd svojím postupom a právoplatným rozhodnutím porušil nielen právo na súdnu ochranu (ako základné procesné právo) zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj právo vlastniť majetok a právo pokojne užívať svoj   majetok (ako základné   materiálne práva)   zaručené   v čl.   20   ods.   1   ústavy,   resp.   v   čl.   1   dodatkového protokolu (pozri nález z 20. decembra 2001 sp. zn. I. ÚS 59/00 a nález z 15. júla 2003 sp. zn. I. ÚS 23/01). V iných rozhodnutiach zase konštatoval, že všeobecný súd svojím právoplatným   rozhodnutím   porušil   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia, ktoré ako základné materiálne práva sú zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy (pozri nález z 10. júla 2001 sp. zn. I. ÚS 13/00), resp. konštatoval, že všeobecný súd svojím postupom, t. j. tým, že neprijal opatrenia zamerané na ochranu maloletých detí pred zlým   zaobchádzaním   s nimi,   porušil   ich   základné   (materiálne)   práva   na   ochranu   proti neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy (pozri nález z 9. júla 2003 sp. zn. I. ÚS 4/02).

Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry tykajúcej sa jeho právomoci v zmysle citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy. V zmysle tohto článku je ústavná ochrana   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy a ústavný   súd,   pričom   systém   tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   základných   práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy).   Úloha ústavného súdu, ktorý zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 177/03, I. ÚS 215/03).

Inými slovami, ústavný súd má právomoc konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach garantovaných základných práv a slobôd ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou vtedy, keď je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo   keď   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou základných práv a slobôd alebo s ich úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Je pritom celkom bez právneho významu, či takéto nezlúčiteľné účinky vyvoláva postup všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutie a či sú nimi dotknuté materiálne   alebo   procesné   základné   práva   a slobody.   Pri   takomto   uplatňovaní   svojej právomoci môže ústavný súd na jednej strane dôsledne plniť svoju nezastupiteľnú úlohu nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy a na druhej strane vylúčiť   akúkoľvek   možnosť   zamieňania   jeho   úlohy   s úlohou   všeobecného   súdu   tretej, prípadne štvrtej inštancie.  

V rozsahu   tejto   svojej   právomoci   ústavný   súd   aj   v danej   veci   preskúmal predovšetkým   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z hľadiska   namietaného   porušenia základných práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

1. Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Tak ako na to poukázal aj sťažovateľ v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, IV. ÚS 21/04, II. ÚS 148/04), ako aj judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   len   „ESĽP“   (napr.   rozhodnutie z 19. decembra 1997, Hornsby v. Grécko)], sa exekučné konanie považuje za integrálnu súčasť súdneho   konania   a   ako   také   musí   vyhovovať   všetkým   kritériám   spravodlivého súdneho konania. Inými slovami povedané, ustanovenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sú aplikovateľné aj na exekučné konanie alebo konanie o výkon rozhodnutia.

1.1   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sú   teda   predovšetkým   tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho procesných základných práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že okresný súd napadnutým postupom a rozhodnutím   porušil „princíp   kontradiktórnosti   konania“ a „princíp   rovnosti   zbraní“, a tým porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

a)   Porušením   uvedených   princípov došlo   podľa   sťažovateľa   v dôsledku   toho,   že okresný súd „rozhodol o zastavení exekúcie bez toho, aby o návrhu na zastavenie exekúcie zo strany oprávneného vopred informoval povinného a v dôsledku toho nemal povinný možnosť vyjadriť sa k tomuto procesnému návrhu a patrične na neho reagovať“.

Podľa   § 96 ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. (...).Súd   konanie   nezastaví,   ak   odporca   so   späťvzatím   návrhu   z   vážnych   dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (ods. 2).Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, (...), (ods. 3).

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že ústavnému právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt, ktorého obsahom je dispozičné právo účastníka   konania a obsahuje v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní (mutatis mutandis PL. ÚS 43/95). Je výsostným (slobodným) právom účastníka konania rozhodovať o tom, či zoberie svoj návrh späť, ak tak urobí „zákonom ustanoveným postupom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Účastník konania späťvzatím návrhu pred začatím pojednávania - tak ako to bolo aj v danom prípade - uplatní svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, a ak je návrh účinne vzatý späť celkom, súd nemá inú zákonnú možnosť, než v dôsledku tohto jeho procesného úkonu konanie podľa § 96 ods. 1 OSP zastaviť (mutatis mutandis I. ÚS 59/00).

Pokiaľ ide o námietku porušenia dôležitého aspektu práva na spravodlivý proces, konkrétne   „princípu   kontradiktórnosti   konania“, ústavný súd   konštatuje, že po účinnom späťvzatí   návrhu   v danej   veci   sa   konanie   skončilo   bez   meritórneho   rozhodnutia   (bez rozhodnutia vo veci samej), nepripadalo teda do úvahy, aby sťažovateľ „obhajoval svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane“ (napr. Szwabovicz v. Švédsko, rozhodnutie ESĽP z r. 1959). Inak povedané, keďže v dôsledku   právne   relevantného   uplatnenia   dispozičného   práva   účastníka   konania   došlo k zastaveniu napadnutého konania, v danom prípade nedošlo k meritórnemu konaniu, kde by   sťažovateľ   prípadne   mohol   uplatniť   uvedený   princíp   spravodlivého   procesu,   preto k porušeniu tohto princípu v okolnostiach danej veci ani nemohlo dôjsť.  

b) Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ vidí «aj v porušení „princípu rovnosti zbraní“, (...) a to najmä v tom smere, že povinný si postupom Okresného súdu   v   Skalici   nemohol   uplatniť   náhradu   trov   exekučného   konania,   na   rozdiel   od oprávneného a súdneho exekútora.»

Podľa § 166 ods. 1 OSP ak nerozhodol súd v rozsudku (...), o trovách konania (...), môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. (...).Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne (ods. 2).

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä (...) o trovách konania, (...).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (ods. 2).

Ústavný súd zo zapožičaného spisu okresného súdu   sp. zn. 5 Er 81/04 zistil, že sťažovateľ v danom prípade nenavrhol doplnenie napadnutého uznesenia v zmysle § 166 ods. 1 OSP a rovnako nenavrhol vydanie uznesenia, ktorým by okresný súd samostatne rozhodol o trovách jeho konania podľa § 167 ods. 1 OSP. Ak mal sťažovateľ k dispozícii právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje, bolo jeho povinnosťou tieto právne prostriedky nápravy uplatniť. Ak sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený, v konaní pred všeobecným súdom nevenoval dostatočnú pozornosť uvedeným efektívnym procesným prostriedkom nápravy, a svoju pasivitu chce odčiniť až v predmetnom konaní o ústavnej sťažnosti, okresnému súdu nemožno vytýkať odopretie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.  

Pretože napadnuté uznesenie okresného súdu nebolo spôsobilé vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 tohto nálezu.

1.2 Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené“.

Podľa § 157 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje   skutkové   zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (ods. 2).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd   tieto   ďalšie   námietky   sťažovateľa   neakceptoval.   Podľa   jeho   názoru závery okresného súdu, aj keď sú skutočne stručné a odvolávajú sa v podstate na príslušné zákonné ustanovenia, nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, či inak ich   účinky   za   nezlúčiteľné   s príslušnou   ústavnou   úpravou   ľudských   práv   a základných slobôd alebo ich úpravou v označenom článku dohovoru. Aj keď okresný súd nerozhodol o trovách   konania   sťažovateľa   a formálne   ani   neidentifikoval   v záhlaví   napadnutého uznesenia právneho zástupcu sťažovateľa, vzhľadom na možné účinné prostriedky nápravy, ktoré sťažovateľ nevyužil [pozri bod III./1.1. b) tohto rozhodnutia], nebolo možné ústavnej sťažnosti ani v tejto časti vyhovieť, preto rozhodol ústavný súd aj ohľadom tejto časti tak, ako to je uvedené v bode 4 tohto nálezu.  

2. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť svojho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   podľa   názoru   sťažovateľa «možno   mať   za   to,   že sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. „legitímnu nádej“ na to, aby mu súd priznal náhradu trov exekučného konania, avšak postupom Okresného súdu v Skalici bol tohto práva úplne zbavený, čím došlo k porušeniu jeho práva vlastniť majetok. Inými slovami povedané právny poriadok nevylučuje,   aby exekučný súd   priznal   náhradu   trov exekučného konania povinnému, ak by oprávnený zavinil zastavenie exekúcie.»

Článok 20 ods. 1 ústavy nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Tak ako   z formulácie   obsiahnutej   v tomto   článku   nemožno   odvodzovať   právo   získať   vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu na dodržanie podmienok, ktoré sú na tento účel   upravené   zákonmi   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   128/95),   tak   z neho   nemožno   ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   si   tiež „uvedomuje,   že na   náhradu   trov exekučného   konania   nemusí   mať   povinný   automaticky   právny   nárok   (...), avšak v okolnostiach danej veci mal ústavné právo na to, aby aj o trovách konania okresný súd rozhodol pri dodržaní všetkých zásad spravodlivého súdneho konania. Článkom 20 ods. 1 ústavy je však chránené vlastnícke právo ako také, vlastnícke právo už konštituované a teda už existujúce (hoci aj vo forme pohľadávky) a nie iba tvrdený nárok na ne. Samotný nárok na trovy konania, v danom prípade na trovy právneho zastúpenia, ktoré prípadne „môžu“ byť priznané, ústavne chránený nie je a ani nemôže byť, teda samotný nárok nepredstavuje ani „legitímnu“ nádej na vlastníctvo.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004 tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nemohlo dôjsť v okolnostiach danej veci ani z dôvodu uvedených v bode 1. III. časti tohto rozhodnutia, teda ani z dôvodu, že ústavný súd nezistil, že by uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 81/04 z 12. augusta 2004 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a na spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

3. Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04.

Predmetom tejto časti konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu vo veci návrhu na vykonanie exekúcie vedenom pod sp. zn. 3 Er 255/04, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd už rozhodol, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa vzťahuje   nielen   na   konanie   prvostupňového   súdu,   ale   aj   na   konanie   odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

3.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení, ale ani zákonní sudcovia nepoukazovali na zložitosť napadnutej veci.

3.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3 Er   255/04   a   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný v podstate od 23. augusta 2004 (keď sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie, žiadosť o nariadenie pojednávania a tiež návrh na odklad exekúcie) až do 16. januára 2006 (keď súdny exekútor vrátil okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie), pretože v tomto období   okrem   jednoduchých   úkonov   (napr.   zaslanie   návrhov   sťažovateľa   protistrane), nepreukázal vo veci efektívnu procesnú činnosť a vo veci nenariadil pojednávanie, resp. nevykonal žiadny meritórny úkon. O návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie nerozhodol takmer   sedemnásť   mesiacov   napriek   tomu,   že „došlo   k   zablokovaniu   finančných prostriedkov sťažovateľa na troch účtoch“, teda ekonomická situácia Mesta H. bola dlhú dobu   v značnej   miere   paralizovaná,   sťažovateľ   nemohol „nakladať   s   finančnými prostriedkami na týchto účtoch, a tým aj vykonávať činnosť samosprávy“. Okresným súdom teda v danej veci neboli vykonané počas doby trinástich mesiacov (dva mesiace nemohol súd   konať   v dôsledku   námietky   zaujatosti   sudcov)   v   podstate   žiadne   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádzal, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Ústavný súd v okolnostiach danej veci nemohol   prihliadnuť   ani   na   skutočnosť,   že   spis   bol   zapožičaný   aj   ministerstvu spravodlivosti, pretože vzhľadom na význam napadnutého konania pre sťažovateľa, okresný súd mohol vo veci zabezpečiť náhradný spis, resp. urgovať vrátenie spisu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z obsahu predmetného spisu nevyplýva vykonanie žiadneho takéhoto opatrenia.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.4 Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   za   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, pričom poukázal „najmä na to, že činnosť mestského úradu bola v čase exekučného konania značne paralyzovaná, ako i to, že obeťou porušenia práva   bolo   mesto   ako   orgán   verejnej   samosprávy,   ktoré   má   svoje   špecifické   ústavné poslanie“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a aj na význam uplatneného práva pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   za   štyri   účelne vynaložené úkony právnej služby, ktoré boli vykonané v roku 2004 a v roku 2006. Za tri úkony   vykonané   v roku   2004   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti 1. septembra 2004 a rozšírenie sťažnosti 6. septembra 2004) patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk, preto trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú spolu s režijným paušálom   ku   každému   úkonu   (3   x   136   Sk   v roku   2004)   vykonané   v roku   2004   sumu 14 010 Sk, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena pre sťažovateľa v sume 2 730 Sk a spolu   s režijným paušálom (164 Sk v roku   2006) tvorí náhrada trov za úkon vykonaný v roku 2006 sumu 2 894 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto v danom prípade sumu 16 904 Sk, ku ktorej bolo treba   pripočítať   19 %   DPH,   teda   sumu   3 211,76 Sk,   spolu   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove zaokrúhlene sumu 20 116 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006