znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 101/04-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   B.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 104/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 104/97   p o r u š i l základné právo Ing. J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   104/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. J. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť advokátovi JUDr. M. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   z 9. júna 2004 č. k. I. ÚS 101/04-121 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 104/97.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   o   rozvod manželstva a s ním spojeného konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletej dcére L.,   ktoré   začalo   24. februára   1997   a   v   časti   týkajúcej   sa   rozvodu   manželstva   bolo právoplatne ukončené 7. novembra 2000.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „... v konaní vedenom... pod sp. zn. 24 C 104/97 pri rozhodovaní o porozvodovej úprave práv a povinností k mal. dieťaťu... došlo k prieťahom“, ktoré mal spôsobiť okresný súd v období:

„ - od 21. októbra 1999 kedy bol vypracovaný znalecký posudok Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, do 27. apríla 1999, keď bolo nariadené pojednávanie na 10. mája 1999, t. j. v rozsahu 6 mesiacov,

- od 10. mája 1999 kedy sa uskutočnilo pojednávanie, do 31. mája 2000, kedy bolo nariadené pojednávanie na 11. septembra 2000, t. j. v rozsahu 12 mesiacov,

- od 10. júla 2001, keď súd nariadil doručiť zrušujúce uznesenie krajského súdu z 9. mája   2001   účastníkom   do   24.   januára   2002,   keď   si   súd   vyžiadal   aktuálne   správy o zárobkových pomeroch účastníkov, t. j. v rozsahu 6 mesiacov,

- od 11. marca 2002, keď bolo nariadené pojednávanie na 12. júna 2002, do 07. júna 2002, keď bolo nariadené pojednávanie na 11. novembra 2002, t. j. v rozsahu 3 mesiacov,

- od 11. novembra 2002, kedy sa uskutočnilo pojednávanie, do 15. mája 2003, keď súd nariadil pojednávanie na 25. júna 2003, t. j. v rozsahu 6 mesiacov,

- od 25. júna 2003 kedy sa uskutočnilo pojednávanie, do 15. októbra 2003, kedy sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, t. j. v rozsahu 3 mesiacov a 20 dní,

- od 12. novembra 2003 kedy sa uskutočnilo pojednávanie, do 19. apríla 2004, kedy sa uskutočnilo nemeritórne pojednávanie, t. j. v rozsahu 5 mesiacov,

- od 19. apríla 2004 kedy sa uskutočnilo nemeritórne pojednávanie, do 4. októbra 2004, kedy sa má uskutočniť najbližšie pojednávanie, t. j. v rozsahu 5 mesiacov a 15 dní. Celkový rozsah zbytočných prieťahov je 52 mesiacov, t. j. 4 roky a 4 mesiace.“

Sťažovateľ   viackrát   (24.   februára   2003,   9.   augusta   2003)   urgoval   pokračovanie v konaní a 29. apríla 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.Vo veci nie je do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu ešte právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva,   prikázal   okresnému   súdu,   aby „...   konal...   bez   prieťahov“,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie „vo výške 200 000 Sk“ a náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 1015/04 z 2. júla 2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. júla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24 C 104/97.

1.   Ing.   A.   B.   (t.   č.   B.)   podala   24.   februára   1997   návrh   na   rozvod   manželstva uzatvoreného   so   sťažovateľom.   Dňa   2.   apríla   1997   navrhla,   aby   jej   súd   predbežným opatrením   zveril   do   výchovy   a opatery   ich   maloletú   dcéru   L.   (tento   návrh   vzala navrhovateľka 11. apríla 1997 späť, v dôsledku čoho okresný súd uznesením z 28. apríla 1997 konanie zastavil).

Na   pojednávaní   konanom   2.   júna   1997   bolo   rozhodnuté   vykonať   znalecké dokazovanie z odboru pedopsychológie (nariadené uznesením zo 17. februára 1998).Znalec posudkom doručeným okresnému súdu 28. októbra 1997 odporučil zveriť maloletú do výchovy jej matke.

Na   pojednávaní   konanom   26.   januára   1998   bolo   rozhodnuté   vykonať   kontrolné znalecké   dokazovanie   z odboru   pedopsychológie   (nariadené   uznesením   zo   17.   februára 1998).Znalec   posudkom   doručeným   okresnému   súdu   12.   marca   1998   odporučil   zveriť maloletú do výchovy jej matky.

Pojednávanie   konané   8.   a 9.   apríla   1998   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom vykonania ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania (nariadené uznesením z 23. apríla 1998).

Znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok 10. júla 1998 a doplnok k nemu (na požiadanie okresného súdu) 21. októbra 1998. Znalec odporučil   zveriť maloletú do výchovy MUDr. N. F., tety maloletej (ďalej aj „vedľajšia účastníčka), ktorá má byť podľa názoru znalca pre všetkých „jediná citovo nekontroverzná osoba“.

Okresný   súd   uznesením   z 27.   apríla   1999   pribral   do   konania   ako   vedľajšieho účastníka MUDr. N. F.

Na pojednávaní konanom 10. mája 1999 (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov)   bola   vypočutá   vedľajšia   účastníčka,   ktorá   potvrdila   že   je   ochotná   prevziať výchovu maloletej.

Na pojednávaní konanom 11. septembra 2000 (predvolanie zo 6. júla 2000) boli vypočutí manželia F. a kolízny opatrovník. Dňa 13. septembra 2000 bol vyhlásený rozsudok č.   k.   24   C   104/97-206,   ktorým   bolo   manželstvo   Ing.   A.   B.   a sťažovateľa   rozvedené, maloletá L. bola zverená do výchovy MUDr. N. F. a bola tiež stanovená výška peňažných príspevkov   rodičov   na   jej   výchovu.   Rozsudok   v časti   upravujúcej   práva   a povinnosti rodičov k maloletej L. napadol 30. októbra 2000 sťažovateľ odvolaním (rozsudok o rozvode nadobudol   právoplatnosť   7.   novembra   2000).   Matka   maloletej   napadla   výrok   rozsudku v časti určujúcej náhradu trov štátu účastníkmi konania.

2. Súdny spis s odvolaniami bol predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 10. januára 2001.

Na pojednávaní konanom 25. apríla 2001 na krajskom súde boli vypočutí účastníci konania a vedľajšia účastníčka.

Na   ďalšom   pojednávaní   konanom   9.   mája   2001   bola   po   prednesoch   účastníkov, kolíznej   opatrovníčky   a vedľajšej   účastníčky   vypočutá maloletá L.   (nar.   19.   júla 1987), ktorá uviedla, že má a mala bližšie citovo k otcovi, nemá záujem stretávať sa s matkou a nesúhlasí, aby bola daná do výchovy vedľajšej účastníčke. Po tomto prednese kolízna opatrovníčka a aj vedľajšia účastníčka taktiež nesúhlasili so zverením maloletej do výchovy vedľajšej účastníčky. Krajský súd uznesením č. k. 18 Co 16/01-250 prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

3.   Súdny   spis   v predmetnej   veci   bol   doručený   okresnému   súdu   29.   júna   2001 a uznesenie krajského súdu bolo doručované účastníkom konania v čase od 11. do 17. júla 2001.Dopytom z 28. januára 2002 zisťoval okresný súd u kolízneho opatrovníka aktuálne pomery maloletej (bývajúcej u sťažovateľa), 18. februára 2002 urgoval odpoveď, ktorá mu bola zaslaná 6. marca 2002 (nezistené pomery pre neúspešnosť opakovaných návštev rodiny sťažovateľa – nikto nebol doma).

Okresný súd 14. mája 2002 vytýčil termín pojednávania na 12. jún 2002 (súčasne vyžiadal   správu   od   kolíznej   opatrovníčky   a od   zamestnávateľov   rodičov   maloletej   ich aktuálne príjmy). Na žiadosť navrhovateľky z 29. mája 2002 (kolízia termínu jej právneho zástupcu) bolo pojednávanie odročené.

Sťažovateľ   9.   júla   2002   navrhol   vydanie   predbežného   opatrenia   stanovujúceho navrhovateľke platiť predbežné výživné v sume 1 900 Sk mesačne pre maloletú. Návrh bol uznesením z 25. júla 2002 zamietnutý (navrhovateľka platila dobrovoľne 500 Sk mesačne). Podľa   úradného   záznamu   z 13.   augusta   2002   bol   termín   pojednávania   stanovený   na 11. november   2002.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľky   8.   novembra   2002   ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti navrhovateľky (o čom predložila 20. novembra 2002 súdu potvrdenie).

Pojednávanie konané 11. novembra 2002 bolo odročené na 19. marec 2003. Podľa úradného záznamu z 13. novembra 2003 bolo pojednávanie stanovené na 19. marec 2003 odročené pre chorobu zákonnej sudkyne na neurčito.

Ďalšie pojednávanie stanovil okresný súd (predvolanie z 3. júna 2003) na 26. jún 2003.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľky   24.   júna   2003   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľky a žiadala odročiť pojednávanie.Kolízna opatrovníčka 25. júna 2003 predložila správu o pomeroch rodiny maloletej (navrhovateľka sa vydala a zmenila adresu; u otca má maloletá v trojizbovom byte jednu izbu, hygiena v byte je dobrá).

Okresný súd 25. júna 2003 odročil pojednávanie na 15. október 2003.Na   pojednávaní   konanom   15.   októbra   2003   (za   prítomnosti   účastníkov   a ich právnych zástupcov) boli vypočutí rodičia maloletej (zisťovaná ich finančná a materiálna spôsobilosť na výchovu). Pojednávanie bolo odročené na 12. november 2003.

Sťažovateľ 11. novembra 2003 opätovne navrhol vydať predbežné opatrenie, ktorým by bolo uložené navrhovateľke prispievať na výživu maloletej sumou 1 500 Sk mesačne. Pojednávanie   konané   12.   novembra   2003   (za   účasti   navrhovateľky   a právnych zástupcov   účastníkov)   bolo   pre   neprítomnosť   sťažovateľa   (choroba   dcéry)   odročené   na

19. apríl 2004 (s tým, že naň bude pozvaná aj maloletá a kolízna opatrovníčka pod hrozbou pokuty).

Návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bol   zaslaný   (25.   novembra   2003) kolíznemu opatrovníkovi na vyjadrenie. Navrhovateľka žiadala (26. novembra 2003) návrh sťažovateľa zamietnuť.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C   104/97-335   z 12.   decembra   2003   návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol (uznesenie bolo doručené právnym zástupcom účastníkov a kolíznemu opatrovníkovi v čase od 15. do 19. decembra 2003).Sťažovateľ napadol uznesenie 22. decembra 2003 odvolaním, lebo sumu 500 Sk mesačne na výživu maloletej nepovažoval za primeranú.

Súdny spis bol doručený krajskému súdu 15. januára 2004.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   CoP   28/04-341   z 30.   januára   2004   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie.   Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   5.   marca   2004. V uvedený deň okresný súd predvolal účastníkov na pojednávanie, ktorého termín určil na 19. apríl 2004, a súčasne im doručil uznesenie krajského súdu (navrhovateľke 18. marca 2004 a sťažovateľovi 23. marca 2004).

Z dôvodu hospitalizácie ospravedlnila 15. apríla 2004 navrhovateľka svoju neúčasť na pojednávaní.

Z dôvodu neprítomnosti účastníkov a aj ich právnych zástupcov bolo pojednávanie odročené na 4. november 2004.

Súdny spis sp. zn. 24 C 104/97 bol 9. júla 2004 predložený ústavnému súdu. Po preštudovaní bol vrátený okresnému súdu 14. júla 2004.

4. K návrhu na začatie konania pred ústavným súdom bola pripojená sťažovateľova sťažnosť (z 29. apríla 2004) na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi na ňu z 10. mája 2004 (Spr. 23106/04) kvalifikoval sťažnosť tak, že „nie je dôvodná“. Predseda okresného súdu uviedol: „Je pravdou, že návrh o rozvod manželstva bol podaný na tunajšom súde dňa 24. 2. 1997 a v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Uvedená   situácia   však   bola   spôsobená   objektívnymi   dôvodmi,   spočívajúcimi v skutkovej náročnosti sporu, keď vo veci bolo nariadené až trikrát znalecké dokazovanie, ako   aj   skutočnosťou   opakovanej   nutnosti   odročovať   vytýčené   pojednávania   z dôvodu neúčasti jedného, prípadne i oboch účastníkov konania, naposledy dňa 19. 4. 2004. Po   oboznámení   sa   s uvedeným   spisom   som   nezistil   subjektívny   prieťah   osoby tunajšieho súdu,   nakoľko   v danej   veci   sú   vykonávané   úkony a vytyčované pojednávania v rámci objektívnych možností sudcov nášho súdu a časové intervaly, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi v danej veci, sú adekvátne množstvu nevybavených vecí aj v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne, ktorých je 629.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení (z 2. júla 2004) k opodstatnenosti sťažnosti vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v predmetnej veci a uviedol: „... súd v danej   veci   vykonával   úkony   a vytyčoval   pojednávania,   a to   v súlade   s objektívnymi možnosťami, ktoré sú vytvorené na tunajšom súde.

Dĺžka predmetného konania je ovplyvnená jeho skutkovou i procesnou obtiažnosťou, ktorá spočívala jednak v nutnosti opakovanie nariaďovať vo veci znalecké dokazovanie (a to i na žiadosť sťažovateľa – podanie zo dňa 3. 12. 1997), ale i neustále žiadať nové listinné doklady o výške príjmov účastníkov konania vzhľadom na predmet sporu, ako i dlhodobú práceneschopnosť navrhovateľky, ktorá bola dôvodom odročenia viacerých pojednávaní. S prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   nebola   a nie   je   dĺžka   konania o rozvode,   ako   aj   konania   o úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu výnimočne dlhá. I keď sa v konaní určité obdobie nečinnosti vyskytlo, nejednalo sa o žiadne významné obdobie, ktoré by bolo spôsobilé podstatne ovplyvniť celkovú dĺžku konania. V konaní   napokon   boli   podané   i tri   návrhy   na   vydanie   predbežného   opatrenia, o ktorých   bolo   v priebehu   konania   rozhodnuté   a v časti   rozvodu   je   vec   právoplatne skončená.

Posúdenie dôvodnosti podanej sťažnosti ponechávam po zvážení mnou uvádzaných skutočností ústavnému súdu.“

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol: „Odporca má za to, že v predmetnej veci k prieťahom nedochádza, keďže súd v danej veci vykonával úkony a vytyčoval   pojednávania.   Odporca   sa   však   nijakým   spôsobom   nevyjadril   k ďalším aspektom   prieťahov,   ktoré   nesúvisia   ani   tak   s obdobiami   nečinnosti   súdu,   ako   skôr s celkovou   dĺžkou   konania,   ktorá   vedie   k relativizácii   zákonného   príkazu   na   spojenie konania o rozvode manželstva s úpravou práv a povinností rodičov k mal. deťom pre čas po rozvode, ako aj k zbytočným výdavkom za znalecké posudky, ktoré sa pre veľké časové odstupy stali prakticky nepoužiteľnými a rovnako aj s problematikou absencie predbežného určenia vyživovacej povinnosti. Táto stránka prieťahov je z pohľadu sťažovateľa omnoho zásadnejšia ako konkrétne vymedzenie období nečinnosti súdu.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 104/97, v ktorom popri konaní o rozvod manželstva (právoplatne skončenom 7. novembra 2000) sa koná a rozhoduje o úprave práv a povinností rodičov k maloletej dcére na čas po rozvode manželstva, došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   „zložitosť   veci“   ústavný   súd   posudzovanú   vec nepovažuje za právne zložitú. Ústavný súd pripúšťa, že znalecké dokazovanie a priebežné zisťovanie aktuálnych pomerov a spôsobilosti rodičov na výchovu (a aj výživu) maloletej dcéry   spôsobilo   síce   určitú   faktickú   zložitosť   veci,   no   táto   nemôže   byť   sama   osebe akceptovaná   ako   dôvod   ospravedlňujúci   doterajšiu   dĺžku   konania   z hľadiska   predmetu konania (starostlivosť o výchovu a výživu maloletej dcéry).

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Konanie o návrhoch na predbežné opatrenia podané sťažovateľom (9.   júla   2002   a 11.   novembra   2003)   trvalo   spolu   4   mesiace   a týždeň,   teda   dobu,   ktorá nemohla zásadne ovplyvniť celkovú dĺžku konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 21. októbra 1998 (okresnému súdu doručený doplnok k znaleckému posudku č. 3) do 27. apríla 1999 (uznesenie o prijatí vedľajšej účastníčky do konania), t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov,

- od 10. mája 1999 (pojednávanie) do 6. júla 2000 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní takmer 14 mesiacov a

- od 29. júna 2001 (vrátenie súdneho spisu z odvolacieho súdu) do 28. januára 2002 (keď okresný súd zisťoval u kolízneho opatrovníka aktuálne pomery maloletej), t. j. v trvaní 7 mesiacov,bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše 27 mesiacov neboli vykonané vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ a jeho maloletá dcéra   počas   súdneho   konania   nachádzajú.   Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   v dôsledku   faktickej   zložitosti   veci   a ani   správania   účastníkov   konania,   ale v dôsledku   postupu   okresného   súdu.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Vysoká zaťaženosť vo veci konajúcej sudkyne (pozri bod 4 II. časti odôvodnenia) nemôže byť   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci   (konanie   vo   veci   starostlivosti o maloletých),   treba   považovať   už   z   pohľadu   na   samotnú   dĺžku   konania   za   konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že ich právo na   súdnu   ochranu   sa   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (napr. I. ÚS 65/03, I. ÚS 39/00).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude v napadnutom konaní pokračovať v doterajšom postupe.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk z dôvodu, že „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Právna neistota v ktorej sa nachádzam ja aj moja dcéra už 7 rokov trvá doposiaľ, keďže vo veci stále nebolo právoplatne rozhodnuté. Rovnako výdavky pozostávajúce   z trov   za   znalecké   dokazovanie,   ktoré   som   mal   doposiaľ   v súvislosti s konaním nie sú zanedbateľné. Opätovne musím podotknúť, že vzhľadom na pomalý postup súdu nemožno považovať tieto výdavky za účelne vynaložené, keďže výsledky znaleckých dokazovaní   sú   v súčasnom   štádiu   rozhodovania   súdu   nepoužiteľné“. Keďže   iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na predmet konania, ako aj dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 25. mája 2004 a vyjadrenie zo 16. júla 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004