znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 100/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   21057/2013   –   sp.   zn.   Rvp   21072/2013   a sp.   zn.   Rvp   21361/2013   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského   súdu   v Trnave   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   11   CoE   95/2012   z 29.   mája   2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 7 Er 371/2003 z 3. augusta 2011 a zároveň postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením sp. zn. 21 CoE 306/2012 z 30.   apríla   2013   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   13   Er   9/2007 zo 16. decembra 2010 a zároveň postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn.   24   CoE   126/2012   z 2.   apríla   2013,   sp.   zn.   11   CoE   73/2012   z 8.   apríla   2013, sp. zn. 24 CoE   59/2012   z 31.   mája   2013,   sp.   zn.   9   CoE   16/2012   z 28.   marca   2013, sp. zn. 9 CoE   17/2012   z 28.   marca   2013,   sp.   zn.   9   CoE   51/2012   z 30.   apríla   2013, sp. zn. 24 CoE 77/2012 z 29. mája 2013, sp. zn. 21 CoE 169/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE   117/2012 z 15.   mája 2013,   sp.   zn. 9 CoE   61/2012 zo 16.   apríla   2013, sp. zn. 24   CoE   73/2012   z 29.   mája   2013,   sp.   zn.   11   CoE   71/2012   z 8.   apríla   2013, sp. zn. 11 CoE 109/2012 z 30.   apríla   2013   a sp.   zn. 10 CoE   233/2012   z 22.   mája 2013 v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn.   2   Er   1405/2008 z 13. decembra 2011, sp. zn. 2 Er 4864/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 2 Er 2600/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 2 Er 4809/2008 zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 927/2008 z 21. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 1548/2008 zo 17. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 4871/2008 z 21. októbra   2011,   sp. zn.   1   Er   14/2009   zo   7.   októbra   2011,   sp.   zn.   1   Er   194/2009 z 20. októbra   2011,   sp. zn. 2 Er   12/2009   z 10.   novembra   2011,   sp.   zn.   2   Er   4826/2008 zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 1646/2008 zo 14. septembra 2011, sp. zn. 1 Er 4673/2008 z 28. septembra 2011 a sp. zn. 2 Er 4897/2008 zo 14. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 21057/2013 – sp. zn. Rvp 21072/2013 a sp. zn. Rvp 21361/2013   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21057/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 9. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 95/2012 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského   súdu“)   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Senica   sp.   zn.   7   Er   371/2003 z 3. augusta   2011   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie   Okresného   súdu   Senica“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 21 CoE 306/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 13 Er 9/2007 zo 16. decembra 2010 [(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného   súdu   Galanta“);   podaná   sťažnosť   je   vedená   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 21058/2013 a sp.   zn. Rvp   21361/2013)]   a zároveň   postupom   krajského   súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 24 CoE 126/2012 z 2. apríla 2013, sp. zn. 11 CoE 73/2012 z 8. apríla   2013,   sp.   zn.   24   CoE   59/2012   z 31.   mája   2013,   sp.   zn.   9   CoE   16/2012 z 28. marca 2013,   sp.   zn.   9   CoE   17/2012   z 28.   marca   2013,   sp.   zn.   9   CoE   51/2012 z 30. apríla   2013,   sp. zn.   24   CoE   77/2012   z 29.   mája   2013,   sp.   zn.   21   CoE   169/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 117/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 9 CoE 61/2012 zo 16.   apríla   2013,   sp. zn. 24   CoE   73/2012   z 29.   mája   2013,   sp.   zn.   11   CoE   71/2012 z 8. apríla   2013,   sp. zn. 11 CoE   109/2012   z 30.   apríla   2013   a sp.   zn.   10   CoE   233/2012 z 22. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn.   2   Er   1405/2008   z 13.   decembra   2011,   sp.   zn. 2 Er 4864/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 2 Er 2600/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. 2 Er 4809/2008 zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 927/2008 z 21. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 1548/2008 zo 17. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 4871/2008 z 21. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 14/2009   zo   7.   októbra   2011,   sp. zn. 1 Er   194/2009   z 20.   októbra   2011,   sp.   zn. 2 Er 12/2009   z 10.   novembra   2011,   sp. zn. 2   Er   4826/2008   zo   7.   októbra   2011,   sp.   zn. 2 Er 1646/2008   zo   14.   septembra   2011,   sp. zn.   1   Er   4673/2008   z 28.   septembra   2011 a sp. zn. 2 Er 4897/2008 zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Skalica“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách. Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov Okresné súdy Senica, Galanta a Skalica rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm.   g)   v spojení   s   §   58   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“)   vyhlásili   za   neprípustnú   a následne   zastavili,   resp.   zastavili   s poukazom predovšetkým na § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“),   teda   z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica,   na   podklade   ktorých   by   bolo   možné   viesť   exekúciu   proti   povinnému. Rozhodnutia Okresných súdov Senica, Galanta a Skalica boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).   V ostatnom   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai   a   porušili   tak   požiadavky   na   účinnú   súdnu   ochranu   práv,   ktoré   sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   k vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresných   súdov   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno v konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy   použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 21057/2013   –   sp.   zn.   Rvp   21072/2013   a sp.   zn.   Rvp   21361/2013,   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   ňou   podané   sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok   v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012   z 13. septembra   2012, sp. zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo   dňa   30.   11. 2012“ ústavný   súd   považuje   za   potrebné   (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach,   na ktoré   preto   v podrobnostiach odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory   k nastoleným   otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj k rozhodnutiam Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré podporujú   právne   závery   ústavným   súdom   predostreté   v jeho   predošlých   rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.

14. V spojitosti   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v sťažnostiach   vedených   pod sp. zn.   Rvp   21059/2013   –   sp.   zn.   Rvp   21071/2013   boli   vydané   mimo   rámca   účinnosti spomenutej   právnej   úpravy.   Je   preto   zarážajúce,   prečo   sťažovateľka   v týchto   podaných sťažnostiach   vytýka   postupu   všeobecných   súdov   nerešpektovanie   v tom   čase   neúčinnej, resp.   neplatnej   alebo   neexistujúcej   právnej   úpravy.   V prípade   sťažností   vedených   pod sp. zn. Rvp 21057/2013, sp. zn. Rvp 21058/2013 a sp. zn. Rvp 21361/2013 týkajúcich sa uznesení krajského súdu sp. zn. 11 CoE 95/2012 z 29. mája 2013 a sp. zn. 21 CoE 306/2012 z 30. apríla 2013 vrátane postupu a rozhodnutí Okresného súdu Senica a Okresného súdu Galanta   spočívajúceho   v zastavení   vedeného   exekučného   konania   podľa   § 57   ods.   2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že nebolo zákonom daným/predpokladaným   postupom   predovšetkým   prvostupňových   súdov   nariaďovať pojednávanie   k tejto   otázke,   resp.   spôsobu   zastavenia   exekučného   konania, a to   vrátane postupu podľa § 57 ods. 5 Exekučného konania, ustanovenie ktorého sa na uvedený dôvod zastavenia   exekučného   konania   vecne   nevzťahovalo.   V súčasnom   období   platná   právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012   Z.   z.   a je   účinná   od   1. januára   2013,   počíta   s možnosťou   nariadenia pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení   vedeného   exekučného konania podľa   §   57   ods.   1   písm.   a) až j)   len   ako   s fakultatívnou   možnosťou,   a to   len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 21072/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 CoE 233/2012 z 22. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu   Skalica sp.   zn. 2 Er   4897/2008 zo   14.   augusta   2012 postupovali všeobecné   súdy v exekučnom konaní podľa § podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V nadväznosti na Okresným súdom Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 4897/2008 a jeho uznesenia sp. zn. 2 Er 4897/2008 zo 14. augusta 2012 zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nachádzal postup podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku svoje zákonné opodstatnenie. K týmto námietkam sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných   práv   a slobôd   vrátane argumentácie   s tým   spojenej   uplatniť najskôr   v tomto konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   v opačnom   prípade   by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III.   ÚS   135/03   a III. ÚS 201/04).   V dôsledku   skutočnosti,   že   sťažovateľka   v odvolacom konaní   pred   krajským   súdom   predmetnú argumentáciu   smerujúcu   k postupu   Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 4897/2008 podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku   neuplatnila,   je   táto   samotná   skutočnosť   dôvodom   odmietnutia   predmetnej sťažnosti   v tejto   jej   časti   pre nedostatok   právomoci   ústavného súdu   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

16.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia   sa   odvolacieho   súdu   s jej   pocitom   diskriminovaného   účastníka   exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

17. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania   príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   využila   proti   napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti   postupu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní.   Sťažovateľkou   uplatnenými argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje závery,   pre   ktoré   vzhliadol   postup   a napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

18.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

19.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný súd   dodáva,   že nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

20. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014