znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 100/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. N.,   konateľkou   Advokátskej   kancelárie   R.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 53 Er 184/2010 a jeho uznesením z 21. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Š.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou   JUDr.   D.   N.,   konateľkou   Advokátskej   kancelárie   R.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   53 Er 184/2010   a jeho   uznesením z 21. júna   2010   (ďalej   aj   „uznesenie   z 21. júna   2010“   alebo   „uznesenie   o zamietnutí námietok proti exekúcii z 21. júna 2010“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ uzavrel dňa 01. 08. 2004 so spoločnosťou M., spoločnosť s ručením obmedzeným,   Košice...   (ďalej   aj   ako   „spoločnosť   M.“   alebo   „oprávnený“)   Obchodnú zmluvu, ktorú jednostranne ukončil z dôvodu jej porušovania zo strany spoločnosti M. Sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   o   nariadení   predbežného opatrenia,   č.   k.   26Cb/227/2009   zo   dňa   21.   12.   2009,   právoplatného   dňa   27.   01.   2010 a vykonateľného dňa 11. 01. 2010, vydaným na základe návrhu spoločnosti M., zaviazaný „okamžite   po   jeho   doručení   obnoviť   napojenie   a   obnoviť   komunikáciu   po   linkách informačných systémov a zdržať sa konania, ktoré by porušovalo platnú Obchodnú zmluvu zo dňa 01. 08. 2004“ v prospech spoločnosti M. (ďalej len „predbežné opatrenie“). Predbežné   opatrenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa   07.   01.   2010.   Sťažovateľ podal voči predbežnému opatreniu dňa 21. 01. 2010 v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že návrh na vydanie predbežného opatrenia nie je dôvodný. Napriek tomu však povinnosť vyplývajúcu   z   predbežného   opatrenia   v   plnom   rozsahu   splnil   ešte   v   deň   doručenia predmetného   uznesenia.   Dňa   07.   01.   2010,   teda   bez   zbytočného   odkladu   po   doručení predbežného   opatrenia,   sťažovateľ   obnovil   a   umožnil   oprávnenému   napojenie a komunikáciu po linkách informačných systémov a spoločnosť M. o tom informoval listom zo dňa 07. 01. 2010, doručeným jej dňa 13. 01. 2010. Spoločnosť M. všetky komunikačné systémy riadne a priebežne používa, ako je zrejmé z priloženého výpisu z uskutočnených prístupov do komunikačných systémov pracovníkmi spoločnosti M., ktoré boli uskutočnené v období od 07. 01. 2010 do 29. 09. 2010 celkom v počte 611-krát...

Dňa 03. 02. 2010 podala spoločnosť M. napriek uvedenému návrh na vykonanie exekúcie Exekútorskému úradu JUDr. P. C... (ďalej len „exekútor“).

Dňa 17. 03. 2010 bolo sťažovateľovi doručené Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 12. 03. 2010, vydané na základe predbežného opatrenia… (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“).

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote 14 dní, dňa 30. 03. 2010, námietky proti exekúcií sp.   zn. EX   65/10 (ďalej len „námietky“), ktoré odôvodnil jednak zánikom vymáhaného nároku splnením nepeňažnej povinnosti a jednak pre existenciou iných dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Zánik vymáhaného nároku splnením nepeňažnej povinnosti sťažovateľ preukazoval Listom o obnovení napojenia a obnovení komunikácie zo dňa 07. 01. 2010, ktorý oprávnený prevzal dňa 13. 01. 2010. Z uvedeného listu vyplývalo, že spoločnosti M. boli sprístupnené všetky systémy za rovnakých podmienok ako predajcom s platne uzavretou zmluvou. V liste boli   uvedené   prístupové   heslá,   na   základe   ktorých   umožnil   sťažovateľ   jej   pracovníkom prístup do systému, ako aj pripravenosť sťažovateľa poskytnúť technickú podporu v prípade akýchkoľvek problémov. Nakoľko splnením povinnosti sťažovateľa zaniklo právo priznané exekučným titulom, z uvedeného dôvodu navrhol sťažovateľ exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Ďalej   namietal   sťažovateľ   existenciu   iných   dôvodov,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná a musí byť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavená. Vymáhaný nárok uvedený v upovedomení o začatí exekúcie, totiž obsahoval aj také nároky, ktoré neboli uvedené v predbežnom opatrení, ako exekučnom titule vo veci.

V   zmysle   predmetného   predbežného   opatrenia,   ktoré   je   exekučným   titulom,   bol povinný   zaviazaný   „okamžite   po   doručení   predbežného   opatrenia   obnoviť   napojenie a obnoviť komunikáciu po linkách informačných systémov a zdržať sa konania, ktoré by porušovalo platne uzavretú Obchodnú zmluvu zo dňa 01. 08. 2004“.

Označenie vymáhaného nároku v upovedomení o začatí exekúcie však nad rámec exekučného titulu obsahovalo aj tieto povinnosti povinného:

„- oznam o zmene distribučnej siete,

-   povinnosť   opätovného   informovania   obchodných   partnerov   oprávneného,   že povinný naďalej pokračuje v spolupráci vyplývajúcej z Obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 a zároveň povinnosť oznámiť obchodným partnerom oprávneného, že naďalej môžu obchodovať   s oprávneným   bez   akejkoľvek   hrozby   sankciami,   a   to   napriek   tomu,   že   ho Okresný súd Košice k plneniu takejto povinnosti vôbec nezaviazal.“...

Dňa 09. 08. 2010 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie okresného súdu, č. k. 53Er/184/2010-25,   EX   65/2010   zo   dňa   21.   06.   2010,   ktorým   rozhodol   o   námietkach sťažovateľa tak, že námietky povinného zamietol (ďalej len „rozhodnutie o námietkach“). V napadnutom rozhodnutí o námietkach sa okresný súd vôbec nezaoberal dôvodmi pre zastavenie exekúcie, ktoré uviedol povinný. Súd v odôvodnení rozhodnutia o námietkach iba tvrdí, že exekúcia sa vedie na základe spôsobilého exekučného titulu. Ďalej uvádza, že súd   z   vyjadrenia   oprávneného   zistil,   že   povinný   nesplnil   povinnosť   uloženú   exekučným titulom   v   plnom   rozsahu.   Súd   má   za   to,   že   oprávnený   by   netrval   na   pokračovaní   vo vykonávaní   exekúcie,   v   prípade,   že   povinný   splnil   svoju   povinnosť.   Súd   taktiež   nemá preukázané z tvrdení povinného, že povinnosť splnil, tak ako opisuje, preto námietky proti exekúcií ako neodôvodnené zamietol.

Proti rozhodnutiu súdu o námietkach odvolanie nie je prípustné. Sťažovateľ má za to, že… okresný súd:

- si bez odôvodnenia osvojil ničím nepreukázané tvrdenie oprávneného o nesplnení si povinnosti sťažovateľa, bez toho aby sa zaoberal skutočnosťou, či nejde o šikanózny návrh;

- nezohľadnil dôkazy predložené povinným o tom, že svoju povinnosť splnil;

- nepostupoval v súlade s pravidlami na vykonávanie dôkazov; neumožnil povinnému vyjadriť sa k vyjadreniu oprávneného; nenariadil pojednávanie vo veci, hoci bolo potrebné vykonať dokazovanie;

- nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie a

- rozhodol   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   60   dní   podľa   §   50   ods.   2   Exekučného poriadku.

Dňa   30.   09.   2010   bol   povinnému   doručený   list   označený   ako   exekučný   príkaz. S odvolaním   sa   na   ustanovenie   §   192   Exekučného   poriadku   exekútor   uložil   povinnému splnenie   nepeňažného   plnenia…   a   uložil   pokutu   vo   výške   10.000   eur   a   pod   hrozbou uloženia ďalšej pokuty až do úhrnnej výšky 30.000 eur vyzval na splnenie nepeňažného plnenia v lehote do 14 dni od doručenia tohto exekučného príkazu (ďalej len „list označený ako exekučný príkaz“).

Vzhľadom k pokračovaniu v exekúcií napriek splneniu nepeňažnej povinnosti tak bezprostredne hrozí sťažovateľovi vznik aj majetkovej škody, spočívajúcej minimálne vo výške zodpovedajúcej sume uloženej pokuty…

Sťažovateľ   má   za   to,   že   napadnutým   rozhodnutím   o   námietkach   a   jemu predchádzajúcim postupom okresného súdu boli porušené jeho základné práva a slobody…

1. Porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Sťažovateľ má za to, že okresný súd II porušil vyššie uvedené základné právo na súdnu   ochranu   tým,   že   v   konaní   predchádzajúcom   vydaniu   rozhodnutia   o   námietkach neumožnil sťažovateľovi výkon jeho procesných práv…

nie je prípustné odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa námietky zamietli, čím je ešte zdôraznená potreba striktného dodržania zákonného procesného postupu pri rozhodovaní o námietkach...

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   o   námietkach   vyplýva,   že   okresný   súd   rozhodol   na základe tvrdení účastníkov v námietkach sťažovateľa zo dňa 30. 03. 2010 a vo vyjadrení spoločnosti M. k námietkam zo dňa 13. 04. 2010. Svoje rozhodnutie o zamietnutí námietok odôvodnil tým, že „súd z priloženého vyjadrenia oprávneného zistil, že povinný nesplnil povinnosť uloženú exekučným titulom v plnom rozsahu. Súd má za to, že oprávnený by netrval na pokračovaní exekúcie v prípade, že povinný splnil svoju povinnosť.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   okresný   súd   si   napriek   existencii   sporných   tvrdení účastníkov a napriek predloženiu dôkazu o splnení povinnosti zo strany sťažovateľa osvojil bez ďalšieho skúmania tvrdenia oprávneného, ktoré neboli podložené žiadnymi dôkazmi... Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia o námietkach je zrejmé, že okresný súd sa iba formálne   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa.   Bez   odôvodnenia   si   osvojil   tvrdenia oprávneného, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ani ako právne posúdil dôkazy predložené sťažovateľom.

Rozhodnutie o námietkach v exekučnom konaní predstavuje jediný priamy inštitút ochrany   povinného   voči   neprípustnej   exekúcii.   Napadnuté   rozhodnutie   o   námietkach okresný súd opiera o názor, že „oprávnený by netrval na pokračovaní exekúcie v prípade, že povinný splnil svoju povinnosť“ bez toho, aby vyhodnotil predložené dôkazy dostatočne odôvodňujúce   a   preukazujúce   zánik   vymáhaného   nároku.   Takéto   rozhodnutie   nespĺňa požiadavky nezávislosti, nestrannosti, spravodlivosti, potrebnej kvality poskytnutej súdnej ochrany a vylučujúcej náhodnosť alebo svojvoľnosť...

Okresný súd sa ďalej v odôvodnení rozhodnutia o námietkach vôbec nezaoberal námietkou   sťažovateľa,   že   vymáhaný   nárok   uvedený   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie presahuje rámec exekučného titulu, čo je aj v súlade s judikatúrou dôvod na zastavenie exekúcie...

Okresný súd rozhodol bez dostatočného zistenia skutkového stavu, bez toho, aby skúmal, či nedošlo k splneniu povinnosti sťažovateľa a či existuje dôvod neprípustnosti exekúcie,   pre   ktorý   musí   byť   exekúcia   zastavená   a   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia neuviedol presvedčivé argumenty pre zdôvodnenia zamietnutia námietok. Sťažovateľ má za to, že v danom prípade okresný súd porušil svojím postupom a rozsudkom základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru tým, že sťažovateľovi neumožnil vykonávať jeho procesné práva.

2. Porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Exekučné konanie sa primerane riadi zásadou rovnosti účastníkov konania, ústnosti a priamosti,   verejnosti,   hospodárnosti,   neformálnosti   a   zásadou   prejednacou,   ktoré   sú typické pre konania pred súdom…

Sťažovateľ má za to, že okresný súd bol pri rozhodovaní o námietkach povinný riadiť sa   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a   OSP.   Vzhľadom   k   tomu,   že rozhodnutie   o   námietkach   záviselo   od   skutkových   okolností,   ktoré   sa   musia   zisťovať procesným dokazovaním, musí v takomto prípade súd nariadiť pojednávanie a umožniť účastníkom konania plné uplatnenie ich procesných práv. Opačný postup okresného súdu predstavuje odňatie možnosti účastníka konať pred súdom...

Sťažovateľovi   bolo   rozhodovaním   okresného   súdu   odňaté   právo   vyjadriť   sa k tvrdeniam   povinného,   zúčastniť   sa   konania   a   prednášať   vyjadrenia   a   dôkazy   na pojednávaní.

Vzhľadom k odlišnosti vyjadrení povinného v predmetných námietkach a vyjadrení oprávneného vo vyjadrení k námietkam o otázke splnenia povinnosti uloženej predbežným opatrením, bol okresný súd povinný nariadiť vo veci pojednávanie a vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok spojených s tvrdenými skutočnosťami zo strany oprávneného   a   povinného.   Konaním   okresného   súdu   tak   bolo   sťažovateľovi   odňaté ústavnoprocesné právo o možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, nakoľko sa nemohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, najmä k tvrdeniam oprávneného v jeho vyjadrení k námietkam povinného...

Uvedeným   postupom porušil   okresný   súd základné právo   sťažovateľa   na   verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na vyjadrenie sa k veci, neumožnil mu   predniesť   svoje   argumenty   v   konaní   a   ani   sa   teda   k týmto   argumentom   nevyjadril a nedal   na   ne   odpoveď   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   čím   zároveň   porušil   právo sťažovateľa   na   odôvodnenie   rozhodnutia   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Z   uvedeného je zrejmé,   že   okresný   súd   sťažovateľovi   neumožnil   fakticky   vykonávať   práva   účastníka konania. Sťažovateľovi neumožnil výkon jeho procesných práv, najmä možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam oprávneného a vyjadriť sa k rozhodnutiu bez nariadenia pojednávania.

3. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR...

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   bez   toho,   aby   sťažovateľovi   umožnil   vyjadriť   sa k tvrdeniam oprávneného alebo k rozhodnutiu vo veci bez nariadenia pojednávania, osvojil si ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného a nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom, čím porušil rovnosť účastníkov v konaní.

Máme   za   to,   že   okresný   súd   týmto   svojím   postupom   porušil   základné   právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR.»

K právomoci ústavného súdu a zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„Opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   o   zamietnutí   námietok   nie   je   prípustný. Sťažovateľ teda nemá možnosť podať opravný prostriedok na ochranu jeho základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že druhá podmienka článku 127 Ústavy SR pre určenie právomoci Ústavného súdu (t. j. o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) je splnená...

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. 06. 2010, sp. zn. 53Er/184/2010- 25 nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 08. 2010.

Z priloženej dokumentácie je zrejmé, že táto sťažnosť je podaná včas v dvojmesačnej zákonnej lehote...

Napadnuté rozhodnutie o námietkach a jemu predchádzajúci postup okresného súdu však   predstavujú   pre   sťažovateľa   ukončenie   možnosti   brániť   sa   šikanóznemu   postupu v exekúcií… Nemajetková ujma sťažovateľa tak vyplýva z právnej neistoty, nespravodlivosti a bezmocnosti, ktoré boli vyvolané nezákonným postupom, nekompetentným a odôvodnenie postrádajúcim rozhodnutím okresného súdu.

Doručený   exekučný   príkaz   ukladajúci   sťažovateľa   pokutu   v   neprimeranej   výške 10.000   eur   na   vymoženie   nepeňažnej   povinnosti,   ktorá   bola   splnená   ešte   pred   začatím exekučného konania, pocit bezmocnosti a bezvýchodiskovosti pri obrane svojho práva len stupňuje…

Vzhľadom   k   uvedenému   preto   navrhujeme   Ústavnému   súdu,   aby   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci dočasným opatrením podľa   § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu z 21. júna 2010, a uviedla:

„Sťažovateľovi nebola poskytnutá v exekučnom konaní ochrana zo strany exekútora a príslušného súdu, ktorí sú povinní ex offo skúmať, či existujú dôvody pre zastavenia exekúcie   a   v   takom   prípade   exekúciu   zastaviť.   Sťažovateľ   sa   v   dôsledku   neexistencie možnosti použitia riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí námietok nemá možnosť brániť voči uloženiu pokuty zo strany exekútora, ktorou vynucuje splnenie povinnosti bez toho, aby preveril, či povinnosť už splnená bola. Voči exekučnému príkazu, doručenému sťažovateľovi dňa 30. 09. 2010, v ktorom mu bola uložená pokuta vo výške 10.000 eur a bol vyzvaný na splnenie už splnenej povinnosti pod hrozbou uloženia ďalšej pokuty až do výšky 30.000 eur, sťažovateľ nemá možnosť podať žiadny opravný prostriedok. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu bezprostrednej hrozby ujmy neprimeranej vzhľadom k uplatneniu práv iných subjektov sťažovateľ si dovoľuje navrhnúť Ústavnému súdu,   aby   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   o   námietkach   a   rozhodol nasledovne:

Ústavný súd v zmysle § 52 ods. 2 ZoUS odkladá vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. 06. 2010, sp. zn. 53Er/184/2010-25 a ukladá Okresnému súdu Bratislava   II,   aby   sa   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   zdržal   vykonávania uznesenia zo dňa 21. 06. 2010, sp. zn. 53Er/184/2010-25 a tretím osobám ukladá, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im týmto rozsudkom priznaného.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo spoločnosti Š. s. r. o., … na súdnu a inú ochranu podľa článku 46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a   právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. júna 2010 sp. zn. 53Er/184/2010-25 porušené boli.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   21.   júna   2010   sp.   zn. 53Er/184/2010-25 sa   zrušuje a vec sa   vracia   Okresnému   súdu   Bratislava II   na   ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť spoločnosti Š. s. r. o... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť spoločnosti Š. s. r. o... trovy konania v sume 303,30 Eur s DPH… do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu R. s. r. o., so sídlom B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu vyžiadaného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 Cb 227/2009, spisu súdneho exekútora JUDr. P. C. sp. zn. EX 65/2010 a exekučného spisu okresného súdu sp. zn. 53 Er 184/2010 vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp.   zn.   26   Cb   227/2009   o   návrhu   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   K.,   proti   sťažovateľke   (ako odporkyni   v spore   o   náhradu   škody)   bolo   vydané   predbežné   opatrenie   –   uznesenie Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   26   Cb   227/2009-24   z   21.   decembra   2009   (ďalej   len „uznesenie o predbežnom opatrení“).

Na návrh oprávneného – spoločnosti M., s. r. o., K., na vykonanie exekúcie z 3. februára 2010 súdny exekútor JUDr. P. C. vydal upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 65/2010 z 12. marca 2010 (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“) na vykonanie povinnosti uloženej sťažovateľke uznesením o predbežnom opatrení.

Sťažovateľka   podala   námietky   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   v   ktorých namietala,   že   povinnosť,   ktorá   jej   bola   uložená   exekučným   titulom   –   uznesením o predbežnom opatrení, už bola z jej strany splnená, a preto je exekúcia nedôvodná.

Dňa   13.   apríla   2010   sa   oprávnený   písomne   vyjadril   k   námietkam   podaným sťažovateľkou.

Okresný   súd   ako   príslušný   exekučný   súd   sťažovateľkou   podané   námietky   proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   uznesením   z   21.   júna   2010   zamietol.   V   odôvodnení poukázal   na   to,   že   tvrdenie   sťažovateľky   o   splnení   exekučne   vymáhanej   povinnosti považuje za nepreukázané.

Dňa 8. októbra 2010 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť, ktorá je predmetom tohto konania a ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených základných a iných práv uznesením   okresného   súdu   o   zamietnutí   jej   námietok   proti   exekúcii   z   21.   júna   2010 z dôvodu   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záverov   okresného   súdu   a   ich nedostatočného   odôvodnenia,   ako   aj   z   dôvodu   nesprávneho   postupu   okresného   súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia.

Dňa   8.   októbra   2010   sťažovateľka   zároveň   podala   okresnému   súdu   návrh   na zastavenie a odklad exekúcie vedenej na vykonanie povinnosti uloženej exekučným titulom –   uznesením   o   predbežnom   opatrení,   v   ktorom   opätovne   podrobne   argumentuje neprípustnosťou exekúcie z dôvodu, že exekučne vymáhaná povinnosť bola už z jej strany splnená. O tejto skutočnosti sa ústavný súd dozvedel až z vyžiadaného súvisiaceho spisu.

Oprávnený v písomnom vyjadrení z 9. novembra 2010 k tomuto návrhu sťažovateľky opätovne   uviedol,   že   zo   strany   sťažovateľky   nedošlo   k   úplnému   splneniu   povinnosti uloženej exekučným titulom (čiastočné plnenie pripustil), a preto nie je dôvod na zastavenie exekúcie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   53   Er   184/2010-77   z   15.   novembra   2010   návrh sťažovateľky   na   zastavenie   a   odklad   exekúcie   zamietol.   Proti   výroku   tohto   uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie bol prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktoré sťažovateľka podala, a uznesenie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľky   na   ochranu   pred   postupom   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 53 Er 184/2010 a jeho uznesením z 21. júna 2010,   ktorým bolo podľa   nej porušené jej základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo   na   rovnosť   účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   základné   právo   na   verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   odôvodnila sťažovateľka   tak,   že   podala   námietky   proti   exekúcii,   ktorým   okresný   súd   namietaným uznesením nevyhovel, pričom proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V exekučnom   konaní podľa   Exekučného poriadku   má povinný viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patrí   aj   tvrdenie   sťažovateľky,   že exekúcia sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. už neexistuje povinnosť   uložená   exekučným   titulom   z   dôvodu   jej   splnenia   a   časť   povinností vymedzených   v upovedomení   o   začatí   exekúcie   nekorešponduje   s   exekučným   titulom, a preto je podľa nej exekúcia neprípustná.

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Ako už bolo uvedené, námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany povinného   v   exekučnom   konaní.   Nejde   však   o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv povinného,   pretože   nevyhovenie   námietkam   nemožno   napádať   riadnym   opravným prostriedkom.   Účinnejším   prostriedkom   obrany povinného je návrh   na odklad exekúcie podľa   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo   neboli   podané   námietky   podľa   §   50   Exekučného   poriadku,   prípadne   sa   takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o   ktorom   sa   rozhoduje   v   riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Vzhľadom na uvedené názor sťažovateľky, že z dôvodu neprípustnosti opravných prostriedkov   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   jeho   námietok   proti   exekúcii   boli   vyčerpané všetky   dostupné   právne   prostriedky   nápravy   prípadného   porušenia   ňou   označených základných a iných práv v posudzovanom exekučnom konaní v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom zákone, nie je vecne správny.

Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľke takú ochranu označených základných a iných   práv,   na   ktorú   bola   oprávnená   bez   časového   obmedzenia.   Sťažovateľka   bola oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využila, teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že sťažovateľka   súčasne   s   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podala   aj   návrh   na   odklad exekúcie v spojení s návrhom na zastavenie exekúcie, pričom o jej návrhu na zastavenie exekúcie   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   a ani   do   rozhodovania   o nej   nebolo právoplatne rozhodnuté.

Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľky o vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   pred   podaním   sťažnosti   sú v kontexte   uvedených   skutočností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepravdivé a neakceptovateľné.

Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti   neodmietne,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku) (m. m. IV. ÚS 193/2010).

Neprípustnosť   sťažnosti   viedla   ústavný   súd   k   tomu,   že   ju   senát   ústavného   súdu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011