znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 100/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8 C 114/2009 z 22. júla 2009, 9 C 185/2009 z 15. októbra 2009, 12 C 117/2009 z 21. júla 2009, 15 C 111/2009 z 15. júla 2009, 6 C 141/2009 z 21. októbra 2009, 7 C 64/2009 z 20. augusta 2009, 9 C 189/2009 z 20. októbra 2009, 9 C 192/2009   z 21. októbra   2009,   9   C 191/2009 z 21.   októbra 2009,   12   C 190/2009 z 21. októbra 2009, 15 C 160/2009 z 23. septembra 2009 a sp. zn. 15 C 105/2009 z 30. júna 2009, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 260/2009 z 21. októbra 2009, 16 Co 362/2009 z 25. novembra 2009, 15 Co 270/2009 z 29. októbra 2009, 15 Co 287/2009 z 21. októbra 2009, 13 Co 265/2009 z 20. novembra 2009, 16 Co 309/2009 z 30. septembra 2009, 13 Co 264/2009 z 5. novembra 2009, 14 Co 293/2009 z 11. novembra 2009,   15 Co 350/2009   z   18.   novembra   2009,   16   Co   369/2009   z   25.   novembra   2009, 13 Co 270/2009 z 20. novembra 2009 a sp. zn. 15 Co 288/2009 z 21. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 2317/09, Rvp 2319/09, Rvp 2320/09, Rvp 2328/09, Rvp 2332/09 až Rvp 2335/09, Rvp 2337/09, Rvp 2340/09, Rvp 2341/09 a Rvp 2344/09 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2317/09.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. decembra 2009 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 114/2009 z 22. júla 2009, 9 C 185/2009 z 15. októbra 2009, 12 C 117/2009 z 21. júla 2009, 15 C 111/2009 z 15. júla 2009, 6 C 141/2009 z 21. októbra 2009, 7 C 64/2009 z 20. augusta 2009, 9 C 189/2009 z 20. októbra 2009, 9 C 192/2009 z 21. októbra 2009, 9 C 191/2009 z 21. októbra 2009, 12 C 190/2009 z 21. októbra 2009, 15 C 160/2009   z 23. septembra   2009   a sp.   zn.   15   C   105/2009   z 30.   júna   2009,   ako   aj uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 15 Co 260/2009 z 21. októbra 2009, 16 Co 362/2009 z 25. novembra 2009, 15 Co 270/2009 z 29. októbra 2009, 15 Co 287/2009 z 21. októbra 2009, 13 Co 265/2009 z 20. novembra 2009,   16   Co   309/2009   z   30.   septembra   2009,   13   Co   264/2009   z   5.   novembra   2009, 14 Co 293/2009   z   11.   novembra   2009,   15 Co 350/2009   z   18.   novembra   2009, 16 Co 369/2009   z   25.   novembra   2009,   13 Co 270/2009 z 20. novembra 2009 a sp.   zn. 15 Co 288/2009 z 21. októbra 2009.

Zo sťažností vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že uzneseniami krajského súdu boli potvrdené uznesenia okresného súdu o zastavení konania v predmetných veciach v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľkou.

Z obsahu sťažností vyplýva, že podľa sťažovateľky súdy zúčastnené na rozhodovaní v   predmetných   veciach „ústavne   nekonformným   spôsobom   posúdili   vec,   ktorá   nebola spôsobilá na súdne rozhodovanie, pričom na zistený skutkový stav aplikovali nesprávne právne normy a pri ich aplikácii navyše vychádzali z chybnej interpretácie, čoho dôsledkom došlo   k   vydaniu   rozhodnutí,   ktoré   legálne   neobstoja   a   nemôžu   preto   v   právnom   štáte legitímne exitovať a vyvolávať právne účinky“.

Sťažovateľka v sťažnosti konkretizovala dôvody svojho podania takto:

1. Krajský súd „dezinterpretoval skutkovú situáciu a prispôsobil okolnosti tak, aby zodpovedali jeho názoru, ktorý premietol do výroku napadnutého uznesenia“.

2.   Okresný   súd   v   uvedených   veciach   nemohol   konať   a   rozhodovať,   pretože nedisponoval a dosiaľ nedisponuje návrhmi na začatie konania, ktoré podala sťažovateľka.

3. Okresný súd vylúčil DVD nosiče, na ktorých boli zaznamenané návrhy na začatie konania   sťažovateľky,   zo   svojej   dispozičnej   sféry   ešte   predtým,   než   zrealizoval   ich registráciu, preto konania v uvedených veciach nezačali.

4.   Nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   291/08   z   27.   novembra   2008   a   sp.   zn. II. ÚS 151/08 z 24. júna 2008, v ktorých ústavný súd rozhodol o porušení práva na prístup k súdu   neprijatím   návrhov   podaných   elektronicky   prostredníctvom   DVD   nosičov, potvrdzujú, že konania v predmetných veciach na okresnom súde nezačali.

5.   Okresným   súdom   neprijaté   návrhy „nemohli   spôsobiť   začatie   občianskeho súdneho konania v zmysle ust. § 79 ods. 1 OSP (preto došlo k porušeniu práva na prístup k súdu podľa rozhodnutia ústavného súdu), okresný súd nemohol viesť občianske súdne konania, vyzývať k splneniu povinností, ktoré sa viažu výhradne na registráciu návrhov a zastavovať občianske súdne konania pre ich nesplnenie“.

6.   Podľa   sťažovateľky   konania   v   predmetných   veciach   začnú „v   zmysle   vyššie označených   rozhodnutí   ústavného   súdu   opätovným   doručením   návrhu   s   tým,   že hmotnoprávne a procesnoprávne účinky podania budú časovo posunuté ku dňu prvotného doručenia návrhu. DVD nosič s návrhom nebol doposiaľ okresnému súdu doručený, pretože sa nachádza v rámci konania o sťažnosti ako dôkaz v spise vedenom Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu“. V tejto súvislosti sťažovateľka pripomenula, že DVD nosič nie je možné replikovať.

7. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol v predmetných veciach predčasne (bez existencie návrhu a dôkazov) a krajský súd uvedené „nelegálne a ústavne nekomformné“ rozhodnutia potvrdil. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v uvedených veciach „prekročením svojich   právomocí   a   konaním   protizákonným   spôsobom   vytvorili   stav,   ktorý   anuloval dôsledky vyššie označených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ stratil právo požadovať navrátenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych účinkov prvotného podania. Konanie súdov možno z tohto pohľadu hodnotiť ako zámerné, s cieľom vyhnúť sa plneniu povinností, ktoré vyplynuli z rozhodnutí ústavného súdu.“.

8. Súčasne sťažovateľka uviedla, že „zaplatený súdny poplatok vytvára hodnotu, ktorá slúži štátu na úhradu nákladov spojených s vedením konania, ktorého materiálny rámec je určený kompletným obsahom návrhu žalobcu“. Okresný súd však nedisponuje návrhmi a materiálny rámec konaní nepozná. Pozná len identifikačné údaje žalovaných, ktoré získal z už označených rozhodnutí ústavného súdu, preto je vedenie týchto konaní pre okresný súd „objektívne nemožné“, a preto nemôže spravodlivo požadovať od sťažovateľky (žalobkyne), aby vytvorila hodnotu slúžiacu výlučne na úhradu jeho nákladov.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľka v rámci svojej argumentácie uviedla:

1. Okresný súd predmetné rozhodnutia vydal bez fyzickej existencie návrhov a ich príloh, t. j. bez oboznámenia sa s obsahom žalôb a ich dôkazmi, bez overenia ich formálnej a materiálnej správnosti, t. j. v predmetnej veci si okresný súd nemohol ani utvoriť záver, či v uvedených veciach ide o návrhy na začatie konania vo veci samej.

2.   V   predmetných   veciach   nebolo   možné   vyhotoviť „v   elektronickej   forme   také návrhy   na   začatie   občianskeho   súdneho   konania,   ktoré   by   boli   identické   s   návrhmi doručenými súdu 31. 03. 2006 (opätovne 19. 10. 2006) a 24. 07. 2006 a ktoré by boli zároveň vyhotovené v súlade so zákon č. 215/2002 Z. z. (Zákon o elektronickom podpise a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   ďalej   len   ZoEP)   a   Občianskym   súdnym poriadkom (ďalej len OSP), t. j. návrhy, ktoré by vyvolali účinky ustanovené §79 a nasl. a boli by spracovateľné postupom podľa ust. §132 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Súd teda nemohol pracovať s kópiami DVD nosičov a originály neboli v rozhodnom čase a stále nie sú v jeho držbe. Opravdivosti tohto tvrdenia vypovedá znalecký posudok,   ktorý vylučuje replikáciu návrhov podaných v elektronickej   forme.   Znalecký   posudok   zasielame   v   samostatnom   liste   ako   dôkaz začleniteľný ku všetkým podaniam.“.

Pokiaľ   okresný   súd   začal   konanie   v   predmetných   veciach   na   základe   informácií obsiahnutých v náleze ústavného súdu, podľa sťažovateľky tým porušil jej práva a právom chránené záujmy a taktiež jej uvedeným nesprávnym úradným postupom spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá Slovenská republika. Takýmto postupom by podľa sťažovateľky zo strany okresného súdu totiž došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy tým, že konal nelegálne, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, pretože konal o návrhu, s ktorým nedisponuje na základe pokynov orgánu výkonnej moci, čl. 6 ods. 1 dohovoru, lebo konanie je nespravodlivé pre nesplnenie jeho formálnych a materiálnych podmienok, ako aj § 42 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   keďže „návrh   nie   je   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom...   nie   je   podpísaný   a datovaný“,   §   79   ods.   1   a   2   OSP,   lebo „neidentifikuje účastníkov v zákonom definovanom rozsahu“ a „súd prejednal návrh bez dôkazov, t. j. spoločnosť (sťažovateľ) nemohla preukázať svoj nárok dôkazmi (DVD nosič doručený   súdu   obsahoval   okrem   návrhov   aj   komplexný   konvolút   dôkazov   –   písomných dokumentov)“, § 81 ods. 1 OSP, pretože okresný súd bez podaných návrhov na začatie konania v predmetných veciach konať nemohol.

Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bola sťažovateľka   vystavená „reálnemu   a   aktuálne   hroziacemu   riziku   zmarenia   výkonu majetkového   práva,   pretože   žalovanému   vytvorí   nezákonným   postupom   priestor   na nenáležitú obranu založenú na insuficiencii dôkazných prostriedkov“.

Sťažovateľka vzhľadom na „výraznú intenzitu zásahu spočívajúcu v postupe, ktorý v mnohých, vyššie opísaných, aspektoch nemá oporu v zákone, ako aj pre jeho charakter, ktorý   má   potenciál obmedziť   majetkové   práva   sťažovateľa   bez existencie spravodlivého dôvodu“, požiadala ústavný súd, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 330 € v každom z napadnutých konaní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami okresného súdu,   ktorými   zastavil   napadnuté   konania   v   dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku sťažovateľkou,   ako   aj   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   boli   napadnuté   uznesenia okresného súdu potvrdené, a ich vydaniu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

-   uznesenia   krajského   súdu   sú   arbitrárne   založené   na   nesprávnych   skutkových zisteniach a právnom posúdení predmetných vecí,

-   okresný   súd   v   napadnutých   veciach   nedisponoval   návrhmi   na   začatie   konania, a preto nemohol viesť konania o nich ani v nich rozhodnúť o zastavení konania,

- konanie v uvedených veciach mohlo začať až po opätovnom doručení DVD nosičov okresnému súdu, k čomu však nedošlo, pretože predmetné DVD nosiče sa nachádzajú na Európskom súde pre ľudské práva,

- uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetných veciach sťažovateľky   boli   anulované   dôsledky   nálezov   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   151/08 a sp. zn. I. ÚS 291/08 a sťažovateľka stratila „právo požadovať navrátenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych účinkov podania“,

- súdny poplatok ako úhradu nákladov spojených s vedením konania okresný súd vzhľadom   na   to,   že   konanie   v   predmetných   veciach   objektívne   nemohli   prebiehať,   od sťažovateľky nemohol požadovať.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2317/09, Rvp 2319/09, Rvp 2320/09, Rvp 2328/09, Rvp 2332/09 až Rvp 2335/09, Rvp 2337/09, Rvp 2340/09, Rvp   2341/09 a Rvp   2344/09 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.2a K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 201 OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka mala proti uzneseniam okresného súdu, ktorými boli napadnuté konania zastavené možnosť ako účinný prostriedok nápravy využiť odvolanie. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k napadnutým uzneseniam okresného súdu daná právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II. 2b K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami krajského súdu

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   arbitrárnosť   záverov   napadnutých   uznesení krajského súdu, pretože konanie v predmetných veciach pred okresným súdom nemohlo začať, prebiehať a ani skončiť uznesením o jeho zastavení, keďže okresný súd nedisponoval návrhom na začatie konania a jeho prílohami. Konanie v uvedených veciach podľa nej mohlo na okresnom súde začať až opätovným doručením návrhov na začatie konania (DVD nosičov).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   návrhy   na   začatie   konania   sťažovateľky v predmetných veciach boli okresnému súdu z dôvodu jeho miestnej príslušnosti na ich prerokovanie a rozhodnutie postúpené 3. novembra 2008 z Okresného súdu Banská Bystrica v písomnej forme. Tieto návrhy boli pôvodne doručené Okresnému súdu Banská Bystrica splnomocneným   zástupcom   sťažovateľky   a   zapísané   podateľňou   tohto   súdu 16. a 17. septembra 2009.

Okresný   súd   následne   pristúpil   v   uvedených   konaniach   k   zasielaniu   výziev   na zaplatenie súdneho poplatku z podaných návrhov spolu s poučením o právnych následkoch ich nezaplatenia. Napriek týmto výzvam sťažovateľka súdne poplatky nezaplatila, a preto okresný súd podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   napadnuté   konania   zastavil   a   žiadnemu   účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľka sa proti napadnutým uzneseniam okresného súdu   odvolala.   Krajský   súd   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   v   uvedených   veciach svojimi uzneseniami potvrdil.

Odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   sú   z   hľadiska   svojho   obsahu obdobné, vychádzajú z rovnakých skutkových zistení a aj pri ich právnom posúdení krajský súd   dospel   k   rovnakým   právnym   záverom,   na   základe   ktorých   napadnuté   uznesenia okresného súdu potvrdil.

V   rámci   odôvodnenia   svojich   uznesení   vo   vzťahu   ku   skutkovým   záverom v uvedených   veciach   krajský   súd   uviedol,   že   podľa   jeho   zistenia   sťažovateľka   ako navrhovateľka   v uvedených   konaniach   podala   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného súdu odvolania (krajský súd následne uviedol súhrn dôvodov odvolania sťažovateľky, ktorý je, čo sa týka dôvodov, obdobný s argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu v týchto veciach).

Z   úradného   záznamu vyhotoveného   predsedom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica z 19. septembra 2008 krajský súd zistil, že sťažovateľka podala návrhy na začatie konania 31.   marca   2006   (opätovne   19.   októbra   2006),   resp.   24.   júla   2006   elektronickými prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   ktoré   boli   uschované   na DVD nosiči.   Takto   podané návrhy   boli 16. a 17.   septembra 2008 zapísané do   registra Okresného súdu Banská Bystrica, vytlačené v listinnej podobe a postúpené v súlade s § 105 ods. 1 OSP okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému. Uvedené písomné návrhy na začatie   konania   okresný   súd   zaevidoval   a následne   pristúpil   v   jednotlivých   veciach k zaslaniu   výziev   sťažovateľke   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Keďže   sťažovateľka v stanovenej lehote súdne poplatky v uvedených veciach nezaplatila, okresný súd konania napadnutými uzneseniami zastavil.

Krajský   súd   dospel   v rámci svojho odôvodnenia   k záveru, že návrhy   na začatie konania   boli   podané   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   sťažovateľkou   a   následne postúpené okresnému súdu, a teda nastali aj právne účinky spojené s ich podaním, t. j. došlo aj   ku   vzniku   poplatkovej   povinnosti   za   podanie   návrhu   na   začatie   konania.   Dôvod   na nespoplatnenie návrhov podľa krajského súdu nezakladá ani porušenie formálneho postupu okresného súdu pri prijímaní a nakladaní s DVD nosičmi obsahujúcimi návrhy na začatie konania vzhľadom na to, že sťažovateľka v uvedených konaniach nenamietala, že jej návrhy na   začatie   konania   by   neboli   podaniami,   ktoré   treba   považovať   za   návrhy   podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a ani netvrdila, že návrhy nepodala.

Podľa ústavného súdu podstatnou pre rozhodnutie predmetných vecí krajským súdom bolo   posúdenie   otázky   začatia   konania,   ktorá   je   určujúca   aj   pre   vznik   poplatkovej povinnosti za podaný návrh.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku týkajúce sa začatia konania a ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickými prostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podľa § 79 ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh.

Podľa § 82 ods. 1 OSP konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

Podľa § 105 ods. 2 OSP ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu   bez   rozhodnutia   alebo   ju   za   podmienok uvedených   v   §   11   ods.   3   predloží   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky;   o   tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa § 105 ods. 4 OSP právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované.

Na   základe   §   2   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   súdnych   poplatkoch   poplatníkom   je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

V súlade s § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ,   odvolateľ   a   dovolateľ.   Na   základe   §   5   ods.   2 uvedeného   zákona   právoplatným   uznesením   súdu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku poplatková povinnosť v celom rozsahu zaniká.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy;   ak   aj   napriek   výzve   poplatok   nebol   zaplatený   v   lehote,   súd   konanie   zastaví. O následkoch   nezaplatenia   poplatku   musí   byť   poplatník   vo   výzve   poučený.   Súd   vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola   dlhšia   ako dva   mesiace;   túto   lehotu   môže   predseda   súdu   z dôležitých   dôvodov predĺžiť.

Na   základe   §   13   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   je   súd   povinný   vyrubiť poplatok z návrhu na začatie konania do uplynutia 3 rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným, inak povinnosť poplatníka zaplatiť poplatok zaniká.

Sťažovateľka svojou argumentáciou spochybňuje záver krajského súdu týkajúci sa začatia konania v predmetných veciach s ohľadom na skutočnosť, že okresnému súdu sama opätovne nedoručila svoje návrhy. Zo   skutkových   zistení ústavného súdu   je zrejmé, že Okresný   súd   Banská   Bystrica   v   čase   po   vydaní   nálezov   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 151/08 a sp. zn. I. ÚS 291/08 zaevidoval návrhy na začatie konania sťažovateľky, ktoré boli v jeho dispozičnej sfére. Po zistení svojej miestnej nepríslušnosti v predmetných konaniach písomné návrhy na začatie konania postúpil okresnému súdu, o čom svedčí prípis Okresného súdu Banská Bystrica o postúpení týchto vecí okresnému súdu a úradný záznam predsedníčky okresného súdu o doručení uvedených návrhov v počte 463 ks z Okresného súdu Banská Bystrica 3. novembra 2008, ako aj samotné potvrdenia elektronickej podateľne okresného súdu o prijatí týchto vecí a ich zápise do registra „Ro“.

Z   uvedeného   vyplýva, že konania v predmetných   veciach   boli začaté   doručením návrhov   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica,   ktorý   pri   ústavne   konformnom   výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku mohol zabezpečiť realizáciu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v týchto veciach   len   postupom,   ktorým   návrhy   podané   sťažovateľkou   zaevidoval   ku   dňu   ich doručenia. Účinky podania návrhov potom v súlade s § 105 ods. 4 OSP zostali v uvedených konaniach zachované aj po ich postúpení okresnému súdu, ktorý ich následne zaevidoval.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   argumentácia   sťažovateľky   súvisiaca   s   jej   tvrdeniami, podľa   ktorých   okresný   súd   nedisponoval   návrhmi   na   začatie   konania   a   ich   prílohami a podľa ktorej konanie v uvedených veciach mohlo začať až po opätovnom doručení týchto návrhov   (DVD   nosičov)   zo   strany   sťažovateľky,   javí   ako   založená   na   nesprávnych skutkových záveroch, a teda právne irelevantná.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii ďalej uviedla, že postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v jej veci (napadnutými uzneseniami okresného súdu o zastavení konania a uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu potvrdené)   došlo   k   anulovaniu   dôsledkov   nálezov   ústavného   súdu   (II.   ÚS   151/08 a I. ÚS 291/08)   tým,   že   stratila „právo   požadovať   navrátenie   hmotnoprávnych a procesnoprávnych účinkov podania“.

Keďže ústavný súd vo svojich nálezoch sp. zn. II. ÚS 151/08 a sp. zn. I. ÚS 291/08 nerozhodoval o porušení práv sťažovateľky v napadnutých konaniach, je zrejmé, že v týchto konaniach nemohlo dôjsť ani k anulovaniu dôsledkov spôsobených nálezmi ústavného súdu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   k   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľky v súvislosti so zachovaním hmotnoprávnych a procesnoprávnych účinkov podania by mohlo dôjsť len v prípade, ak by Okresný súd Banská Bystrica postupoval pri zaevidovaní jej návrhov na začatie konania ústavne nekonformným spôsobom a nezaevidoval ich ku dňu ich pôvodného doručenia Okresnému súdu Banská Bystrica, avšak sťažovateľka nesprávny postup   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   pri   zaevidovaní   podaných   návrhov   vo   svojej sťažnosti nenamietala.

Z   napadnutých   uznesení okresného súdu   a krajského súdu   vyplýva, že dôvodom zastavenia   napadnutých   konaní   bolo   nezaplatenie   súdneho   poplatku   sťažovateľkou   na základe výzvy okresného súdu v predmetných konaniach, t. j. nesplnenie jednej z vecných procesných podmienok konania, pričom na splnenie podmienok konania je v súlade s § 103 OSP povinný prihliadať súd z úradnej povinnosti kedykoľvek za konania. Z uvedeného vyplýva, že postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci, ktorým bolo konanie v dôsledku   nesplnenia procesnej podmienky konania sťažovateľkou zastavené, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   tejto   súvislosti   sa   súčasná   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorá   smeruje   v   konečnom dôsledku proti postupu okresného súdu, ktorým realizoval jej právo na začatie konania na základe   návrhov   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom,   ktorého   ochrany   sa úspešne domohla už v skôr podaných sťažnostiach (II. ÚS 151/08 a I. ÚS 291/08), javí ako účelová. Uvedené tvrdenie umocňuje navyše aj skutočnosť, že to bola práve sťažovateľka, ktorá   sa   vo   svojich   sťažnostiach   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   48/09 a sp. zn. I. ÚS 19/09 domáhala ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu okresného súdu v obdobných veciach (sťažnosti   sťažovateľky   boli   odmietnuté   z   dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti uzneseniami č. k. I. ÚS 48/09-8 z 19. februára 2009 a I. ÚS 19/09-8 z 29. januára 2009). Sťažovateľka   si,   ako   vyplýva   aj   z jej   sťažností   podaných   v   uvedených   veciach,   svoju zákonnú povinnosť spojenú s podaním návrhov na začatie konania uvedomovala, ba sama v rámci svojej argumentácie v nich namietala, že okresný súd si v tomto smere nesplnil povinnosti,   keď   uviedla,   že „prvotným   úkonom,   ktorý   súd   z   dôvodu   hospodárnosti   po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku v stanovenej výške   na   určený   účet   súdu...   splnenie   poplatkovej   povinnosti   ako   vecnej   procesnej podmienky   pritom   patrí   medzi   základné   predpoklady   prípustnosti   konania   pred   súdom prvého   stupňa.   Keďže   sťažovateľ   realizoval svoje   podanie elektronickými   prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny poplatok spolu s podaním návrhu kolkovými známkami a jeho jedinou možnosťou je počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom.“. Z obsahu uvedených sťažností je tiež zrejmé, že cieľom ich podania bolo dosiahnuť, aby okresný súd o podaných návrhoch konal v občianskom súdnom konaní podľa stanovených procesných predpisov.

Z uvedeného je taktiež zrejmé, že okresný súd v napadnutých konaniach disponoval návrhmi na začatie konania, t. j. mal možnosť posúdiť ich formálne a materiálne náležitosti. Keďže v napadnutých konaniach okresný súd dospel k záveru, že ide o návrhy na začatie konania, a tento je rozhodujúci z hľadiska vzniku poplatkovej povinnosti sťažovateľky za podané návrhy (§   10 ods.   1   zákona o   súdnych   poplatkoch),   pristúpil   k zaslaniu výzvy sťažovateľke   na   úhradu   súdnych   poplatkov.   Potreba   vykonania   uvedeného   procesného úkonu   (vyrubenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   začatie   konania)   zo   strany okresného súdu v napadnutých konaniach bola znásobená vzhľadom na to, že rozhodnutím ústavného   súdu   o   zachovaní   procesnoprávnych   účinkov   podaných   návrhov   ku   dňu   ich doručenia okresnému súdu došlo prakticky ku skráteniu lehoty stanovenej okresnému súdu podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch na vyrubenie súdneho poplatku v konaní (trojročná lehota na vyrubenie súdneho poplatku plynúca od doručenia návrhu na začatie konania   súdu).   Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľkina   argumentácia   týkajúca   sa nemožnosti   vyrubenia   súdnych   poplatkov   v   uvedených   konaniach   v   dôsledku nedisponovania okresného súdu s návrhom na začatie konania javí ako právne irelevantná, keďže zákonná povinnosť súdu vyrubiť súdny poplatok nemôže byť viazaná na poskytnutie, resp. neposkytnutie súčinnosti zo strany účastníka konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesení krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutia náležite odôvodnil. Vo svojich rozhodnutiach uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Ústavný súd teda nezistil pri výklade jednotlivých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o súdnych poplatkoch, ktoré v napadnutých uzneseniach krajský súd aplikoval, také pochybenie, ktoré by zakladalo protiústavnosť sťažnosťou napadnutých rozhodnutí.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená.   Z   uvedeného   dôvodu   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené v druhom výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010