znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní   o sťažnosti   R.   M.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   S.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. M. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   4   Tpo   27/2007   z 28.   mája   2007   a jemu predchádzajúcim postupom p o r u š e n é   b o l i.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 100/08   z   10. apríla 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 (ďalej aj „uznesenie z 28. mája 2007“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 164/06 z 1. decembra 2006 bol sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými vzatý do väzby s poukazom na § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby mu začala plynúť 28. novembra 2006 o 12.30 h.

Sťažovateľ nachádzajúci sa vo väzbe má podľa jeho tvrdenia sústavne „problémy kardiologického charakteru dokonca tak, že bol nutný kardio-chirurgický zásah“. Napriek tomu, že sa zdravotný stav sťažovateľa sústavne zhoršuje, dosiaľ mu podľa neho nebola poskytnutá primeraná zdravotná starostlivosť v zariadení na to určenom.

K porušovaniu   sťažovateľovho   práva   na   obhajobu   a práva   konať   v materinskom jazyku podľa neho dochádza tým, že mu nie sú „včas a riadne prekladané do materinského jazyka dokumenty, ktoré sú mu zasielané v trestnej veci v Slovenskom jazyku, pričom aj podľa stanoviska Generálnej prokuratúry, údajne stačí preloženie týchto dokladov až po príchode tlmočníka, čo však znamená, že sú závažným spôsobom porušované práva na obhajobu obvineného, pretože obvinený pokiaľ sú mu doručené rôzne uznesenia, nemôže využiť zákonnú lehotu na podanie opravných prostriedkov, resp. na vyjadrenie sa k takým podaniam, akým je návrh predĺženia väzby a podobne, pretože nie sú mu včas a riadne tieto podania pretlmočené a nepozná ich obsah“.

V predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlo závažným spôsobom aj k porušeniu jeho práva na obhajobu s prihliadnutím na zásadu rovnosti zbraní postupom okresného súdu pri vydaní rozhodnutia o návrhu na predĺženie jeho väzby 15. mája 2007. V uvedenom konaní bol totiž návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra na predĺženie lehoty jeho väzby zo 7. mája 2007 obom obhajcom sťažovateľa i jemu samému doručený 17. mája 2007 spolu s výzvou,   v ktorej   boli poučení, že sa   k nemu môžu vyjadriť v lehote piatich   dní od doručenia.   Obaja   obhajcovia   sa   obratom   17.   mája   2007,   t.   j.   v lehote   stanovenej okresným súdom, k tomuto návrhu vyjadrili. Okresný súd však o ňom rozhodol už 15. mája 2007,   t. j. dva   dni   pred   uplynutím   lehoty   poskytnutej   sťažovateľovi   a jeho   obhajcom na doručenie vyjadrenia k nemu, pričom sťažovateľ ani jeho obhajcovia na uvedené konanie pozvaní   neboli.   Sťažovateľovi   bol   návrh   zo 7.   mája   2007   doručený   len   v slovenskom jazyku, takže jeho obsah dosiaľ nepozná.

Obaja   obhajcovia   sťažovateľa   podali   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája 2007 sťažnosť krajskému súdu, ktorý o nej bez vypočutia obhajcov i sťažovateľa   28.   mája 2007 rozhodol   tak,   že ju zamietol. V sťažnosti   sťažovateľ   ďalej uviedol: „Bol urobený pokus zo strany úradníkov KS, keď navštívili obvineného vo väzbe v prítomnosti tlmočníka.   O tomto   úkone   však neinformovali   žiadneho   z advokátov,   takže obvinený nevedel, čo sa vo veci deje a keďže sa jeho práva sústavne v tejto veci porušujú, odmietol   bez   prítomnosti   advokáta   vypovedať,   čo   úradníci   komentovali   vyjadreniami, že advokáti pri takomto úkone nie sú potrební.“ Týmto postupom krajského súdu v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby zo 7. mája 2007, v ktorom sťažovateľa „nevypočul k dôvodom   a okolnostiam   väzby“ a dokonca   nedal   možnosť   ani   jeho   obhajcom,   aby sa k nemu   pred   rozhodnutím   písomne   vyjadrili,   došlo   podľa   neho   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   v závere   sťažnosti   ústavnému   súdu   navrhol „napadnuté   rozhodnutia   v celom rozsahu zrušiť a bezodkladne obvineného prepustiť z väzby na slobodu“.

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 18. februára   2008   vyjadril   krajský   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

«• 25.   mája   2007   bol   tunajšiemu   krajskému   súdu   doručený   trestný   spis   vedený na súde I. stupňa, pod sp. zn. 2Tp/73/2007, za účelom rozhodnutia o sťažnosti obvineného, ním podanej, proti uzneseniu súdu I. stupňa, zo dňa 15. mája 2007, vedenom pod sp. zn. 2Tp/73/2007, ktorým mu bola podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej v texte len „Tr. por.“), predĺžená lehota trvania väzby do dňa 28. novembra 2007.

V rovnaký deň bola sťažnosť prostredníctvom aplikácie [§ 5 ods. 2 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce], pridelená na rozhodnutie do súdneho oddelenia „4Tpo“ a zapísaná pod poradové číslo „73“.

• 28. mája 2007, po naštudovaní už označeného spisu predsedníčkou senátu „4Tpo“ a sudkyňami tohto senátu, bol určený termín neverejného zasadnutia na deň 28. mája 2007, na   ktorom   bola   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   zamietnutá,   obvineným   podaná sťažnosť, proti už označenému uzneseniu súdu I. stupňa.

V   tento   deň   bolo   rozhodnutie   tunajšieho   krajského   súdu   aj   písomne   vyhotovené, zaslané   faxom   ako   i   poštou   ÚVV   Bratislava   -   Chorvátska   5   a   spis   bol   odovzdaný do podateľne tunajšieho krajského súdu, za účelom jeho vrátenia súdu I. stupňa.

Takýto procesný postup tunajšieho krajského súdu bol v súlade s • čl.

a) 2   ods.   1,   čl.   3   ods.   1   „Úpravy ministra spravodlivosti   č.   2466/97-43,   zo dňa 14. apríla 1997, na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach“

b) 5 ods. 4 „Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“

c) 8 ods. 2 prvá veta, ods. 5 „Listiny základných práv a slobôd“ • § 2 ods. 6, druhá veta, § 76 ods. 2, ods. 3 prvá veta, § 172 ods. 1, ods. 3, veta pred prvou čiarkou, § 180 Tr. por.

Či boli porušené, obvineným namietané jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, „Ústavy Slovenskej republiky“, je oprávnený vysloviť iba ÚS SR (čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Pokiaľ   ide   o   výhrady   obvineného,   týkajúce   sa   včasného   a   riadneho   prekladania „dokumentov“   do   jeho   materinského   jazyka,   poukazujem   na   čl.   9   ods.   1   písm.   a) „Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov“.

Z uvedených zistení je nepochybné, že • koniec šesť mesačnej lehoty väzby u obvineného pripadol na deň 28. mája 2007 (§ 63 ods. 1, ods. 4 prvá veta Tr. por.)

• už označený trestný spis súdu I. stupňa bol tunajšiemu krajskému súdu doručený dňa 25. mája 2007 (v piatok).

Objektívne   nebolo   preto   možné   „pozvať   na   konanie   oboch   obhajcov   ako i obvineného“, tak ako sa toho obvinený v sťažnosti domáhal, pretože tunajší krajský súd musel o ním podanej sťažnosti, rozhodnúť najneskôr v nasledujúci pracovný deň - pondelok (§ 192 ods. 4 Tr. por.).

V   spise   tunajšieho   krajského   súdu   nie   je   založený   žiadny   písomný   doklad preukazujúci   „návštevu   obvineného   vo   väzbe   v   prítomnosti   tlmočníka   úradníkom   KS“, na čo tento poukázal v sťažnosti adresovanej ÚS SR.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. apríla 2008 I. senát   ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Mariana   Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca 2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu),   Peter   Brňák   a   Milan   Ľalík   (sudcovia).   Z uvedeného   dôvodu   vec   prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 28. mája 2007. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že:

- krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nedostatočne   zohľadnil   skutočnosť, že sťažovateľovi   ako   obvinenému   vo   väzbe   nebola   poskytnutá   primeraná   zdravotná starostlivosť v zariadení na to určenom, hoci jeho zdravotný stav sa neustále zhoršuje,

- krajský   súd   nezohľadnil   vo   svojom   rozhodnutí   námietku,   podľa   ktorej sťažovateľovi sú   zasielané písomnosti   v tejto trestnej   veci   v slovenskom   jazyku, a preto proti   nim   nemôže   využiť   zákonnú   lehotu   na   podanie   opravných   prostriedkov, resp. na vyjadrenie sa k týmto podaniam, čím sú porušené jeho práva na obhajobu,

- okresný súd o návrhu na predĺženie lehoty jeho väzby z 15. mája 2007 rozhodol skôr, ako sa obaja obhajcovia sťažovateľa k nemu vyjadrili, a dva dni pred uplynutím lehoty poskytnutej obhajcom na vyjadrenie,

- krajský súd v tomto konaní nevypočul sťažovateľa k dôvodom a okolnostiam jeho väzby a nedal možnosť obhajcom písomne sa k nim vyjadriť.

Zo spisového materiálu v tejto veci ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

- 15. mája 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 73/07 rozhodol o predĺžení trvania väzby sťažovateľa a ďalších obvinených do 28. novembra 2007, toto rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi 21. mája 2007, jeho právnemu zástupcovi JUDr. P. S. 24. mája 2007 a jeho právnemu zástupcovi Mgr. Ing. J. P. 31. mája 2007;

- 22.   mája   2007   boli   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenia   právnych   zástupcov sťažovateľa k návrhu na predĺženie lehoty väzby zo 17. mája 2007 (návrh na predĺženie lehoty väzby bol právnym zástupcom zaslaný v prílohe prípisov zo 7. mája 2005 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu v lehote 5 dní od jeho doručenia, obhajcom sťažovateľa bol doručený – Mgr. Ing. J. P. 17. mája 2007 a v ten istý deň JUDr. P. S.);

- 22.   mája   2007   bol   spísaný   úradný   záznam,   podľa   ktorého   zákonná   sudkyňa u obhajcu Mgr. Ing. J. P. telefonicky zistila, že mu zatiaľ nebolo doručené uznesenie z 15. mája 2007 a že k otázke podania sťažnosti proti tomuto uzneseniu „sa musí vyjadriť až po dohode s klientom, ktorého sa pokúsi kontaktovať 22. 5. 2007 alebo 23. 5. 2007. Bez jeho súhlasu nemôže podať sťažnosť.“, druhého obhajcu sťažovateľa JUDr. P. S. sa v tento deň telefonicky skontaktovať nepodarilo;

- 23. mája 2007 bol spis v predmetnej veci predložený krajskému súdu;

- 24.   mája   2007   bol   tento   spis   vrátený   späť   okresnému   súdu   ako   predložený predčasne, a to s poukazom na § 190 ods. 2 prvú vetu Trestného poriadku;

- 24.   mája   2007   bol   vykonaný   výsluch   sťažovateľa   v Ústave   na   výkon   väzby Bratislava,   v rámci   ktorého   uviedol,   že   uznesenie   z 15.   mája   2007   mu   bolo   doručené, a následne okrem iného uviedol, že „sa jednoznačne“ nechce „vyjadriť k uzneseniu ani k sťažnosti bez advokáta“;

- 25.   mája   2007   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   opätovne   predložený krajskému súdu;

- 28. mája 2007 krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom v čase od 8.45 h do 9.15 h uznesením rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa, ako i sťažnosti ďalších obvinených proti uzneseniu z 15. mája 2007 zamietol uznesením sp. zn. 4 Tpo/45/2007.

V predmetnej veci ide o konanie o návrhu prokurátora podľa § 76 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov. Z judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 5 ods. 4 dohovoru je aplikovateľný aj na konanie o návrhu prokurátora na predĺženie väzby,   ktoré   predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby   zahŕňajúce preskúmanie   existencie   všetkých   jej   podmienok   v   určitých   intervaloch   a   z   úradnej povinnosti (pozri mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Jabloňski v. Poľsko).

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O   zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (ktorého   predmetom   je   preskúmanie zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000 vo   veci   Wloch   c.   Poľsko).   Tieto   záruky   nemusia   byť   vždy   nevyhnutne   rovnaké ako procesné garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúceho sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

V tejto súvislosti ESĽP uviedol, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej   slobody   (napr.   rozsudok   ESĽP   z   21.   októbra   1986   vo   veci   Sanches   -   Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko).

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo v dôsledku toho, že ho krajský súd   pri   svojom   rozhodovaní   nevypočul.   Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva, že skutočnosť, že sťažovateľ nebol súdom vypočutý, sama osebe ešte nemusí znamenať porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pokiaľ z konkrétnych okolností prípadu je zrejmé, že jeho právo na predloženie argumentov a dôvodov proti svojmu ponechaniu vo väzbe   bolo   súdom   rešpektované,   a pokiaľ   navyše   o účasť   na   zasadnutí   súdu ani nepožiadal (pozri II. ÚS 225/06, III. ÚS 67/08).

Z obsahu   uznesenia   z 28.   mája 2007   je   zrejmé,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol o sťažnosti sťažovateľa a ďalších obvinených na neverejnom zasadnutí. Zo spisu v tejto veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ ani jeho právni zástupcovia sťažnosť proti uzneseniu z 15. mája 2008 do skončenia neverejného zasadnutia krajského súdu 28. mája 2007 o 9.15 h nedoručili. Sťažnosť obhajcu sťažovateľa JUDr. P. S. bola krajskému súdu doručená síce v ten istý deň, avšak zo záznamu na prezenčnej pečiatke je zrejmé, že až o 10.28 h.

Za situácie, keď právo sťažovateľa na predloženie argumentov a dôvodov proti jeho ponechaniu   vo   väzbe   v rámci   prvostupňového   konania   okresným   súdom   nebolo rešpektované   (tento   fakt   je   zrejmý   zo   skutočnosti,   že   okresný   súd   rozhodol   o návrhu na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa bez toho, aby jemu, resp. jeho právnym zástupcom umožnil   predložiť   argumenty   proti   jeho   ponechaniu   vo   väzbe   pred   vydaním   svojho rozhodnutia), možno podľa názoru ústavného súdu následný postup krajského súdu, ktorým v ďalšom   priebehu   tohto   konania   v rámci   konania   o sťažnosti   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa bez toho, aby mal vedomosť o jej podaní, označiť za ústavne neakceptovateľný v dôsledku nerešpektovania princípu kontradiktórnosti konania.

Z časového   priebehu   rozhodovania   krajského   súdu   (neverejné   zasadnutie   konané 28. mája 2007 v čase od 8.45 h do 9.15 h) je navyše zrejmé, že v uznesení krajského súdu z 28. mája 2007 neboli a ani nemohli byť zohľadnené ani argumenty sťažovateľa predložené prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu   v podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného súdu z 15. mája 2007, ktorá bola doručená v posledný deň zákonnej lehoty na podanie tohto opravného prostriedku, avšak po skončení neverejného zasadnutia krajského súdu v tejto veci   o 10.28   h   (obdobnú   argumentáciu   poukazujúcu   na   zlý   zdravotný   stav   sťažovateľa a porušenie práva na bezplatnú pomoc tlmočníka predložil sťažovateľ aj v rámci konania pred ústavným súdom, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že ani samotným uznesením krajského súdu nemohla byť daná primeraná odpoveď súdu („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci Grauslys v. Litva, No. 36 743/97) na obranu sťažovateľa, s ktorou sa súd v dôsledku svojho postupu pri rozhodovaní v tejto veci ani neoboznámil, hoci opravný prostriedok bol sťažovateľom podaný v rámci zákonnej lehoty.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu z 28. mája 2007 došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru svoje   námietky   nekonkretizoval   a   ústavný   súd   žiadnu   možnosť   porušenia   tohto   práva pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu z 28. mája 2007 nezistil, a preto sťažovateľovmu návrhu v tejto časti nevyhovel.

IV.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd zistil, že na okresnom súde bola 27. februára 2008 proti sťažovateľovi podaná obžaloba. Okresný súd na predbežnom prejednaní obžaloby v tejto veci 11. marca 2008 uznesením rozhodol   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Sťažovateľ následne proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 28. mája 2008 uznesením sp. zn. 7 Tos 21/08 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľa prepustil na slobodu. V súčasnosti sa sťažovateľ od 19. septembra 2008 nachádza v R. vo vyšetrovacej väzbe, kam bol vydaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu   vydaného   viedenskou   prokuratúrou   z H.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   návrh rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia z 28. mája 2007 stal bezpredmetným, a preto mu ústavný súd nevyhovel.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom   návrhu   na   začatie   konania.   V tomto   prípade   zo   spisu   v tejto   veci   vyplýva,   že sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   v navrhovanom   petite   svojho rozhodnutia ústavný súd nepožiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ani o priznanie   náhrady   trov   konania. Z tohto   dôvodu   sa   ústavný   súd   uvedenými   možnými návrhmi sťažovateľa nemohol zaoberať.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009