znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 100/07-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2007 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu „(...) podal dňa 22. 03. 2001 proti F., so sídlom T. (ďalej len žalovanému ) žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku na zaplatenie 1.862.968,- Sk s príslušenstvom a   to   z   dôvodu   zaplatenia   dohodnutej   kúpnej   ceny   za   tovar   (dodané   lieky).   K   vzniku záväzkového právneho vzťahu došlo na základe postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa M., š. p. Z. na spoločnosť V., s. r. o. a následného postúpenia pohľadávky na žalobcu. Postúpenie   bolo   žalovanému   oznámené.   Prvostupňový   súd   prvýkrát   vyhovel   žalobe rozsudkom č. 19 Cb 67/01-201 zo dňa 10. 10. 2001, ktorý oprel o skutočnosť, že v konaní bolo   preukázané   dodanie   liekov   a   ich   vyfaktúrovanie   (pričom   žalovaný   rozporoval   len skutočnosť, čo bolo predmetom fakturácie, nakoľko nemal k dispozícii dodacie listy). Súd túto námietku však nepovažoval za kvalifikovanú,   nakoľko sa v spisovom materiály pri každej   jednej   faktúre   nachádzal   dodací   list,   na   ktorom   bol   presne   popísaný   predmet fakturácie, pričom všetky dodacie listy boli opečiatkované aj pečiatkou odporcu. Súd mal za preukázané, že dodaním tovaru a potvrdením dodacieho listu došlo medzi žalobcom (resp. pôvodným veriteľom) a žalovaným k uzatvoreniu obchodného záväzkovo-právneho vzťahu (kúpnej zmluvy) a preto rozhodol podľa § 447 a 448 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že kupujúci, t. j. žalovaný je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu za prevzatý dodaný tovaru v súlade so zmluvami.

Dňa   15.   12.   2001   podal   žalovaný   proti   tomuto   rozsudku   prvostupňového   súdu odvolanie, pričom namietal že bolo rozhodnuté bez preskúmania hmotnoprávneho základu uplatneného   práva   a   že   sa   súd   nezaoberal   otázkou   platnosti   postúpenia   pohľadávky. Súčasne namietal, že bol porušený zákon o verejnom obstarávaní a pokladal preto zmluvu za neplatnú.

Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. 1 Obo 82/02 a 1 Obo 83/02 zo dňa 27. 2. 2003 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vyslovil   právny   názor,   aby   súd   skúmal   skutočnosť,   či   bol   dodržaný   zákon   o   verejnom obstarávaní,   či   vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa   M.,   š.   p.   bol   oprávnený podpisovať za organizačnú zložku a aby za zaoberal petitom návrhu uplatneného práva na plnenie dlžníka.

Následne   prvostupňový   súd   rozsudkom   č.   19   Cb   67/01-69   zo   dňa   17.   10.   2003 druhýkrát vyhovel návrhu žalobcu s tým,   že konštatoval,   že vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa, M., š. p. bol na základe vykonaného dokazovania oprávnený konať za organizačnú   zložku,   keďže   bol   zapísaný   v   obchodnom   registri   OS   BA   I   na   základe menovacieho   dekrétu   zo   dňa   01.   07.   1999.   Súčasne   sa   zaoberal   otázkou   neplatnosti záväzkovoprávneho   vzťahu   z   dôvodu   porušenia   zákona   o   verejnom   obstarávaní   a konštatoval,   že   porušenie   zákona   o   verejnom   obstarávaní   nezakladá   bez   ďalšieho   jeho absolútnu   neplatnosť.   Za   nespornú na   základe   zhodných   vyjadrení   účastníkov   i predložených listinných dôkazov, vrátane listu žalovaného zo dňa 4. 4. 2001 považoval súd výšku v konaní uplatnenej pohľadávky.

Dňa   19.   01.   2004   podal   žalovaný   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie   v   ktorom namietal,   že   sa   nestotožňuje   s   právnou   kvalifikáciou   porušenia   zákona   o   verejnom obstarávaní a že rozsudok má vady. Podľa jeho názoru bola zmluva uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným v rozpore s týmto zákonom a preto je neplatná. Súčasne namietal výšku príslušenstva (úroku z omeškania).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uznesením č. 1 Obo 23/2004 zo dňa 09. 09. 2005 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu,   že   zastával   názor,   že   v   konaní   nebolo   zatiaľ   zistené,   či   bol   dodržaný   zákon o verejnom obstarávaní a či vedúci organizačnej zložky pôvodného veriteľa bol oprávnený uskutočniť a vyslovil právny názor, že po odstránení týchto nedostatkov a ustálení aktívnej legitimácie   žalobcu   je   potrebné   sa   zaoberať   s   nárokom   na   bezdôvodné   obohatenie v súvislosti s námietkou uplatnenou žalovaným z dôvodu preklasifikovania časti nároku. Prvostupňový súd tretíkrát vyhovel žalobe rozsudkom č. 19 Cb 67/2001-300 zo dňa 21. 12. 2005 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.826.986,- Sk s príslušenstvom ako aj trovy konania. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania súd konštatoval, že žalobca zobral svoje preklasifikovanie časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia späť   a   žiadal   teda   podľa   pôvodného   návrhu   zaplatenie   sumy   1.826.986,-   Sk s príslušenstvom. Súd opätovne vypočul účastníkov konania a vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v prípade porušenia ustanovení zákona o verejnom obstarávaní išlo o neplatnosť relatívnu, pričom oprávnený subjekt, t. j. Úrad pre verejné obstarávanie sa tejto v zákonnej lehote nedovolal. Zaoberal sa aj oprávnenosťou konania vedúceho organizačnej zložky pôvodného veriteľa, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi vrátane potvrdenia likvidátora pôvodného veriteľa zo dňa 11. 09. 2003. Súd vychádzal z existencie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a uplatnený nárok, ktorého výška nebola v konaní sporná mu priznal v celom rozsahu ako nárok na zaplatenie kúpnej ceny podľa § 447 obchodného zákonníka. Podľa názoru žalobcu sa tak prvostupňový súd vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v prechádzajúcich uzneseniach odvolacieho súdu. Dňa 01. 03. 2006 podal žalovaný proti predmetnému rozsudku odvolanie, považoval prvostupňový rozsudok   v celom   rozsahu za vecne nesprávny.   Nesprávnosť   videl v tom, že súd   nedostatočne   preskúmal   porušenie   dodržiavanie   zákona   o   verejnom   obstarávaní v súvislosti s platnosťou zmlúv o postúpení. Žalovaný je toho názoru, že zmluvy uzatvorené v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní sú absolútne neplatné. Poukazujeme však na skutočnosť,   že   len   dve   kúpne   zmluvy   (týkajúce   sa   dvoch   faktúr)   boli   uzatvorené   počas platnosti zákona o verejnom obstarávaní, ktorý považoval zmluvy za absolútne neplatné. Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacím rozsudkom č. 2 Obo 101/2006 zo dňa 04.   10.   2006   rozsudok   prvostupňového   súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný existenciu svojho dlhu a žalobcovej pohľadávky popiera   a   že   žalobca   nepredložil   súdu   právoplatné   rozhodnutie   súdu   určujúce,   že pohľadávka pôvodného veriteľa v žalobcom uplatnenej výške voči žalovanému v čase jej postúpenia   existovala   a   na   základe   toho   teda   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalobca zmluvami o postúpení pohľadávok, o ktoré opiera svoj nárok, nestal aktívne legitimovaným v spore o ich zaplatenie.

Sťažovateľ zastáva názor, že porušovateľ na základe vyššie uvedeného porušil jeho ústavou garantované základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 Ústavy SR, súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy SR a porušovaním jeho základného ústavného práva   aby   sa   jeho   vec   i   keď   po   právnej   stránke   nie   zložitá,   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov Čl. 48 a to tým, že vec nesprávne právne posúdil (žiaden právny predpis totiž nevyžaduje na postúpenie pohľadávky uznanie dlhu a tak je právny záver odvolacieho   súdu   v   rozpore   s   platným   právom;   takáto   požiadavka,   ktorá   nemá   oporu v platnom práve by znamenala, že by v podstate nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky bez toho, že by dlžník svoj dlh uznal, čo by bolo v rozpore so samotnými princípmi postúpenia) a   že   jeho   názor   nevyplýva   z   vykonaného   dokazovania   a   nemá   oporu   ani   v platných právnych predpisoch a to z nasledovných dôvodov:

-porušovateľ oprel svoj rozsudok v prvom rade o skutočnosť, že žalovaný svoj dlh voči a žalobcovu pohľadávku   popiera; z vykonaného   dokazovania   (počas celého priebehu konania) však vyplýva, že žalovaný výšku a dôvod svojho dlhu nepopieral, len tvrdil, že jeho dlh je premlčaný, s čím sa však porušovateľ vôbec nezaoberal,

-pokiaľ   ide   o   absurdnú   požiadavku   porušovateľ   na   predloženie   právoplatného rozhodnutia   súdu   určujúce,   že   pohľadávka   existovala   žalobca   poukazuje   na skutočnosť,   že   určovaciu   žalobu   by   mohol   žalobca   podať   len   v   prípade,   keby nemohol podať žalobu na plnenie, ktorá má prednostné postavenie a súčasne by musel   preukázať   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení;   v   tejto   súvislosti poukazujeme najmä na platnú právnu úpravu ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obo 17/2000, podľa ktorého je takýto naliehavý najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa jeho   právne   postavenie   stalo   neistým,   návrh   domáhajúci   sa   určenia   nemôže   byť opodstatnený tam, kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Na základe uvedeného zastáva   sťažovateľ   názor,   že   porušovateľom   požadované   rozhodnutie   o   určení nemohol žalobca objektívne predložiť,   nakoľko by v takomto konaní nepreukázal naliehavý právny záujem a jeho návrh by bol zamietnutý stým, že má zažalovať splnenie povinnosti,

-porušovateľ vôbec neskúmal existenciu pohľadávky v žalovanej výške, čo bolo podľa názoru žalobcu jeho povinnosťou a rovnako sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania žalovaného,

-porušovateľ   sa   rovnako   nevysporiadal   s   námietkou   žalovaného   súvisiacou s nedodržaním   ustanovení   zákona   o   verejnom   obstarávaní   a   rovnako   sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho došlo k plneniu bez právneho dôvodu a teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva sťažovateľ názor, že porušovateľ ho ukrátil na jeho právach na súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy SR na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 Ústavy SR a porušovaním jeho základného ústavného práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48 a to tým, že sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania spôsobil také vady konania, okrem nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobil také vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci až dňa 04. 10. 2006. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočnosti   podal   sťažovateľ   -   navrhovateľ   aj   dňa 22. 11.   2006   proti   predmetnému   odvolaciemu   rozsudku   č.   2   Obo   101/2006   zo   dňa 04. 10. 2006   -   dovolanie   (prípustnosť   podania   dovolania   je   daná   podľa   §   238   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku), aby dovolací súd vec zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha vydania tohto nálezu:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Obo 101/2006 zo dňa 04. 10 2006, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa Čl. 20 Ústavy SR a porušovaním jeho základného ústavného práva aby sa jeho vec i keď po právnej stránke nie zložitá, verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov Čl. 48.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. 2 Obo 101/2006 zo dňa 04. 10. 2006, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, vo výške 100.000,- Sk.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi vo výške 6.825,- Sk (2 úkony po 2.730,- Sk - príprava a prevzatie, podanie ústavnej sťažnosti podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., DPH vo výške 1.037,- Sk, 2 krát režijný paušál) na účet advokáta a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   tejto   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky garantovaných ústavou v čl. 20, čl. 46 a v čl. 48 právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 22. novembra 2006 proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 101/06 zo 4. októbra 2006 dovolanie, pričom z pripojenej kópie tohto dovolania vyplýva, že je v podstate obsahovo totožná s touto ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľka teda v okolnostiach danej   veci   využila   účinný   prostriedok   právnej   nápravy,   ktorý   mala   k dispozícii   proti napadnutému právoplatnému rozsudku. Vzhľadom na to, že vec, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k porušeniu označených základných práv, sa nachádza v štádiu dovolacieho konania, najvyšší súd ako súd dovolací preskúma ústavnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, a to tiež   so   zreteľom   na   dodržanie   základných   práv   a slobôd   vrátane   označených   práv sťažovateľky. Dovolací súd má podľa Občianskeho súdneho poriadku celý rad účinných procesných nástrojov ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd ohľadom napadnutého rozsudku, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade dovolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľky, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu   v tejto   veci   konať.   Skutočnosti,   ktoré   uviedla   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by ňou namietané porušenie označených základných práv nebolo možné odstrániť pred dovolacím súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007