znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť L. Š., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/2002 p o r u š i l základné právo L. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   227/2002 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. L. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisíc   šesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   R.   M.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. marca 2006   č.   k. I.   ÚS 100/06-7 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/2002.

2. Sťažovateľ v prijatej sťažnosti uviedol, že „(...) podal Okresnému súdu Košice II 6. februára 2002 žalobu na zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom Okresný súd Košice II vzápätí po prijatí veci postúpil uvedenú vec Okresnému súdu Košice I, ktorý vec vedie pod sp. zn. 10 C 227/2002.

Po výzve Okresného súdu Košice I na upresnenie petitu, vykonaného sťažovateľom ešte 13. 6. 2002 a na zaplatenie súdneho poplatku požiadal sťažovateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov, jeho žiadosti bolo vyhovené až 31. 3. 2004.

Súdne pojednávania v predmetnej veci sa uskutočnili v dňoch 4. 9. 2002, 21. 10. 2002   a naposledy   19.   3.   2003   bez   rozhodnutia   v merite   veci.   Na   ostatné   pojednávanie vytýčené na 9. 7. 2003 sa vôbec nedostavila predsedkyňa senátu.

Z uvedených dôvodov, keď po dobu viac ako 2 rokov nemal sťažovateľ vedomosť o stave   konania,   podal   21.   11.   2005   predsedovi   Okresného   súdu   Košice   I sťažnosť na prieťahy   v konaní,   ktorej   bolo   vyhovené   ako   dôvodnej   listom   z 20.   12.   2005 sp. zn. Spr 2453/05.

Napriek   kladnému   posúdeniu   sťažnosti   L.   Š.   Okresný   súd   Košice I dodnes v predmetnej   veci   pojednávanie   nevytýčil,   hoci   od   jej   vybavenia   uplynuli   už   viac   než 2 mesiace(...)“. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie „vo výške 20 000 Sk“ a náhradu trov konania.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k predmetu   sťažnosti   24.   apríla   2006 vyjadril JUDr. A. M. (Spr 2453/05), predseda okresného súdu, a sťažovateľ prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 19. mája 2006.

5.   Na   výzvu   ústavného   súdu   predseda   okresného   súdu   oznámil,   že   súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľa oznámil, „že nesúhlasíme s upustením od ústneho pojednávania, ako aj s prejednaním i rozhodnutím veci v našej neprítomnosti“. Podaním z 27. júna 2006 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že „Týmto si dovoľujeme ospravedlniť našu neúčasť na pojednávaní vytýčenom v predmetnej veci na 27. 6. 2006 z dôvodu kolízie so súdnym pojednávaním v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 6 T 17/06, ktoré je vytýčené v rovnakom čase.

Zároveň   súdu   oznamujeme,   že   z dôvodu   nášho   nezáujmu   na   ďalšom   predlžovaní súdneho konania súhlasíme s prejednaním i rozhodnutím veci v našej neprítomnosti (...)“.

6. Vzhľadom na súhlasy účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 227/2002.

A.

Sťažovateľ podal 6. februára 2002 Okresnému súdu Košice II návrh „na uhradenie sumy najmenej 5 000,- Sk (...)“ s prísl. proti odporcovi R. A., ktorý ho „ešte v roku 1999, dňa 11. 3. (...) nepravo, krivo obvinil (...)“.

Okresný súd Košice II dňa 13. februára 2002 odovzdal predmetnú vec („v konaní o ochranu osobnosti“) okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému.

Okresný súd 15. apríla 2002 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 7 dní upresnil petit svojho návrhu a 22. mája 2002 ho predvolal na informatívny výsluch na 6. jún 2002. Na tomto výsluchu sťažovateľ požiadal o poskytnutie 7 dňovej lehoty „na upresnenie svojho neúplného   návrhu“. Sťažovateľ   návrh   upresnil   podaním   doručeným   okresnému   súdu 13. júna 2002. V ten istý deň požiadal o „odpustenie súdneho poplatku“.

Okresný súd 6. augusta 2002 predvolal účastníkov na pojednávanie, ktoré stanovil na 4. september 2002.

Na pojednávaní konanom 4. septembra 2002 (prítomní sťažovateľ a odporca) bolo sťažovateľovi   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a po   vypočutí účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 2. október 2002 „za účelom ďalšieho dokazovania“.

Na pojednávaní konanom 2. októbra 2002 (prítomní účastníci konania) bol vypočutý odporca.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   na   vec   sa vzťahujúcich spisov Okresného úradu K. a okresného súdu.

Predmetné spisy boli vyžiadané 18. februára 2003.

Pojednávanie konané 19. marca 2003 po vypočutí prítomných účastníkov konania bolo odročené na neurčito (opätovné nahliadnutie do administratívnych a súdnych spisov).Sťažovateľ 29. mája 2003 oznámil okresnému súdu „nové dôkazy a okolností“.   Okresný súd 4. júna 2003 stanovil termín pojednávania na 9. júl 2003.

Sťažovateľ 10. júna 2003 doplnil petit svojho návrhu.Pojednávanie   konané   9.   júla   2003   (prítomný   sťažovateľ)   bolo   na   návrh   právnej zástupkyne odporcu (žiadala lehotu na oboznámenie sa so súdnym spisom) odročené na 16. júl 2003 (advokátka nahliadla do súdneho spisu 14. júla 2003).

Pojednávanie konané 16. júla 2003 bolo pre neúčasť sťažovateľa, odporcu a jeho právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Sťažovateľ 15. októbra 2003 požiadal okresný súd o ustanovenie právneho zástupcu.Okresný   súd   uznesením   z 31.   marca   2004   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súdny spis p. zn. 10 C 227/02 bol 12. januára 2005 pridelený sudcovi Mgr. J. M.Sťažovateľ 16. novembra 2005 nahliadol do súdneho spisu.Sťažovateľ   21.   novembra   2005   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní, ku ktorej sa vyjadril vec vybavujúci sudca 29. novembra 2005Okresný   súd   uznesením   z 27.   januára   2006   ustanovil   sťažovateľovi   advokáta JUDr. R. M. za právneho zástupcu (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2006). Ustanovený právny zástupca nahliadol do súdneho spisu 22. februára 2006.

Okresný súd 29. marca 2006 stanovil termín pojednávania na 3. máj 2006. Toto pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť   odporcu   (predvolanie   nevykázané)   a jeho   právnej zástupkyne (ospravedlnená pre chorobu) odročené na 6. september 2006.

B.

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   č.   k.   Spr.   2453/05   z 20.   decembra   2005 na sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   uviedol: „(...)   Po   prešetrení   Vašej sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10 C 227/02 Vám oznamujem, že sťažnosť je d ô v o d n á.

Súd od 16. 7. 2003 nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. K prieťahom   v konaní   došlo   v dôsledku   viacerých   zmien   zákonného   sudcu v predmetnej veci.

Za vzniknuté prieťahy sa ospravedlňujem a vec budem sledovať do jej právoplatného skončenia. (...)“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 24. apríla 2006 podal chronologický prehľad svojich   úkonov   v posudzovanej   veci   a k predmetu   ústavnej   sťažnosti   uviedol: „(...) Predmetom konania je návrh na ochranu osobnosti. Po právnej stránke vec nie je zložitá. Rozsiahlejšie dokazovanie si však vyžaduje skutková stránka veci.

K dĺžke konania bezpochybne prispel aj samotný žalobca, ktorý podal návrh, ktorý trpel vadami, potom žiadal oslobodiť od platenia súdnych poplatkov, dvakrát menil žalobný petit, žiadal ustanoviť právneho zástupcu podľa § 30 O. s. p. a pod.

Od 15. 10. 2003 do 27. 1. 2006 súd vo veci nekonal. Stalo sa tak v dôsledku zmien v osobe   zákonného   sudcu   (JUDr.   M.   odišla   na   materskú   dovolenku,   JUDr.   T.   po roku pôsobenia na Okresnom súde Košice I bol preradený na Okresný súd v Poprade). Od 12. 1. 2005 vo veci koná Mgr. M.

Vzhľadom na dlhšie obdobie nečinnosti súdu sťažnosť žalobcu je dôvodná. (...)“

Právny zástupca sťažovateľa zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu v ktorom   uviedol: „(...)   Týmto   k vyjadreniu   Okresného   súdu   Košice   I z 24.   4.   2006 uvádzame, že sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom uvedeného súdu o jeho prispení k dĺžke konania, za podstatné však považuje tvrdenie porušovateľa základného práva o dôvodnosti jeho   sťažnosti   vzhľadom   na   dlhšie   obdobie   (takmer   3,5   roka)   nečinnosti   súdu.   Túto nečinnosť síce Okresný súd Košice I zdôvodňuje materskou dovolenkou konajúcej sudkyne a preradením   konajúceho   sudcu   na   iný   súd,   tieto   dôvody   však   vznikli   bez   zavinenia sťažovateľa výhradne na strane porušovateľa základného práva, sťažovateľ pritom nemôže niesť následky takýchto skutočností vrátane porušenia jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu. Uvedené fakty sú založené aj tvrdením samotného porušovateľa základného práva o tom, že prejednávaná vec sťažovateľa po právnej stránke nie je zložitá. (...)“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 227/2002, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že právna a ani faktická zložitosť predmetnej veci v danom prípade nemala vplyv na dĺžku doterajšieho konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Odstránenie nedostatkov návrhu (v trvaní 2 mesiacov) a procesné návrhy   sťažovateľa   (žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, návrh dôkazov a zmena petitu návrhu) nemali v danom prípade podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 2. októbra 2002 (pojednávanie) do 19. marca 2003 (pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 5 mesiacov (kedy vykonal len jediný procesný úkon, ktorým si 18. februára 2003 vyžiadal administratívny spis);

- od   16.   júla   2003   (pojednávanie)   do   31.   marca   2004   (uznesenie   o oslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov), t. j. v trvaní vyše 8 mesiacov;

- od 31. marca 2004 do 27. januára 2006 (uznesenie o ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi), t. j. v trvaní vyše 21 mesiacovbez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše 34 mesiacov (dva roky a desať mesiacov) neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti sťažovateľovi poskytnutej ochrany ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk z dôvodu,   že „Následkom   dlhodobého   predlžovania   súdneho   procesu,   keďže   žaloba sťažovateľa bola na súd podaná pred 4 rokmi a vo veci samej doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté, sa sťažovateľovi veľmi zhoršil jeho už beztak zlý zdravotný stav. Sťažovateľ je posledné roky takmer permanentne práceneschopný, stresové situácie súvisiace so súdnym konaním negatívne vplývajú aj na jeho ťažký reumatizmus. Ostatný rok sa pravidelnými stali   návštevy   sťažovateľa   u psychologičky   PhDr.   F.,   sťažovateľ   sa   preto   domnieva,   že v jeho beztak neutešenej psychickej i materiálnej situácii (z dôvodu absencie príjmov bol aj oslobodený od súdnych poplatkov) je požadovanie finančného zadosťučinenia primerané a dôvodné“. Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie, v ním požadovanej sume 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 3.   marca   2006   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 3. mája 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006