znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. W., Š., a B. W., Š., zastúpených advokátkou JUDr. G.   Č.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2–38 Cb 862/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2–38   Cb   862/92 p o r u š i l   základné právo J. W. a B. W., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2–38 Cb 862/92 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. W. a B. W. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. W. a B. W. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. G. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júna 2005   č.   k.   I.   ÚS   100/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   W.,   Š.,   a B.   W.,   Š.   (ďalej   aj „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2–38 Cb 862/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Sťažovatelia   boli   v predmetnom   konaní   pred   ústavným   súdom   pôvodne zastúpení advokátkou JUDr. B. T., K., avšak 31. augusta 2005 doručili ústavnému súdu plnomocenstvo,   ktorým   na   ich   zastupovanie   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom splnomocnili advokátku JUDr. G. Č., B.

1. 2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že: „Žalobou zo dňa 17. 9. 1992 si navrhovatelia   uplatnili   zaplatenie   sumy   107   500.-   Sk   istiny   s príslušenstvom   z titulu neoprávneného majetkového prospechu, ktorý podľa navrhovateľov odporca získal na ich úkor, keďže došlo k bezzmluvnej dodávke zo strany navrhovateľov, ktoré odporca prijal a takto poskytnuté plnenie ďalej fakturoval investorovi, ktorý fakturované práce zaplatil odporcovi, ale tento tieto peniaze navrhovateľom nezaplatil.“

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že v predmetnej veci bolo už viackrát rozhodnuté pred všeobecnými súdmi, avšak „odporca podal odvolanie na základe ktorého Najvyšší súd SR Bratislava   pod   č. Obdo   V 88/2000   zo   dňa   28.   11.   2001   zrušil   rozsudok   a vec   vrátil Krajskému súdu Bratislava. Od tohto času k novému rozhodnutiu súdu nedošlo. (...) Dňa

14. 7.   2004   urguje   právny   zástupca   žalobcov   súd,   aby   vytýčil   pojednávanie,   keďže 16. 2. 2004   nebolo   vo   veci   jednané.   (...)   Napriek   týmto   skutočnostiam   nebolo   vo   veci vytýčené pojednávanie a súd nevykonal ani navrhované dokazovanie.

Vyššie   uvedený   postup   súdu   považujem   za   neúmerne   zdĺhavý,   ktorý   je   v rozpore s platným právom bez akejkoľvek snahy vec meritórne ukončiť.

Som toho názoru, že postupom súdu bolo porušené moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom samotný spor trvá už viac ako šesť rokov a je nezlučiteľný s ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Táto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty mňa ako navrhovateľa do takej miery,   že moje právo   na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym   a ohrozuje   vo   svojej podstate. (...)“

1.   3.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyniesol   toto rozhodnutie:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci pod č. k. Z-2-38 Cb 862/92 porušil právo J. W. a B. W., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Bratislave v konaní Z-2-38 Cb 862/92 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

J. W. a B. W. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000.- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia.

Krajskému   súdu   Bratislava   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 10 650.- Sk za jeden úkon a 150.- Sk režijný paušál.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. D. K., listom z 1. augusta 2005 sp. zn.   Spr.   3528/2005,   ku   ktorému   bolo   pripojené   aj   vyjadrenie   zákonného   sudcu v napadnutom   konaní   -   JUDr.   P.   P.   z 12.   júla   2005,   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov stanoviskom k uvedeným vyjadreniam krajského súdu z 29. septembra 2005, ktoré doplnila podaním z 5. októbra 2005.

2. 1. Predsedníčka krajského súdu vo svojom prípise zhrnula aj označené stanovisko zákonného sudcu, pričom uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...) Z vyjadrenia zákonného sudcu k podanej sťažnosti vyplýva, že predmetný spor bol rozhodnutý rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-38 Cb 862/1992 zo dňa 28. 11. 1994 tak, že konajúci súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok vo výške 107 500,- Sk   istiny.   Tento   rozsudok   (...)   bol   napadnutý   odvolaním   zo   strany   právneho   zástupcu žalovaného JUDr. L. (...). Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obo 122/1995 zo dňa 15. 6. 1995 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušený a vrátený na nové konanie s právnym   usmernením   Najvyššieho   súdu   SR.   O tom,   že   konajúci   súd   priebežne,   bez časového prieťahu konal, je zrejmé aj z ďalších zápisníc z pojednávaní Krajského súdu v Bratislave. Pre potrebu doplnenia dokazovania bol v predmetnej veci určený znalec Ing. M.   C.   (...),   ktorý   bol   v zmysle   námietok   sporových   strán   požiadaný   o dopracovanie znaleckého posudku (...). Druhý raz bolo v predmetnom spore rozhodnuté dňa 27. 4. 1998, toto rozhodnutie bolo doručené obom právnym zástupcom (...). Aj proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie zo strany predošlého právneho zástupcu žalobcu JUDr. T. P. (...). Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obo 153/1999 zo dňa 14. 5. 2000 bol rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   zmenený.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 24. 5. 2000 (...). Proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obo 153/99 podal právny zástupca žalovaného JUDr. L. dovolanie (...) dňa 14. 6. 2000. Listom Najvyššieho súdu SR zo dňa 5. 9. 2000 bolo Najvyšším súdom SR Krajskému súdu v Bratislave oznámené, že nebola   splnená   poplatková   povinnosť   za   dovolanie   a preto   bolo   Krajskému   súdu v Bratislave uložené vyzvať dovolateľa na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie s tým, že ak nebude tento poplatok zaplatený, súd ktorý vydal výzvu, má konanie zastaviť podľa § 10 ods. 2 a § 12 ods. 2 zákona. Po preverení zaplatenia súdneho poplatku konajúci súd vydal uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, ktoré následne zrušil po uhradení súdneho poplatku za dovolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. Obdo V 88/2000 (...) bol rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou vyhovel žalobe na   čiastku   20   562,-   Sk   a vo   výroku   o trovách   konania   a rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave č. k. Z-2-38 Cb 862/1992 v zamietavej časti a vo výroku o trovách konania zrušený   a vrátený na   nové   konanie.   Posledné pojednávanie   v predmetnej veci   bolo   dňa 16. 2. 2004, kde súd doplnil dokazovanie vypočutím v zápisnici uvedených svedkov. Zákonný sudca na záver svojho vyjadrenia zhrnul, že od podania žalobného návrhu bolo vo veci už dva razy rozhodnuté, pričom podľa jeho názoru bol väčší časový prieťah v konaní spôsobený práve právnou zástupkyňou žalobcov v 1. a 2. rade, JUDr. T., ktorá navrhla vypočutie zahraničného svedka, ktorého účasť však nevedela zabezpečiť. Okrem toho na písomné výzvy súdu, pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty reagovala až svojím posledným listom zo dňa 21. 4. 2005.

Vzhľadom   na   obsah   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   mám   za   to,   že   konanie   pred krajským súdom nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu. Konečné rozhodnutie však ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Krajský súd netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.“

2.   2.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   k uvedeným vyjadreniam krajského súdu uviedla, že:

„(...) Podľa Krajského súdu v Bratislave prieťahy v konaní sú spôsobené právnym zástupcom žalovaných. S týmto názorom nesúhlasíme z nasledovných dôvodov:

1) Dňa 25. 1. 2002 sme vo vyjadrení žiadali, aby súd uložil žalovanému predložiť doklady, ktoré žalobcovia predložiť nevedia, t. j. jeho faktúry, účtovné knihy a pod. (...)

2)   následne na pojednávaní opätovne bol žiadaný súd,   aby v rámci dokazovania vyžiadal doklady od žalovaného a požiadal o súčinnosť tretích osôb. (...)

3) dňa 27. 10. 2003 žalobcovia zadali podrobný rozpis prác vykonaných žalobcami pre žalovaného. Tento rozpis je už opätovne založený v spise.

4) Na pojednávaní dňa 19. 1. 2004 opäť žalovaní predložili vyjadrenie žalobcov, v ktorom žiadajú, že pokiaľ súd nechce vykonať dokazovanie v navrhnutom smere, nech uznesením rozhodne.

Je   evidentné,   že   súd   dokazovanie   v konaní   previesť   nemieni   a žalobcovia   svoje doklady predložili v minulosti.

5) O dokazovaní súd nerozhodol, nariadil pojednávanie na 16. 2. 2004, kde boli vypočutí svedkovia.

6) Zahraničný svedok bol navrhnutý na výsluch podaním zo dňa 10. 2. 2004. Od toho času však súd nepredvolal svedka, hoci jeho adresa bola súdu riadne oznámená. (...)

7)   Žalobcovia   podaním   zo   dňa   14.   7.   2004   opäť   požiadali   súd   na   vykonanie dokazovania s poukazom na par. 120, 125, 128, 129 a 530 OSP. (...)

Súd k návrhu nezaujal žiadne stanovisko, dôkazy nevyžiadal. Súd žiadal len špecifikácie, ktoré od roku 1992 boli v spise, ktoré boli predmetom dokazovania aj znalečného.

8) Na výzvy súdu sme odpovedali, ale výzvy ohľadom špecifikácie sú irelevantné, ako aj výzvy vo veci výsluchu svedka F. L., nakoľko tieto vyjadrenia má súd už niekoľkokrát v spise.

Súd   však   nekoná   vo   veci   samej   navrhnuté   dokazovanie   nepreviedol,   svedka nepredvolal.

Od 16. 2. 2004 Krajský súd v Bratislave nenariadil pojednávanie a vo veci meritórne nekonal.

Vzhľadom na postoj Krajského súdu Bratislava mám za to, že návrh na Ústavný súd bol podaný dôvodne. (...)“

Prípisom z 5. októbra 2005 sťažovatelia oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní v danej veci, a právna zástupkyňa sťažovateľov súčasne oznámila svoje bankové spojenie.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   Z-2–38   Cb   862/92   najmä   po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993   a neobsahuje ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   preto   ústavný   súd   nemá   oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa 17. septembra 1992 bol krajskému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľov na zaplatenie 107 500 Sk z titulu vrátenia neoprávneného majetkového prospechu proti E., S.   A.,   so   sídlom   v S.   (ďalej   len   „žalovaná“).   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 38 Cb 862/92.

Dňa   24.   novembra   1992   krajský   súd   vyzval sťažovateľov   na zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 25. januára 1993 sťažovatelia doručili súdu ústrižok poštovej poukážky, ktorým doložili, že súdny poplatok zaplatili.

Dňa   5.   mája 1993   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 19. máj 1993.

Dňa 11. mája 1993 sťažovatelia doručili súdu podanie, ktorým upresnili obchodné meno a adresu žalovanej strany na „S., S. A., S.“

Dňa 14. mája 1993 žalovaná doručila súdu svoje vyjadrenie k návrhu.Dňa 19. mája 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 21. mája 1993 právny zástupca žalovanej doručil súdu „otázky pre súdneho znalca“.

Dňa 25. mája 1993 doručili krajskému súdu svoje podanie sťažovatelia.Dňa   23.   marca   1994   súd   uznesením   nariadil   dokazovanie   znalcom   z odboru stavebníctvo.

Dňa 16. mája 1994 ustanovený znalec oznámil súdu, že nie je oprávnený posudzovať ceny, preto súd upustil od znaleckého dokazovania.

Dňa 9. novembra 1994 sťažovatelia oznámili krajskému súdu, že zrušili plnú moc udelenú doterajšiemu právnemu zástupcovi a doručili súdu plnomocenstvo udelené JUDr. T. P.Dňa   28.   novembra   1994   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 25. januára 1995 žalovaná podala proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa   9.   februára   1995   súd   vyzval   sťažovateľov,   aby   sa   vyjadrili   k odvolaniu žalovanej.

Dňa 2. marca 1995 sťažovatelia doručili súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu. Dňa   20.   marca   1995   krajský   súd   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 15. júna 1995 najvyšší súd uznesením č. k. 1 Obo 122/95-62 zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 28. júla 1995 bol spis vrátený krajskému súdu. Dňa   8.   októbra   1995   sťažovatelia   požiadali   súd   o „ďalší   postup   v konaní“ a o ustanovenie znalca.

Dňa 16. októbra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   účastníkom   konania „sa   dalo   na   zváženie   navrhnúť   súdneho   znalca a predložiť znalcovi otázky, ktoré považuje za rozhodujúce pre doriešenie sporu v lehote 10 dní“.Dňa 20. októbra 1995 sťažovatelia navrhli, aby súd ustanovil vo veci znalca.Dňa 14. októbra 1996 krajský súd uznesením nariadil dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo - oceňovanie stavebných prác.

Dňa   6.   februára   1997   znalec   Ing.   M.   C.   doručil   krajskému   súdu   vypracovaný znalecký posudok č. 04/1997.

Dňa 21. februára 1997 súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku v lehote 5 dní.

Dňa 12. marca 1997 žalovaná doručila súdu svoje vyjadrenie k znaleckému posudku.Dňa   10.   apríla   1997   sťažovatelia   doručili   krajskému   súdu   svoje   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 28. mája 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 26. septembra 1997 súd urgoval   dopracovanie znaleckého posudku znalcom v zmysle pripomienok sporových strán.

Dňa   27.   októbra   1997   znalec   doručil   súdu   dodatok   k znaleckému   posudku a vyúčtovanie znalečného.

Dňa 23. marca 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. apríl 1998 s tým, že budú predvolaní svedkovia a súdny znalec Ing. M. C.

Dňa 30. marca 1998 právny zástupca žalovanej oznámil súdu adresu svedka Ing. P. B. Dňa 27. apríla 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 29. júla 1998 súd požiadal znalca Ing. M. C. o špecifikáciu nákladov znaleckého dokazovania.

Dňa   23.   októbra   1998   znalec   doručil   súdu   vyúčtovanie   znalečného   a náhrad   za vypracovaný znalecký posudok č. 04/1997 a za jeho dodatok.

Dňa 2. novembra 1998 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 27. apríla 1998.

Dňa 18. novembra 1998 súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a vyzval žalovanú na zaujatie stanoviska k odvolaniu.

Dňa 3. decembra 1998 sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie.Dňa 5. januára 1999 žalovaná doručila súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu.Dňa 23. marca 1999 znalec urgoval na súde úhradu znalečného.Dňa 1. apríla 1999 súd priznal znalcovi znalečné.Dňa 21. mája 1999 bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.Dňa 15. februára 2000 sa uskutočnilo pojednávanie na odvolacom súde, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 14. marca 2000 sa uskutočnilo odvolacie pojednávanie, na ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 153/99 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľom solidárne 107 500 Sk a trovy konania v sume 21 635 Sk.

Dňa 16. mája 2000 bol spis vrátený krajskému súdu.Dňa   14.   júna   2000   žalovaná   podala   dovolanie   proti   právoplatnému   rozsudku krajského   súdu   z 27.   apríla   1998   sp.   zn.   Z-2-38   Cb   862/92   v spojení   s rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. marca 2000 sp. zn. 1 Obo 153/99.

Dňa   15.   júna   2000   súd   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané dovolanie.

Dňa 22. júna 2000 súd vyzval sťažovateľov, aby sa vyjadrili k dovolaniu.Dňa   1.   augusta   2000   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o dovolaní žalovanej.

Dňa 19. septembra 2000 najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu s tým, že nie sú splnené podmienky pre konanie a rozhodnutie o dovolaní. Do spisu je nutné založiť doklad o splnení poplatkovej povinnosti.

Dňa 28. septembra 2000 bola uskutočnená kontrola súdnych poplatkov, pričom bolo konštatované, že do 20. septembra 2000 súdny poplatok za dovolanie nebol uhradený.Dňa 29. septembra 2000 krajský súd uznesením zastavil dovolacie konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Dňa   11.   októbra   2000   žalovaná   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení dovolacieho   konania.   K tomuto   odvolaniu   bol   pripojený   doklad   o zaplatení   súdneho poplatku z dovolania zo 6. októbra 2000.

Dňa   15.   novembra   2000   žalovaná   po   opätovnom   doručení   uznesenia   o zastavení konania oznámila súdu, že súdny poplatok za dovolanie zaplatila v priebehu stanovenej lehoty.

Dňa 21. novembra 2000 krajský súd uznesením č. k. Z–2-38 Cb 862/92-183 zrušil svoje uznesenie z 29. septembra 2000, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. decembra 2000.

Dňa   28.   decembra   2000   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o dovolaní žalovanej.

Dňa 15. novembra 2001 najvyšší súd vyzval JUDr. P. na doručenie plnomocenstva pre dovolacie konanie.

Dňa 28. novembra 2001 sa na najvyššom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. Obdo V 88/2000-189, ktorým sa „rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou vyhovel žalobe nad 20 562 Sk a vo výroku o trovách konania a rozsudok súdu prvého stupňa z 27. apríla 1998 č. k. Z-2-38 Cb 862/92-136 v zamietajúcej časti a vo výrokoch o trovách konania“ zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dňa 3. januára 2002 bol spis vrátený krajskému súdu.Dňa   7.   januára   2002   krajský   súd   zaslal   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k.   Obdo 88/2000-189 účastníkom konania, aby sa k nemu vyjadrili.

Dňa   23.   januára   2002   žalovaná   doručila   súdu   svoje   vyjadrenie   k uvedenému rozsudku najvyššieho súdu.

Dňa 13. marca 2002 sťažovatelia požiadali o odročenie pojednávania nariadeného na 14. marec 2002 z dôvodu, že nepredĺžili plnomocenstvo doterajšiemu právnemu zástupcovi a dosiaľ nenašli nového právneho zástupcu.

Dňa 14. marca 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa   1.   júla   2002   krajskému   súdu   doručila   plnomocenstvo   na   zastupovanie sťažovateľov JUDr. B. T. spolu s „upresnením žaloby“.

Dňa 3. júla 2002 krajský súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k upresneniu žaloby.Dňa 22. júla 2002 žalovaná doručila súdu svoje vyjadrenie k upresneniu žaloby.Dňa 6. augusta 2002 súd doručil sťažovateľom vyjadrenie žalovanej k upresneniu žaloby.

Dňa   15.   augusta   2002   právny   zástupca   žalovanej   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní nariadenom na 23. september 2002 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní. Právna zástupkyňa sťažovateľov faxom zaslaným listom taktiež ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a požiadala o odročenie pojednávania.

Dňa 23. septembra 2002 bolo pojednávanie odročené na neurčito.Dňa 24. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 20. januára 2003 súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby predložila špecifikáciu vykonaných prác, tak ako jej to bolo uložené na pojednávaní 24. októbra 2002.Dňa   4.   apríla   2003   súd   urgoval   zaslanie   špecifikácie   vykonaných   prác   právnou zástupkyňou sťažovateľov, s uložením jej lehoty 10 dní.

Dňa 2. júla 2003 súd opätovne urgoval predloženie špecifikácie vykonaných prác právnou zástupkyňou sťažovateľov pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 5. augusta 2003 súd opätovne urgoval zaslanie špecifikácie vykonaných prác právnou zástupkyňou sťažovateľov s uložením jej lehoty 10 dní a pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 30. septembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 27. október 2003.Dňa 14. októbra 2003 právny zástupca žalovanej požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní nariadenom na 27. október 2003.

Dňa 27. októbra 2003 právna zástupkyňa sťažovateľov o 8.00 h ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré sa malo konať tohto dňa.

Dňa 27. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 29. októbra 2003 súd nariadil pojednávanie na 24. november 2003.Dňa 4. novembra 2003 právna zástupkyňa sťažovateľov doručila súdu špecifikáciu vykonaných prác.

Dňa   10.   novembra   2003   právny   zástupca   žalovanej   požiadal   súd   o odročenie pojednávania nariadeného na 24. november 2003.

Dňa   24.   novembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito.

Dňa 25. novembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 18. december 2003 a zaslal žalovanej   špecifikáciu   vykonaných   prác,   ktoré   súdu   predložila   právna   zástupkyňa sťažovateľov.

Dňa 12. decembra 2003 právny zástupca žalovanej ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 18. december 2003 a zároveň oznámil súdu, že rozpis prác, ktorý doručila právna zástupkyňa sťažovateľov, je v spornej veci nepoužiteľný.

Dňa   18.   decembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 19. január 2004.

Dňa   19.   januára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 16. február 2004.

Dňa 18. januára 2004 sťažovatelia doručili súdu „vyjadrenie k priebehu sporu“.Dňa 12. februára 2004 právna zástupkyňa sťažovateľov oznámila súdu mená a adresy svedkov.

Dňa 16. februára 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 18. augusta 2004 právna zástupkyňa sťažovateľov doručila súdu „urgenciu“ ohľadne vytýčenia pojednávania.

Dňa 23. augusta 2004 súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby oznámila, či trvajú   na   vypočutí   svedka   F.   L.   z R.,   a ak   áno,   aby   na   pokračujúcom   pojednávaní zabezpečila účasť tohto svedka.

Dňa   4.   januára   2005   súd   urgoval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov   pod   hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, aby oznámila, či trvá na vypočutí svedka F. L.

Dňa 22. apríla 2005 právna zástupkyňa sťažovateľov oznámila súdu, že trvajú na vypočutí svedka F. L., podotkla, že uvedené oznámila súdu aj 3. septembra 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   o „zaplatenie   sumy   107   500.-   Sk   istiny   s príslušenstvom   z titulu neoprávneného majetkového prospechu“ vedenom pod sp. zn. Z-2–38 Cb 862/92, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia, došlo k porušeniu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   ústavný   súd   aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v danej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci napr. s nevyhnutnosťou znaleckého dokazovania. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.  

Treba   ďalej   konštatovať,   že   konanie   vo   veci   (od   podania   žalobného   návrhu 17. septembra 1992 až dosiaľ) trvá viac ako 13 rokov, z toho na krajskom súde takmer deväť a pol roka. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná, aj keď bolo vo veci už dvakrát meritórne rozhodnuté.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že na ich ťarchu treba pripísať skutočnosť, že na výzvy súdu neodpovedali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne JUDr. B. T. vždy v súdom stanovenej lehote, a tak aj oni prispeli k predĺženiu konania (napr. na výzvu súdu na špecifikáciu vykonaných prác odpovedala ich právna zástupkyňa až po troch urgenciách súdu, a to po viac ako desiatich mesiacoch). Okrem toho aj pre opakované žiadosti menovanej právnej zástupkyne sťažovateľov (napr. 15. augusta 2002, 27. októbra 2003) muselo dôjsť k odročeniu pojednávaní, teda krajský súd aj vzhľadom na tieto skutočnosti nemohol vždy plynulo postupovať v konaní. V danom prípade však podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   deväť   a pol   roka   trvajúce   konanie   krajského   súdu.   Na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   prihliadol   pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia v tejto veci.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na opakovanú nečinnosť krajského súdu v období od 25. mája 1993 do 23. marca 1994 (desať mesiacov), od 16. mája 1994 do 28. novembra 1994 (šesť mesiacov), od 20. októbra 1995 do 14. októbra 1996 (dvanásť mesiacov) a od 16. februára 2004 do 23. augusta 2004 (šesť mesiacov), teda krajský súd počas dvoch rokov a desiatich mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako navrhovatelia v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (napr. I. ÚS 41/02). Okrem uvedeného postup súdu nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania. Konkrétne   v období   od   27.   apríla   1998   do   21.   mája   1999,   keď bol   spis   predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej až po trinástich mesiacoch, a najmä v období od 1. augusta 2000 do 28. decembra 2000 (päť mesiacov), keď úkony súdu tiež nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, pretože krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní žalovanej, pričom podľa názoru tohto súdu neboli splnené podmienky pre konanie a rozhodnutie o dovolaní.

Uvedená nečinnosť a tiež neefektívna činnosť krajského súdu nadobudla charakter zbytočných prieťahov najmä v kontexte neprimerane dlhého, deväť a pol ročného konania krajského súdu v danej veci. K prieťahom pritom v podstate nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 400 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, ako aj na ich podiel na vzniknutých prieťahoch a najmä na celkovú dĺžku konania pred krajským súdom považuje za primerané priznať každému vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie   sťažnosti   z   13.   mája   2005   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu z 29. septembra 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2   501   Sk   a trikrát   150   Sk   z   titulu   režijného   paušálu   ku   každému   úkonu,   preto   trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú sumu 7 953 Sk v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005