znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/04-126

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 Tpo 64/03 namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesenie Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Tp   145/2003   z 9.   decembra   2003   v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   21   Tpo   64/03   z 9.   januára   2004   nedošlo   k jeho prepusteniu z väzby ;

d) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nebolo rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;

e) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako   aj čl. 17   ods.   2   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   tým,   že   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tpo 64/03   p o r u š i l

a) čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   tým,   že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti o prepustenie z väzby;

b) čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods.   1,   2 a 5 Ústavy   Slovenskej republiky   tým, že uznesením Okresného súdu   Trenčín sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.   21   Tpo   64/03   z 9.   januára   2004   nebolo   rozhodnuté   o alternatívnej   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu.

2. Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 680 Sk (slovom šestnásťtisícšesťstoosemdesiat korún slovenských), ktorú je Krajský súd v Trenčíne p   o v i n   n   ý   vyplatiť   jeho   advokátovi   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 100/04-76 z 9. júna 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 Tpo 64/03 namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   tým,   že   sťažovateľovi   nebolo   doručené   stanovisko   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým,   že   uznesenie   Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5 Tp 145/2003   z 9.   decembra   2003   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   64/03   z 9.   januára   2004   nedošlo   k jeho prepusteniu z väzby;

d) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;

e) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 11. augusta 2004, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 6. júla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a doplňujúcich podaní vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove zo 14. augusta 2002 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Uznesením prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   z 9.   októbra   2002   bola   táto   trestná   vec   prikázaná   krajskej   prokuratúre. Opatrením generálnej prokuratúry z 29. novembra 2002 bola vo veci podozrenia z trestného činu   podvodu   v súvislosti   s Devín   bankou,   a.   s.   v konkurze,   v ktorej   konalo   Oddelenie vyšetrovania   Banská   Bystrica   –   odbor   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti sekcie justičnej polície Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len   „oddelenie   vyšetrovania“),   poverená   výkonom   prokurátorského   dozoru   krajská prokuratúra. Uznesením oddelenia vyšetrovania z 9. decembra 2002 bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona. Krajská prokuratúra 13. decembra 2002 podala okresnému súdu návrh na vzatie   sťažovateľa   do   väzby.   Uzneseniami   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   114/02   zo 14. decembra 2002 a krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 bol sťažovateľ vzatý do   väzby z dôvodov   uvedených   v § 67 ods.   1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania z 24. apríla 2003 boli spojené na spoločné konanie s trestnou vecou sťažovateľa vo veci sprenevery aj trestné veci vraždy A. B., Š. H. a Z. N. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tpn 50/2003 z 2. júna 2003 bola lehota trvania väzby   sťažovateľa   predĺžená   do   30. novembra   2003.   Krajská   prokuratúra   podala 11. novembra   2003   okresnému   súdu   návrh   na   predĺženie   väzby   viacerých   obvinených vrátane   sťažovateľa   do   30.   mája   2004.   Keďže   tento   návrh   sťažovateľovi,   ale   ani   jeho obhajcom doručený nebol, obhajcovi 19. novembra 2003 nahliadol do spisu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/2003 a rovnako aj do evidencie rozdeľovania vecí za účelom preverenia, či bol   návrh   krajskej   prokuratúry   pridelený   zákonnému   sudcovi.   Z tohto   nahliadnutia vyplynulo, že opatrením predsedníčky okresného súdu z 30. septembra 2003 v súvislosti s odchodom   sudkyne   Z.   na krajský   súd   mala vo   všetkých   veciach   týkajúcich   sa   osoby sťažovateľa   doručených   po   1.   septembri   2003   rozhodovať   sudkyňa   J..   V podaní z 20. novembra 2003 adresovanom okresnému súdu namietol sťažovateľ prostredníctvom obhajcu   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu   v súvislosti   s   miestnou   nepríslušnosťou okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby, pričom zároveň   namietol   aj   zaujatosť   senátu.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   135/03 z 21. novembra 2003 bolo rozhodnuté, že predsedníčka senátu J. a prísediaci sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania návrhu krajskej prokuratúry. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 29. februára 2004. Proti obom uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť 4. decembra 2003. Uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 63/03 z 9. januára 2004 bola zamietnutá sťažnosť týkajúca sa námietky zaujatosti, resp. miestnej nepríslušnosti súdu. Ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 bola zamietnutá sťažnosť proti predĺženiu väzby do 29. februára 2004.

Žiadosťou doručenou krajskej prokuratúre 21. novembra 2003 požiadal sťažovateľ prostredníctvom   svojho   obhajcu   o prepustenie   z väzby   a alternatívne,   pre   prípad nevyhovenia tejto žiadosti, aj o nahradenie väzby sľubom sťažovateľa. Krajská prokuratúra, ktorá žiadosti sama nevyhovela, túto postúpila okresnému súdu 24. novembra 2003, pričom s jej písomným stanoviskom nebol sťažovateľ, ale ani jeho obhajca oboznámený.

Sťažovateľ podaním zo 4. decembra 2003 namietol miestnu príslušnosť okresného súdu, ako aj zaujatosť sudkyne J. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 bola žiadosť o prepustenie z väzby bez vypočutia sťažovateľa zamietnutá, pričom o alternatívnej žiadosti smerujúcej   k nahradeniu   väzby   prijatím   sľubu   okresný   súd   nerozhodol.   Uznesenie   bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 16. decembra 2003.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 podal sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 na neverejnom zasadnutí zamietnutá. Toto uznesenie bolo doručené 29. januára 2004.

Napokon   uznesením   krajskej   prokuratúry   z 22.   januára   2004   bol   sťažovateľ prepustený na slobodu.

Argumentácia sťažovateľa je nasledovná:

a) Porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľ jednak v tom, že okresný súd a krajský súd rozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez toho, aby mu poskytli   písomné   stanovisko   krajskej   prokuratúry,   ktorou   táto   reagovala   na   žiadosť sťažovateľa, a jednak v tom, že všeobecné súdy rozhodli o jeho žiadosti   na neverejnom zasadnutí, teda v neprítomnosti sťažovateľa a bez toho, aby sa mohol pred všeobecným súdom   osobne   vyjadriť.   Takýto   postup   všeobecných   súdov   je   porušením   princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ v dôsledku postupu všeobecných súdov nemal možnosť osobne predniesť svoje argumenty a okrem toho bol voči krajskej prokuratúre znevýhodnený. Je síce pravdou, že podľa   platného Trestného   poriadku   všeobecné   súdy   mohli   o žiadosti   sťažovateľa   konať a rozhodovať na neverejnom zasadnutí, avšak vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva,   na   ktorú   sťažovateľ   konkrétne   poukazuje,   mali   zvoliť   formu   verejného zasadnutia, ktorou by urobili zadosť požiadavkám kladeným dohovorom.

b) a c) Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   nedostatočným   zdôvodnením   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 a ďalej porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy neprepustením   sťažovateľa   z väzby   zdôvodňuje   sťažovateľ   v podstate   rovnakými argumentmi.   Uznesenia   všeobecných   súdov   neobsahujú   odkazy   na   konkrétne   okolnosti alebo   skutočnosti   majúce   vplyv   na   trvanie   väzby.   Sú   preto   nepreskúmateľné.   Pokiaľ okresný   súd   v súvislosti   s kolúznou   väzbou   poukazuje   na   to,   že   dôkazy   z prípravného konania   neboli   ešte   vykonané   na   hlavnom   pojednávaní,   nemožno   takúto   argumentáciu považovať   za   presvedčivú,   lebo   dôkazy   získané   v prípravnom   konaní   sú   riadne zadokumentovanými procesnými úkonmi. Chýbajú aj argumenty zdôvodňujúce primeranosť a proporcionálnosť   väzby   v tomto   prípade.   Ani   argumentácia   krajského   súdu   nie   je dostatočná, lebo je povrchná a všeobecná. Z uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aká konkrétna   skutočnosť   objektívne   odôvodňuje   obavu   z kolúzie.   Zo   žiadneho   z procesne zabezpečených   dôkazov   pritom   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   vytváral   nejaké   fiktívne dôkazy zakrývajúce jeho trestnú činnosť alebo že by zahladzoval stopy trestnej činnosti. Krajský súd sa nezaoberal ani namietanou právnou kvalifikáciou skutku. Zo zabezpečených dôkazov vôbec nevyplýva, že by sa   bol sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom   podieľal   na „tunelovaní“ Devín banky, a. s.

d) Porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy vidí   sťažovateľ   aj   v tom,   že   súdy   nerozhodli   o jeho   alternatívnej   žiadosti   o prepustenie z väzby   na   základe   sľubu.   Sťažovateľ   totiž   pre   prípad,   že   by všeobecné   súdy   dospeli k záveru   o existencii   obavy   z kolúzie,   alternatívne   požiadal   aj   o prepustenie   z väzby   na základe prijatia sľubu. Všeobecné súdy o tejto jeho žiadosti meritórne nerozhodli, lebo vo výrokovej   časti   uznesenia   okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   nie   je o alternatívnej žiadosti zmienka. Iba z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že s poukazom   na   ustanovenie   §   73   ods.   1   Trestného   poriadku   v danom   prípade   vôbec nemožno nahradiť väzbu prijatím sľubu, lebo jestvuje obava z kolúzie v zmysle § 67 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku.   Preto   okresný   súd   o sľube   sťažovateľa   ani   nerozhodoval. Krajský súd v tejto súvislosti iba uviedol, že prijatie sľubu je v danom prípade zo zákona vylúčené   v zmysle   §   73   ods.   3   Trestného   poriadku,   pričom   aj   väzobný   dôvod   podľa § 67 ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   nahradenie   väzby   sľubom   vylučuje.   Preto   ani krajský súd o prijatí sľubu nerozhodoval a postup okresného súdu považoval za správny. V skutočnosti však čl. 5 ods. 3 dohovoru vylučuje, aby bolo zákonom obmedzené právo byť prepustený   počas   konania   na   záruku.   V tomto   smere   je   ustanovenie   §   73   ods.   1   a 3 Trestného poriadku v nesúlade s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Z judikatúry k čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že je porušením tohto ustanovenia, ak je možnosť prepustenia na záruku vylúčená zákonom   v prípadoch,   keď   je   väzba   založená   na   nebezpečenstve   recidívy   alebo ovplyvňovania   svedkov   alebo   pre   taxatívne   stanovené   trestné   činy.   Vzhľadom   na ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy mali všeobecné súdy prednostne aplikovať čl. 5 ods. 3 dohovoru, a nie Trestný poriadok.

e) Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy namieta sťažovateľ tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, hoci rozhodovanie   malo   prebehnúť   urýchlene.   Žiadosť   bola   okresnému   súdu   predložená 24. novembra 2003, pričom rozhodnuté bolo 9. decembra 2003 a k doručeniu uznesenia došlo 16. decembra 2003. Celkom to bolo 23 dní. Táto doba je neprimeraná. To isté sa vzťahuje aj na rozhodovanie krajského súdu, ktoré trvalo 21 dní a ďalších 20 dní trvalo doručenie uznesenia. Preto od podania sťažnosti do doručenia uznesenia krajského súdu prešlo   41   dní.   Celkove   konanie   trvalo   66   dní.   Zároveň   táto   doba   znamená   porušenie označených práv sťažovateľa aj z pohľadu znemožnenia periodickej kontroly dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, lebo až   po uplynutí 14 dní od právoplatného skončenia konania o predchádzajúcej žiadosti by mohol žiadosť o prepustenie z väzby opakovať pri použití rovnakých dôvodov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 21 Tpo 64/03

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 21 Tpo   64/03   z 9.   januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   64/03   z 9.   januára   2004   nedošlo   k jeho prepusteniu z väzby;

d) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že nebolo rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;

e) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.

Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9.   januára   2004.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   od krajského súdu vo výške 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu JUDr. J. K. zo 6. júla 2004 vyplýva, že prijatá časť sťažnosti nie je dôvodná.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode a) poukazuje na to, že podľa Trestného poriadku sa o žiadosti o prepustenie z väzby rozhoduje na neverejnom zasadnutí, ktorého sa nezúčastňuje ani prokurátor, ani obvinený. Zo zákona je teda dané, že pri rozhodovaní o prepustení na slobodu súd výsluch obvineného nevykonáva. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku ak v prípravnom konaní prokurátor žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. Prokurátor pritom nemá stanovenú povinnosť doručovať   obvinenému   svoje   vyjadrenie   k jeho   žiadosti.   Pretože   ani   súdu   prokurátor nedoručuje svoje vyjadrenie k žiadosti o prepustenie, ale iba predloží žiadosť obvineného o prepustenie, súd nemôže doručiť obvinenému stanovisko prokurátora k jeho žiadosti.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode b) je toho názoru, že tak prvostupňové, ako   aj   druhostupňové   uznesenie   bolo   riadne   a náležite   odôvodnené   v plnom   súlade s ustanovením § 134 Trestného poriadku.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode c) pri rešpektovaní ústavne garantovanej nezávislosti   sudcov   v rozhodovacom   procese   nemá   možnosť   bližšie   sa   vyjadriť k rozhodnutiu o neprepustení sťažovateľa z väzby. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je však zrejmé, že k prepusteniu sťažovateľa nedošlo výlučne preto, lebo súd považoval za preukázané, že dôvody väzby trvajú.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode d) vyjadruje názor, že s neakceptovaním písomného   sľubu   ako   náhrady   za   väzbu   sa   súdy   vysporiadali   v písomnom   odôvodnení svojich   rozhodnutí.   Keďže sťažovateľ   je stíhaný za trestný   čin   uvedený   v   § 62 ods.   1 Trestného zákona, je s poukazom na ustanovenie § 73 ods. 3 Trestného poriadku vylúčené prijatie písomného sľubu. Rovnako je tomu tak aj preto, že u sťažovateľa jestvoval väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ak je prijatie sľubu zo zákona vylúčené, treba na túto skutočnosť poukázať iba v odôvodnení uznesenia.

V súvislosti   s námietkou   uvedenou   v bode   e)   treba   vychádzať   z toho,   že   žiadosť o prepustenie z väzby bola podaná 24. novembra 2003 a okresný súd o nej rozhodol po dvoch   týždňoch   9. decembra   2003.   Vzhľadom   na   rozsah   vyšetrovacieho   spisu   treba rozhodnutie   považovať   za   rýchle   a bezprieťahové.   Krajskému   súdu   bol   spis   doručený 31. decembra 2003, pričom rozhodnuté bolo na neverejnom zasadnutí po ôsmich dňoch 9. januára 2004. Pritom 1. a 6. januára 2004 boli štátne sviatky a 2. januára 2004 predseda senátu čerpal riadnu dovolenku. Preto treba urobiť záver, že oba súdy konali bez prieťahov a čo najrýchlejšie.

Z repliky sťažovateľa z 11. augusta 2004 vyplýva, že námietky predsedu krajského súdu   nepovažuje   za   dôvodné,   pričom   znova   podrobne   opakuje   argumentáciu,   ktorú   už predtým vyjadril v podanej sťažnosti.

Okrem   toho   sťažovateľ   vyčísľuje   trovy   právneho   zastúpenia   v konaní.   Požaduje z tohto   titulu   priznanie   čiastky   146   355,70   Sk.   Uplatňuje   pritom   odmenu   za   tri   úkony právnych služieb, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, za spísanie sťažnosti ústavnému súdu a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. Pritom odmena za jeden úkon právnych služieb je rôzna pri jednotlivých namietaných porušeniach základných práv, a to tak, že ide o čiastky 13 620 Sk a štyrikrát 6 810 Sk. Preto za každý úkon právnych služieb požaduje 40 860 Sk, ako aj štyrikrát 20 430 Sk. Celkom je výška odmeny 122 580 Sk, režijný   paušál   408   Sk   (trikrát   136   Sk),   teda   spolu   s režijným   paušálom   je   odmena 122 988 Sk. Po zvýšení o 19 % z titulu dane z pridanej hodnoty je výsledná suma náhrady trov právneho zastúpenia 146 355,70 Sk.

II.

Z uznesenia   oddelenia   vyšetrovania   ČVS:   VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 z 9. decembra   2002   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   a siedmim   ďalším   obvineným   bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona, pričom v prípade sťažovateľa išlo o to, že na základe poverenia M. J. a J. L. spolu s P. V. overili a zistili zostatky na osobnom účte A. B. a o výsledku informovali M. J. Neskôr P. V. a sťažovateľ vypísali a za A.   B. podpísali príkaz na prevod sumy 75 940 EUR z účtu A. B. na účet M. J., ako aj príkaz na prevod sumy 70 000 Sk z účtu A. B. na účet M. J.. Tieto príkazy predložili v banke za účelom ich realizácie, ku ktorej aj došlo.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 vyplýva, že z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku bol sťažovateľ spolu s ďalšími siedmimi osobami vzatý do väzby s účinnosťou od 12. decembra 2002.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 vyplýva, že sťažnosť   sťažovateľa   a ďalších   obvinených   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 bola zamietnutá.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003 vyplýva, že väzba sťažovateľa a P. V. bola predĺžená o tri mesiace do 29. februára 2004. Podľa názoru okresného súdu návrh krajskej prokuratúry na predĺženie väzby bol sčasti dôvodný. Z dosiaľ zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za ktorý je stíhaný. Obvinených treba vypočuť k niektorým zabezpečeným dôkazom, vykonať výsluchy svedkov a konfrontácie. Podľa názoru okresného súdu na tieto úkony postačí doba troch mesiacov. Vzhľadom na to i naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa na podklade argumentov uvádzaných v návrhu krajskej prokuratúry, lebo aj on ich považoval za relevantné. Správny je aj záver, podľa ktorého je naďalej daná obava v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie väzby sľubom z 21. novembra 2003 spracovanej obhajcom na desiatich stranách vyplýva, že sťažovateľ namieta existenciu dôvodov kolúznej väzby. V súvislosti s tou časťou skutku, za ktorú   je stíhaný sťažovateľ,   sa   vykonalo už množstvo procesných   úkonov,   ktoré   už postačujú pre rozhodnutie. Zo žiadneho z procesne zabezpečených dôkazov nevyplýva, že by sa sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom podieľal na „tunelovaní Devín banky“, a rovnako dôkazy nenasvedčujú ani tomu, že by akékoľvek peňažné prostriedky pochádzajúce z Devín banky, a. s., vyberal alebo inak s nimi nakladal. Pravdou je len to, že na požiadanie zisťoval, či na účte vedenom v Československej obchodnej banke sú alebo nie sú peniaze. Nie sú nijaké   dôkazy   na   to,   že   by   vypisoval,   resp.   podpisoval   prevodné   príkazy   na   transfer finančných prostriedkov alebo tieto predkladal na realizáciu. Vzhľadom na to, že vykonané úkony sú procesne zabezpečené a použiteľné i v konaní pred súdom, pôsobenie na svedkov alebo   spoluobvinených,   resp.   marenie   objasňovania   skutočností   závažných   pre   trestné stíhanie neprichádza do úvahy. Väzobný dôvod je významný a dostatočný len vtedy, ak je založený na konkrétnych skutočnostiach. Po celý čas bol sťažovateľ riadne zamestnaný, čo znamená,   že   finančné   prostriedky   si   trestnou   činnosťou   nezabezpečoval.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti dospieva sťažovateľ k záveru, že neexistuje reálna obava z kolúzneho konania   v prípade   jeho   prepustenia   z väzby   a rovnako   neexistujú   žiadne   konkrétne skutočnosti, ktoré by túto obavu odôvodňovali. Napokon sťažovateľ v tejto súvislosti ešte namieta   právnu   kvalifikáciu   skutku,   za   ktorý   je   stíhaný.   Je   toho   právneho   názoru,   že trestného činu sprenevery sa možno dopustiť iba na cudzej veci, pričom peňažné vklady na účtoch v banke nemožno považovať za vec, ale za právo, resp. pohľadávku. Trestného činu sprenevery sa však nemožno dopustiť prisvojením si cudzej pohľadávky, ale iba cudzej veci.

Pre   prípad,   že   by   žiadosti   o prepustenie   z väzby   nebolo   vyhovené,   požaduje nahradenie   väzby   písomným   sľubom.   Poukazuje   v tejto   súvislosti   na   ustanovenie   čl.   5 ods. 3 dohovoru s príslušnou judikatúrou, z ktorej toto právo vyplýva. Navyše poukazuje na to, že hoci vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku je jeho trestná vec z možnosti   nahradenia   väzby   sľubom   vylúčená   jednak   preto,   že   ide   o kolúznu   väzbu, a jednak preto, že je stíhaný pre trestný   čin   uvedený v § 62 ods.   1 Trestného zákona, vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy je povinnosťou všeobecného súdu prednostne aplikovať pred príslušným ustanovením Trestného poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže tento zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd v tejto otázke. Z tohto ustanovenia dohovoru   a z príslušnej   judikatúry   totiž   vyplýva,   že   pokiaľ   vnútroštátne   zákonodarstvo niektoré   dôvody   väzby,   resp.   niektoré   trestné   činy   vyníma   z možnosti   prepustenia   na záruku, potom je v rozpore s týmto ustanovením.

Žiadosť bola podaná krajskej prokuratúre, ktorá   prípisom č.   k. 1 Kv 59/02-1323 z 25. novembra 2003 žiadosť predložila okresnému súdu toho istého dňa. Z prípisu krajskej prokuratúry   vyplýva,   že   táto   žiadosti   sťažovateľa   nevyhovela.   Navrhla   ju   zamietnuť z dôvodov uvedených v jej návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. novembra 2003.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Okresný súd dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú. Dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, vyplýva zo zabezpečených svedeckých   výpovedí   a z listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa   vo   vyšetrovacom   spise. Vzhľadom na charakter spáchaného trestného činu dospel okresný súd k záveru, že hoci dôkazy v prípravnom konaní už bolo zabezpečené, neboli však ešte vykonané na hlavnom pojednávaní,   a   preto   znamenajú   naďalej   konkrétnu   skutočnosť   odôvodňujúcu   obavu z kolúzie. Pokiaľ sťažovateľ alternatívne žiadal aj o nahradenie väzby prijatím sľubu, o tejto jeho žiadosti súd nerozhodoval, keďže vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného poriadku je nahradenie väzby sľubom v prípade kolúznej väzby vylúčené.

Zo sťažnosti sťažovateľa podanej jeho obhajcom 19. decembra 2003 proti uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   145/2003   z 9. decembra   2003,   obsahujúcej   trinásť   strán, vyplýva,   že   uznesenie   považuje   za   nesprávne.   Poukazuje   na   to,   že   skutočnosti   zistené v prípravnom konaní sú pre účely súdneho konania procesne zabezpečené a použiteľné, čo vylučuje   kolúziu.   Žiaden   iný   dôvod   okresný   súd   neuvádza.   Neexistujú   ani   konkrétne skutočnosti, ktoré by tvrdenú obavu z kolúzie konkrétne odôvodňovali. Poukazuje ďalej na to, že skutok, za ktorý je stíhaný, nemôže byť trestným činom sprenevery. Okresný súd k tejto námietke žiadne stanovisko nezaujal, hoci sťažovateľ na ňu poukázal už v žiadosti. Uznesenie   je   nepreskúmateľné   pre   nedostatočné   odôvodnenie.   V uznesení   chýba   výrok týkajúci sa alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom. V tejto súvislosti sťažovateľ znova opakuje argumentáciu uvedenú v žiadosti. Napokon namieta, že o jeho žiadosti bolo okresným súdom rozhodnuté na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nemal možnosť osobne   sa   pred   súdom   vyjadriť   a obhajovať   sa   sám   alebo   prostredníctvom   obhajcu,   čo znamená   porušenie   práva   vyplývajúceho   z čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Ďalšie   námietky sťažovateľa sa týkajú porušenia práv, vo vzťahu ku ktorým ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania už odmietol.

Z predkladacej správy okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 22. decembra 2003 vyplýva, že sťažnosť so spisom bola krajskému súdu doručená 31. decembra 2003.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   64/03   z 9.   januára 2004   vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažnosť nebola dôvodná. Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej reálne existuje. Krajský súd sa nestotožnil   s názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   dôvod   kolúznej   väzby   už   netrvá. Predovšetkým je podstatné, že vyšetrovanie naďalej plynulo prebieha, pričom ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie. Práve spôsob páchania trestného činu, jeho zakrývanie a postavenie jednotlivých obvinených vrátane sťažovateľa v ňom opodstatňuje stále reálnu obavu, že v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp. ináč by maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. I naďalej sú platné závery z predchádzajúceho rozhodnutia z 29. októbra 2003. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, je zo zákona vylúčené, aby súd mohol prijať písomný sľub ako náhradu za väzbu. Túto skutočnosť krajský súd uviedol už aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Rovnako aj väzobný dôvod podľa § 67 ods.   1 písm.   b) Trestného poriadku   vylučuje nahradenie   väzby sľubom. Preto   ani krajský súd rovnako ako okresný súd o prijatí sľubu nerozhodoval.

Z poznámky na referáte predsedu senátu krajského súdu z 15. januára 2004 vyplýva, že   uznesenie   krajského   súdu   bolo   písomne   vyhotovené   a odoslané   okresnému   súdu 16. januára 2004. Spis sa vrátil okresnému súdu 20. januára 2004.

Z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 59/02-1492 z 22. januára 2004 vyplýva, že   sťažovateľ   bol   prepustený   na   slobodu.   Podľa   názoru   krajskej   prokuratúry   boli v doterajšom priebehu vyšetrovania vypočutí už všetci svedkovia participujúci na trestnej činnosti a boli vykonané i ostatné vyšetrovacie úkony bezprostredne sa vzťahujúce na osobu sťažovateľa. Dňa 21. januára 2004 bol ako svedok vypočutý aj J. Š. Vzhľadom na tieto skutočnosti dosiaľ trvajúci dôvod kolúznej väzby už pominul.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 67/03 vyplýva, že sťažovateľ už podal v tejto trestnej   veci   sťažnosť   ústavnému   súdu,   a to   v súvislosti   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1   Tpo   72/02   zo   16.   januára   2003   o vzatí   do   väzby.   Uznesením   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 67/03-33 z 26. marca 2003 bola sťažnosť odmietnutá v časti, v ktorej sťažovateľ namietal dôvodnosť uvalenia väzby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...),

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov (...).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry sťažovateľovi a rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa bez jeho výsluchu

Sťažovateľ   namieta,   že   hoci   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   krajskej prokuratúre,   ktorá   preto   dôvody   jeho   žiadosti   poznala,   nebolo   mu   stanovisko   krajskej prokuratúry k tejto žiadosti doručené, ba nebolo mu oznámené ani to, že krajská prokuratúra sama žiadosti nevyhovela a túto predložila na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd a rovnako aj krajský súd nepovažovali za potrebné doručiť toto stanovisko sťažovateľovi a navyše o žiadosti rozhodli na neverejnom zasadnutí, teda bez účasti sťažovateľa a jeho obhajcu.   Došlo   tým   k porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces   najmä   vzhľadom na požiadavku kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

Podľa názoru krajského súdu Trestný poriadok neukladá prokurátorovi povinnosť doručiť   obvinenému   stanovisko   k jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Okrem   toho v takýchto   prípadoch   prokurátor   ani nezvykne   podávať vyjadrenie,   pretože   iba   predloží súdu žiadosť o prepustenie z väzby s tým, že sám jej nevyhovel. Z tohto dôvodu súdy ani nemali čo sťažovateľovi doručovať. Keďže podľa platného Trestného poriadku o žiadosti o prepustenie z väzby sa rozhoduje tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom konaní na neverejnom zasadnutí, v súlade so zákonom neboli prítomní nielen sťažovateľ a jeho obhajca, ale ani prokurátor.

Súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v odseku   1   nemožno   bez   ďalšieho   uplatniť   aj   v prípade   čl.   5   ods.   4. Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie,   ktoré vyplývajú z čl. 6 ods.   1 dohovoru   pri   rozhodovaní vo veci   samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup   ku spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľko z 19. októbra 2000).

Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľ plne využil   svoje právo predložiť súdu argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe,   keďže   prostredníctvom   svojho obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, veľmi obsažnú a kvalifikovanú žiadosť o prepustenie   z väzby.   Rovnakým   spôsobom   sa   vyjadril   aj   v opravnom   konaní.   Preto v tomto   konkrétnom   prípade   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   okresným   súdom,   ale ani krajským   súdom   osobne   vypočutý,   sama   osebe   neznamená   porušenie   jeho   práva   na spravodlivý súdny proces.

Iná   je   situácia   vo   vzťahu   ku   skutočnosti,   že   sťažovateľovi   nebolo   doručené stanovisko   krajskej   prokuratúry   z 25.   novembra   2003   v súvislosti   s jeho   žiadosťou o prepustenie z väzby.

Nemožno   v tomto   smere   súhlasiť   s krajským   súdom,   podľa   ktorého   nejde o stanovisko. V skutočnosti totiž krajská prokuratúra navrhla žiadosť sťažovateľa zamietnuť „z dôvodov uvedených v mojom návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. 11. 2003“. To znamená, že popri procesnom návrhu na zamietnutie žiadosti poskytla krajská prokuratúra aj stručné odôvodnenie poukazujúce na iné jej procesné podanie.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom konkrétnom prípade aj tým, že všeobecné súdy sťažovateľa osobne nevypočuli v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru [bod 1a) výroku].

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako   aj   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy   v súvislosti s nedoručením   stanoviska   krajskej   prokuratúry,   nebolo   možné   sťažnosti   vyhovieť,   lebo ustanovenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   v pomere   špeciality   vo   vzťahu   ku   všeobecnému ustanoveniu čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru. Rovnako aj uvedené ustanovenia ústavy sú všeobecnými ustanoveniami, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda   pre   konanie   o väzbe.   Tejto   časti   sťažnosti   preto   nebolo   možné   vyhovieť   (bod   3 výroku).

Rovnako   nebolo   možné   vyhovieť   ani   požiadavke   na   vyslovenie   porušenia   čl.   5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy   vo   vzťahu   ku   skutočnosti,   že   všeobecné   súdy   rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bez jeho výsluchu, a to z dôvodov uvedených vyššie (bod 3 výroku).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy v súvislosti s nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu

Sťažovateľ namieta, že hoci pre prípad nevyhovenia žiadosti o prepustenie z väzby požiadal   alternatívne   aj   o nahradenie   väzby   sľubom,   všeobecné   súdy   túto   alternatívnu žiadosť meritórne neskúmali. Pritom bolo ich povinnosťou prednostne aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručujúcu väčší rozsah práva než vnútroštátne právo.

Podľa   názoru   krajského   súdu   bol   postup   správny,   lebo   platný   Trestný   poriadok v danom   prípade   prepustenie   na   základe   prijatia   sľubu   neumožňoval.   K tvrdeniu sťažovateľa o prednostnej aplikácii dohovoru sa krajský súd nevyjadril.

Z doterajšej   judikatúry   k druhej   vete   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorá   sa   vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu   nasvedčovala   formulácia   účelu   tejto   záruky   (zabezpečenie   prítomnosti   na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Pokiaľ   ide   o výklad samotného   pojmu   „záruka“ v zmysle čl.   5 ods.   3 dohovoru, z doterajšej   judikatúry   treba   vyvodiť,   že   má   autonómny   obsah,   ktorý   je   nezávislý   od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z ustanovenia § 73 a § 73a Trestného poriadku vyplýva, že slovenské právo pozná tri miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou (§ 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku), sľubom (§ 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) a peňažnou zárukou (§ 73a ods. 1 Trestného poriadku). Ani jeden z týchto prostriedkov nie je možné použiť v prípade kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a ani v prípade trestných činov vymenovaných v ustanovení § 62 ods. 1 Trestného zákona (§ 73 ods. 3 a § 73a ods. 1 Trestného poriadku).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   záruku   podľa   §   73   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a napokon aj peňažnú záruku podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sú súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Argumenty sťažovateľa treba považovať za správne.

Hoci   Trestný   poriadok   možnosť   nahradenia   väzby   sľubom   v prípade   sťažovateľa vylučuje,   ustanovenie   druhej   vety   čl.   5   ods.   3   dohovoru   to   umožňuje.   Bolo   preto povinnosťou   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o alternatívnej   žiadosti   sťažovateľa namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať. Pokiaľ tak neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 dohovoru [bod 1b výroku].

V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že z formálneho hľadiska možno súhlasiť s tvrdením   okresného   súdu   a krajského   súdu,   že   o alternatívnej   žiadosti   sťažovateľa nerozhodovali. Je totiž naozaj pravdou, že výrok právoplatného uznesenia sa o tejto žiadosti vôbec nezmieňuje. Z odôvodnenia však vyplýva, že vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 62 ods. 1 Trestného zákona považovali všeobecné   súdy   prijatie   sľubu   v prípade   sťažovateľa   za   nemožné.   Fakticky   preto o alternatívnej   žiadosti   rozhodli,   a to   jednoznačne   v neprospech   sťažovateľa.   Keďže sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu, neprichádza už do úvahy, aby bola jeho alternatívna žiadosť znova skúmaná. Išlo by totiž o posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami. Podľa názoru ústavného súdu o väzbe možno rozhodovať len pro futuro (mutatis mutandis I. ÚS 87/04). Zároveň to znamená, že došlo ku definitívnemu popretiu práva sťažovateľa podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru.

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou“ (III. ÚS 7/00).

Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe   v podstate   všetky   práva,   ktoré   vyplývajú   z čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru.   V čase formulovania tohto názoru vo vzťahu ku druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru ešte z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nebolo jasné, či je prípustné vo vnútroštátnom práve vylúčiť z možnosti prepustenia na záruku niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby. Preto možnosť prepustenia na záruku bola viazaná na zákonom určené prípady. Keďže v súčasnosti   je   už   jednoznačné,   že   z pôsobnosti   druhej   vety   čl.   5   ods.   3   dohovoru vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, je ústavný   súd   toho   názoru,   že   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   zahrňuje   v sebe   aj   možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení čl. 5 ods. 3 dohovoru došlo aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy [bod 1b) výroku]. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nedošlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby, a k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené

Sťažovateľ v oboch súvislostiach v podstate zhodne namieta, že neboli dôvody ďalej ho držať vo väzbe. Neexistovali ani dôkazy o tom, že by sa sťažovateľ dopustil trestného činu, ale ani dôkazy o dôvodnosti obavy z kolúzie.

Podľa   názoru   predsedu   krajského   súdu   uznesenia   boli   zdôvodnené   v súlade so zákonom a dôvody väzby trvali.

„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich v rozhodnutiach   o žiadostiach   obvineného   o prepustenie   z väzby.   Trvanie   dôvodného podozrenia,   že   obvinený   spáchal   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non   zákonnosti pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).

Z uvedených   stanovísk   možno   vyvodiť,   že   podľa   slovenského   práva   v prípade dlhšie   trvajúcej   väzby   musia   byť   splnené   štyri   podmienky.   Musí   existovať   po formálnej   stránke   uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom   konaní   vo   veci   samej   postupovali   s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovateľ tak dôvodnosť väzby, ako aj kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných súdov   namieta   jednak   z pohľadu   existencie   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania skutku,   za   ktorý   bolo   voči   nemu   vznesené   obvinenie,   a jednak   z pohľadu   existovať väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti   s existenciou   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania   skutku poukazujú   všeobecné   súdy   na   svedecké   výpovede   a listinné   dôkazy,   ktoré   dôvodnosť podozrenia preukazujú.

Pokiaľ ide o obavu z kolúzie podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, práve spôsob   páchania   trestného   činu,   jeho   zakrývanie   a postavenie   jednotlivých   obvinených vrátane sťažovateľa odôvodňuje podľa všeobecných súdov stále reálnu obavu, že v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp. ináč by maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Vo   vzťahu   k otázke,   či   sa   trestnému   stíhaniu   venuje   zo   strany   kompetentných orgánov osobitná starostlivosť a či konajú urýchlene, poukazujú všeobecné súdy na to, že ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré plynulo prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani nenamietal.

Argumentáciu   všeobecných   súdov   treba považovať za dostačujúcu. Podľa   názoru ústavného súdu použité argumenty vyhovujú požiadavkám kladeným tak ustanovením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj ustanoveniami čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Ústavný súd poukazuje v tejto   súvislosti   aj   na   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   135/03 z 21. novembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004, ktorými bola väzba sťažovateľa predĺžená do 29. februára 2004 na základe návrhu krajskej   prokuratúry.   V tomto   konaní   skúmali   totiž   všeobecné   súdy   v podstate   totožnú otázku. Dospeli pritom k záveru, že zadovážené dôkazy osvedčujú dôvodné podozrenie zo spáchania   skutku   sťažovateľom.   Keďže   treba   vypočuť   obvinených   k niektorým zabezpečeným dôkazom a tiež vykonať výsluchy svedkov a konfrontácie, je naďalej daná obava   z kolúzie.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   skutok,   za   ktorý   je stíhaný, nemôže   byť trestným   činom   sprenevery,   treba   uviesť,   že   predmetom   trestného stíhania   je   skutok   uvedený   v uznesení   o vznesení   obvinenia.   Právna   kvalifikácia   tohto skutku môže a nemusí byť v ďalšom priebehu trestného konania akceptovaná.

Ani   uznesenie   krajskej   prokuratúry   z 15.   januára   2004,   ktorým   bol   sťažovateľ prepustený   z väzby,   záverom   všeobecných   súdov   neprotirečí,   keď   konštatuje,   že vyšetrovanie vo vzťahu ku sťažovateľovi už bolo ukončené, a preto obava z kolúzie už nie je daná.

Nebolo preto možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 3 výroku).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi

Sťažovateľ namieta, že konanie o jeho žiadosti na okresnom súde trvalo dvadsaťtri dní   a na   krajskom   súde   štyridsaťjeden   dní   vrátane   doručenia   uznesenia.   Táto   doba   je neprimeraná, čo znamená porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe, ako aj práva na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.

Podľa názoru predsedu krajského súdu všeobecné súdy konali bez prieťahov a čo najrýchlejšie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že jeho prieskumná právomoc v tejto veci je vymedzená uznesením č. k. I. ÚS 10/04-76 z 9. júna 2004, podľa ktorého bola sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie   iba   vo   vzťahu   k údajným   prieťahom   v konaní   na krajskom súde.

Vzhľadom na takto vymedzený predmet skúmania treba poukázať na to, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 spolu so spisom bola   krajskému   súdu   doručená   31.   decembra   2003.   Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti

9. januára   2004.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   písomne   vyhotovené   a odoslané   späť okresnému súdu spolu so spisom 16. januára 2004, pričom na okresný súd došlo 20. januára 2004. Uznesenie krajského súdu bolo doručované prostredníctvom okresného súdu, teda už mimo pôsobnosti krajského súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   konanie   na   krajskom   súde   trvalo   od 31. decembra 2003 do 16. januára 2004, teda celkom sedemnásť dní. Túto dobu považuje ústavný súd za primeranú a zodpovedajúcu zásadám citovaným vyššie. Je tomu tak o to viac, že 9. januára 2004 rozhodoval krajský súd nielen o tejto sťažnosti, ale aj o ďalších dvoch   sťažnostiach   sťažovateľa, ktoré smerovali jednak voči   uzneseniu   okresného súdu o námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, jednak aj voči uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby na základe návrhu prokurátora.

Preto nebolo možné vyhovieť ani námietke pomalého rozhodovania, ale ani námietke porušenia práva na periodickú kontrolu väzby zo strany krajského súdu (bod 3 výroku).

K ostatným výrokom nálezu

Sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi nebolo   doručené   stanovisko   krajskej   prokuratúry   k jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby, a porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ako   aj   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, nevidel dôvod na zrušenie uznesenia.

Porušenie   práva   sťažovateľa   na   doručenie   stanoviska   krajskej   prokuratúry v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu. Preto ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.

Keďže   vo   výrokovej   časti   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Tp   145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 sa nerozhodovalo o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, ani porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nerozhodnutím o tejto žiadosti nemohlo vyvolať potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu.

Nebolo teda možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na zrušenie uznesenia (bod 3 výroku).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Napriek   vyššie   citovanej   zásade   v danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval   za súladné   s princípom   spravodlivosti   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v oboch prípadoch, v ktorých bolo vyslovené porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   postupovali   všeobecné   súdy   v súlade   s platným Trestným poriadkom (lege artis). Vo vzťahu k vyslovenému porušeniu práva na rozhodnutie o prepustení   z väzby   na   základe   sľubu   treba   navyše   uviesť,   že   v danom   prípade   bol rozhodujúci výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru, pre ktorý je príslušný Európsky súd pre ľudské práva. Tento výklad sa postupne vyvíjal a len v dobe relatívne nedávnej dospel k záverom, ktoré ústavný súd vyššie uviedol. Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie priznať sťažovateľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z rovnakých dôvodov už samotné vyslovenie porušenia základných práv považoval ústavný súd za postačujúce (bod 3 výroku).

Sťažovateľ   požadoval   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   3   úkony   a za 3 režijné   paušály   s 19   %   zvýšením   o daň   z pridanej   hodnoty   v celkovej   sume 146 355,70 Sk.   Pri   formulovaní   tejto   požiadavky   vychádzal   zrejme   z ustanovenia   §   17 ods. 4 advokátskej tarify o spojení viacerých nárokov do jedného konania.

Ústavný súd priznal odmenu po 4 534 Sk za prevzatie a prípravu zastupovania, za spísanie sťažnosti a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu, ďalej režijný paušál 136 Sk za 3 vyššie uvedené úkony a napokon 19 % daň z pridanej hodnoty. Po zaokrúhlení je náhrada odmeny za právne služby 16 680 Sk. Túto sumu zaplatí krajský súd (bod 2 výroku). Pritom ústavný súd sa nemohol stotožniť s názorom sťažovateľa, lebo v danom prípade nejde o spojenie viacerých vecí.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2004