znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. H. M., bytom B. B., zastúpenej advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 52/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 52/91 p o r u š i l právo Mgr. H. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   52/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. H. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Mgr. H. M. v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún)   advokátke   Mgr.   E.   K., Advokátska   kancelária,   P.,   na   účet   č.   2622779126/1100 vedený v Tatrabanke, a. s.

5. Okresný súd Banská Bystrica   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   v sume   8   800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 23429-512/0720 vedený v Národnej banke Slovenska, pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. mája 2003 č. k. I. ÚS 100/03-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 52/91.Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľke   za   právnu zástupkyňu   v   danom konaní   pred   ústavným   súdom   advokátku   Mgr.   E.   K.,   Advokátska kancelária, P.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala 9. marca 1991   okresnému súdu   žalobný návrh   na ochranu osobnosti.   Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 22 C 52/91. Okresný súd návrh sťažovateľky 23. mája 1994 zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 10. augusta 1994 odvolanie, ktoré však okresný súd predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu až 13. mája 1997, pretože spis bol omylom založený medzi veci agendy obchodného registra. Po vrátení spisu okresnému súdu 22. marca 1998 konajúca   sudkyňa   dala   spis   archivovať,   hoci   vec   ešte   nebola   právoplatne   skončená. Na podnet sťažovateľky, ktorá 7. marca 2001 zisťovala stav konania na okresnom súde, opäť došlo k pokračovaniu v konaní o návrhu sťažovateľky na ochranu osobnosti, avšak do podania tejto sťažnosti   ústavnému súdu   vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.   Najmä z uvedených podstatných dôvodov sťažovateľka namieta neúmerné prieťahy v napadnutom konaní a domáha sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, pretože „bola poškodená moja povesť nielen človeka, ale i stredoškolského učiteľa, a od 1. 2. 1992 som nezamestnaná,   čím   som   sa   dostala   na   hranicu   chudoby   a sociálnej   odkázanosti.   (...) Nekonaním   súdu,   moja   vážnosť   v spoločnosti   a u spoluobčanov   bola   vážne   narušená, a moja osoba ohováraná. Dostala som sa na pokraj spoločnosti. (...) Konanie sudkyne mi zmarilo   obhájiť   svoju   osobu,   preukázať,   že   moja   osoba   bola   znevážená   intrigami a klamstvom.   (...)   Došlo   k majetkovej   i nemajetkovej   ujme.   Ja   osobne   si   nedokážem odhadnúť a napísať číslo, predstavujúce sumu, ktorú žiadam ako primerané zadosťučinenie, včetne bolesti, sĺz, poníženia a vzdania sa mojich najbližších, aby som svojou povesťou (...) svojich blízkych nepoškodzovala“.

Sťažovateľka   napokon   uviedla,   že   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorému z rovnakých dôvodov podala sťažnosť proti Slovenskej republike, bola vyzvaná na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. G. S. povereným zastupovaním predsedníčky   okresného   súdu,   listom   z   23.   júna   2003   sp.   zn.   SPR.   4026/03   a právna zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu z 21. novembra 2003.

Podpredseda okresného súdu vo svojom prípise uviedol chronológiu úkonov, ktoré okresný   súd   vo   veci   uskutočnil,   a súčasne   uviedol,   že   v označenej   veci „mohlo   dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v období od augusta 1994 do mája 1997 a v období od marca 1998 do júna 2001“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu podpredsedu okresného súdu uviedla, že prieťahy v napadnutom konaní okresného súdu boli spôsobené nielen dlhodobou nečinnosťou okresného súdu, ale aj neefektívnou, resp. nesprávnou činnosťou tohto súdu, pričom v danom prípade išlo aj o mnohokrát opakovanú krátkodobú, ale aj dlhodobú nečinnosť, keď okresný súd nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej uviedla, že „sťažovateľka iniciovala spor na ochranu osobnosti v dôvere, že očistí svoje meno a znovu bude môcť pracovať ako pedagóg, čo však po takmer 13 rokoch už nie je možné. Ak by teraz aj súd pripustil, že šírením nepravdivých   informácií   došlo   do   zásahu   osobnostných   práv   sťažovateľky,   pri   takom veľkom časovom odstupe už nemožno napraviť to, čo tieto lži spôsobili. Žaloba na ochranu osobnosti   už   postupne   stráca   zmysel.   (...)   Sťažovateľka   už   viac   ako   12   a pol   roka   žije v pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti, keďže súd svojím neefektívnym konaním a nečinnosťou odďaľuje   rozhodnutie   vo   veci   ochrany   jej   osobnosti.   (...)   Sťažovateľka   pritom   svojím správaním nijako neprispela k neprimeranej dĺžke konania.(...) Sťažovateľka sa domnieva, že vzhľadom na neprimeranú dĺžku celého konania ako aj na dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, vzhľadom na opakovaný výskyt závažných chýb v konaní, ktoré mali za následok neprimerané prieťahy v konaní, a tiež vzhľadom na charakter konania (konanie o ochrane osobnosti) je priznanie finančnej satisfakcie vo výške 500 000,- Sk primerané“.

Okrem vyslovenia porušenia označených základných práv a prikázania okresnému súdu   konať   tak,   aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá,   sťažovateľka navrhla, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 52/91 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   preto   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa 9. marca 1991 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobný návrh na ochranu osobnosti proti Ing. J. G., svoj návrh však 21. júla 1992 rozšírila o ďalšie osoby na strane odporcov.

Na 22. apríl 1993 bolo nariadené v danej veci v poradí šieste pojednávanie, ktoré bolo   odročené   na 11.   máj 1993.   Ostatné   pojednávanie   sudkyňa   JUDr.   E.   M.   prerušila, pretože sťažovateľka znemožnila oboznámiť sa so svedeckými výpoveďami vykonanými v konaní okresného súdu sp. zn. 11 C 124/90 a vzniesla námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni.   Dňa   19.   novembra   2003   sťažovateľka   namietla   predpojatosť   všetkých   sudcov okresného súdu a požiadala o preloženie konania na iný okresný súd.

Dňa 21. marca 1994 bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) doručený spis na rozhodnutie o námietkach zaujatosti. Krajský súd uznesením z 25. marca 1994   sp.   zn.   12   Nc   180/94   rozhodol,   že   sudcovia   okresného   súdu   nie   sú   vylúčení z prejednania   a rozhodovania   predmetnej   veci   o ochranu   osobnosti.   Spis   bol   okresnému súdu vrátený 31. marca 1994.

Na pojednávaní 18. júla 1994 okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 52/91-52 zamietol žalobný   návrh   sťažovateľky.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka 10. augusta 1994 odvolanie.

Dňa   17.   decembra   1996   bol   na žiadosť   sťažovateľky   spísaný   na okresnom   súde nasledovný   úradný   záznam: „Dňa   17.   12.   1996   bol   medzi   spismi   obchodného   registra nájdený založený spis č. 22 C 52/91. Spis sa predkladá na rozhodnutie krajskému súdu.“

Dňa 13. mája 1997 bol krajskému súdu doručený spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.   Dňa   30.   júna   1997   bol   spis   okresnému   súdu   vrátený   ako   predčasne predložený, pretože okresný súd ešte nerozhodol o žiadosti sťažovateľky o oslobodení od súdneho poplatku.

Dňa 18. augusta 1997 okresný súd priznal sťažovateľke oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 22. marca 1998 dala konajúca sudkyňa kancelárii pokyn: „K! založ archív“

Dňa   1.   júna   2001   bol   spis   doručený   krajskému   súdu,   ktorý   na   pojednávaní 19. septembra 2001 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol doručený okresnému súdu 31. októbra 2001.

  Konanie vo veci pokračovalo na okresnom súde pojednávaním 9. mája 2002, na ktorom sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni.

Dňa 11. júna 2002 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý ho 26. júla 2002 vrátil okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   z dôvodu   nepresného   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne ohľadom svojej zaujatosti.

Dňa 4. novembra 2002 bol spis po doplnení vyjadrenia zákonnej sudkyne predložený krajskému súdu.

Krajský   súd   svojím   uznesením   zo   14.   novembra   2002   sp.   zn.   16/NcC/13/2002 rozhodol tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. E. M. vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z 19.   decembra   2002   bola   vec   odňatá zákonnej sudkyni a 9. januára 2003 bola náhodným výberom prostredníctvom generátora pridelená sudcovi JUDr. P. T.

Konajúci sudca nariadil vo veci výsluch sťažovateľky na 28. máj 2003, vykonanie tohto úkonu však bolo zrušené z dôvodu účasti sudcu na školení. Sudca dal sťažovateľke doručiť uznesenie z 21. júla 1992, ktorým okresný súd nepripustil   rozšírenie žalobného návrhu o ďalšie osoby na strane odporkyne a nariadil pojednávanie na 26. január 2004.

  III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   obdobne   aj   v čl.   6   ods.   1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 22 C 52/91, v ktorom sťažovateľka vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s   náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale na vrub ničím neospravedlniteľnej nečinnosti okresného súdu v danej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   napadnuté   konanie   sa   začalo   9.   marca   1991   a bez právoplatného rozhodnutia trvá už takmer trinásť rokov. Na túto skutočnosť nebolo možné neprihliadnuť, hoci v zmysle svojej ustálenej judikatúry relevantné skutočnosti preskúmal od 15. februára 1993, a predovšetkým konštatuje, že v takej citlivej veci, akou je ochrana osobnosti,   bol   okresný   súd   nečinný   6,5   roka,   konkrétne   od   10.   augusta   1994 (keď sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie) do 13. mája 1997 (keď bol krajskému   súdu   doručený   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľky),   t.   j.   tridsaťtri mesiacov,   od   18.   augusta   1997 (keď   okresný   súd   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od súdneho poplatku) do 1. júna 2001 (keď bol spis opätovne doručený krajskému súdu na rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľky), t.   j.   štyridsaťpäť   mesiacov. Uvedená   celkom   6,5-ročná nečinnosť okresného súdu nie je ničím odôvodnená, pričom ani úkony, ktoré boli vykonané   mimo   uvedených   období   nečinnosti,   neboli   efektívne.   Nemôže   sa   stať,   že o žiadosti o oslobodení od súdnych poplatkov sa rozhoduje po 3 rokoch alebo o rozhodnutí o návrhu na rozšírenie žalobného návrhu sa doručuje uznesenie po 12 rokoch. Nemožno pripustiť, aby vo veci, v ktorej došlo k dlhodobej strate spisu a jeho dlhodobému mylnému archivovaniu,   a napokon   po   jeho   vrátení   krajským   súdom   a po   jeho   pridelení   novému sudcovi (9. januára 2003) sa počas doby jedného roka vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo veci ochrany osobnosti počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené obdobia   najmenej   6,5   rokov   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré vo veci ochrany osobnosti sú   z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné,   keďže   svojimi dôsledkami   môžu   nadobudnúť   charakter   odopretia   spravodlivosti (denegatio   iustitiae). K týmto   zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

  4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 500   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   aj   tým,   že „sťažovateľka   iniciovala   spor   na   ochranu osobnosti v dôvere, že očistí svoje meno a znovu bude môcť pracovať ako pedagóg, čo však po takmer 13 rokoch už nie je možné. (...) Sťažovateľka už viac ako 12 a pol roka žije v pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti, keďže súd svojím neefektívnym konaním a nečinnosťou odďaľuje rozhodnutie vo veci ochrany jej osobnosti.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú,   opakovanú   a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 250 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, P., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v hodnote   po   4   270   Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004