znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 100/02-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 9. júla 2003 prerokoval   prijatú   sťažnosť   O.   Š.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Považskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod sp. zn. 12 C 574/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod   sp.   zn.   12   C   574/96 p o r u š i l   právo   O.   Š.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažnosti O. Š., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu v Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 574/96, n e v y h o v u j e.

3. O. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia O. Š. v sume 12 398 Sk (slovom dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., na účet.

5. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 12 398 Sk (slovom dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2002 doručená   sťažnosť (doplnená podaním   z 30.   októbra   2002) O.   Š.,   bytom   P.,   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Považskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   o jeho   veci   (ochrana   osobnosti, náhrada   nemajetkovej   ujmy v peniazoch a náhrada škody) vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 574/96.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 133/02 z 13. novembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:„Základné   právo   sťažovateľa   O.   Š.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Považskej Bystrici sp. zn. 12 C 574/96 v spojení s konaním na Krajskom súde v Trenčíne bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 574/96 konal.Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk.“

Navrhol tiež priznať úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

V rámci   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili   účastníci konania:   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   715/02   zo 4. decembra   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom   zo 16. júna 2003. Okresný súd sa k vecnej stránke sťažnosti nevyjadril (listy okresného súdu sp. zn. Spr. 911/02 z 13. decembra 2002 a z 20. mája 2003), len konštatoval, že „...z obsahu spisu je možné zistiť postup súdu“.

Krajský súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval: „...I keď samotné konanie trvá pomerne dlhú dobu, musím pripomenúť, že prieťahy v konaní boli v nemalej miere zapríčinené aj konaním navrhovateľa, ktorý nekvalifikovanými podaniami, resp.   neopodstatnenými   návrhmi   predlžoval   konanie.   Pokiaľ   ide   o dĺžku   konania   na krajskom súde, kde vec napadla dňa 25. 1. 2001, je potrebné uviesť, že sudcovia sú vedení k tomu, aby jednotlivé veci vybavovali postupne podľa dátumu ich nápadu na tunajší súd. Vzhľadom na nedostatočné personálne obsadenie súdu a celkový nápad občiansko-právnej agendy, nebolo možné vo veci rýchlejšie konať.

Všetci sudcovia boli oboznámení s opatrením predsedu Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého súčasťou rozvrhu práce sa stal princíp vychádzajúci z čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a naň nadväzujúcej štrasburskej judikatúry, ktorou sú súdy v rozhodovacej činnosti viazané, o určení súdnych konaní, ktoré majú prebiehať s väčšou rýchlosťou. Konanie o ochranu osobnosti nie je uvedené medzi vecami, ktoré by vyžadovali osobitnú, resp. výnimočnú rýchlosť rozhodovania v nich.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   navrhol,   aby   ústavný   súd námietky krajského súdu „pominul ako neopodstatnené“, poukázal na judikatúru ústavného súdu,   podľa   ktorej   „nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečovať   súdne konanie,   ho   nezbavuje   zodpovednosti   za   pomalé   konanie“.   Ďalej   konštatoval,   že: „...Prieťahy v konaní v období od 16. 12. 1996 do 12. 6. 2000 v konaní o ochranu osobnosti v konaní pred Okresným súdom v Považskej Bystrici a nekonanie súdu – Krajského súdu v Trenčíne v období od 25. 1. 2001 do dňa podania sťažnosti na Ústavný súd dňa 31. 8. 2002 zakladá neodôvodnené prieťahy v konaní... Súd počas tohto obdobia neurobil nič, aby odstránil stav právnej neistoty, ktoré sprevádza súdne konania.“ Z týchto dôvodov navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovel.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   podal   17.   decembra   1996   na   okresnom   súde   návrh,   ktorým   sa   proti odporkyni   Česká   beseda,   redakcia   Košice,   zastúpenej   šéfredaktorkou   Mgr.   H.   M.   z K. (ďalej len „odporca“), domáhal ochrany osobnosti, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody.

Po vykonaní prvotných úkonov (spresnenie návrhu, vyjadrenie odporcu, preskúmanie majetkových   pomerov   sťažovateľa   k jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovenie   právneho   zástupcu)   vytýčil   okresný   súd   24.   marca   1997   termín pojednávania na 9. jún 1997. Toto pojednávanie (konané za prítomnosti oboch účastníkov) bolo odročené na 20. august 1997 za účelom zabezpečenia písomných dokumentov, ktoré mali preukázať tvrdenia sťažovateľa prednesené na pojednávaní.

Dňa   9.   júla   1997   sťažovateľ   listom   upresnil   svoj   návrh   a súčasne   sa   domáhal ochrany osobnosti aj proti zástupkyni odporcu Mgr. H. M.

Pojednávanie   konané   20.   augusta   1997   (ospravedlnená   neúčasť   účastníkov)   bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   rozhodnutia   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   574/96-42   z 25.   novembra   1997   nevyhovel žiadosti   sťažovateľa   a neoslobodil   ho   od   platenia   súdnych   poplatkov   a neustanovil   mu právneho   zástupcu.   V uvedený   deň   okresný   súd   predvolal   účastníkov   konania   na pojednávanie stanovené na 10. december 1997.

Sťažovateľ   sa   29.   novembra   1997   odvolal   proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu a súčasne namietal predpojatosť zákonnej sudkyne (návrh na vylúčenie).

Pojednávanie konané 10. decembra 1997 (ospravedlnená neúčasť účastníkov) bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke predpojatosti.

Krajský súd, ktorému bol súdny spis doručený 19. januára 1998, uznesením č. k. 4 Nc 17/98-53 z 9. apríla 1998 zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol   vrátený okresnému súdu 24. apríla 1998 a uznesenie doručené účastníkom 4. mája 1998.

Dňa 30. apríla 1998 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu na zaslanie súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu z 25. novembra 1997.

Sťažovateľ   listom   zo   7.   mája 1998   adresovaným   okresnému   súdu   vyjadril   svoje pripomienky   k uzneseniu   krajského   súdu   z 9.   apríla   1998.   Na   výzvu   okresného   súdu z 3. júla 1998, aby oznámil, či toto jeho podanie sa má kvalifikovať ako odvolanie proti predmetnému uzneseniu, sťažovateľ neodpovedal jednoznačne listom z 8. júla 1998 (ktorým súčasne   zvýšil   požiadavku   o   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   na   50 000   Sk),   ale   až   na opakovanú výzvu okresného súdu z 15. júla 1998 okresnému súdu listom z 19. júla 1998 oznámil, že žiada pokračovať v konaní o pôvodnom návrhu a aj o jeho návrhu na ochranu osobnosti (proti Mgr. H. M.).

Okresný súd vyzval 5. augusta 1998 odporcu, aby oznámil, kedy došlo k výmene šéfredaktorov (odpoveď doručená súdu 13. augusta 1998).

Okresný súd 23. septembra 1998 vytýčil termín pojednávania na 26. október 1998. Sťažovateľ listom z 10. októbra 1998 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, žiadal prisúdiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk, náhradu škody vo výške 90 Sk a trovy konania. Urgoval tiež začatie konania o jeho druhom návrhu (proti Mgr. H. M.).Na   pojednávaní   konanom   26.   októbra   1998   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu v časti týkajúcej sa zvýšenia náhrady nemajetkovej ujmy a odročil pojednávanie za účelom postúpenia veci na odvolacie konanie (proti uzneseniu z 25. novembra 1997 o neoslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov a neustanovení mu právneho zástupcu). Súdny spis bol doručený krajskému súdu 25. novembra 1998.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 733/98-64 z 30. apríla 1999 zrušil vyššie uvedené prvostupňové uznesenie a súdny spis doručil okresnému súdu 6. júla 1999.

Na   výzvu   okresného   súdu   sťažovateľ   predložil   4.   augusta   1999   správu   o jeho osobných   a majetkových   pomeroch,   na   základe   čoho   mu   okresný   súd   uznesením   č.   k. 12 C 574/96-72 zo 6. októbra 1999 ustanovil právneho zástupcu.

Na   požiadanie   okresného   súdu   z 23.   novembra   1999   ustanovený   advokát   po oboznámení sa   so   súdnym   spisom   24.   novembra   1999   predložil   vyjadrenie   k predmetu sporu.Okresný súd predvolaním z 15. marca 2000 vytýčil pojednávanie na 12. jún 2000.Listom   z 1.   apríla   2000   sťažovateľ   žiadal   zvýšiť   náhradu   škody   na   173,90   Sk a opätovne urgoval začatie konania o jeho návrhu proti Mgr. H. M.

Odporca listom zo 7. júna 2000 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.Na pojednávaní konanom 12. júna 2000 okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 574/96-86 návrh   sťažovateľa   zamietol.   Prvostupňový   rozsudok   bol   doručený   účastníkom 7. a 18. augusta 2000.

Sťažovateľ   listom   z 28.   júna   2000   adresovaným   zákonnej   sudkyni   prejavil   svoju nespokojnosť s rozsudkom a oznámil, že ho napadne odvolaním.

Sťažovateľ podal 9. augusta 2000 proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie.Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   575/96-92   zo   4.   septembra   2000   uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 5 000 Sk pre údajne hrubo urážlivé výroky proti zákonnej sudkyni uvedené v podaní z 28. júna 2000.

Dňa   11.   septembra   2000   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku z 12. júna 2000 na vyjadrenie odporcovi.

Uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2000 napadol sťažovateľ 12. septembra 2000 odvolaním, ktoré doplnil podaním z 21. septembra 2000.

K odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku sa vyjadril odporca 14. septembra 2000.Dňa   6.   októbra   2000   okresný   súd   žiadal   sťažovateľa   o predloženie   ďalšieho vyhotovenia jeho odvolania.

Dňa 8.   januára 2001   bolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku na zaujatie stanoviska.

Okresný súd 25. januára 2001 doručil súdny spis krajskému súdu ako odvolaciemu súdu.Krajský   súd   26.   novembra   2002   vytýčil   termín   pojednávania   o odvolaniach sťažovateľa na 14. január 2003.

Sťažovateľ   5.   decembra   2002   predložil   krajskému   súdu   svoje   stanovisko k vyjadreniu odporcu zo 14. septembra 2000 (ktoré mu bolo doručené 8. januára 2001).Na pojednávaní konanom 14. januára 2003 (za účasti sťažovateľa a odporcu) krajský súd uznesením č. k. 4 Co 67/01-109, 4 Co 81/01 zrušil prvostupňový rozsudok a konanie zastavil   (navrhovateľom   označený   odporca   nemá   spôsobilosť   byť účastníkom   konania). Zrušil tiež prvostupňové uznesenie o uložení poriadkovej pokuty.

Súdny   spis   bol   doručený   okresnému   súdu   28.   januára   2003   a druhostupňové uznesenie účastníkom konania 20. februára 2003.

Okresný súd 12. februára 2003 uznesením č. k. 12 C 574/961-113 vylúčil návrh sťažovateľa na ochranu osobnosti proti Mgr. H. M. na samostatné konanie.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 574/96 došlo k porušeniu   práva   sťažovateľa,   aby   sa   jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené ústavnému súdu   2.   júna   2003,   k predmetu   sťažnosti   zaujal   stručné   stanovisko,   v zmysle   ktorého z obsahu spisu je možné zistiť postup súdu. Z tohto dôvodu súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

3.   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení,   ktoré   došlo   ústavnému   súdu 9. decembra   2002,   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o dĺžku   konania   na   krajskom   súde,   kde   vec napadla 25. januára 2001, vzhľadom na nedostatočné personálne obsadenie súdu a celkový nápad občianskoprávnej agendy nebolo možné vo veci rýchlejšie konať.

4. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 13. júna 2003, navrhol ústavnému súdu, aby námietky krajského súdu „pominul ako neopodstatnené“. Zároveň poukázal na príslušnú judikatúru ústavného súdu a navrhol, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel.

5.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v tomto prípade.

6.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie okresného súdu a krajského súdu vo veci ochrany osobnosti, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody, ktoré sa vo vzťahu k okresnému súdu začalo 17. decembra 1996 a skončilo (s prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania) 25. januára 2001, t. j. predložením spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2000. Vo vzťahu ku krajskému súdu sa konanie začalo 25. januára 2001 a skončilo 14. januára 2003 vydaním uznesenia, ktorým odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (z dôvodu zistenia nedostatku procesnej podmienky spôsobilosti byť účastníkom konania na strane odporcu) a konanie zastavil.

6.2 Podľa predsedu krajského súdu i keď samotné konanie trvá pomerne dlhú dobu, pripomína, že prieťahy v konaní boli v nemalej miere zapríčinené aj konaním sťažovateľa, ktorý nekvalifikovanými podaniami, resp. neopodstatnenými návrhmi predlžoval konanie.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   posudzovanú   dĺžku   konania   nemožno   pripísať vzhľadom na konštatovania uvedené v bode 6.1 len správaniu sťažovateľa, tak ako to tvrdil predseda   krajského   súdu.   Na   druhej   strane   treba   súhlasiť   s predsedom   krajského   súdu a vyplýva to aj z prehľadu súdneho spisu uvedeného v bode II tohto nálezu, že sťažovateľ viackrát upresňoval, resp. dopĺňal žalobu (14. januára 1997, 19. júla 1997, 8. júla 1998, 1. apríla   2000),   k žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenie   právneho zástupcu zo 14. januára 1997 predložil na opakované výzvy okresného súdu požadované písomnosti   až 4.   augusta   1999,   podal   návrh   na   vylúčenie   sudcu   z 29.   novembra   1997, ktorému   odvolací   súd   9.   apríla   1998   nevyhovel,   ako   aj   jeho   stanovisko   k vyjadreniu odporcu k odvolaniu podanému sťažovateľom bolo krajskému súdu predložené až po vyše 22 mesiacoch od doručenia výzvy (od 8. januára 2001 do 5. decembra 2002), čo prispelo významnou mierou k predĺženiu posudzovanej dĺžky konania pred oboma súdmi. K tomu treba dodať, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konanie, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 86/02). Podanie návrhu na začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak ako si to vyžaduje príslušný procesný predpis, ani na výzvu súdu sú spravidla prejavom nedostatočného záujmu takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník konania nachádzal počas súdneho konania, ktoré taký jeho návrh vyvolal. Z týchto dôvodov ústavný súd uznal, že k celkovej dĺžke konania významne prispelo aj správanie sťažovateľa.

6.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetnej   veci,   pričom   konanie   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Pri posudzovaní podľa tohto kritéria ústavný súd vychádzal z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci a zo stanovísk účastníkov konania.

Okresný súd od nápadu návrhu (žaloby) aktívne a intenzívne konal (okrem merita veci   zameral svoj   postup na konanie a rozhodovanie   o nových   a doplňujúcich   návrhoch sťažovateľa – pozri II. časť tohto nálezu) a vo veci meritórne rozhodol (návrh zamietol) po uplynutí 3 a pol roka od začatia konania.

Samotný postup okresného súdu v konaní do rozhodnutia vo veci samej (12. júna 2000),   resp.   do   postúpenia   odvolania   krajskému   súdu   (25.   januára   2001)   vzhľadom   na správanie sťažovateľa   nemožno podľa   názoru   ústavného súdu   posudzovať ako konanie, ktorého   následkom   by   došlo   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označeného základného práva, a preto sťažnosti v tomto bode nevyhovel.

Predmetom sťažnosti bol aj postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   z 12.   júna   2000.   Od   nápadu   odvolania   na   krajský   súd 25. januára 2001 tento bez vykonania akéhokoľvek úkonu vytýčil termín pojednávania až 26. novembra 2002, t. j. po uplynutí vyše 22 mesiacov. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd bral do úvahy aj tú skutočnosť, že sťažovateľ až 5. decembra 2002 predložil krajskému súdu svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu zo 14. septembra 2000 (ktoré mu bolo doručené 8. januára 2001), dospel však k záveru, že v kontexte samotného rozhodnutia krajského súdu zo 14. januára 2003 (zrušenie rozsudku okresného súdu a zastavenie konania z procesných dôvodov) je toto omeškanie sťažovateľa vo vzťahu k vysloveniu namietaného porušenia základného práva bez právneho významu.

Vyššie   uvedené   obdobie   nečinnosti   krajského   súdu   v trvaní   vyše   22   mesiacov ústavný súd kvalifikuje ako postup súdu spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní, a preto sťažnosti v tomto bode vyhovel.

Obranu   krajského   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v nedostatočnom personálnom   obsadení   súdu   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

7. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil krajskému súdu, aby „...vo veci...konal“. Vzhľadom na ukončenie konania rozhodnutím krajského súdu o jeho zastavení (zo 14. januára 2003) stal sa návrh sťažovateľa v tejto časti bezpredmetným.

V tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje na to, že návrh sťažovateľa   na ochranu osobnosti proti Mgr. H. M. bol rozhodnutím okresného súdu (pozri II. časť tohto nálezu) vylúčený   na   samostatné   konanie,   a preto   nebol   predmetom   posudzovania   zo   strany ústavného súdu.

8. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu, „že pretrváva stav právnej neistoty už 6 rokov spôsobený prieťahmi v konaní“, priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   základného   práva postupom krajského súdu ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, ako aj na prieťahy spôsobené sťažovateľom (pozri bod 6.2 tejto časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia vyššie citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré si vyžiadalo tri úkony (za prvé dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003 v sume 4 270 Sk) a tri   paušálne   náhrady   (režijný   paušál   k dvom   úkonom   v roku   2002   je   100   Sk a k poslednému úkonu v roku 2003 je 128 Sk), priznal sťažovateľovi na účet jeho advokáta v sume 12 398 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred   ústavným súdom,   uložil   Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom konania právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil krajskému súdu uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003